Aj vy chcete pochopiť, čo presne znamená, že Donald Trump zmenšil americké chránené územia? Nie je to len administratívna zmena hraníc na mape. Je to rozhodnutie, ktoré môže otvoriť krajinu ťažbe, výstavbe a hospodárskemu využívaniu – a zároveň vysiela nebezpečný signál ďalším vládam: ochrana prírody nemusí byť trvalým záväzkom. Niekedy stačí nový podpis a nová mapa.
Keď sa v správach objavila informácia, že Donald Trump „zmenšil národné monumenty“, mohlo to znieť, akoby išlo o odstránenie niekoľkých sôch alebo historických pamätníkov.
V Spojených štátoch však pojem National Monument často označuje rozsiahle federálne chránené územie. Krajinu s kaňonmi, lesmi, archeologickými náleziskami, fosíliami, posvätnými miestami pôvodných obyvateľov aj prirodzenými biotopmi.
A práve preto nejde o malú technickú úpravu.
Prezident Trump 13. júla 2026 zmenšil Bears Ears National Monument v štáte Utah z približne 1,36 milióna akrov na 121-tisíc akrov. Podobne zasiahol aj Grand Staircase–Escalante. V oboch prípadoch zostala pod pôvodnou ochranou približne desatina územia.
To už nie je korekcia hraníc.
To je zmena samotného významu slova ochrana.
Nie je nič zlé na tom, keď štát rozmýšľa, ako krajinu využívať
Chránené územia nemajú byť skanzenmi, do ktorých sa človek nesmie ani pozrieť.
Je úplne legitímne diskutovať o turistike, pastve, starostlivosti o lesy, prístupe miestnych obyvateľov, ochrane pred požiarmi či o tom, ako má byť územie financované a spravované. Dokonca aj pod predchádzajúcim plánom boli v Bears Ears povolené rôzne formy rekreácie, zber dreva pre miestne komunity a pasenie hospodárskych zvierat.
Problém teda nie je v tom, že vláda otvorila diskusiu o hospodárení.
Problém je rozsah.
Ak vláda upraví hranicu o niekoľko percent, môže ísť o odbornú korekciu. Ak však z ochrany vyberie viac ako 90 percent krajiny, je ťažké hovoriť iba o efektívnejšom manažmente.
Je to, akoby ste mali dom s desiatimi izbami, deväť z nich zbúrali a následne oznámili, že dom vlastne zostal zachovaný. Veď jedna izba tam predsa stále stojí.
Čo sa s vyradenou krajinou stane
Dôležité je povedať, že územie sa nasledujúce ráno automaticky nezmení na uránovú baňu, diaľnicu alebo priemyselný park.
Veľká časť krajiny zostáva federálnym majetkom a každý konkrétny projekt bude podliehať ďalším zákonom a povoľovacím procesom.
Trumpovo rozhodnutie však odstraňuje osobitný ochranný režim monumentu. Po 60 dňoch majú byť vyradené územia otvorené procesom podľa zákonov o verejnej pôde, ťažbe nerastov a geotermálnych zdrojov. Vyhlásenie dokonca počíta s možnosťou vstupu, výberu, predaja alebo inej dispozície s niektorými pozemkami podľa príslušných zákonov.
Biely dom otvorene uvádza, že región obsahuje urán, vanád, meď, striebro, zinok, molybdén a ďalšie suroviny, ktoré administratíva považuje za dôležité pre energetickú nezávislosť, priemysel a národnú bezpečnosť.
Argument teda nie je ukrytý medzi riadkami.
Krajina má nerastné suroviny a vláda chce vytvoriť priestor na ich využitie.
To je politické rozhodnutie, ktoré môže mať ekonomickú logiku. Nemali by sme však predstierať, že zároveň neprináša ekologickú cenu.
Príroda nie je zbierka izolovaných bodov
Trumpova administratíva argumentuje tým, že najvýznamnejšie archeologické, historické a geologické objekty zostanú chránené.
Na prvý pohľad to znie rozumne. Ochráňme skalné obydlie, petroglyf, fosíliu alebo posvätné miesto a okolité územie môžeme využiť inak.
Lenže príroda nefunguje ako mapa pamiatok v turistickej aplikácii.
Rieka potrebuje celé povodie. Zver potrebuje migračné koridory. Rastliny, opeľovače a pôda potrebujú prepojenú krajinu. Archeologické nálezisko nie je iba niekoľko kameňov, ale súčasť priestoru, v ktorom ľudia po stáročia žili, lovili, pochovávali svojich blízkych a vykonávali obrady.
Bears Ears obsahuje praveké obydlia, skalné maľby, petroglyfy, pohrebiská a obradné miesta. Pre kmene Navajo, Hopi, Zuni a Ute nejde iba o federálny pozemok, ale o živú kultúrnu krajinu spojenú s ich históriou a identitou. Bears Ears bol navyše prvým americkým národným monumentom vytvoreným na žiadosť koalície pôvodných národov.
Nové vyhlásenie zároveň ruší Bears Ears Commission, prostredníctvom ktorej sa päť kmeňov podieľalo na odporúčaniach pre správu územia. Povinnosti federálnej vlády konzultovať s kmeňmi podľa iných zákonov síce zostávajú, ich osobitné postavenie pri správe monumentu sa však oslabuje.
Ak chránime iba samotný petroglyf, ale umožníme cestu, ťažbu alebo priemyselnú činnosť v jeho bezprostrednom okolí, chránime predmet.
Nie krajinu.
Ťažba nezačína iba dierou v zemi
Pri hodnotení rizika sa často pozeráme iba na miesto, kde bude stáť samotná baňa.
Lenže hospodárske využívanie krajiny prináša cesty, elektrické vedenia, pohyb ťažkej techniky, odpad, hluk, prach, zásahy do podzemných vôd a fragmentáciu biotopov. Americké federálne inštitúcie samy upozorňujú, že cesty a rozvoj môžu narušiť prepojenosť krajiny, pričom ťažba môže spôsobovať eróziu, sedimentáciu, poškodenie biotopov a znečistenie pôdy alebo vody.
Pri uráne nejde o hypotetický strach environmentalistov.
Americká agentúra EPA uvádza, že ťažba a spracovanie uránu vytvárajú rádioaktívny odpad, ktorý môže pri nesprávnom manažmente kontaminovať životné prostredie. Na území Navajo Nation zostalo po historickej ťažbe viac ako 500 opustených uránových baní, kontaminované podzemné vody a dlhodobé zdravotné a environmentálne problémy.
To neznamená, že každý nový projekt musí automaticky skončiť katastrofou.
Znamená to však, že pri rozhodovaní o otvorení citlivej krajiny nestačí veta: „Veď budeme dodržiavať predpisy.“
Predpisy znižujú riziko. Nevymažú ho.
Najnebezpečnejším výsledkom nemusí byť samotná baňa
Najväčším problémom Trumpovho rozhodnutia možno nebude ani jeden konkrétny projekt.
Môže ním byť precedens.
Nie právny precedens pre Slovensko, Poľsko alebo Brazíliu. Americký prezident samozrejme nemôže svojím podpisom zmeniť naše zákony.
Vytvára však politický precedens.
Ukazuje, že aj ochranu územia, ktoré má prírodnú, kultúrnu a historickú hodnotu, možno prezentovať ako prekážku rozvoja. Že rozsiahle zmenšenie chráneného územia možno nazvať „navrátením pôdy ľuďom“ alebo „rozumným manažmentom“.
A že ochrana prírody môže vydržať presne dovtedy, kým nepríde vláda s inou ekonomickou prioritou.
Obama Bears Ears vyhlásil. Trump ho počas prvého obdobia výrazne zmenšil. Biden hranice obnovil. Trump ich opäť zredukoval – tentoraz ešte viac. Proti novému rozhodnutiu už ochranári avizovali právne kroky.
Príroda sa tak stáva pingpongovou loptičkou medzi administratívami.
Lenže príroda nemá tlačidlo „späť“ po ďalších voľbách.
A čo naše Tatry?
Práve preto by sme mali túto správu vnímať aj na Slovensku.
Zonácia Tatranského národného parku nie je sama osebe nič zlé. Práve naopak. Správna zonácia má určiť, kde musí mať príroda prednosť, kde možno hospodáriť za prísnych podmienok a kde má priestor turistická infraštruktúra alebo rozvoj obcí.
Slovenská vláda 1. júla 2026 schválila zonáciu TANAP-u, podľa ktorej bude v najprísnejšie chránenej zóne A viac ako 46-tisíc hektárov, teda vyše 61 percent územia národného parku. Zvýšiť sa má aj výmera biotopov hlucháňa v bezzásahovom režime.
To je zásadný rozdiel oproti Bears Ears.
V Tatrách sa najprísnejšia ochrana rozširuje. V Utahu sa osobitná ochrana z približne deviatich desatín územia odstraňuje.
Ani slovenská zonácia však nesmie byť bianko šekom. Ochranári ju označili za výrazný posun, zároveň však upozornili, že niektoré staré lesy a prírodne hodnotné územia zostávajú mimo najvyššej ochrany a že slabšie chránené koridory môžu miestami narúšať celistvosť jadrových území.
Presne tu sa ukazuje rozdiel medzi zonáciou ako nástrojom ochrany a zonáciou ako spôsobom, ako pripraviť priestor pre ďalšie zjazdovky, hotely, lanovky, ťažbu dreva alebo cesty.
Rozhodujúce nie je, akú farbu má plocha na mape.
Rozhodujúce je, čo sa v nej smie postaviť, vyťažiť alebo zničiť.
Národný park nie je nevyužitý stavebný pozemok
Ochrana prírody býva často vykresľovaná ako konflikt medzi stromom a človekom. Medzi medveďom a pracovným miestom. Medzi krajinou a ekonomikou.
To je príliš lacné zjednodušenie.
Chránená krajina produkuje čistú vodu, zadržiava uhlík, zmierňuje prehrievanie, chráni pôdu, podporuje cestovný ruch a dáva regiónom hodnotu, ktorú nemožno premiestniť do inej krajiny.
Baňu možno po vyčerpaní zavrieť. Hotel môže skrachovať. Lanovka môže zhrdzavieť.
Ale pôvodný les, kultúrna krajina alebo archeologické miesto sa po zničení neobjedná späť z katalógu.
Samozrejme, krajinu musíme využívať. Potrebujeme drevo, nerastné suroviny, energiu, infraštruktúru aj pracovné miesta.
Otázkou však je, či naozaj musíme každé ekonomicky využiteľné miesto aj ekonomicky využiť.
Niekedy je najzodpovednejším hospodárením rozhodnutie nechať niečo na pokoji.
Dnes Bears Ears. Zajtra pokojne niečo bližšie
Nemyslím si, že by sme mali každé rozhodnutie Donalda Trumpa automaticky označiť za katastrofu. Vlády majú právo meniť spôsob správy verejnej pôdy a diskutovať o tom, kde má byť hranica medzi ochranou a využívaním.
Ale odkrojiť viac ako 90 percent chráneného územia a tváriť sa, že podstata ochrany zostala zachovaná, je obrovské riziko.
Riziko pre prírodu.
Riziko pre kultúrne dedičstvo.
A najmä riziko pre myšlienku, že niektoré miesta chránime nie preto, že z nich dnes nevieme zarobiť, ale preto, že ich chceme odovzdať aj ľuďom, ktorí prídu po nás.
USA nám nevydali príkaz, aby sme urobili to isté s Tatrami, Poloninami alebo Slovenským rajom.
Ukázali však, ako ľahko možno z dlhodobého záväzku urobiť dočasné politické rozhodnutie.
A to je ten zdvihnutý prst.
Pretože vlády sa menia každých pár rokov.
Krajina by mala zostať podstatne dlhšie.
Ak sa ti moje písanie páči, môžeš ma podporiť kávou tu:
👉 https://buymeacoffee.com/jaroslavliv
Pomôže mi to zvládať dlhé večery pri písaní ďalších textov, úvah a občasných slovných súbojov so zdravým rozumom. 😅
Ďakujem za každú podporu. ☕
