Túto tému nosím v hlave už dlhšie. Možno preto, že som za posledné roky až príliš veľakrát počul vety typu: „Práca je super, ale môj šéf je katastrofa.“ Alebo: „Bol perfektný vo svojej práci, len odkedy ho povýšili, nedá sa s ním robiť.“
A podobný pocit mám často aj pri sledovaní politiky. Vidíme ľudí, ktorí dokážu výborne rečniť, zaplniť miestnosť energiou, pomenovať problém a presvedčiť tisíce ľudí, že práve oni poznajú riešenie. Potom však príde moment, keď už nestačí hovoriť. Treba počúvať, rozhodovať, spájať ľudí, priznať chybu a hlavne niečo reálne urobiť.
A práve vtedy mi napadla jednoduchá otázka:
Prečo stále predpokladáme, že človek, ktorý je dobrý v tom, čo robí alebo hovorí, bude automaticky dobrý aj vo vedení ľudí?
Predstavte si, že máte vo firme človeka, ktorý je absolútne fantastický. Najlepší obchodník, najlepší technik, najlepší projektový manažér. Keď vznikne problém, vyrieši ho. Keď ostatní nestíhajú, potiahne. Pozná firmu, pozná zákazníkov a má výsledky. Čo s ním urobíme? Povýšime ho. Veď predsa najlepší človek musí byť najlepší kandidát na manažéra.
A potom sa niekedy stane zvláštna vec. Firma príde o svojho najlepšieho odborníka a získa priemerného, niekedy dokonca zlého manažéra. Nie preto, že sa ten človek cez noc zmenil. Ale preto, že sme si pomýlili dve úplne odlišné schopnosti.
Vedieť robiť prácu a vedieť viesť ľudí nie je to isté.
Kým ste odborník, úspech je vo veľkej miere založený na tom, čo dokážete urobiť vy. Keď sa stanete lídrom, váš úspech sa začne merať tým, čo dokážu ľudia okolo vás. A práve tu sa veľa ľudí stratí. Celý profesionálny život boli odmeňovaní za to, že problém vyriešili, zákazku získali, projekt dokončili alebo boli najlepší v tíme. Zrazu sa od nich očakáva niečo úplne iné – počúvať, motivovať, dôverovať, delegovať, rozvíjať ľudí a niekedy dokonca ustúpiť.
Leadership totiž nie je vyšší level tej istej hry. Je to úplne nová hra.
Najlepší futbalista nemusí byť najlepší tréner
V športe tomu pritom rozumieme úplne prirodzene. Nikto automaticky nepredpokladá, že najlepší futbalista sveta bude zároveň najlepším trénerom sveta. Hrať futbal a viesť futbalový tím sú jednoducho dve rozdielne disciplíny. Jedna je o tom, čo dokážete urobiť vy. Druhá o tom, čo dokážete dostať z ostatných.
Dobrý tréner nemusí byť najlepší hráč na ihrisku. Potrebuje rozumieť ľuďom, vidieť ich silné stránky, vedieť pracovať s egami, motiváciou, sklamaním aj konfliktom. Musí niekedy hráča pochváliť, inokedy ho posadiť na lavičku. A hlavne musí pochopiť jednu nepríjemnú vec: už nemusí byť hrdinom každého príbehu.
Presne to isté platí vo firmách. Najlepší obchodník nemusí byť najlepší sales manager. Najlepší technik nemusí byť najlepší vedúci výroby. Najvýkonnejší pracovník nemusí byť človekom, ktorému chcete zveriť desať ďalších ľudí.
A čím viac nad tým premýšľam, tým viac mám pocit, že presne rovnakú chybu robíme aj mimo firiem.
Napríklad pri výbere ľudí, ktorým sme ochotní zveriť vedenie celej krajiny.
A teraz si namiesto firmy predstavte krajinu
Na pódium príde človek. Vie rozprávať, má energiu, vie pracovať s davom, vie pomenovať problém jednou vetou a často aj nájsť vinníka. Vie vyvolať smiech, hnev, nádej alebo strach. Vie presne, kedy zvýšiť hlas a kedy urobiť dramatickú pauzu. Publikum tlieska, sociálne siete žijú a náš mozog urobí veľmi jednoduchú skratku:
Tento človek je líder.
Ale prečo?
Pretože dobre rozpráva?
Dobrý rečník je dobrý rečník. To je celé. Schopnosť presvedčiť tisíc ľudí na námestí ešte nedokazuje schopnosť viesť štát. Rovnako ako schopnosť predať najviac áut nedokazuje schopnosť viesť dvadsať obchodníkov.
Rétorika je schopnosť komunikovať. Leadership je schopnosť niesť zodpovednosť, robiť rozhodnutia, vytvárať prostredie pre schopných ľudí a zároveň počúvať aj názory, ktoré sa vám nepáčia.
A medzi týmito dvoma vecami môže byť priepastný rozdiel.
Možno je najnebezpečnejší líder ten, ktorý vie všetko
Predstavte si dve odpovede na komplikovaný problém.
Prvá: „Ja presne viem, čo treba urobiť.“
Druhá: „Neviem. Potrebujem si vypočuť ľudí, ktorí tomu rozumejú viac ako ja.“
Ktorá z nich bude lepšie fungovať na mítingu? Pravdepodobne tá prvá. Ktorú by ste však radšej počuli od človeka, ktorý rozhoduje o zdravotníctve, energetike, ekonomike, obrane alebo miliardách eur?
Ja osobne tú druhú.
A práve tu vzniká jeden z najväčších paradoxov leadershipu.
Vlastnosti, ktoré človeku pomáhajú získať moc, nemusia byť rovnaké ako vlastnosti, ktoré potrebuje na jej dobré používanie.
Kampaň odmeňuje sebavedomie. Leadership potrebuje aj pochybnosť. Kampaň odmeňuje jednoduché odpovede. Realita je komplikovaná.
Kampaň odmeňuje človeka, ktorého je najviac počuť. Leadership niekedy vyžaduje človeka, ktorý dokáže byť chvíľu ticho.
A možno preto je jedným z najdôležitejších nástrojov dobrého lídra nie jeho hlas.
Sú to jeho uši.
Skúste si spomenúť na najlepšieho šéfa, akého ste kedy mali. Bol najhlasnejší? Rozprával najviac? Potreboval mať názor na všetko? Alebo ste pri ňom jednoducho mali pocit, že vás počúva? Že môžete povedať nepríjemnú pravdu bez toho, aby ste sa báli následkov? Že keď máte lepší nápad než on, nevníma to ako útok na svoje ego?
Pre mňa existuje jeden veľmi jednoduchý test leadershipu:
Čo sa stane, keď niekto lídrovi povie: „Myslím si, že sa mýliš.“?
Ak nasleduje trest, zosmiešnenie alebo odstrčenie človeka na okraj, dozvedeli ste sa veľa. Ak však príde otázka: „Prečo si to myslíš?“, možno stojíte pred niekým, kto leadershipu naozaj rozumie.
Nie preto, že musí s kritikou súhlasiť. Ale preto, že jeho ego mu nezabránilo ju vypočuť.
Chcete vedieť, aký je človek líder? Sledujte ľudí okolo neho
Možno je to lepší ukazovateľ než akýkoľvek prejav.
Rastú ľudia okolo neho? Môžu hovoriť otvorene? Dokážu nesúhlasiť? Preberajú zodpovednosť alebo čakajú na každé jeho rozhodnutie? Obklopuje sa schopnými ľuďmi alebo postupne iba tými, ktorí mu hovoria to, čo chce počuť?
Dobrý líder podľa mňa nevytvára armádu nasledovníkov závislých od jeho prítomnosti. Vytvára ďalších ľudí schopných viesť.
A práve to môže byť rozdiel medzi lídrom a človekom, ktorý má iba moc.
Charizma je pritom úžasná vec. Máme radi sebavedomých ľudí, pretože pôsobia kompetentne. Človek, ktorý odpovie okamžite, pôsobí múdro. Človek, ktorý dokáže komplikovaný problém vysvetliť jednou vetou, pôsobí, že má všetko pod kontrolou.
Lenže realita má nepríjemný zvyk byť komplikovaná.
Niekedy je najinteligentnejšia odpoveď: „Je to zložitejšie.“
Niekedy najzodpovednejšia: „Potrebujeme viac informácií.“
A niekedy najodvážnejšia: „Mýlil som sa.“
Skúste si všimnúť, ako zriedka tieto tri vety počujeme od ľudí, ktorí sa uchádzajú o moc. Pritom presne toto sú vety, ktoré by som od dobrého lídra chcel počuť.
Možno si jednoducho kladieme zlé otázky
Keď vyberáme manažéra, pýtame sa: Kto má najlepšie výsledky?
Možno by sme sa mali pýtať: Kto zlepšuje výsledky ľudí okolo seba?
Keď hodnotíme politika, pýtame sa: Ako dobre hovoril?
Možno by sme sa mali pýtať: Ako dobre počúva ľudí, ktorí s ním nesúhlasia?
Pýtame sa, či má odpoveď na všetko. Možno by nás malo viac zaujímať, či dokáže rozpoznať chvíľu, keď odpoveď nemá. Sledujeme, či pôsobí silno. Možno by sme mali sledovať, či dokáže priznať chybu bez toho, aby to považoval za slabosť.
A existuje ešte jedna otázka, ktorú mám veľmi rád:
Ako sa človek správa k ľuďom, od ktorých nič nepotrebuje?
Tá vie o charaktere povedať niekedy viac než desať motivačných prejavov.
Moc je možno najlepší pracovný pohovor na svete
Pred získaním moci vám človek ukazuje, aký chce, aby ste si mysleli, že je. Po získaní moci vám postupne začne ukazovať, aký naozaj je.
Preto sledujme, čo sa stane potom.
Obklopí sa schopnými ľuďmi, aj takými, ktorí mu odporujú? Rozdeľuje zásluhy a berie na seba zodpovednosť? Alebo si úspechy privlastňuje a chyby rozdáva ostatným? Dokáže odísť, keď jeho čas skončil? Alebo začne veriť, že firma, organizácia či krajina bez neho nemôže existovať?
Leadership totiž nie je test toho, ako veľmi človek chce moc.
Je to test toho, čo s ňou urobí, keď ju dostane.
Možno sme si totiž lídra celý čas predstavovali nesprávne. Máme v hlave človeka vpredu – na pódiu, za mikrofónom, na čele stola alebo pred kamerami. Ostatní ho sledujú.
Lenže najlepší leadership, aký som zažil alebo pozoroval, často vyzerá úplne opačne. Líder stojí vedľa svojich ľudí. Niekedy za nimi. A niekedy im jednoducho uhol z cesty.
Pretože nepotrebuje byť hrdinom každého úspechu. Jeho úlohou nie je dokazovať, že je najlepší.
Jeho úlohou je vytvoriť prostredie, v ktorom môžu byť najlepší ostatní.
A preto si možno pri najbližšom výbere manažéra, riaditeľa, predsedu, premiéra alebo prezidenta skúsme položiť inú otázku.
Nie: Ako dobre tento človek rozpráva?
Nie: Aký dobrý bol vo svojej predchádzajúcej práci?
Ale jednoducho:
Čo sa deje s ľuďmi okolo neho?
Rastú? Môžu hovoriť? Môžu nesúhlasiť? Preberajú zodpovednosť? Dokážu povedať pravdu aj vtedy, keď ju líder nechce počuť?
Pretože možno sme leadership príliš dlho hľadali na nesprávnom mieste.
Nie je v tom, kto stojí pri mikrofóne.
Je v tom, kto dokáže mikrofón na chvíľu položiť – a počúvať.
Ak sa ti moje písanie páči, môžeš ma podporiť kávou tu: 👉 https://buymeacoffee.com/jaroslavliv
Pomôže mi to zvládať dlhé večery pri písaní ďalších textov, úvah a občasných slovných súbojov so zdravým rozumom. 😅
Ďakujem za každú podporu. ☕
