Slovensko má jednu zvláštnu schopnosť. Vie sa tváriť, že každé ďalšie voľby sú historické, osudové, zlomové a rozhodujúce. Potom prídu výsledky, povolebné rokovania, prvé tlačovky, prvé urážky, prvé „my sme to tak nemysleli“ — a občan si pri rannej káve povie: aha, čiže normálny utorok.
Voľby sa blížia a otázka „koho voliť“ sa pomaly vracia do domácností, krčiem, firemných kuchyniek aj rodinných osláv, kde ju zvyčajne niekto otvorí presne vo chvíli, keď sa ešte dalo mať pekný večer.
Podľa najnovších prieskumov je situácia opäť tesná, nervózna a dostatočne slovenská. Progresívne Slovensko vedie, Smer dýcha na chrbát, Republika rastie, Hlas hľadá svoju tvár, SaS sa snaží pôsobiť dospelo, Hnutie Slovensko je stále Hnutie Slovensko a menšie strany bojujú s hranicou parlamentu tak, ako bežný človek bojuje s pondelkovým budíkom.
Tak sa poďme pozrieť, čo nám jednotlivé strany vlastne ponúkajú. Nie ako volebný manuál. Skôr ako občiansku inventúru pred tým, než si znovu hodíme lístok do urny a budeme dúfať, že tentokrát to nebude ďalšia sezóna seriálu, ktorý mal skončiť už dávno.
Progresívne Slovensko: moderné Slovensko, ale občas v PowerPointe
PS sa prezentuje ako strana modernej, európskej, otvorenej a liberálnej krajiny. Hovorí o reformách, právnom štáte, vzdelaní, zdravotníctve, kvalite verejných služieb a Slovensku, ktoré by nemuselo vyzerať ako krajina, kde sa každá zmena najprv tri roky vysvetľuje a potom sa aj tak odloží.
Pre časť voličov je PS nádej na normálnejšiu politiku. Pre inú časť je to strašiak, ktorého im niekto zabalil do slov ako „liberálna hrozba“, „Brusel“ a „oni vám zoberú všetko, aj nedeľný rezeň“.
Čo je ich silná stránka?
Majú jasný proeurópsky smer, komunikujú odborne, pôsobia kultivovanejšie než veľká časť politickej scény a vedia osloviť mestského, mladšieho a vzdelanejšieho voliča.
Kde je problém?
Občas pôsobia, že ich ideálny volič býva v Bratislave, má dobrú angličtinu, rozumie grantovým výzvam a cez víkend chodí na brunch. Lenže Slovensko nie je len centrum mesta, coworking a podcast o demokracii. Slovensko je aj obec, kde autobus chodí dvakrát denne, lekár je 40 kilometrov ďaleko a slovo reforma znie ako ďalšia vec, ktorú si obyčajný človek odskáče.
Pre bežného občana – plusy:
dôraz na právny štát, vzdelanie, zdravotníctvo a európske ukotvenie,
menej agresívna politická komunikácia,
snaha hovoriť o budúcnosti, nie len o nepriateľoch.
Mínusy:
riziko odtrhnutia od regiónov,
slabšia schopnosť hovoriť jednoduchým jazykom k ľuďom mimo svojej bubliny,
otázka, či by dokázali udržať pokope širokú koalíciu.
Fun-fact o predsedovi:
Michal Šimečka pôsobí ako človek, ktorý by aj hádku v potravinách začal slovami: „Poďme si najprv zadefinovať problém.“ V slovenskej politike je to síce civilizované, ale občas by možno pomohlo aj trochu menej seminára a trochu viac dedinskej zábavy.
Smer-SD: "istoty", návraty a politická nesmrteľnosť
Smer je v slovenskej politike niečo ako starý gauč v obývačke. Mnohí hovoria, že by ho už bolo treba vymeniť, ale stále na ňom niekto sedí.
Strana Roberta Fica dlhodobo stavia na sociálnych témach, národnom tóne, kritike liberalizmu, Bruselu, médií, mimovládok a všetkého, čo sa dá politicky premeniť na nepriateľa. Pre svojich voličov je Smer skúsenosť, stabilita a ochrana pred chaosom. Pre kritikov je to symbol systému, ktorý sa príliš dobre naučil prežiť úplne všetko.
Čo prezentujú?
Silný štát, sociálne opatrenia, dôraz na suverenitu, ochranu „tradičného“ voliča a predstavu, že bez nich by krajinu riadili ľudia, ktorí nevedia ani poriadne uvariť guláš, nieto ešte štát.
Kde je problém?
Pri Smere je už ťažké oddeliť program od politického reflexu. Veľa vecí znie ako známy playlist: sociálne istoty, ochrana ľudí, boj proti elitám, médiám a nepriateľom. Lenže po toľkých rokoch vo vláde sa občan právom pýta: keď ste mali toľko času, prečo sa stále tvárime, že všetko len idete opraviť?
Pre bežného občana – plusy:
skúsenosť s vládnutím,
silná komunikácia k sociálne citlivým skupinám,
jasná identita pre voliča, ktorý chce stabilitu a štátne zásahy.
Mínusy:
únava z dlhoročnej politiky,
polarizácia spoločnosti,
veľa sľubov pôsobí ako repríza starého programu s novým obalom.
Funny fact o predsedovi:
Robert Fico je politický terminátor slovenských volieb. Vždy keď si niekto myslí, že už skončil, objaví sa v ďalšej scéne, opráši sako a povie, že vlastne len začína druhú kapitolu.
Republika: protest v obleku a národná rétorika na plný výkon
Republika rastie a to treba brať vážne. Nie preto, že by sa každému musela páčiť, ale preto, že politické nálady sa neanalyzujú tak, že si pred nimi zakryjeme oči a povieme „to sa nemôže stať“.
Strana sa prezentuje ako národná, konzervatívna, proti systému, proti Bruselu, proti liberalizmu a proti všetkému, čo sa dá vo videu povedať s vážnou hudbou v pozadí.
Čo prezentujú?
Suverenitu, národné záujmy, poriadok, tvrdší postoj k migrácii, kritiku EÚ a odpor voči progresívnej politike.
Kde je problém?
Pri protestných stranách je vždy otázka, čo sa stane, keď protest prestane byť marketing a začne byť zodpovednosť. Je jednoduchšie kričať „toto je zlé“, než spraviť rozpočet, zdravotníctvo, školstvo a diaľnice bez toho, aby sa realita nezačala smiať prvá.
Pre bežného občana – plusy:
jasná a jednoduchá komunikácia,
oslovuje voličov, ktorí sa cítia ignorovaní,
vie pomenovať frustráciu časti spoločnosti.
Mínusy:
riziko izolácie Slovenska,
veľa emócií, menej praktických riešení,
otázka kompetencie pri reálnom riadení štátu.
Fun-fact o predsedovi:
Milan Uhrík pôsobí ako človek, ktorý by aj otvorenie detského ihriska zvládol odkomunikovať ako geopolitický konflikt medzi národnou suverenitou a pieskoviskom pod vplyvom Bruselu.
Hlas-SD: strana, ktorá chcela byť stredom, ale občas vyzerá ako čakáreň
Hlas vznikol ako mäkšia, pokojnejšia a modernejšia verzia sociálnej demokracie. Mal byť odpoveďou pre voličov, ktorí nechceli Smer, ale nechceli ani PS. Niečo medzi. Stred. Rozum. Kľud. Aspoň tak to znelo.
Lenže dnes má Hlas problém s identitou. Po prezidentskom odchode Petra Pellegriniho a účasti vo vláde sa čoraz viac pýta: čo vlastne Hlas je, keď nie je Pellegrini?
Čo prezentujú?
Sociálnu politiku, stabilitu, miernejší tón, pragmatizmus a snahu pôsobiť ako most medzi tábormi.
Kde je problém?
Most je pekná vec, ale len dovtedy, kým ľudia vedia, kam vedie. Hlas sa často snaží byť prijateľný pre všetkých, ale tým riskuje, že pre nikoho nebude nevyhnutný.
Pre bežného občana – plusy:
menej konfliktný štýl,
sociálne témy,
potenciál byť umiernenejším prvkom v politike.
Mínusy:
slabšia identita,
riziko, že sa rozpustí medzi silnejšími hráčmi,
volič nemusí vedieť, čo presne kupuje.
Fun-fact o predsedovi:
Matúš Šutaj Eštok má politickú úlohu, ktorú by nechcel ani skúsený hasič: udržať Hlas viditeľný po Pellegrinim, popri Smere a ešte sa tváriť, že všetko ide podľa plánu.
SaS: ekonomický rozum, ktorý sa občas poháda sám so sebou
SaS je strana, ktorá dlhodobo hovorí o podnikaní, daniach, slobode, štíhlom štáte a rozumnej ekonomike. Pre veľa podnikateľov a ľudí z praxe to znie dobre. Lebo štát na Slovensku často nevyzerá ako služba občanom, ale ako úradný escape room bez návodu.
Čo prezentujú?
Nižšie dane, menej byrokracie, podporu podnikania, individuálnu slobodu a trhové riešenia.
Kde je problém?
SaS má za sebou históriu, kde popri dobrých nápadoch často vznikol aj dojem, že keď sa má niečo politicky pokaziť, nájdu k tomu elegantný spôsob. Strana vie byť vecná, odborná a racionálna. Len niekedy pôsobí, že aj vlastný volebný potenciál berie ako excelovskú tabuľku, ktorú niekto omylom neuložil.
Pre bežného občana – plusy:
ekonomická odbornosť,
tlak na menšiu byrokraciu,
dobré témy pre podnikateľov a pracujúcich ľudí.
Mínusy:
slabšia emočná komunikácia k bežným voličom,
otázniky okolo koaličnej stability,
nie vždy pôsobí ako strana, ktorá vie vyhrať politický príbeh.
Fun-fact o predsedovi:
Branislav Gröhling bol dlho spájaný najmä so školstvom a dnes musí predávať SaS ako širší politický projekt. To je ako vysvetľovať, že reštaurácia nerobí len polievku, hoci všetci si pamätajú hlavne tú polievku.
Hnutie Slovensko: energia, chaos a politický adrenalín
Hnutie Slovensko, spojené s Igorom Matovičom, je osobitná kapitola. Nie strana, skôr politická horská dráha. Niekedy trafí silnú tému, inokedy vystrelí komunikáciu tak, že aj vlastný volič chvíľu hľadá prilbu.
Čo prezentujú?
Boj proti korupcii, pomoc rodinám, kritiku starých štruktúr a politiku postavenú na emócii, konflikte a osobnom nasadení.
Kde je problém?
Igor Matovič má schopnosť otvoriť dôležitú tému a zároveň ju zabaliť tak, že polovica krajiny prestane počúvať už pri druhom statuse. Jeho politika má energiu, ale často chýba istota, čo sa stane na ďalšej zastávke.
Pre bežného občana – plusy:
vie pomenovať korupciu a nespravodlivosť,
mobilizuje nahnevaných voličov,
dokáže vytiahnuť témy, ktoré iní obchádzajú.
Mínusy:
chaos, konflikty a nepredvídateľnosť,
ťažká koaličná spolupráca,
únava z politického štýlu „každý deň nová búrka“.
Fun-fact o predsedovi:
Igor Matovič je asi jediný politik, pri ktorom aj ticho pôsobí ako predvolebná kampaň. Človek len čaká, odkiaľ príde ďalší nápad, tlačovka alebo tabuľka či graf.
KDH: hodnoty, tradícia a večný boj o hranicu
KDH je v slovenskej politike ako stará knižnica na fare. Má svoje miesto, históriu, hodnoty a verných ľudí. Len občas nevie, či chce osloviť celé Slovensko alebo najmä tých, ktorí už aj tak vedia, čo si myslia.
Čo prezentujú?
Kresťanské hodnoty, rodinu, regióny, konzervatívny pohľad na spoločnosť, zodpovednosť a stabilitu.
Kde je problém?
KDH má slušný základ, ale často pôsobí príliš opatrne. Ako keby sa bálo povedať niečo tak, aby to bolo jasné aj človeku, ktorý práve nečítal programové tézy. Navyše je často na hrane parlamentu, čo z neho robí politickú lotériu pre voliča, ktorý nechce, aby jeho hlas skončil v štatistickom smútku.
Pre bežného občana – plusy:
dôraz na hodnoty a regióny,
skúsenosť a stabilnejší štýl,
potenciál byť konštruktívnym partnerom.
Mínusy:
slabšia moderná komunikácia,
úzky elektorát,
riziko neprekročenia hranice parlamentu.
Fun-fact o predsedovi:
Milan Majerský pôsobí ako politik, ktorý by aj ostrú výmenu názorov ukončil pozvaním na koláč. Čo je sympatické, len otázka je, či sa tým dá vyhrať tvrdá kampaň.
Demokrati: slušnosť, skúsenosť a otázka, či ich vôbec bude počuť
Demokrati sa snažia zaujať voliča, ktorý chce jasne prozápadné, demokratické a protikorupčné smerovanie, ale zároveň nechce úplne zapadnúť pod veľký dáždnik PS.
Čo prezentujú?
Právny štát, proeurópsku orientáciu, bezpečnosť, reformy a snahu byť rozumnou demokratickou alternatívou.
Kde je problém?
Ich problém nie je ani tak v tom, čo hovoria. Skôr v tom, či ich pri hluku ostatných niekto počuje. V slovenskej politike nestačí mať správne odseky v programe. Treba mať aj megafón, nervy a schopnosť prežiť verejnú debatu bez toho, aby vás prekričal niekto s jednoduchším sloganom.
Pre bežného občana – plusy:
jasné demokratické ukotvenie,
skúsenosti niektorých osobností,
potenciál byť praktickým partnerom v koalícii.
Mínusy:
slabšia viditeľnosť,
riziko prepadnutého hlasu,
otázka, či vedia prerásť vlastnú bublinu.
Fun-fact o predsedovi:
Jaroslav Naď pôsobí ako človek, ktorý by aj rodinnú grilovačku vedel premeniť na bezpečnostný briefing. Na druhej strane, v tejto dobe možno nie je úplne zlé mať pri stole niekoho, kto vie, kde je hasiaci prístroj.
A koho teda voliť?
Tu je tá nepríjemná časť. Nikto normálny by vám nemal povedať: voľte týchto, lebo ja som múdrejší než vy. To robia buď stranícki aktivisti, alebo ľudia, ktorí si mýlia demokraciu s náborom do klubu.
Lepšia otázka je: podľa čoho voliť?
Skúsme jednoducho.
1. Nepozerajte len na to, čo strana sľubuje. Pozerajte, čo už robila.
Sľub je lacný. Výsledok je drahší. A účet za politické experimenty zvyčajne neplatí ten, kto ich vymyslel, ale občan.
2. Pozrite sa, či strana vie riešiť váš reálny život.
Nie len kultúrne vojny, nie len tlačovky, nie len veľké slová. Ale ceny, bývanie, zdravotníctvo, školy, regióny, podnikanie, bezpečnosť a normálne fungovanie štátu.
3. Dávajte si pozor na politikov, ktorí majú vždy nepriateľa, ale málokedy riešenie.
Ak je za všetko zodpovedný Brusel, médiá, mimovládky, liberáli, konzervatívci, predchádzajúca vláda alebo sused Jožo, treba spozornieť. Občas je problém naozaj aj v neschopnosti.
4. Rozlišujte hodnoty od propagandy.
Každá strana má svojho „tradičného voliča“ a presne vie, aké slová na neho platia. Rodina. Sloboda. Istoty. Zmena. Stabilita. Suverenita. Európa. Spravodlivosť. Pekné slová. Lenže pekné slovo nie je automaticky plán.
5. Nepodceňujte hranicu parlamentu.
Niektoré strany sa pohybujú okolo piatich percent. To znamená, že hlas môže byť buď veľmi dôležitý, alebo môže skončiť mimo parlamentu. Je to trochu ako staviť na autobus, ktorý možno príde, možno nie, ale cestovný poriadok vyzerá nádejne.
Čo z toho vychádza?
Slovensko nie je v jednoduchej situácii. Máme unavených voličov, nahnevaných voličov, sklamaných voličov, verných voličov a veľkú skupinu ľudí, ktorí už politiku sledujú len z pudu sebazáchovy.
Jedni chcú zmenu. Druhí stabilitu. Tretí poriadok. Štvrtí pokoj. Piatym je už jedno, len nech niekto opraví zdravotníctvo, školstvo, cesty a štátne služby, ideálne ešte pred dôchodkom ich vnúčat.
A práve preto je otázka „koho voliť“ stále dôležitá.
Nie preto, že jedna strana zachráni Slovensko ako rytier na bielom koni. Takéto rozprávky patria deťom a tlačovým oddeleniam. Ale preto, že každé voľby rozhodujú, aký typ politiky odmeňujeme.
Či odmeňujeme odbornosť ,alebo krik.
Či výsledky, alebo výhovorky.
Či riešenia, alebo nepriateľov.
Voľby nie sú romantický akt. Sú skôr servisná kontrola krajiny. Pozriete sa, čo klepe, čo tečie, čo dymí a komu ste ochotní dať kľúče od auta.
Len škoda, že v našom prípade to auto už má pár škrabancov, svieti kontrolka motora a z kufra sa ozýva niečo, čo znie ako ďalšia koaličná kríza.
Ale stále je naše.
A preto by sme sa mali rozhodovať s hlavou, nie len s hnevom. S pamäťou, nie len s emóciou. A hlavne s vedomím, že politik, ktorý dnes kričí najhlasnejšie, nemusí zajtra vedieť najlepšie vládnuť.
Ak sa ti moje písanie páči, môžeš ma podporiť kávou tu:
👉 https://buymeacoffee.com/jaroslavliv
Pomôže mi to zvládať dlhé večery pri písaní ďalších textov, úvah a občasných slovných súbojov so zdravým rozumom. 😅
Ďakujem za každú podporu. ☕
