„No one was there to say it’s impossible, so I made it.“
Je to jedna z tých viet, ktoré na prvý pohľad znejú ako ďalší motivačný citát zo sociálnych sietí. Čím dlhšie však nad ňou človek premýšľa, tým viac v nej možno nájde. Nie preto, že by stačilo ignorovať realitu, zavrieť oči a veriť, že všetko dobre dopadne. Skôr preto, že veľa vecí v našom živote sa skončí ako nemožných ešte dávno predtým, než ich vôbec skúsime.
Na ceste za tým, čo chceme dosiahnuť, nám totiž veľmi často stoja v ceste dve veľké prekážky. Prvou sú ľudia okolo nás a druhou sme my sami.
Poznáme to asi všetci. Máme nápad, plán alebo možno sen, ktorý ešte ani poriadne nevieme pomenovať, a niekomu o ňom povieme. Odpoveď niekedy príde takmer okamžite. „To sa nedá.“ „To je príliš riskantné.“ „Na to nemáš peniaze.“ „Vieš, koľko ľudí sa o to už pokúsilo?“ „Buď realistický.“
A paradoxne nám to často nehovoria ľudia, ktorí by nám chceli zle. Práve naopak. Môžu to byť naši priatelia, kolegovia alebo rodina. Ľudia, ktorí sa nás snažia ochrániť pred sklamaním, stratou či zlyhaním. Problém je len v tom, že ich hranice nemusia byť našimi hranicami. To, že niekto nevidí cestu, ešte neznamená, že cesta neexistuje. A to, že by sa na ňu neodvážil on, ešte neznamená, že sa na ňu nemôžeme vydať my.
Veľa vecí bolo v histórii aj v obyčajných ľudských životoch považovaných za nemožné až do momentu, keď ich niekto urobil. Nie preto, že prestali platiť zákony fyziky alebo ekonomiky, ale preto, že niekto odmietol prijať cudziu predstavu o tom, kde sa končí možné.
Lenže vonkajší hlas je stále tá jednoduchšia časť.
Pred názormi ostatných sa môžeme do určitej miery chrániť. Môžeme odísť z miestnosti, prestať čítať komentáre alebo jednoducho povedať: „Ďakujem za názor, ale skúsim to.“ Oveľa horšie je, keď rovnaké vety začne hovoriť hlas v našej vlastnej hlave.
Čo ak na to nemám? Čo ak sa zosmiešnim? Čo ak prídem o peniaze? Čo ak to nevyjde? Čo ak mali ostatní pravdu?
Tento hlas býva oveľa nebezpečnejší než všetci kritici dohromady, pretože pred ním sa nedá jednoducho zavrieť dvere. Keď začneme pochybovať sami o sebe, pochybnosť sa postupne dostane do každého rozhodnutia. Začneme veci odkladať, znižovať svoje ambície a hľadať dôvody, prečo ešte nie sme pripravení. A niekedy svoj cieľ pochováme skôr, než sme mu dali reálnu šancu.
Veriť v seba neznamená ignorovať realitu
Tento článok nie je o manifestovaní Ferrari, vily alebo milióna eur na účte. Nie je o tom, že si budeme niečo dostatočne intenzívne predstavovať a vesmír nám to jedného rána položí pred dvere.
Veriť v seba neznamená ignorovať čísla, riziká, skúsenosti ani rozumné rady. Znamená to niečo oveľa jednoduchšie a zároveň oveľa dôležitejšie – dať sám sebe povolenie skúsiť to.
Pretože v momente, keď pripustíme, že niečo môže byť možné, začneme sa správať inak. Namiesto dôvodov, prečo to nejde, začneme hľadať cestu. Pýtame sa ľudí. Učíme sa. Skúšame nové veci. Robíme chyby. Meníme plán. Všímame si príležitosti, ktoré by sme predtým možno ani nezaregistrovali.
Nie preto, že ich zázračne vytvoril vesmír, ale preto, že sme ich konečne začali hľadať.
A potom, samozrejme, príde prekážka.
Možno jedna, možno desať. Niečo sa pokazí. Niekto nás odmietne. Nevyjde obchod, projekt, pracovný pohovor alebo plán, do ktorého sme vložili veľa času. A práve vtedy máme zvláštnu tendenciu interpretovať problém ako definitívny verdikt: „Vidíš? Nemal si do toho ísť. Asi na to naozaj nemáš.“
Lenže prekážka nemusí znamenať koniec cesty. Niekedy znamená iba: tadiaľto nie.
Keď ideme autom do mesta, v ktorom sme nikdy neboli, a navigácia nás pošle na cestu, ktorá je uzavretá, málokto vystúpi z auta a povie: „Tak nič. Do toho mesta sa očividne nedá dostať.“ Navigácia prepočíta trasu. Možno bude cesta o desať kilometrov dlhšia, možno nás prevedie miestom, cez ktoré sme pôvodne vôbec nechceli ísť, ale cieľ sa nemení.
Prečo teda pri vlastnom živote často považujeme prvú uzávierku za dôkaz, že máme otočiť auto a vrátiť sa domov?
Možno niekedy nepotrebujeme zmeniť cieľ. Potrebujeme iba trochu zmeniť smer.
Čo ak cesta vedie niekam ešte ďalej?
Na sociálnych sieťach sa často objavujú motivačné obrázky postavené na jednoduchej metafore. Na jednom je pekné auto – vec, po ktorej človek túži. Na druhom obrázku je oveľa krajšie auto, veľký dom, jachta a celý život vyzerajúci desaťkrát lepšie. Pointa býva približne taká: Toto chceš ty. A toto má pre teba pripravený vesmír.
Samozrejme, môžeme sa na tom zasmiať. Vesmír pravdepodobne niekde neskladuje jachty a čaká, komu ich pošle za pozitívne myslenie. Ale ako metafora má táto predstava podľa mňa svoju hodnotu.
Nie vždy totiž na začiatku dokážeme vidieť, kam nás určitá cesta môže priviesť.
Možno chceme konkrétnu prácu a nezískame ju. O rok neskôr zistíme, že práve toto odmietnutie nás prinútilo začať niečo vlastné. Možno chceme spolupracovať s konkrétnym človekom a nevyjde to, no o niekoľko mesiacov stretneme niekoho, s kým vznikne oveľa väčší projekt. Možno sa príliš dlho snažíme otvoriť jedny dvere a až keď pochopíme, že sa neotvoria, všimneme si ďalšie.
Niekto tomu bude hovoriť Boh. Niekto vesmír, osud alebo karma. Iný človek náhoda, šťastie či jednoducho život. A všetky tieto pohľady môžu existovať vedľa seba.
Možno však existuje aj veľmi jednoduché vysvetlenie: kým sa hýbeme dopredu, dávame sami sebe stále nové príležitosti stretnúť správnych ľudí, objaviť správne možnosti a dostať sa na miesta, na ktoré by sme sa nikdy nedostali, keby sme zostali stáť.
Najdôležitejší človek, ktorého preto potrebujeme presvedčiť, nie je investor, šéf, partner, rodič ani človek komentujúci náš nápad na internete.
Sme to my sami.
Nemusíme si nahovárať: „Určite uspejem.“ To nevie nikto a nie každá vec, do ktorej sa pustíme, musí skončiť úspechom.
Možno oveľa zdravšia veta znie:
„Neviem, či uspejem. Ale verím, že na to mám, a dám si šancu to skúsiť.“
A ak táto cesta nebude fungovať, skúsim inú.
To už nie je slepý optimizmus. To je vytrvalosť.
Slepý optimista verí, že pred ním nikdy nebude múr. Vytrvalý človek počíta s tým, že múr pokojne príde. Len verí, že keď ho nájde, skúsi nájsť dvere, obísť ho, preliezť ho alebo zvoliť inú cestu.
Možno sú tie veci bližšie, než si myslíme
Často sa pozeráme na svoje ciele a zdajú sa nám neuveriteľne ďaleko. Úspešný projekt. Firma. Nová kariéra. Dom. Kniha. Cesta. Vzťah. Život, ktorý by sme raz chceli žiť.
Medzi tým, kde stojíme dnes, a miestom, kde chceme byť, môže byť naozaj veľká vzdialenosť. Lenže väčšina veľkých zmien nezačína obrovským skokom.
Začína veľmi malým rozhodnutím.
Pripustiť, že sa to možno dá.
Potom príde prvý krok. Druhý. Chyba. Možno krok späť. Zmena smeru. Nový človek. Nová príležitosť. Ďalší krok.
A jedného dňa sa možno obzrieme a uvedomíme si, že cesta, ktorá kedysi vyzerala nemožne, nebola nemožná. Bola iba cestou, na ktorú sme ešte nevykročili.
Preto možno veta „No one was there to say it’s impossible, so I made it“ nie je oslavou naivity ani bezhlavého riskovania.
Je skôr pripomienkou toho, aké nebezpečné dokáže byť slovo nemožné.
Najmä keď nám ho už nemusí hovoriť nikto iný, pretože sme sa ho naučili hovoriť sami sebe.
Ak sami seba presvedčíme, že sa niečo nedá, pravdepodobne sa o to nikdy vážne nepokúsime.
Ak však presvedčíme sami seba, že by sa to dať mohlo, stále ešte nemáme vyhraté. Stále nás čaká práca, neistota, chyby, zmena plánov aj prekážky.
Ale už sme urobili jeden z najdôležitejších krokov.
A možno sme tým k svojmu cieľu o míľový krok bližšie.
---
Ak vám moje zamyslenia dávajú zmysel...
Píšem preto, lebo verím, že niekedy stačí jedna myšlienka, jedna veta alebo trochu iný pohľad na vec, aby sme sa na svet okolo nás pozreli inak.
Ak sa ti moje písanie páči, môžeš ma podporiť kávou tu: 👉 https://buymeacoffee.com/jaroslavliv
Pomôže mi to zvládať dlhé večery pri písaní ďalších textov, úvah a občasných slovných súbojov so zdravým rozumom. 😅
Ďakujem za každú podporu. ☕
