September sa pomaly blíži.
V obchodoch pribúdajú zošity, školské tašky a perá, rodičia začínajú rozmýšľať nad krúžkami a deti sa snažia nemyslieť na to, že prázdniny raz predsa len skončia.
Keď sa povie škola, väčšina z nás si predstaví školu na Slovensku. Triedu, tabuľu, lavice, slovenčinu, matematiku a otázku, či si niekto nezabudol domácu úlohu.
Lenže slovenské triedy existujú aj tisíce kilometrov od Slovenska.
Niekedy sú to klasické školy. Inokedy sobotné alebo nedeľné stretnutia niekoľkých rodín. Niekde sa slovenčina vyučuje na univerzite. Inde sa deti stretnú možno iba párkrát do mesiaca.
Spája ich však jedna vec.
Niekto tam musí stáť pred tabuľou.
Niekto musí pripraviť hodinu, vysvetliť mäkké a tvrdé i, opraviť prvé slovenské vety a presvedčiť dieťa, ktoré celý týždeň rozpráva po anglicky či nemecky, že má zmysel vedieť aj jazyk jeho rodičov alebo starých rodičov.
Pre jedenásty diel série Slováci vo svete som preto nechcel hľadať podnikateľov, športovcov ani známe tváre.
Tentoraz som hľadal ľudí, ktorí ďaleko od Slovenska učia slovenčinu.
A našiel som ich od Argentíny cez Kanadu a Švajčiarsko až po Čínu a Austráliu.
Nie je to rebríček.
A už vôbec nie kompletný zoznam.
Je to päť zastávok na mape jedného oveľa väčšieho príbehu.
Kristína Lukáčová – keď sa slovenčina učí v Buenos Aires
Predstavme si dieťa alebo mladého človeka narodeného v Argentíne.
Jeho rodičia možno hovoria po španielsky. Starí rodičia tiež. Slovensko pozná z rozprávania, fotografií alebo rodinného stromu.
A napriek tomu sa rozhodne naučiť po slovensky.
Práve v Argentíne pôsobí Kristína Lukáčová, prekladateľka a lektorka slovenského jazyka, ktorá slovenčinu vyučuje od roku 2019. Aktívna je aj v Slovenskom kultúrnom spolku v Argentíne a venuje sa krajanskej komunite.
Jej študentmi nie sú iba Slováci, ktorí sa nedávno presťahovali do Južnej Ameriky.
Medzi ľuďmi, ktorí sa učia náš jazyk, sú potomkovia slovenských vysťahovalcov, ľudia so slovenskými koreňmi, ale aj tí, ktorých so Slovenskom spojila rodina, partner či jednoducho osobný záujem.
A práve toto je na jej príbehu fascinujúce.
Slovenčina tam nie je samozrejmosťou.
Je rozhodnutím.
Nikto ju nepotrebuje na nákup potravín. Nikto ju nepotrebuje na cestu autobusom do práce. Bez nej sa dá v Buenos Aires bez problémov prežiť celý život.
A predsa sa ju niekto učí.
Možno preto, aby raz rozumel listom svojich prastarých rodičov.
Možno aby sa vedel porozprávať s rodinou na Slovensku.
A možno jednoducho preto, že chce lepšie pochopiť, odkiaľ pochádza.
Jazyk sa vtedy stáva niečím viac než gramatikou.
Stáva sa mostom medzi generáciami.
Zuzana Fenyvesi Chlepková – slovenská škola medzi kanadskými horami
Presuňme sa o niekoľko tisíc kilometrov severnejšie.
Do Vancouveru.
Tu pôsobí Zuzana Fenyvesi Chlepková, zakladateľka, koordinátorka a učiteľka Slovenskej školy vo Vancouveri.
Má pedagogické vzdelanie v oblasti slovenského jazyka, literatúry a filozofie a zároveň skúsenosť s kanadským vzdelávacím systémom.
Slovenská škola vo Vancouveri nie je iba miestom, kde sa deti naučia niekoľko slovenských slov.
Učia sa čítať, písať a aj gramatiku.
Spoznávajú slovenskú históriu, kultúru, hudbu a tradície.
Pre deti vyrastajúce v Kanade je pritom slovenčina často úplne iným predmetom než pre školáka v Prešove, Nitre alebo Žiline.
Na Slovensku je slovenčina všade.
Dieťa ju počuje v škole, televízii, na ulici, v obchode aj na ihrisku.
Vo Vancouveri môže byť situácia úplne opačná.
Celý deň angličtina.
Škola v angličtine.
Kamaráti v angličtine.
Filmy, hudba, hry, sociálne siete – prevažne v angličtine.
A potom príde niekoľko hodín, počas ktorých niekto povie:
Teraz po slovensky.
Práve takéto školy často rozhodujú o tom, či zostane slovenčina v ďalšej generácii živým jazykom, alebo sa postupne zmení iba na zopár slov, ktoré si človek pamätá od starej mamy.
Petra Ondrčková – keď slovenská škola vyrastie na viac než sto detí
O niečo bližšie k Slovensku, ale stále za jeho hranicami, funguje ďalší zaujímavý príbeh.
Petra Ondrčková vedie slovenskú školu a škôlku pôsobiacu vo Švajčiarsku, okrem iného v Zürichu, Luzerne a Aargau.
Nie je pritom iba riaditeľkou.
Sama učí a venuje sa koordinácii slovenského vyučovania.
Škola dnes pracuje približne so stovkou detí a ukazuje fenomén, ktorý bude podľa mňa pre Slovensko v najbližších desaťročiach čoraz dôležitejší.
Druhú generáciu Slovákov v zahraničí.
Rodičia ešte hovoria po slovensky prirodzene.
Ich deti však vyrastajú v inom jazykovom prostredí.
Nemčina sa môže veľmi rýchlo stať ich dominantným jazykom.
A ak sa slovenčine niekto cielene nevenuje, jej úroveň sa môže v každej ďalšej generácii postupne znižovať.
Najskôr dieťa rozumie, ale odpovedá po nemecky.
Neskôr rozumie už iba jednoduchým vetám.
A o generáciu neskôr zostane možno iba „ahoj“, „ďakujem“ a niekoľko názvov jedál.
Práve preto majú takéto školy oveľa väčší význam, než sa môže zdať.
Neučia iba jazyk.
Pomáhajú deťom pochopiť, že môžu mať viac než jeden domov a viac než jednu kultúrnu identitu.
Nemusia si vyberať medzi Švajčiarskom a Slovenskom.
Môžu mať oboje.
Viktor Suchý – keď sa po slovensky učia v Pekingu
A teraz úplne iný príbeh.
Peking.
Jedno z najväčších miest sveta.
Na Beijing Foreign Studies University sa medzi množstvom zahraničných jazykov vyučuje aj jeden malý stredoeurópsky jazyk.
Slovenčina.
Pôsobí tu Viktor Suchý, lektor slovenského jazyka.
Jeho študenti však nemusia mať slovenských rodičov.
Nemusia mať slovenského starého otca.
A možno pred začiatkom štúdia ani nikdy neboli na Slovensku.
Sú to ľudia, ktorí sa rozhodli učiť slovenčinu ako cudzí jazyk.
A toto ma na celom príbehu možno fascinuje najviac.
My sami niekedy o svojom jazyku hovoríme ako o malom.
Ako o jazyku, ktorým hovorí iba niekoľko miliónov ľudí.
Ako o niečom, čo za našimi hranicami nikto nepotrebuje.
A potom sa niekde v Pekingu otvorí učebnica slovenčiny.
Čínsky študent začne vyslovovať naše mäkčene, dĺžne a slová, nad ktorými sa občas zapotia aj samotní Slováci.
Prečo?
Možno ho zaujíma diplomacia, možno stredná Európa, možno obchod a možno kultúra.
Na dôvode vlastne až tak nezáleží.
Dôležité je, že slovenčina sa učí aj tam, kde by sme ju možno vôbec nečakali.
A človek si pri tom uvedomí, že veľkosť jazyka sa nemusí merať iba počtom ľudí, ktorí ním hovoria.
Niekedy sa meria aj tým, či dokáže vzbudiť záujem človeka na opačnom konci sveta.
Marta Kapustová – slovenčina na opačnej strane planéty
Posledná zastávka je Melbourne.
Takmer sedemnásťtisíc kilometrov od Bratislavy.
Tu pôsobí Marta Kapustová, riaditeľka Slovenskej detskej besedy v Melbourne.
Škola združuje deti rôzneho veku a jej cieľom je udržiavať a rozvíjať slovenčinu, ale zároveň aj vzťah detí k slovenskej kultúre a tradíciám.
Austrália patrí medzi krajiny, kde slovenská komunita existuje už celé generácie.
A práve tam je nádherne vidieť, ako dokáže jazyk cestovať.
Človek sa môže narodiť v Melbourne.
Môže chodiť do austrálskej školy.
Fandiť austrálskemu športovému tímu.
Mať austrálskych kamarátov.
A napriek tomu môže v sobotu ráno vojsť do triedy a povedať:
Dobré ráno.
Možno sa raz ako dospelý presťahuje na Slovensko.
Alebo možno tam príde iba na dovolenku.
Ale vďaka ľuďom, ktorí venujú svoj čas takýmto školám, bude mať možnosť rozumieť krajine, z ktorej pochádzali jeho rodičia či starí rodičia.
A podľa mňa je to nesmierne cenné.
Nie je ich päť. Sú ich stovky.
Pri tomto článku som si uvedomil ešte jednu vec.
Najťažšou časťou nebolo nájsť päť ľudí.
Najťažšie bolo vybrať iba päť.
Slovenské školy, škôlky, krajanské spolky, univerzitné lektoráty a komunitné vzdelávacie projekty nájdeme v mnohých ďalších krajinách.
Vo Veľkej Británii, Írsku, Nemecku, Rakúsku, Francúzsku, USA, Kanade, Austrálii a určite aj na mnohých ďalších miestach.
Za mnohými z nich stoja ľudia, ktorých meno sa možno nikdy neobjaví na titulnej stránke novín.
Učiteľky, ktoré si cez týždeň odpracujú svoju normálnu prácu a cez víkend pripravujú hodinu slovenčiny.
Rodičia, ktorí pomáhajú organizovať školu.
Dobrovoľníci, ktorí zabezpečujú priestory.
Riaditelia a koordinátori, ktorí vybavujú financovanie, knihy či podujatia.
A univerzitní lektori, ktorí predstavujú náš jazyk ľuďom, ktorí so Slovenskom dovtedy nemali takmer nič spoločné.
Možno práve preto by som bol rád, keby sa pri tejto téme raz neskončilo iba jedným článkom.
Možno by raz mohla vzniknúť mapa slovenských škôl vo svete.
Mapa ľudí, ktorí učia slovenčinu v zahraničí.
Rozhovory s nimi.
Príbehy ich žiakov.
Príbehy rodičov, ktorí doma bojujú s tým, aby ich dieťa odpovedalo po slovensky a nie po anglicky, nemecky či španielsky.
Možno by sme mali lepšie spoznať ľudí, ktorí robia niečo, čo si často uvedomíme až vtedy, keď to začne miznúť.
Udržiavajú náš jazyk pri živote.
Krajina totiž nekončí na hranici
V tejto sérii často hľadáme Slovákov, ktorí uspeli vo svete.
Vedcov, podnikateľov, umelcov, športovcov, cestovateľov, atď,...
Tentoraz je však úspech oveľa tichší.
Nie je to veľká firma.
Nie je to medaila.
Nie sú to milióny sledovateľov.
Niekedy je úspechom jednoducho desaťročné dieťa v Kanade, ktoré dokáže napísať list svojej starej mame na Slovensko.
Čínsky študent, ktorý prvýkrát správne vysloví „ľ“.
Dievča v Argentíne, ktoré po niekoľkých generáciách znovu objaví jazyk svojich predkov.
Alebo dieťa v Melbourne, ktoré vie, že „domov“ nemusí znamenať iba jedno miesto na mape.
Pretože Slovensko nekončí pri tabuli označujúcej štátnu hranicu.
Pokračuje všade tam, kde si niekto otvorí slovenskú knihu.
Kde rodič povie dieťaťu slovenskú rozprávku.
Kde sa zaspieva slovenská pesnička.
A kde niekto ďaleko od domova vojde do triedy, postaví sa pred deti a povie:
Tak, dnes budeme hovoriť po slovensky.
A možno práve vďaka týmto ľuďom sa tá veta bude vo svete ozývať ešte veľmi dlho.
---
Ak sa ti moje písanie páči, môžeš ma podporiť kávou tu: 👉 https://buymeacoffee.com/jaroslavliv
Pomôže mi to zvládať dlhé večery pri písaní ďalších textov, úvah a občasných slovných súbojov so zdravým rozumom. 😅
Ďakujem za každú podporu. ☕
