Pred pár týždňami som napísal článok Učme sa spolu. Učme sa navzájom.
Premýšľal som v ňom nad tým, prečo deti postupne strácajú prirodzenú chuť učiť sa, prečo veľa vecí pochopíme až v dospelosti a či by vzdelávanie nemohlo byť oveľa viac prepojené so skutočným životom.
Ale jedna myšlienka mi odvtedy nedala pokoj.
Možno totiž nepotrebujeme čakať na ďalšiu veľkú reformu.
Možno nemusíme čakať ani na ministerstvo, nové osnovy, ďalšiu vládu či zázračný projekt za milióny eur.
Možno by na začiatok stačilo, keby každý z nás venoval Slovensku jednu hodinu.
Jednu jedinú hodinu toho, čo vie.
Predstavme si to
Predstavte si elektrikára, ktorý príde na hodinu medzi deviatakov a vysvetlí im, ako funguje elektrina v dome, prečo vyhadzuje istič a čo človek nikdy nemá skúšať opravovať sám.
Zdravotnú sestru, ktorá deti naučí základy prvej pomoci.
Podnikateľa, ktorý im ukáže, čo znamená vystaviť faktúru, zaplatiť daň a prečo tržba ešte nie je zisk.
Programátorku, ktorá sa s nimi porozpráva o umelej inteligencii.
Dôchodcu, ktorý celý život pestoval ovocné stromy a ukáže deťom, ako sa strom štepí.
Stolára, ktorý im dovolí prvýkrát pracovať s drevom.
Novinárku, ktorá vysvetlí, ako overuje informácie.
Človeka, ktorý prežil dvadsať rokov v zahraničí a povie im nielen o vyšších platoch, ale aj o tom, čo znamená začínať od nuly v cudzej krajine.
Vedca.Kuchára.Automechanika.Architektku.Umelca.
Športovca.Mamu troch detí.
Človeka, ktorý skrachoval a musel začínať znova.
Pretože aj on vie niečo, čo sa z učebnice naučiť nedá.
A teraz si predstavme, že by sme túto myšlienku otočili.
Že by raz prišli deti učiť nás.
Ukázať seniorom, ako fungujú nové technológie. Vysvetliť rodičom, čo vlastne robia na sociálnych sieťach. Ukázať firmám, ako ich generácia rozmýšľa nad prácou, životným prostredím alebo budúcnosťou.
Možno by sme zistili, že označenia učiteľ a žiak nemusia byť celoživotné funkcie.
Sú to iba úlohy, ktoré si môžeme na chvíľu vymeniť.
Koľko vedomostí na Slovensku každý deň míňame?
Toto je možno jedna z vecí, nad ktorými premýšľam najviac.
Na Slovensku žijú milióny ľudí a prakticky každý z nich niečo vie.
Niečo prežil, niečo pokazil, niečo vybudoval.
Niečo sa naučil spôsobom, ktorý sa nedá vložiť do prezentácie ani učebnice.
A obrovská časť týchto vedomostí zostáva celý život zatvorená v jednotlivých ľuďoch.
Potom človek odíde do dôchodku.
Presťahuje sa čo zmení profesiu.
Alebo jednoducho raz odíde úplne.
A spolu s ním odíde kus skúsenosti, ktorú mohol niekomu odovzdať.
Možno jedným z našich najväčších nevyužitých prírodných zdrojov nie je drevo, voda ani nerastné suroviny.
Možno sú ním skúsenosti ľudí.
Len sme zatiaľ nevymysleli dobrý spôsob, ako ich medzi sebou zdieľať.
Hodina pre Slovensko
Nazvime to pokojne Hodina pre Slovensko.
Nie organizácia. Nie politická strana. Nie ďalší úrad.
Zatiaľ iba myšlienka.
Každý človek, ktorý chce, by raz za rok venoval hodinu niekomu ďalšiemu a naučil ho niečo, čo skutočne ovláda.
Školy by mohli mať databázu rodičov, starých rodičov a ľudí z okolia ochotných prísť medzi žiakov.
Knižnice by mohli organizovať otvorené hodiny pre verejnosť.
Firmy by mohli raz za čas poslať svojich odborníkov do škôl.
Seniori by mohli odovzdávať remeslá a skúsenosti, ktoré pomaly miznú.
Študenti by mohli učiť seniorov pracovať s technológiami.
Slováci žijúci v zahraničí by sa mohli online pripojiť do triedy v Prešove, Lučenci, Humennom či malej dedine, z ktorej kedysi odišli, a porozprávať deťom, kam ich život zaviedol.
A nemuselo by to byť dokonalé.
Práve naopak.
Nemuseli by sme vytvárať certifikáciu človeka oprávneného rozprávať pätnásťročnému dieťaťu o tom, ako opraviť bicykel.
Nemusela by vzniknúť štyridsaťstranová metodická príručka.
Nemusel by každý dostať osvedčenie.
Stačil by priestor, človek, ktorý niečo vie, a ľudia, ktorí sú zvedaví.
Škola nemusí vedieť všetko
Často od školy očakávame nemožné.
Chceme, aby deti naučila matematiku, jazyky a dejepis, ale zároveň finančnú gramotnosť, kritické myslenie, podnikanie, klimatické témy, digitálnu bezpečnosť, prvú pomoc, medziľudské vzťahy, komunikáciu, sexuálnu výchovu, AI a ešte ich ideálne pripravila na profesie, ktoré možno dnes ani neexistujú.
A potom sa čudujeme, že to nezvláda.
Možno je problém samotná predstava, že škola musí deti naučiť všetko sama.
Nemusí.
Škola môže byť miesto, do ktorého pustíme svet.
Učiteľ nemusí byť odborníkom na podnikanie, programovanie, záhradkárstvo, energetiku a trh práce zároveň.
Ale môže poznať ľudí, ktorí nimi sú.
A jeho obrovská hodnota potom nemusí spočívať iba v tom, čo všetko dokáže deťom povedať.
Môže byť človekom, ktorý im pomáha stretávať ľudí, klásť otázky, prepájať informácie a objavovať oblasti, o ktorých ešte včera netušili, že existujú.
A možno by sme sa pritom začali aj viac rešpektovať
Má to ešte jeden rozmer.
Na Slovensku sme sa neuveriteľne dobre naučili rozdeľovať ľudí.
Mladí a starí.
Bratislava a regióny.
Vysokoškoláci a „obyčajní ľudia“.
Podnikatelia a zamestnanci.
Tí, čo zostali, a tí, čo odišli.
Liberáli a konzervatívci.
Mestskí a dedinskí.
Akoby sme neustále potrebovali nájsť čiaru, podľa ktorej sa rozdelíme na my a oni.
Lenže skúste sedieť hodinu vedľa sedemdesiatročného stolára, ktorý vám ukazuje, ako cítiť drevo v rukách.
Alebo vedľa sedemnásťročného dievčaťa, ktoré vám vysvetlí technológiu, ktorej vôbec nerozumiete.
V tej chvíli prestáva byť dôležité, koho kto volil.
Jeden človek niečo vie.
Druhý chce pochopiť.
A potom si úlohy vymenia.
Možno práve toto nám dnes chýba viac, než si pripúšťame.
Nie ďalšie miesto, kde sa budeme presviedčať, kto má pravdu.
Miesto, kde si opäť uvedomíme, že jeden druhého potrebujeme.
Nepotrebujeme národ géniov
Niekedy hovoríme o tom, že chceme zo Slovenska modernú, úspešnú a sebavedomú krajinu.
A okamžite začneme diskutovať o miliardách, reformách, priemysle, diaľniciach, investíciách a HDP.
To všetko je dôležité.
Lenže krajina nie je iba ekonomika.
Krajina je hlavne obrovská sieť ľudí, ktorí si dokážu — alebo nedokážu — navzájom pomáhať rásť.
Nepotrebujeme, aby bolo Slovensko národom géniov.
Potrebujeme byť národom ľudí, ktorí si nenechávajú všetko, čo vedia, iba pre seba.
Možno nemusíme všetci meniť Slovensko.
To znie príliš veľkolepo.
Stačí posunúť jedného človeka.
Ukázať jednému dieťaťu niečo, čo ešte nevidelo.
Povzbudiť jedného mladého človeka, ktorý si neverí.
Naučiť jedného seniora pracovať s technológiou.
Vysvetliť jednému človeku chybu, ktorú už vďaka nám nebude musieť zopakovať.
A možno ten človek raz urobí to isté pre niekoho ďalšieho.
Tak začnime jednou hodinou
Nemám hotový projekt.
Nemám webovú platformu, logo ani grant.
Mám zatiaľ iba nápad.
Ale možno ani veľké veci na začiatku nepotrebujú viac.
Preto by ma úprimne zaujímalo:
Keby ste mali Slovensku darovať jednu hodinu svojho času a počas nej niekoho niečo naučiť — čo by to bolo?
Čo viete tak dobre, že by bola škoda, keby táto skúsenosť zostala iba vo vás?
A koho by ste naopak chceli počas jednej hodiny počúvať vy?
Napíšte to.
Možno sa medzi odpoveďami stretnú ľudia, ktorí sa mali stretnúť už dávno.
A možno z toho nevznikne vôbec nič.
Aj to je možné.
Ale ak chceme byť krajinou, ktorá sa posúva dopredu, niekto musí občas prestať čakať, kým pohyb začne niekto iný.
Pred časom som napísal:
Učme sa spolu. Učme sa navzájom.
Dnes by som k tomu pridal ešte jednu vetu.
A poďme konečne začať. KTO SA PRIDÁ???
Ak sa ti moje písanie páči, môžeš ma podporiť kávou tu: 👉 https://buymeacoffee.com/jaroslavliv
Pomôže mi to zvládať dlhé večery pri písaní ďalších textov, úvah a občasných slovných súbojov so zdravým rozumom. 😅 Ďakujem za každú podporu. ☕
