Stačí si dnes na pár minút otvoriť sociálne siete a človek veľmi rýchlo nadobudne pocit, že pravidelné zamestnanie je osobným zlyhaním.
Práca od deviatej do piatej je pasca. Šéf je prekážka. Výplata je nástroj kontroly. Dovolenka je len krátke povolenie na únik z väzenia a skutočne úspešný človek predsa pracuje z pláže, vlastní niekoľko firiem a zarába aj počas spánku.
Aspoň tak nám to vysvetľujú ľudia, ktorí často zarábajú predovšetkým predajom kurzov o tom, ako už nikdy nebudeme musieť pracovať.
Za touto niekedy úsmevnou internetovou skratkou sa však ukrýva vážna spoločenská zmena. Mladšie generácie naozaj prehodnocujú svoj vzťah k práci, autoritám, kariére aj k času. Čoraz menej z nich je ochotných považovať za úspech to, že strávia väčšinu života v zamestnaní, ktoré im neposkytuje zmysel, slobodu ani skutočnú finančnú istotu.
Otázkou preto nie je len to, či tradičný pracovný čas prežije.
Oveľa dôležitejšia otázka znie: ako bude fungovať spoločnosť, v ktorej ľudia stále potrebujú výsledky práce, ale čoraz menej z nich chce pracovať starým spôsobom?
Vyrastali sme pre pracovné miesto
Postsocialistická výchova mala k práci pomerne jasný vzťah.
Človek sa mal dobre učiť, vybrať si povolanie, nájsť si stabilné zamestnanie a zostať v ňom čo najdlhšie. Dobrá práca bola tá, ktorá bola istá. Dobrý zamestnanec bol spoľahlivý, dochvíľny, poslušný a príliš nespochybňoval rozhodnutia nadriadených.
Naši rodičia sa nás pýtali, čím chceme byť. Menej často sa nás pýtali, aký problém chceme vyriešiť, akú hodnotu chceme vytvoriť alebo aký život chceme žiť.
Aj školy boli z veľkej časti nastavené tak, aby nás pripravili na pracovné prostredie. Prišli sme načas, sadli si na určené miesto, splnili zadanie, čakali na hodnotenie a požiadali o dovolenie, keď sme chceli odísť.
Takýto systém dokázal vychovať disciplinovaných a kvalifikovaných pracovníkov. To samo osebe nebolo zlé. Bez disciplíny, odbornosti a rešpektovania pravidiel nemôže fungovať nemocnica, výrobná linka, dopravný systém ani žiadna väčšia organizácia.
Zároveň však tento systém často učil ľudí skôr zapadnúť než tvoriť. Skôr čakať na pokyny než prijímať rozhodnutia. Skôr hľadať istotu než skúšať niečo, pri čom mohli zlyhať.
Viac než 35 rokov po páde komunistického režimu sa aj na Slovensku naplno rodí generácia, ktorá túto predstavu odmieta.
A čísla naznačujú, že nejde len o dojem zo sociálnych sietí. V roku 2025 tvorili ľudia vo veku 20 až 29 rokov až 12,2 percenta všetkých samostatne zárobkovo činných ľudí na Slovensku. Bol to najvyšší podiel mladých medzi podnikateľmi v celej Európskej únii.
Mladí nechcú prestať pracovať
-Veľmi ľahko môžeme povedať, že mladá generácia je lenivá.
Nechce robiť nadčasy. Nechce byť celý týždeň v kancelárii. Pýta sa na flexibilitu, prácu z domu, duševné zdravie, zmysel pracovnej pozície a možnosti rozvoja. Niekedy ešte ani nenastúpila a už chce vedieť, kedy bude povýšená.
Možno však nejde o generáciu, ktorá nechce pracovať.
Možno ide o generáciu, ktorá už nechce bez otázok prijať dohodu, podľa ktorej má zamestnávateľovi odovzdať väčšinu svojho času výmenou za výplatu, ktorá jej často dovolí iba prežiť do ďalšej výplaty.
Globálny prieskum spoločnosti Deloitte medzi viac ako 23-tisíc príslušníkmi generácie Z a mileniálmi ukázal, že len šesť percent z nich považuje dosiahnutie vedúcej pozície za svoj hlavný kariérny cieľ. Zároveň 89 percent generácie Z považuje zmysel práce za dôležitý pre spokojnosť a takmer polovica mladých respondentov sa necíti finančne zabezpečená.
To nie je odmietnutie práce.
Je to odmietnutie predstavy, že pracovná pozícia, vyšší titul na vizitke a o niečo väčšia kancelária musia byť hlavným cieľom dospelého života.
Mladí ľudia nechcú nevyhnutne pracovať menej. Chcú mať väčší vplyv na to, kedy, kde, pre koho a prečo pracujú.
A v tom je zásadný rozdiel.
9-5 nemusí byť pasca
V internetových debatách sa často zabúda na to, že klasické zamestnanie môže byť pre mnohých ľudí veľmi dobrou životnou voľbou.
Ponúka pravidelný príjem, platenú dovolenku, kolektív, pracovné práva, jasnejšie hranice zodpovednosti a v lepšom prípade aj možnosť zavrieť o piatej počítač a venovať sa rodine či vlastnému životu.
Podnikateľ o takomto vypnutí často iba sníva.
Aj ja som prešiel prostredím veľkých spoločností a dnes pracujem na vlastných projektoch. Preto veľmi dobre viem, že podnikanie nie je dovolenka od práce. Je to presun rizika a zodpovednosti.
Keď je človek zamestnancom, môže nadávať na rozhodnutia vedenia. Keď podniká, je vedením on. Musí nájsť zákazníka, vytvoriť produkt, vystaviť faktúru, zaplatiť dane, vyriešiť problém a niekedy sa ešte večer presviedčať, že to celé bol dobrý nápad.
Sloboda podnikať neznamená, že človek nemusí pracovať.
Znamená, že si môže vybrať, za aký cieľ je ochotný pracovať ešte viac.
Aj štatistiky ukazujú paradox romantickej predstavy o podnikaní. V roku 2024 pracovalo najmenej 49 hodín týždenne 27,5 percenta samostatne zárobkovo činných ľudí v EÚ, ale iba 3,4 percenta zamestnancov.
Mnohí ľudia teda odchádzajú z práce od deviatej do piatej, aby vo vlastnom podnikaní pracovali od siedmej ráno do jedenástej večer.
Rozdiel je v tom, že túto námahu vnímajú ako vlastné rozhodnutie.
Kto však zostane pri stroji, lôžku alebo volante?
Tu sa dostávame k nepríjemnej časti celej diskusie.
Nie každý môže byť zakladateľom technologického startupu, online konzultantom, tvorcom obsahu alebo digitálnym nomádom.
Spoločnosť stále potrebuje zdravotné sestry, lekárov, učiteľov, vodičov, skladníkov, opatrovateľov, elektrikárov, kuchárov, pracovníkov vo výrobe, ľudí zabezpečujúcich vodu, energie, potraviny a tisíce ďalších činností, ktoré sa nedajú vykonávať z notebooku pri bazéne.
Slovenský pracovný trh už dnes nepociťuje nadbytok ľudí. Práve naopak. Európska komisia vo svojej správe z roku 2026 uvádza, že nedostatok zručností hlási viac než polovica slovenských podnikov. Ponuku pracovníkov zároveň obmedzuje starnutie obyvateľstva a odchod mladých a kvalifikovaných ľudí do zahraničia.
Slovensko malo v roku 2025 nezamestnanosť približne 5,4 percenta, no počet pracujúcich mierne klesal a nízku nezamestnanosť čiastočne spôsobovalo aj zmenšovanie pracovnej sily.
To znamená, že ak ďalšia generácia nebude ochotná prijímať rovnaké podmienky ako jej rodičia, firmy nebudú mať nekonečný rad náhradníkov čakajúcich pred bránou.
Budú sa musieť zmeniť.
Práca sa bude musieť stať férovejšou
Dlhé roky fungoval pracovný trh na jednoduchej nerovnováhe.
Firma mala pracovné miesto a človek ho potreboval. Zamestnávateľ preto určoval čas, miesto, pravidlá, mzdu aj spôsob riadenia. Zamestnanec mohol podmienky prijať alebo odísť.
V prostredí nedostatku pracovníkov sa tento vzťah obracia.
Firmy už nebudú súťažiť len o zákazníkov. Budú súťažiť aj o ľudí ochotných pre ne pracovať.
Nestačí pritom umiestniť na web fotografiu usmiateho kolektívu, ovocie v kuchynke a vetu, že firma je jedna veľká rodina. Najmä ak sa táto rodina ozýva počas dovolenky, neplatí nadčasy a pri prvom slabšom kvartáli začne prepúšťať.
Budúcnosť práce pravdepodobne prinesie väčšiu flexibilitu, kratšie alebo individuálne nastavené pracovné týždne, hodnotenie podľa výsledkov namiesto počtu hodín strávených na stoličke a kombinovanie zamestnania s vlastnými projektmi.
Nie každý bude iba zamestnancom alebo iba podnikateľom.
Mnohí ľudia budú mať stabilnú prácu, popri nej menší projekt, príležitostné zákazky, investície alebo sezónnu činnosť. Kariéra už nebude pripomínať rebrík, po ktorom človek štyridsať rokov stúpa v jednej organizácii. Bude skôr sieťou rôznych skúseností, rolí a zdrojov príjmu.
Úspešné firmy preto budú musieť zamestnancom ponúknuť aspoň časť toho, čo dnes hľadajú v podnikaní: autonómiu, dôveru, možnosť ovplyvňovať rozhodnutia, podiel na vytvorenej hodnote a priestor na rast.
Zamestnanec budúcnosti nebude chcieť iba plniť úlohy.
Bude chcieť rozumieť tomu, prečo ich plní.
Budú nepríjemné práce konečne lepšie zaplatené?
Ak určitú prácu nebude chcieť nikto vykonávať za dnešných podmienok, spoločnosť bude mať niekoľko možností.
Môže ju lepšie zaplatiť. Môže zlepšiť pracovné prostredie. Môže ju automatizovať. Môže ju presunúť do inej krajiny. Alebo na ňu privezie pracovníkov zo zahraničia, ktorí sú ochotní prijať podmienky, ktoré domáci obyvatelia odmietli.
Posledná možnosť v sebe ukrýva veľké morálne riziko, ale ja napriek tomu je okolo nás
Vzniká svet, v ktorom je jedna skupina schpná hovoriť o slobode, sebarozvoji a práci odkiaľkoľvek, zatiaľ čo druhá skupina bude variť jej jedlo, doručovať balíky, upratovať kancelárie, starať sa o jej rodičov a vykonávať všetku prácu, bez ktorej by tá prvá slobodná skupina nemohla existovať.
Rozdiel medzi ľuďmi potom nieje len v príjme.
Je v tom, kto vlastní svoj čas a kto musí svoj čas predávať, aby prežil.
Skutočným pokrokom preto nebude svet, v ktorom sa malej časti ľudí podarí uniknúť z práce od deviatej do piatej.
Pokrokom bude svet, v ktorom aj bežná práca umožní človeku dôstojne žiť.
K najznámejším vizionárom tejto budúcnosti patrí napríklad Elon Musk.
Menej hodín nemusí znamenať menej výsledkov
Staršie generácie si často spájali výkon s časom.
Kto prišiel prvý a odišiel posledný, pôsobil ako najlepší pracovník. Kto bol neustále zaneprázdnený, vyzeral dôležito. Kto mal čas, bol pravdepodobne málo vyťažený.
Lenže dlhý pracovný čas ešte nie je dôkazom produktivity.
V roku 2025 pracovali ľudia v Európskej únii vo svojom hlavnom zamestnaní priemerne 35,9 hodiny týždenne, približne o hodinu menej než v roku 2015.
Skracovanie pracovného času preto nemusí byť znakom úpadku pracovnej morálky. Môže byť výsledkom technológií, automatizácie, lepšieho riadenia a pochopenia, že unavený človek nerobí kvalitnejšiu prácu.
WHO a Medzinárodná organizácia práce navyše upozornili, že pravidelná práca v rozsahu najmenej 55 hodín týždenne súvisí s vyšším rizikom mozgovej príhody a ischemickej choroby srdca.
Nie je preto rozumné oslavovať vyčerpanie ako dôkaz charakteru.
Človek môže byť pracovitý bez toho, aby bol zničený.
Sloboda bez zodpovednosti neexistuje
Na druhej strane by bola chyba presvedčiť mladých ľudí, že stačí odmietnuť zamestnanie a úspech príde automaticky.
Nie každý koníček sa musí zmeniť na podnikanie. Nie každý človek potrebuje osobnú značku. Nie každý nápad je produkt a nie každý sledovateľ je zákazník.
Internet vytvoril zvláštnu ekonomiku, v ktorej obrovské množstvo ľudí učí ostatných, ako byť úspešnými, no oveľa menej z nich vytvára niečo, čo by ľudia potrebovali aj bez motivačného videa.
Podnikanie má zmysel vtedy, keď rieši skutočný problém, prináša hodnotu a je schopné dlhodobo zaplatiť ľudí, ktorí sa na jeho fungovaní podieľajú.
Sloboda totiž neznamená absenciu povinností.
Znamená možnosť vybrať si povinnosti, za ktoré sme ochotní niesť následky.
Aj sociálne zabezpečenie samostatne zárobkovo činných ľudí zostáva slabším miestom nového pracovného sveta. Európska komisia upozorňuje, že mnohí samostatne zárobkovo činní ľudia na Slovensku nemajú dostatočnú sociálnu ochranu a ich účasť v poistných systémoch je nízka.
Človek tak môže získať viac slobody dnes, ale zároveň si vytvárať veľký problém na obdobie choroby, výpadku príjmu alebo dôchodku.
Čo teda čaká svet práce?
Práca od deviatej do piatej pravdepodobne nezmizne.
Pre niekoho zostane pascou. Pre iného bude bezpečným a rozumným rámcom života. Rovnako podnikanie môže byť pre jedného cestou k slobode a pre druhého väzením, z ktorého sa nedá odísť ani večer, ani cez víkend.
Budúcnosť preto nebude patriť iba podnikateľom ani iba zamestnancom.
Bude patriť ľuďom a firmám, ktoré pochopia, že pracovný vzťah už nemôže byť postavený iba na výmene času za peniaze.
Firmy budú musieť ponúknuť dôveru, zmysel, flexibilitu a spravodlivejší podiel na vytvorenej hodnote. Zamestnanci budú musieť za väčšiu slobodu prevziať väčšiu zodpovednosť za výsledky, svoje schopnosti a vlastnú finančnú budúcnosť.
A školy by nás nemali pripravovať iba na to, ako si nájsť pracovné miesto.
Mali by nás učiť aj to, ako vytvárať hodnotu, spolupracovať, rozhodovať sa, niesť riziko a rozpoznať rozdiel medzi skutočnou príležitosťou a dobre zostrihaným videom človeka stojaceho pri prenajatom Lamborghini.
Generácia, ktorá nechce pracovať starým spôsobom, nemusí byť problémom.
Môže byť príležitosťou prinútiť firmy, štát aj celú spoločnosť zamyslieť sa nad tým, prečo sme tak dlho považovali vyčerpanie za pracovnú morálku, poslušnosť za lojalitu a nedostatok možností za stabilitu.
Nečaká nás svet bez práce.
Čaká nás svet, v ktorom už ľudia nebudú ochotní pracovať bez zmyslu, bez vplyvu a bez dôstojnej odmeny len preto, že predchádzajúce generácie nemali inú možnosť.
A možno práve to nie je koniec pracovnej morálky.
Možno je to jej začiatok úplne novej.
Ak sa ti moje písanie páči, môžeš ma podporiť kávou tu: 👉 https://buymeacoffee.com/jaroslavliv
Pomôže mi to zvládať dlhé večery pri písaní ďalších textov, úvah a občasných slovných súbojov so zdravým rozumom. 😅 Ďakujem za každú podporu. ☕
