V posledných dňoch som si všimol, že sa na Slovensku opäť skloňuje téma domáceho násilia. A vždy, keď sa o tejto téme začne hovoriť až po tragédii, človek má pocit, že ako spoločnosť opäť dobiehame niečo, čo malo byť zachytené oveľa skôr.
Domáce násilie nie je len jedna hádka, jedna facka alebo jeden zlý deň. Často je to dlhý, tichý proces, v ktorom človek postupne stráca istotu, hlas, sebadôveru a niekedy aj vieru, že mu vôbec niekto uverí.
A ešte ťažšie to môže byť vtedy, keď rodina žije v zahraničí.
Ďaleko od rodiny. V inom systéme. Niekedy s jazykovou bariérou. Niekedy s deťmi. Niekedy finančne závislá. Niekedy s pocitom, že „tu nikoho nemám“ a „neviem, na koho sa obrátiť“.
Práve preto ma zaujala práca Evy Burešovej.
Eva je zakladateľkou a šéfredaktorkou projektu Ženy a maminy v UK a v zahraničí. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že ide „len“ o komunitný web pre ženy žijúce mimo domova. O miesto, kde sa zdieľajú príbehy, rady, recepty, inšpirácie a skúsenosti zo života v cudzine.
Lenže pri bližšom pohľade je za tým oveľa viac.
Je to priestor, kde sa ženy môžu nájsť, počuť a cítiť, že nie sú samy. A to je v zahraničí niekedy viac ako len pekná fráza. Pre niekoho to môže byť prvý kontakt s komunitou. Pre inú ženu prvý krok k tomu, aby sa zdôverila. Pre ďalšiu možno pripomienka, že jej príbeh nie je hanba.
Eva dlhodobo prepája české a slovenské ženy žijúce v UK aj inde vo svete. Dáva priestor ich príbehom, podnikaniu, každodenným výzvam, ale aj témam, o ktorých sa nie vždy hovorí ľahko. A práve to je na jej práci cenné.
Nie je to veľká inštitúcia so studeným jazykom formulárov. Je to komunita, ktorá funguje ľudsky.
Veľmi silnou súčasťou tejto práce je aj spolupráca s organizáciou Petronela’s Hope, ktorú založila Petronela Zilik. Tá sa venuje pomoci ľuďom zasiahnutým domácim násilím, traumou a ťažkými životnými situáciami. Pomoc pritom nie je len symbolická. Zahŕňa podporu, mentoring, odporúčanie na odborné služby, pomoc rodinám, deťom, maminkám a ľuďom, ktorí sa ocitli v situácii, z ktorej sa sami nevedia dostať.
A tu prichádza pozitívny twist tohto príbehu.
Eva spolu s komunitou žien a v spolupráci s Petronela’s Hope podporuje projekt Křídla pro děti. Jeho súčasťou je charitatívna e-book kuchárka „Naše kuchyně, naše příběhy“.
Na prvý pohľad kuchárka.
V skutočnosti však niečo oveľa krajšie.
Ženy z komunity do nej prispeli svojimi receptami, spomienkami a kúskom svojho domova. Lebo jedlo je často viac než len jedlo. Je to vôňa detstva. Spomienka na babku. Nedeľný stôl. Kúsok domova, ktorý si človek vezme so sebou aj za hranice.
A práve z tejto jednoduchej myšlienky vznikol projekt, ktorý má pomáhať deťom, maminkám a rodinám v núdzi. Výťažok z e-kuchárky má ísť na podporu detí a mamín cez projekt Křídla pro děti – napríklad na terapeutickú pomoc, emocionálnu podporu, záujmové aktivity detí či pomoc rodinám po domácom násilí.
A toto je niečo, o čom sa oplatí hovoriť.
Nie veľké reči. Nie patetické slogany. Nie pocit viny.
Ale obyčajná ľudská veta: máme niečo, čo vieme vytvoriť spolu, a výťažok z toho môže niekomu reálne pomôcť.
A áno, aj e-book kuchárka za pár libier môže mať zmysel. Nie preto, že zmení celý svet. Ale preto, že môže zmeniť kúsok sveta konkrétnemu dieťaťu, konkrétnej mame, konkrétnej rodine.
Zaujímavé je aj to, že práca týchto žien už nezostáva nepovšimnutá. V Londýne boli v rámci The Extraordinary Achievers Awards 2026 ocenení ľudia, ktorí svojou prácou menia životy druhých. Medzi nimi aj Petronela Zilik, Dana Klamparová Bowcott a Eva Burešová, ktorá si prevzala uznanie za dlhoročné vedenie komunity Ženy a maminy v UK a v zahraničí.
A to je dôležité.
Pretože veľmi často vidíme len výsledok. Pekný článok. Komunitný príspevok. Charitatívnu akciu. Fotku z galavečera.
Ale za tým bývajú roky práce, správ, telefonátov, vybavovania, počúvania, povzbudzovania a niekedy aj tichého niesť cudzie príbehy, ktoré sú veľmi ťažké.
Takéto ženy si zaslúžia uznanie. Nie preto, aby ich niekto postavil na piedestál, ale preto, aby sme si ako komunita uvedomili, že pomoc nevzniká sama od seba. Vzniká preto, že niekto sa rozhodne zdvihnúť telefón. Napísať článok. Spojiť ľudí. Založiť skupinu. Urobiť kuchárku. Zorganizovať večer. Vypočuť si príbeh, ktorý by inak možno nikto nepočul.
A v téme domáceho násilia je práve toto nesmierne dôležité.
Nie každá žena najskôr zavolá na oficiálnu linku. Nie každá hneď pôjde na políciu. Nie každá má odvahu povedať nahlas: „Potrebujem pomoc.“
Niekedy potrebuje najskôr bezpečné miesto, kde sa nebude cítiť súdená.
A práve takéto komunity môžu byť prvým mostom.
Samozrejme, ak je niekto v akútnom ohrození, treba volať políciu alebo tiesňovú linku. Na Slovensku existuje Národná linka pre ženy zažívajúce násilie 0800 212 212. V UK je pri okamžitom nebezpečenstve potrebné volať 999. Petronela’s Hope zároveň uvádza svoje kontakty pre ľudí, ktorí potrebujú pomoc v oblasti domáceho násilia.
Ale medzi tichým utrpením a oficiálnou pomocou je často veľký priestor. A práve tam majú ľudské komunity obrovský význam.
Preto tento článok nepíšem ako reklamu.
Píšem ho ako poďakovanie ženám, ktoré v zahraničí robia prácu, ktorá možno nie je vždy viditeľná, ale je veľmi potrebná.
Eve Burešovej za to, že vytvorila priestor, kde sa ženy môžu cítiť menej samy.
Petronele Zilik za to, že z vlastnej skúsenosti a veľkého srdca buduje pomoc pre tých, ktorí ju najviac potrebujú.
A všetkým, ktorí sa zapojili do projektu Křídla pro děti, pretože ukázali, že aj recept môže niesť príbeh. A aj príbeh môže niesť pomoc.
Niekedy sa pýtame, čo môže obyčajný človek urobiť vo svete, kde je toľko bolesti.
Možno netreba začať veľkými slovami.
Možno stačí začať tým, že niekomu podáme krídlo.
E-kuchárku Křídla pro děti nájdete tu:
https://zenyamaminy.com/podpora-a-pomoc-zen/kridla-pro-deti-e-book-kucharka-ktera-pomaha-detem-maminkam-a-potrebnym/
Ak sa ti moje písanie páči, môžeš ma podporiť kávou tu: 👉 https://buymeacoffee.com/jaroslavliv
Pomôže mi to zvládať dlhé večery pri písaní ďalších textov, úvah a občasných slovných súbojov so zdravým rozumom.
