Je leto. Čas dovoleniek, leteniek, kufrov, hotelov, zabudnutých nabíjačiek a tradičnej rodinnej otázky: „Máme všetky pasy?“
Slováci vyrážajú do Chorvátska, Talianska, Grécka či k slovenským jazerám. Niekto hľadá najlacnejší apartmán, iný porovnáva ceny benzínu a ďalší zisťuje, či sa ešte do príručnej batožiny zmestia tri rezne v alobale.
A potom máme jednu skupinu Slovákov, ktorá cestuje trošku inak.
Našich ministrov.
Tí, samozrejme, necestujú na dovolenku. Cestujú pracovne.
A cestujú pomerne usilovne.
Dnešná analýza Aktuality.sk sa pozrela na zahraničné pracovné cesty členov súčasnej vlády od jej vzniku až po leto 2026. Výsledok ukazuje, že keby sa výkonnosť štátu merala počtom pečiatok v pase, Slovensko by už pravdepodobne patrilo medzi svetové veľmoci.
Najrozcestovanejším členom vlády je podľa analýzy minister zahraničných vecí Juraj Blanár. Za približne dva a pol roka absolvoval 86 pracovných ciest a v zahraničí strávil 195 dní. Robert Kaliňák má 74 ciest a 143 dní. Premiér Robert Fico 44 ciest a 83 dní a minister školstva Tomáš Drucker strávil na zahraničných cestách 117 dní.
Samozrejme, pri ministrovi zahraničných vecí by bolo skôr podozrivé, keby celé funkčné obdobie sedel v Bratislave a zahraničie riešil cez Google Street View.
Diplomacia bez cestovania veľmi nefunguje.
Rovnako minister obrany, premiér či ďalší členovia vlády musia rokovať v zahraničí. Slovensko nie je pustovnícka republika obohnaná plotom a od medzinárodných kontaktov závisí obchod, bezpečnosť, investície, školstvo aj množstvo ďalších oblastí.
Problém teda nie je, že politici cestujú.
Otázka je trochu iná:
Čo si z tých ciest prinášame domov?
Predstavme si na chvíľu, že Slovenská republika je firma.
Volajme ju napríklad Slovensko, s. r. o.
Má približne päť a pol milióna akcionárov. Manažment sa pravidelne mení, predstavenstvo sa háda takmer nepretržite a valné zhromaždenie sa koná raz za štyri roky, pričom časť akcionárov naň ani nepríde.
Ale firma funguje.
Jedného dňa príde obchodný riaditeľ za finančným riaditeľom.
„Potrebujem ísť do Ameriky.“
„Prečo?“
„Biznis.“
„Dobre.“
O dva týždne:
„Potrebujem ísť do Číny.“
„Prečo?“
„Strategické partnerstvo.“
„Dobre.“
Ďalší mesiac:
„Ideme do Talianska.“
„A výsledok posledných ciest?“
„Veľmi dobré rokovania.“
„Čo sme podpísali?“
„Memorandum.“
„A čo z neho máme?“
„Ďalšie rokovania.“
V normálnej firme by niekde v tejto chvíli pravdepodobne niekto otvoril Excel.
Nie preto, že zahraničné cesty sú zlé.
Ale preto, že pracovná cesta je investícia.
Stojí letenky, hotely, dopravu, diéty, čas ľudí, prípravu tímov a množstvo ďalších nákladov. A pri každej investícii sa skôr či neskôr objaví tá nepríjemná skratka:
ROI. Return on Investment. Návratnosť investície.
A presne túto otázku by sme sa mohli začať pýtať aj pri štáte.
Nie škodoradostne.
Manažérsky.
Keby sa ekonomika merala kilometrami
Najobľúbenejšou destináciou slovenských ministrov sú podľa analyzovaných dát Spojené štáty. Členovia vlády tam nazbierali až 130 takzvaných diplomatických dní. Rekordérom je Tomáš Drucker, ktorý tam absolvoval sedem ciest a spolu 44 dní.
A práve pri ňom vidíme, ako by to mohlo vyzerať.
Slovensko sa počas tohto obdobia pridalo k Artemis Accords, vznikla spolupráca s OpenAI, Nvidiou a dohody o výmenných pobytoch s americkými univerzitami.
Výborne.
Presne toto chceme počuť.
Cesta – cieľ – výsledok.
Nie fotografie pri vlajkách.
Nie podanie ruky.
Nie status o „mimoriadne konštruktívnom rokovaní“.
Ale veta:
Boli sme tam. Dohodli sme toto. Slovensku to prinesie toto. A o rok skontrolujeme, či sa to skutočne stalo.
Možno by sa niečo podobné mohlo stať štandardom.
A potom je tu Čína
Na jeseň 2024 vyrazila do Číny veľká slovenská delegácia. Deväť členov vlády a podľa rezortu hospodárstva až 77 zástupcov podnikateľského sektora. Podpisovali sa dohody, memorandá, hovorilo sa o prehlbovaní strategického partnerstva a Čína označila Slovensko za strategického partnera.
Znie to pôsobivo.
Lenže potom príde ten protivný človek z finančného oddelenia a opäť otvorí Excel.
Medzi rokmi 2023 a 2025 slovenský export do Číny podľa údajov citovaných v analýze klesol približne o miliardu eur, zatiaľ čo dovoz z Číny na Slovensko stúpol takmer o 700 miliónov. Za veľkou časťou pohybu je automobilový priemysel, takže by bolo nefér jednoducho vyhlásiť, že za to môže alebo nemôže jedna politická návšteva.
Ani prvých päť mesiacov roku 2026 však zatiaľ neukazuje zázračný obrat: slovenský vývoz do Číny medziročne klesol o 262 miliónov eur a čínsky export k nám vzrástol o 266 miliónov.
Čo z toho vyplýva?
Určite nie to, že máme prestať chodiť do Číny.
Skôr to, že fotografia z Pekingu ešte nie je exportný kontrakt.
A memorandum nie je kontajner slovenského tovaru.
Možno potrebujeme štátny TripAdvisor
A tak mi počas tejto letnej sezóny napadá jedno malé zlepšenie verejnej správy.
Keď sa minister vráti zo zahraničnej pracovnej cesty, mohol by vzniknúť jednoduchý verejný report.
Nie päťdesiatstranový dokument, ktorý nájde po troch rokoch doktorand píšuci diplomovku.
Stačila by jedna strana.
Destinácia: USA
Dôvod cesty: rokovania
Náklady: X eur
Výsledok: podpísané A, dohodnuté B, rozpracované C
Ďalší krok: september 2026
Očakávaný prínos pre Slovensko: X
Kontrola výsledku: o 12 mesiacov
Hotovo.
A pokojne by sme mohli pridať aj hodnotenie.
⭐ Hotel
⭐⭐ Catering
⭐⭐⭐⭐ Bilaterálne rokovanie
⭐⭐⭐⭐⭐ Investícia skutočne prišla na Slovensko
Would visit again?
✅ Yes
⬜ No
⬜ Only if taxpayer pays
To posledné je, samozrejme, satira.
Pre istotu.
Lebo občan tiež musí vysvetľovať výdavky
Keď zamestnanec súkromnej firmy vyrazí na pracovnú cestu, často musí vypísať cestovný príkaz, odovzdať bločky, zdokumentovať náklady a vysvetliť, prečo tam vlastne bol.
Keď firma vyšle obchodníka na veľtrh, skôr či neskôr sa niekto spýta:
Koľko leadov? Koľko stretnutí?
Koľko ponúk? Koľko kontraktov?
Nie preto, že pracovné cesty sú podozrivé.
Ale preto, že dobrý manažment meria výsledok.
Štát by nemal byť výnimkou.
Naopak.
Pretože vo firme riskuje manažment peniaze vlastníkov.
V štáte cestuje za peniaze nás všetkých.
Prajem teda vláde príjemné cestovanie
Naozaj.
Nech naši ministri cestujú.
Nech chodia do Washingtonu, Pekingu, Berlína, Bruselu, Tokia aj kamkoľvek inde, kde sa dá pre Slovensko niečo rozumné vybaviť.
Malá exportne orientovaná krajina v strede Európy si nemôže dovoliť sedieť doma.
Len by bolo pekné, keby sme sa po každej veľkej ceste okrem otázky:
„S kým sa minister stretol?“
začali pravidelne pýtať aj:
„A čo z toho máme?“
Pretože fotografia s prezidentom, premiérom alebo generálnym riaditeľom veľkej firmy vyzerá pekne na sociálnych sieťach.
Ale účet za elektrinu ňou nezaplatíme.
Novú fabriku z nej nepostavíme.
Export nezvýšime.
A pracovné miesto nevytvoríme.
Takže počas leta 2026 pokojne cestujme.
Slováci k moru.
Ministri za diplomaciou.
Podnikatelia za obchodom.
Len dúfajme, že keď sa na jeseň všetci vrátime domov, nezostanú nám zo zahraničia iba magnetky na chladničke.
Pretože ak by sa úspech krajiny meral počtom nalietaných kilometrov, Slovensko je už dnes svetová veľmoc.
Škoda len, že ekonomika zatiaľ nemá svoj priority boarding.
Poznámka autora: Tento text je politická satira. Zahraničné pracovné cesty sú prirodzenou a potrebnou súčasťou práce vlády, diplomacie aj medzinárodného obchodu. Pointou nie je spochybňovať samotné cestovanie, ale pýtať sa na transparentnosť, merateľné výsledky a dlhodobý prínos pre Slovensko.
---
Ak sa ti moje písanie páči, môžeš ma podporiť kávou tu:
👉 https://buymeacoffee.com/jaroslavliv
Pomôže mi to zvládať dlhé večery pri písaní ďalších textov, úvah a občasných slovných súbojov so zdravým rozumom. 😅
Ďakujem za každú podporu. ☕
