Na Slovensku máme jednu výnimočnú schopnosť. Dokážeme celé roky nadávať na niečo, čo nám nakoniec pomôže zaplatiť účet.
Green Deal je podľa našich politických predstaviteľov pohroma. Emisné povolenky sú nezmysel. Klimatická politika ničí európsky priemysel. Brusel nám vraj zakazuje vyrábať, dýchať, kúriť a pravdepodobne už čoskoro aj opekať špekáčiky bez environmentálneho posudku.
Potom sa však na stole objaví možnosť použiť stovky miliónov eur z mechanizmu spojeného práve s emisnými povolenkami na podporu energeticky náročného priemyslu.
A zrazu Green Deal nie je až taký zelený nezmysel.
Zrazu je to priemyselná politika.
Zlé povolenky, dobré peniaze
Slovalco v Žiari nad Hronom má obnoviť výrobu primárneho hliníka. To je samo osebe dobrá správa. Slovensko potrebuje priemysel, pracovné miesta, domácu výrobu aj firmy schopné obstáť v medzinárodnej konkurencii.
Lenže vláda zároveň pripravila systém kompenzácií pre energeticky náročné podniky, ktorého hodnota môže v najbližších rokoch dosiahnuť približne 470 miliónov eur.
A tu sa začína nádherná slovenská politická gymnastika.
Emisné povolenky sú vraj dôkazom, že Európska únia likviduje náš priemysel. Peniaze získané vďaka systému emisných povoleniek sú však dôkazom, že vláda náš priemysel zachraňuje.
Záleží len na tom, na ktorej strane tlačovej konferencie práve stojíte.
Ak peniaze putujú do Bruselu, je to diktát.
Ak sa vracajú na Slovensko, je to suverénna hospodárska politika.
Ak klimatický systém zvyšuje náklady, je zlý. Ak z neho vieme čerpať kompenzácie, je strategický.
Green Deal teda zjavne nie je problém. Problém je len chvíľa, keď z neho práve nič nedostávame.
Trh nech rozhodne. Ale správne
Politici nám radi vysvetľujú, že ekonomika potrebuje menej regulácií a viac slobody. Štát vraj nemá podnikateľom prekážať a trh si najlepšie poradí sám.
To platí až do okamihu, keď si trh poradí spôsobom, ktorý sa nám nepáči.
Keď vysoké náklady spôsobia, že sa výroba prestane oplácať, zrazu už neviditeľná ruka trhu nestačí. Potrebuje peňaženku Envirofondu, vládne memorandum a spoločnú fotografiu v prilbách.
Na Slovensku totiž podporujeme voľný trh, ale iba pokiaľ slobodne dospeje k politicky prijateľnému výsledku.
Ak nie, trochu mu pomôžeme. Napríklad stovkami miliónov eur.
Nejde o to, či Slovalco zachrániť
Aby bolo jasné: toto nemá byť útok na Slovalco ani na ľudí, ktorí tam pracujú.
Obnovenie výroby môže mať pre región aj celé Slovensko veľký význam. Hliník je strategická surovina. Európa nechce zostať úplne závislá od dovozu z krajín, kde sa vyrába s ešte vyššou uhlíkovou stopou a často aj s podstatne nižšími pracovnými či environmentálnymi štandardmi.
Štátna podpora strategického priemyslu preto nemusí byť automaticky zlá.
Zlá je politická rozprávka, ktorou sa to celé predáva.
Na jednej tlačovej konferencii počúvame, že klimatická politika ničí slovenský priemysel. Na druhej sa vláda chváli, že ten istý priemysel zachráni pomocou peňazí vytvorených práve klimatickou politikou.
To už nie je rozpor.
To je uzavretý obeh politických argumentov.
Taká cirkulárna ekonomika po slovensky.
Keď dostane rodina stovky, je to rozhadzovanie
Zaujímavé je aj to, ako rozdielne vnímame verejné peniaze podľa toho, komu smerujú.
Keď štát poskytne domácnostiam pár stoviek eur na zateplenie domu, fotovoltiku alebo tepelné čerpadlo, okamžite sa začne hovoriť o dotáciách, deformovaní trhu a zelenom šialenstve.
Keď sa však pre energeticky náročný priemysel pripraví schéma za stovky miliónov, zrazu nejde o dotáciu.
Ide o ochranu strategických záujmov Slovenska.
Rodina, ktorá chce znížiť svoju spotrebu energie, je prijímateľ podpory. Veľká fabrika, ktorá potrebuje obrovské množstvo elektriny, je pilier hospodárstva.
Občan dostane poukážku.
Priemysel dostane memorandum.
Za 470 miliónov máme právo pýtať sa
Ak má verejnosť prostredníctvom štátu pomôcť obnoviť strategickú výrobu, mala by zároveň vedieť, čo presne za túto pomoc dostane.
Koľko pracovných miest vznikne alebo sa zachová?
Koľko peňazí sa investuje do modernizácie?
Aká bude energetická náročnosť výroby?
O koľko sa znížia emisie na tonu vyrobeného hliníka?
Aké záväzky pre seba prevezmú vlastníci spoločnosti?
A čo sa stane, ak sa sľubovaný výsledok nedostaví?
Pri stovkách miliónov eur nestačí povedať, že zachraňujeme slovenský priemysel. Za takú sumu by mala verejnosť dostať konkrétny plán, merateľné podmienky a pravidelné vyhodnocovanie výsledkov.
Nie iba video z fabriky, zopár prilieb a vyhlásenie, že za všetko zlé môže Brusel.
Brusel nám zhasol pece. Brusel ich aj zaplatí
Celý príbeh má v sebe takmer dokonalú iróniu.
Najprv povieme, že európska klimatická politika spôsobila zastavenie výroby. Potom použijeme peniaze z európskeho klimatického systému na jej obnovenie. A nakoniec oznámime, že sme fabriku zachránili napriek Európskej únii.
Je to podobné, ako keby sme si nechali poisťovňou zaplatiť nový dom a následne vyhlásili, že sme ho postavili napriek poisteniu.
Ale v politike sa logika neposudzuje podľa toho, či jednotlivé tvrdenia dávajú zmysel spolu. Posudzuje sa podľa toho, či každé z nich funguje samostatne na Facebooku.
Green Deal teda zostáva zlý.
Emisné povolenky zostávajú nezmyselné.
Klimatická politika naďalej ničí Európu.
A 470 miliónov eur?
Tie sú, samozrejme, naše.
Snáď sa nám ale opäť nestratia vo "veľkom" svete.
Ak sa ti moje písanie páči, môžeš ma podporiť kávou tu:
👉 https://buymeacoffee.com/jaroslavliv
Pomôže mi to zvládať dlhé večery pri písaní ďalších textov, úvah a občasných slovných súbojov so zdravým rozumom. 😅
Ďakujem za každú podporu. ☕
