Žijem v Spojenom Kráľovstve (UK) už pätnásť rokov. Dosť dlho na to, aby som tu prestal byť iba hosťom. Dosť dlho na to, aby som pochopil systém, naučil sa v ňom fungovať, pracovať, podnikať, platiť dane, nadávať na počasie a zároveň si uvedomiť, že aj v daždi sa dá postaviť život.
Ale zároveň som Slovák.
A toto slovo má zvláštnu váhu. Nie je to len údaj v pase. Nie je to len jazyk, ktorým nadávam, keď mi niečo spadne na zem. Nie je to len bryndza, Vianoce, hory, dedina, rodina, hokej, slovenské pesničky a tá zvláštna schopnosť Slovákov zasmiať sa aj vtedy, keď už by iný národ písal sťažnosť na OSN.
Je to koreň.
A koreň vie človeka ťahať späť aj vtedy, keď rozum kričí: „Počkaj. Naozaj?“
Emócia hovorí: vráť sa
Keď žiješ dlho v zahraničí, Slovensko v tebe začne fungovať ako film. Nie vždy ako realita.
Pamätáš si vôňu leta, nie rozbitý chodník pred úradom. Pamätáš si starých rodičov, nie čakaciu dobu u špecialistu. Pamätáš si kamarátov, nie politické hádky pri nedeľnom obede. Pamätáš si Tatry, nie faktúry. Pamätáš si domov, nie systém.
A práve tu začína problém.
Lebo domov nie je len miesto, kde ti rozumejú, keď povieš „šak počkaj“. Domov je aj miesto, kde má tvoje dieťa chodiť do školy. Kde máš podnikať. Kde máš ísť k lekárovi. Kde máš veriť, že pravidlá platia pre všetkých rovnako. Kde máš mať pocit, že keď pracuješ, riskuješ, tvoríš hodnotu a platíš dane, štát ti aspoň nehádže polená pod nohy.
A tu prichádza tá nepríjemná otázka:
Čo ma vlastne dnes reálne ťahá späť na Slovensko okrem emócie?
Školstvo? Chcem veriť. Ale bojím sa.
Ako rodič sa nepozeráš na krajinu len cez seba. Pozeráš sa cez budúcnosť svojho dieťaťa.
A pri školstve si kladiem otázku, či Slovensko pripravuje deti na svet, ktorý prichádza, alebo na svet, ktorý už skončil.
Žijeme v dobe AI, automatizácie, klimatických zmien, digitálnych nástrojov, globálnej konkurencie a úplne nových typov práce. Deti budú potrebovať kritické myslenie, kreativitu, finančnú gramotnosť, schopnosť komunikovať, spolupracovať a nebáť sa meniť smer.
A my sa stále často tvárime, že víťazom života bude ten, kto si najlepšie zapamätá poznámky z tabule.
Áno, na Slovensku sú úžasní učitelia. Poznám takých. Ľudí, ktorí robia viac, než musia. Ktorí držia systém nad vodou vlastnou energiou. Lenže krajina nemôže stáť na hrdinstve jednotlivcov. Krajina potrebuje systém, ktorý kvalitných ľudí podporuje, nie pomaly vyčerpáva.
OECD v roku 2025 uvádza, že výdavky na študenta na Slovensku síce vzrástli, ale otázka nie je len koľko minieme. Otázka je, či z toho vzniká školstvo, ktoré deti pripraví na budúcnosť.
A keď sa pýtam, či by som chcel, aby moje dieťa vyrastalo v slovenskom školskom systéme, odpoveď veru nie je jednoznačné „áno“.
A to ma bolí.
Zdravotníctvo? Tu sa romantika rýchlo končí
Pri zdravotníctve sa človek prestane hrať na filozofa.
Tam nejde o národnú hrdosť. Tam ide o to, či keď ochorieš ty, tvoje dieťa alebo rodič, systém ťa podrží.
Slovensko má šikovných lekárov, sestry a zdravotníkov. Mnohí sú fantastickí. Ale znova: problém nie je len v ľuďoch. Problém je v systéme, ktorý často pôsobí unavene, podfinancovane a chaoticky.
Podľa OECD/European Observatory Slovensko v roku 2023 míňalo na zdravotníctvo približne 7,4 % HDP, čo bolo pod priemerom EÚ okolo 10 %. Výdavky na osobu boli tiež výrazne pod priemerom EÚ.
A teraz si povedzme úprimne: ak si pätnásť rokov zvyknutý na určitý typ fungovania v zahraničí, návrat do systému, kde často musíš zháňať kontakty, termíny, odporúčania a trpezlivosť veľkosti Himalájí, nie je len sentimentálna otázka.
Je to riziko.
A človek môže milovať Slovensko a zároveň si priznať, že pri zdravotníctve má obavy.
Tieto dve veci sa nevylučujú.
Politika? Slovensko ako večná rodinná hádka
Politika na Slovensku je ako rodinná oslava, kde sa všetci tvária, že prišli kvôli gulášu, ale v skutočnosti čakajú, kto prvý vytiahne Beneša, Fica, prezidenta, očkovanie, Ukrajinu, Brusel alebo „za komunistov bolo lepšie“.
Slovensko je nádherná krajina s talentovanými ľuďmi, ale politicky pôsobí často ako spoločnosť, ktorá sa nedokáže dohodnúť ani na tom, či horí dom, v ktorom sedíme.
Jedna časť krajiny chce moderné európske Slovensko. Druhá časť sa bojí, že modernizácia znamená stratu identity. Jedni chcú reformy. Druhí sa boja, že reformy sú len krajšie slovo pre ďalšie zdražovanie. Jedni hovoria o budúcnosti. Druhí majú pocit, že im niekto ukradol minulosť.
A uprostred toho stojí človek zo zahraničia a pýta sa:
Kam sa mám vrátiť? Do krajiny, ktorá ide dopredu, alebo do krajiny, ktorá sa stále háda, či vôbec chce ísť dopredu?
V roku 2025 na Slovensku pokračovali protesty proti vláde a jej smerovaniu; zahraničné agentúry opisovali napätie okolo ekonomických opatrení aj zahraničnopolitického smerovania krajiny.
A toto nie je detail. Pre podnikateľa je politická stabilita dôležitá. Pre rodiča ešte viac. Lebo človek nechce len prežiť volebný cyklus. Chce plánovať život.
Ekonomika? Láska k vlasti hypotéku nezaplatí
Toto je možno najkontroverznejšia časť, ale treba ju povedať nahlas.
Patriotizmus je krásna vec. Ale ak má človek rodinu, účty, firmu, záväzky a plány, musí sa pýtať aj ekonomicky.
Nie preto, že je materialista. Ale preto, že realita je realita.
Ak sa mám vrátiť, čo mi Slovensko ponúka ako človeku, ktorý má skúsenosti zo zahraničia, chce podnikať, tvoriť hodnotu, zamestnávať, investovať, prinášať know-how?
Ponúka mi prostredie, kde sa rýchlo vybavujú veci?
Kde štát chápe podnikateľa ako partnera, nie ako podozrivého?
Kde sa oplatí riskovať?
Kde vieš plánovať päť rokov dopredu bez toho, aby ti každých šesť mesiacov niekto zmenil pravidlá hry?
Európska komisia vo svojej prognóze očakávala pre Slovensko slabý rast HDP — približne 0,8 % v roku 2025 a 1,0 % v roku 2026 — pri stále zvýšenej inflácii a tlaku na verejné financie.
To neznamená, že Slovensko nemá potenciál. Má obrovský potenciál. Ale potenciál nie je stratégia.
Potenciál je len pekné slovo pre niečo, čo sa ešte nestalo.
A predsa... Slovensko ma stále drží
A teraz príde tá časť, kde si možno protirečím.
Lebo po všetkom, čo som napísal, by logická odpoveď mala byť: „Nevracaj sa.“
Lenže človek nie je Excel tabuľka.
Keby sme sa rozhodovali len podľa daní, platov, ciest, nemocníc, škôl a politickej kultúry, možno by polovica sveta bývala inde. Lenže domov nie je len kalkulačka.
Domov je jazyk, v ktorom vieš byť najviac sám sebou.
Domov je humor, ktorý netreba vysvetľovať.
Domov je veta „dáš si ešte?“ aj keď už máš na tanieri tretí rezeň.
Domov je cintorín, kde máš predkov.
Domov je ten priateľ, čo sa nebojí povedať: "Jaro, netrep!"
Domov je pocit, že aj keď ťa tá krajina vie vytočiť do nepríčetnosti, stále ti na nej záleží.
A možno práve preto nás Slovákov v zahraničí Slovensko tak hnevá. Nie preto, že ho nenávidíme. Ale preto, že ho milujeme a vidíme, čím by mohlo byť.
Vidíme krajinu, ktorá má talent. Má šikovných ľudí. Má krásnu prírodu. Má strategickú polohu. Má podnikateľov, vedcov, učiteľov, lekárov, remeselníkov, mladých ľudí s nápadmi. Má všetko, čo potrebuje.
Len niekedy akoby sama sebe neverila.
A niekedy akoby vlastných ľudí viac odháňala, než volala späť.
Návrat domov? No neviem. Ale otázka nezmizne.
Možno sa raz vrátim.
Možno nie úplne.
Možno budem žiť medzi dvoma svetmi — jednou nohou v UK, druhou na Slovensku. Možno práve to je osud mnohých z nás, ktorí sme odišli nie preto, že sme prestali byť Slovákmi, ale preto, že sme hľadali priestor rásť.
A možno je fér povedať aj toto:
Slovensko si nemôže myslieť, že ľudí zo zahraničia pritiahne späť iba nostalgia.
Nestačí povedať: „Vráťte sa, veď ste naši.“
Treba vytvoriť krajinu, do ktorej sa oplatí vrátiť.
Krajinu, kde sa deti učia pre budúcnosť.
Krajinu, kde zdravotníctvo nefunguje na známostiach a modlitbách.
Krajinu, kde politika nie je permanentná občianska vojna.
Krajinu, kde podnikateľ nie je nepriateľ štátu.
Krajinu, kde sa talent necíti ako problém.
Krajinu, kde návrat domov nie je ekonomická obeť, ale životná príležitosť.
A predsa — aj keď mám pochybnosti, aj keď mám otázky, aj keď sa pozerám na Slovensko kriticky — jedno viem určite.
Slovensko zo mňa neodišlo.
Môžem mať britskú adresu. Môžem mať firmu v UK. Môžem rozmýšľať globálne, podnikať medzinárodne a žiť pätnásť rokov mimo Slovenska.
Ale keď počujem slovenčinu niekde na ulici v zahraničí, stále zbystrím.
Keď vidím Tatry, stále sa mi niečo pohne v hrudi.
Keď Slovensko niečo pokazí, hnevá ma to viac, než by malo.
A keď sa niekomu snažím vysvetliť, odkiaľ som, stále nepoviem len názov krajiny.
Poviem to s pocitom.
Som Slovák.
A korene Slováka sú zvláštna vec.
Môžeš ich presadiť do inej pôdy. Môžu vyrásť v inom počasí. Môžu sa prispôsobiť, zosilnieť, dokonca rozkvitnúť ďaleko od miesta, kde začali.
Ale nedostaneš ich z človeka len tak.
Ani po pätnástich rokoch.
Ani po tisícke otázok.
Ani keď rozum povie: „Návrat domov? No neviem.“
Lebo srdce potichu dodá:
„Ale domov to stále je.“
