Človek dokáže mať naraz neuveriteľné množstvo problémov. Prácu, peniaze, hypotéku, termíny, pokazené auto, politiku, suseda, ktorý začne vŕtať presne vtedy, keď si chcete oddýchnuť. Dokážeme sa trápiť tým, čo bude o mesiac, čo malo byť včera a čo si o nás myslí niekto, koho sme tri roky nevideli.
Máme svojich povestných 99 problémov.
A potom príde jeden telefonát. Výsledok vyšetrenia. Úraz. Diagnóza. Alebo obyčajná veta lekára, po ktorej sa svet na chvíľu zastaví.
Vtedy si človek veľmi rýchlo uvedomí, že tých predchádzajúcich 99 problémov síce nezmizlo, ale ich poradie v rebríčku dôležitosti sa dramaticky zmenilo. Pretože keď prestane slúžiť zdravie nám alebo niekomu, koho milujeme, zrazu existuje iba jeden problém, ktorý nás naozaj zaujíma.
Aj preto chcem dnešnú časť série Slováci vo svete venovať medicíne. Nie preto, aby sme z lekárov a zdravotníkov robili nadľudí. Aj oni robia chyby, majú zlé dni, pochybujú a často pracujú v systémoch, ktoré majú od dokonalosti ďaleko. Ale medzi Slovákmi vo svete nájdeme ľudí, ktorí sa dostali na pracoviská svetovej úrovne a dnes pomáhajú posúvať hranice toho, čo dokáže moderná medicína.
Od liečby rakoviny cez transplantácie srdca a pľúc až po očnú chirurgiu či výskum kvality života pacientov.
A tak dnes namiesto obvyklého „pozrite, čo Slováci dokázali“ pridávam ešte jedno:
Klobúk dole. Pred nimi aj pred všetkými, ktorí sa o naše zdravie starajú doma i vo svete.
1. Igor Kozák – keď sa slovenská medicína dostane až na svetovú špičku oftalmológie
Oko je zvláštny orgán. Má len pár centimetrov, no keď s ním niečo nie je v poriadku, človek veľmi rýchlo pochopí, aký obrovský kus nášho života závisí od schopnosti vidieť.
Doc. MUDr. Igor Kozák, PhD. vyštudoval Lekársku fakultu UPJŠ v Košiciach a už počas svojich začiatkov sa venoval výskumu rohovky, chemických poranení oka či refrakčnej chirurgie. Neskôr odišiel na špecializačný pobyt na Shiley Eye Center pri University of California San Diego, kde pokračovala jeho medzinárodná kariéra.
A nešlo iba o to, že slovenský lekár začal pracovať na prestížnej americkej univerzite.
Kozák sa podieľal na zavádzaní nových postupov pri liečbe ochorení sietnice. Do praxe zaviedol topickú anestéziu pri intravitreálnych injekciách, ako prvý autor opísal určité degeneratívne zmeny sietnice u pacientov s oslabenou imunitou a patril medzi odborníkov, ktorí posúvali využitie navigovanej laserovej liečby sietnice. Jeho cesta neskôr pokračovala cez Rijád a Moorfields Eye Hospital v Spojených arabských emirátoch.
Na jeho konte sú stovky odborných publikácií, knihy z oblasti oftalmológie a práca, ktorú citujú a používajú ďalší odborníci po celom svete.
Možno sa to pri slovách ako „retinálna farmakológia“ či „navigovaná laserová terapia“ nečíta tak dramaticky ako príbeh zo seriálu z nemocničného prostredia. Výsledok je však oveľa jednoduchší.
Na konci tejto vedy je človek, ktorý môže ďalej vidieť.
A to je výsledok, ktorý nepotrebuje dramatickú hudbu v pozadí.
2. Veronika Bachanová – naučiť imunitný systém bojovať proti rakovine
Sú oblasti medicíny, pri ktorých už samotné pomenovanie diagnózy dokáže človeka vystrašiť.
Leukémia. Lymfóm. Rakovina krvi.
Práve pacientom s takýmito ochoreniami sa venuje slovenská lekárka Veronika Bachanová, MD, PhD., ktorá vyštudovala medicínu na Univerzite Komenského v Bratislave a svoju profesionálnu kariéru vybudovala v Spojených štátoch.
Dnes je profesorkou na University of Minnesota, vedie sekciu malígnej hematológie a patrí medzi lídrov programu transplantácií a bunkovej terapie. Jej práca sa sústreďuje najmä na moderné imunoterapie – CAR-T bunky, NK bunky, transplantácie krvotvorných buniek a ďalšie prístupy, ktorých spoločnou myšlienkou je využiť schopnosť imunitného systému rozpoznávať a ničiť rakovinové bunky.
Zjednodušene povedané: medicína sa už nesnaží proti rakovine bojovať iba „zvonka“. Vedci sa učia, ako do boja zapojiť samotný obranný systém ľudského organizmu.
A Bachanová stojí priamo uprostred tohto vývoja.
Navrhla a realizovala prvé klinické skúšania na ľuďoch využívajúce NK bunky pri lymfómoch a leukémii, viedla množstvo klinických štúdií a podľa Masonic Cancer Center je spoluautorkou viac než 180 vedeckých publikácií. V roku 2025 ju centrum vymenovalo za spolulíderku svojho programu Transplant and Cellular Therapy.
To už nie je iba príbeh Slovenky, ktorá „uspela v Amerike“.
Je to príbeh človeka, ktorý stojí pri terapiách, ktoré môžu rozhodovať o tom, či pacient s veľmi vážnym ochorením dostane ďalšiu šancu.
A pri medicíne asi neexistuje krajšia definícia úspechu.
3. Branislav Kollár – keď chirurgia nevracia iba tvár, ale aj kus života
Transplantácia obličky, pečene či srdca je dnes stále mimoriadne náročný zákrok, ale väčšina z nás už aspoň približne chápe, čo znamená.
A potom existuje transplantácia tváre.
Operácia, ktorá spája transplantológiu, plastickú chirurgiu, mikrochirurgiu, neurológiu, imunológiu a množstvo ďalších odborov. Nejde pritom iba o vzhľad. Tvár používame na dýchanie, jedenie, rozprávanie, vyjadrovanie emócií a komunikáciu s okolím.
Jedným zo Slovákov, ktorí sa dostali až k tejto extrémne náročnej oblasti medicíny, je plastický chirurg Branislav Kollár.
Počas svojho pôsobenia v Bostone bol členom tímu spojeného s prvou transplantáciou tváre v Spojených štátoch a na Harvard Medical School sa venoval klinickému aj experimentálnemu výskumu rekonštrukčných transplantácií.
Dnes pôsobí na University Medical Center Freiburg v Nemecku, kde sa venuje plastickej a rekonštrukčnej chirurgii, transplantáciám tváre a liečbe pacientov s obrnou tvárového nervu.
A jeho práca pokračuje.
V roku 2025 získal vedeckú cenu Nemeckej spoločnosti pre plastickú, rekonštrukčnú a estetickú chirurgiu – DGPRÄC za svoju habilitačnú prácu venovanú transplantáciám tváre.
Keď sa povie plastická chirurgia, veľa ľudí si predstaví estetické zákroky. Lenže tá istá disciplína dokáže človeku po katastrofálnom úraze, popálení alebo vážnom ochorení vrátiť schopnosť jesť, hovoriť, usmiať sa či jednoducho vyjsť medzi ľudí bez toho, aby sa každý pohľad okolia zmenil na ďalšiu pripomienku toho, čo sa mu stalo.
Niekedy totiž medicína nezachraňuje iba život. Pomáha človeku získať späť život, ktorý dokáže žiť.
4. Katarína Lenártová – lekárka, ktorú pacient možno ani neuvidí, no bez nej by operácia nebola možná
Pri veľkej operácii si väčšina z nás zapamätá meno chirurga.
Menej často premýšľame nad človekom, ktorý počas celej operácie zabezpečuje, aby pacient dýchal, aby jeho srdce, tlak, okysličenie a desiatky ďalších parametrov zostali pod kontrolou a aby sa vôbec mohol bezpečne dostať cez zákrok, pri ktorom môže ísť doslova o sekundy.
MUDr. Katarína Lenártová, PhD., FCAI, EDIC vyštudovala medicínu na Univerzite Komenského v Bratislave. Po práci v Bojniciach odišla do Írska a neskôr do Veľkej Británie. Od roku 2016 pôsobí v Harefield Hospital pri Londýne, jednom z významných centier zameraných na operácie a transplantácie srdca a pľúc.
Je anestéziologičkou a lekárkou intenzívnej medicíny.
A práve pri transplantácii srdca či pľúc dostáva veta „udržať pacienta stabilného“ úplne inú váhu.
Lenártová sa venuje kardio-thorakálnej anestéziológii a intenzívnej starostlivosti a jej odbornosť presahuje samotnú operačnú sálu. V roku 2026 bola napríklad spoluautorkou odborného medzinárodného konsenzu o monitorovaní pacientov pri hrudnej anestézii.
Na tomto príbehu sa mi páči ešte jedna vec.
Nie každý medicínsky úspech musí dostať názov novej metódy alebo titulnú stranu vedeckého časopisu. Niekedy úspech znamená, že v operačnej sále leží človek, ktorému prestáva fungovať orgán, a tím odborníkov ho prevedie cez niekoľkohodinový zákrok až k momentu, keď dostane šancu začať znova.
Pacient možno nikdy nebude poznať mená všetkých ľudí, ktorí stáli okolo operačného stola.
Ale bez nich by tam nebol ani on.
5. Martin Ďuračinský – medicína sa nekončí vetou „pacient prežil“
Moderná medicína dokáže merať takmer všetko.
Krvný tlak. Tep. Hladiny látok v krvi. Veľkosť nádoru. Počet buniek. Výsledky zobrazovacích vyšetrení.
Existuje však jedna otázka, ktorá sa meria oveľa ťažšie:
Ako sa pacientovi skutočne žije?
Práve tejto oblasti sa dlhodobo venuje Martin Ďuračinský, MD, PhD., ktorý pôsobí vo Francúzsku. V Paríži vedie výskumnú jednotku PROQOL pri Hôtel-Dieu Hospital v rámci AP-HP, spolupracuje s INSERM a Université Paris Cité a zároveň klinicky sleduje pacientov žijúcich s HIV v nemocnici Bicêtre.
Jeho výskum sa zaoberá takzvanými Patient-Reported Outcomes – teda tým, čo o výsledku liečby hovorí samotný pacient – a kvalitou života súvisiacou so zdravím. Podieľal sa na vývoji a overovaní viacerých dotazníkov kvality života a koordinoval medzinárodné projekty v oblastiach HIV, migrácie, užívania drog či duševného zdravia. Zároveň sa venuje elektronickému zberu dát a využitiu nových technológií a umelej inteligencie v medicíne.
Podľa údajov prezentovaných na konferencii slovenských zdravotníkov mal už 114 publikácií evidovaných v PubMed.
Je to trochu iný typ medicínskeho príbehu než transplantácia alebo experimentálna liečba rakoviny. No možno práve preto do dnešného zoznamu patrí.
Pretože nestačí iba spočítať, koľko ľudí prežilo päť rokov po diagnóze.
Treba sa pýtať aj ako tých päť rokov žili.
Či dokázali pracovať. Spať. Byť so svojimi deťmi. Fungovať vo vzťahu. Zvládať bolesť. Cítiť sa opäť ako ľudia a nie iba ako diagnóza zapísaná v nemocničnom systéme.
A aj toto je medicína.
Keď sa 99 problémov zmení na jeden
Na dnešnej pätici je krásne, aké rozdielne podoby môže mať pomoc človeku.
Jeden lekár sa snaží zachrániť zrak. Druhá učí imunitný systém bojovať proti rakovine. Ďalší rekonštruuje tvár ľuďom po katastrofálnych poškodeniach. Anestéziologička sprevádza pacientov cez operácie a transplantácie srdca či pľúc. A výskumník v Paríži pripomína, že nestačí človeku predĺžiť život – mali by sme sa snažiť, aby ten život mal aj kvalitu.
A pritom je to stále iba päť mien.
Za každým jedným pacientom sú sestry, zdravotnícki asistenti, záchranári, laboranti, sanitári, fyzioterapeuti, lekári, farmaceuti, vedci, psychológovia a množstvo ďalších ľudí, ktorých mená sa na titulné strany nikdy nedostanú.
Preto dnes klobúk dole pred všetkými, ktorí nám pomáhajú, keď zdravie prestane byť samozrejmosťou. Doma aj vo svete.
Pretože pokiaľ sme zdraví, dokážeme sa trápiť nad stovkou vecí.
Keď však zdravie odíde, veľmi rýchlo pochopíme, že sme v skutočnosti mali 99 problémov, ale ten najväčší medzi nimi ešte nebol.
A možno aj preto by sme si mali svoje zdravie – a ľudí, ktorí ho pomáhajú chrániť – vážiť o niečo viac ešte vtedy, keď všetko funguje.
---
Ak vám moje zamyslenia dávajú zmysel...
Píšem preto, lebo verím, že niekedy stačí jedna myšlienka, jedna veta alebo trochu iný pohľad na vec, aby sme sa na svet okolo nás pozreli inak.
Ak sa ti moje písanie páči, môžeš ma podporiť kávou tu: 👉 https://buymeacoffee.com/jaroslavliv
Pomôže mi to zvládať dlhé večery pri písaní ďalších textov, úvah a občasných slovných súbojov so zdravým rozumom. 😅
Ďakujem za každú podporu. ☕
