Slovo vizionár používame čoraz častejšie.
Niekedy stačí postaviť sa na konferenčné pódium, povedať niekoľkokrát „umelá inteligencia“, pridať „revolúcia“, „disrupcia“ a „svet už nikdy nebude rovnaký“ – a vizionár je hotový.
Najlepšie ešte predtým, ako existuje prvý funkčný produkt.
Skutočná vízia však vyzerá inak.
Často znamená roky práce bez istoty, že výsledok vôbec príde. Znamená vysvetľovať myšlienku ľuďom, ktorí ju zatiaľ nechápu. Znamená investovať vlastné peniaze, čas, energiu aj povesť do niečoho, čo sa môže skončiť veľkým úspechom, ale pokojne aj veľmi drahou lekciou.
Vizionár totiž nie je človek, ktorý vidí budúcnosť.
Je to človek, ktorý sa ju pokúša ovplyvniť.
V šiestej epizóde série Slováci vo svete som preto vybral päť Slovákov, ktorí dlhodobo žijú a pôsobia za hranicami. Každý z nich pracuje v inej oblasti. Spája ich však schopnosť vidieť problém, pri ktorom väčšina ľudí skončí konštatovaním, že „takto to jednoducho je“, a položiť si oveľa nebezpečnejšiu otázku:
A čo ak by to mohlo fungovať úplne inak?
Marek Rosa – úspech z hier investoval do hľadania všeobecnej inteligencie
Marek Rosa je slovenský programátor a podnikateľ dlhodobo pôsobiaci v Prahe. Vybudoval herné štúdio Keen Software House, ktoré stojí za známymi titulmi, ako je Space Engineers. Mohol zostať pri úspešnom hernom biznise, rozvíjať to, čo už fungovalo, a užívať si pohodlie človeka, ktorému jeden veľký sen vyšiel.
Namiesto toho si vybral ďalší. Ešte podstatne väčší.
V roku 2014 založil spoločnosť GoodAI a vložil do nej desať miliónov dolárov z vlastných peňazí. Jej dlhodobým cieľom je vývoj všeobecnej umelej inteligencie, ktorá by dokázala získavať nové schopnosti a pomáhať automatizovať intelektuálnu prácu vo vede, technológiách či podnikaní. Rosa pritom neurčuje iba obchodné smerovanie firmy, ale do výskumu a programovania sa zapája aj osobne.
Na jeho príbehu nie je fascinujúce iba to, aký ambiciózny cieľ si stanovil.
Ešte zaujímavejšie je, že sa preň rozhodol dávno predtým, ako sa umelá inteligencia stala najčastejšie používaným slovom technologického sveta. GoodAI vzniklo v čase, keď ešte firmy nepridávali skratku AI ku každému výrobku vrátane aplikácie na objednávanie obeda a pravdepodobne aj k rýchlovarnej kanvici.
Rosa dnes so svojím tímom pracuje napríklad na AI agentoch s dlhodobou pamäťou, inteligentných postavách v hrách a autonómnych systémoch. Základná myšlienka však zostáva rovnaká: vytvoriť systémy, ktoré sa nebudú iba riadiť jedným naučeným postupom, ale budú schopné postupne nadobúdať nové vedomosti a zručnosti.
Nie je isté, kedy – a či vôbec – vznikne inteligencia s vlastnosťami, ktoré si pod pojmom všeobecná umelá inteligencia dnes predstavujeme.
Ale presne v tom spočíva rozdiel medzi úspešným podnikateľom a vizionárom.
Úspešný podnikateľ zdokonaľuje to, čo už existuje.
Vizionár investuje do toho, čo ešte len môže vzniknúť.
Pavol „Stick“ Rusnák – vízia digitálneho sveta, v ktorom človeku zostane kontrola
Keď Pavol Rusnák v roku 2002 odišiel zo Slovenska študovať informatiku na Karlovej univerzite, zostal žiť v Prahe. Práve tam sa dostal hlbšie do sveta otvoreného softvéru, hackerských komunít a neskôr aj bitcoinu.
Spolu s Marekom Palatinusom začali premýšľať nad jedným pomerne praktickým problémom.
Digitálne peniaze mohli existovať, no ich bezpečné uchovávanie zostávalo závislé od počítača, ktorý mohol byť napadnutý alebo zavírený. Chýbalo zariadenie, ktoré by dokázalo citlivé kryptografické údaje oddeliť od bežného online sveta.
Výsledkom bol Trezor – prvá hardvérová peňaženka svojho druhu. Rusnák sa stal spoluzakladateľom a technologickým lídrom pražskej spoločnosti SatoshiLabs, kde sa podieľal na vývoji hardvérových a softvérových projektov vrátane Trezoru.
Je však škoda zúžiť jeho príbeh iba na bitcoin.
Za jeho prácou sa ukrýva oveľa širšia vízia: digitálna suverenita človeka.
Žijeme v čase, keď odovzdávame veľkým platformám svoje fotografie, dokumenty, pracovnú komunikáciu, polohu, nákupné správanie, identitu a postupne aj spôsob, akým premýšľame. Robíme to výmenou za pohodlie, často bez toho, aby sme presne vedeli, kde tieto údaje skončia a kto nad nimi bude mať kontrolu.
Rusnák dlhodobo podporuje otvorený softvér a otvorený hardvér. Vníma ich ako nástroje, ktoré môžu chrániť nezávislosť jednotlivca a umožniť ľuďom overiť si, ako technológia skutočne funguje.
Jeho vízia teda nie je o svete bez bánk, štátov alebo inštitúcií.
Je o svete, v ktorom človek nemusí bezvýhradne dôverovať systému len preto, že nemá inú možnosť.
Technológia nám môže život uľahčiť.
No ak jej odovzdáme všetku kontrolu, môže nám ho začať aj určovať.
Rusnák patrí medzi ľudí, ktorí sa snažia zabezpečiť, aby posledné slovo zostalo človeku.
Diana Virgovicova – pri pohľade na znečistenú rieku neuvidela iba problém
Niektoré veľké vízie vzniknú v laboratóriu.
Iné sa začnú pohľadom na niečo, čo človek nedokáže dostať z hlavy.
Diana Virgovicova vyrastala v malej slovenskej obci. Keď mala štrnásť rokov, cestovala s mamou po Indii a videla silne znečistené rieky v okolí Bombaja. Namiesto toho, aby tento obraz zostal iba nepríjemnou spomienkou z cesty, začala sa zaujímať o technológie čistenia vody.
Kontaktovala univerzitu a sama sa učila pracovať s kvantovou chémiou. Ako sedemnásťročná vytvorila model nového fotokatalytického materiálu aktivovaného slnečným svetlom, ktorý by mohol pomáhať rozkladať znečistenie vo vode. Neskôr získala štipendium na štúdium na University of Toronto a v Kanade založila spoločnosť Xatoms.
Xatoms dnes využíva umelú inteligenciu a kvantové modelovanie pri hľadaní nových fotokatalytických materiálov na čistenie vody. Namiesto zdĺhavého skúšania tisícov možností iba v laboratóriu má technológia pomáhať predpovedať, ktoré štruktúry by mohli byť najúčinnejšie. Spoločnosť sídli v Toronte a Virgovicova ju vedie ako zakladateľka a CEO.
Na jej príbehu je niečo mimoriadne silné.
Nie preto, že bola mladá, keď s výskumom začala. Ani preto, že jej projekt získal medzinárodné uznanie.
Ale preto, že pri pohľade na obrovský problém nezostala pri bezmocnosti.
Znečistenie vody je presne ten typ témy, pri ktorej si jednotlivec ľahko povie: „Čo s tým už len môžem urobiť ja?“
Diana Virgovicova si položila inú otázku:
Čo sa musím naučiť, aby som s tým niečo urobiť mohla?
To je podstata vizionárskeho myslenia.
Nie presvedčenie, že všetko zvládneme.
Ale odmietnutie rozhodnúť sa vopred, že nezvládneme nič.
Jana Košecká – učí stroje vidieť svet, nielen spracúvať údaje
Keď sa dnes rozprávame o umelej inteligencii, často myslíme najmä na jazykové modely. Na systémy, ktoré píšu texty, odpovedajú na otázky alebo vytvárajú obrázky.
Budúcnosť AI však nebude iba na obrazovke.
Bude sa pohybovať medzi nami.
Jana Košecká je slovenská vedkyňa pôsobiaca v Spojených štátoch, kde je profesorkou informatiky na George Mason University vo Virgínii. Jej výskum sa sústreďuje na počítačové videnie, robotiku a takzvanú embodied AI – umelú inteligenciu prepojenú so systémami, ktoré vnímajú fyzické prostredie a dokážu sa v ňom orientovať.
Jednoducho povedané, učí stroje vidieť.
Nie však iba zaznamenať obraz kamerou.
Stroj musí pochopiť, čo sa v priestore nachádza, ako sú predmety usporiadané, kadiaľ sa dá prejsť, čo sa pohybuje a ako reagovať na pokyny človeka. Jej výskum sa venuje trojrozmernému vnímaniu prostredia, vizuálnej navigácii, robotickému vnímaniu aj spolupráci medzi človekom a strojom.
Tieto schopnosti budú rozhodujúce pre autonómne vozidlá, robotických asistentov, systémy pomáhajúce ľuďom so zrakovým postihnutím či stroje pracujúce v prostredí, ktoré je pre človeka nebezpečné.
Robot, ktorý sa vie pohybovať, ešte nemusí byť inteligentný.
Inteligentným sa stáva až vtedy, keď rozumie priestoru, v ktorom sa nachádza, dokáže predvídať následky svojho pohybu a prispôsobiť sa nečakanej situácii.
Aj preto je práca Jany Košeckej taká dôležitá.
Pomáha posúvať umelú inteligenciu zo sveta údajov do sveta, v ktorom žijeme my.
V budúcnosti možno stroje nebudú iba vykonávať naše príkazy. Budú sa musieť naučiť chápať ich v kontexte prostredia, predmetov a ľudí okolo seba.
Aby sa však mohli bezpečne pohybovať v našom svete, musia sa ho najskôr naučiť vidieť.
Jakub Jurových – spoločné pracovisko pre ľudí, dáta a umelú inteligenciu
Jakub Jurových je slovenský technologický podnikateľ pôsobiaci v San Franciscu a zakladateľ spoločnosti Deepnote. Jeho firma vznikla s myšlienkou zmeniť spôsob, akým dátoví analytici, vedci a programátori spolupracujú.
Práca s dátami totiž často nevyzerá tak elegantne, ako ju vidíme na technologických konferenciách.
V skutočnosti zahŕňa množstvo súborov, rôzne verzie kódu, výsledky roztrúsené medzi prezentáciami a tabuľkami a minimálne jeden dokument s názvom „final_final_naozaj_final_3“.
Deepnote preto začalo ako cloudové prostredie, v ktorom môžu ľudia spoločne pracovať s kódom a dátami v reálnom čase. Postupne však táto myšlienka narástla.
Jurových dnes hovorí o pracovnom priestore, v ktorom sa neuchovávajú iba čísla a výpočty, ale aj kontext: prečo analytik použil konkrétny zdroj, ako firma definuje jednotlivé ukazovatele, ktoré pravidlá platia a ako vznikol výsledok. Tento kontext je zásadný aj pre AI agentov, pretože bez neho dokážu síce rýchlo počítať, ale rovnako rýchlo môžu dôjsť k sebavedomo nesprávnej odpovedi.
Deepnote tak postupne vytvára spoločné prostredie pre ľudí aj inteligentné systémy. AI môže pracovať s projektmi, spúšťať analýzy a pripravovať výstupy, pričom vychádza z reálnych údajov, pravidiel a práce konkrétnej organizácie.
Jeho vízia nie je iba o rýchlejšom programovaní.
Je o zmene spôsobu, akým budeme premýšľať, analyzovať a rozhodovať sa v organizáciách, kde človek už nebude pracovať iba s kolegami, ale aj s AI agentmi.
Nie ako ich pasívny používateľ.
Ako ich spolupracovník.
Veľa ľudí dnes rieši otázku, či nám umelá inteligencia vezme prácu.
Jurových sa sústreďuje na praktickejšiu otázku:
Ako má vyzerať pracovisko, keď na ňom budú ľudia a umelá inteligencia pracovať spoločne?
Budúcnosť sa nezačína veľkým vyhlásením
Týchto päť ľudí pracuje na úplne odlišných problémoch.
Spája ich však ochota začať budovať niečo skôr, než je isté, že to bude fungovať.
Vízia nie je garanciou úspechu.
Nie každý odvážny projekt zmení svet. Niektoré sa zmenia, niektoré zlyhajú a iné prinesú výsledok úplne odlišný od pôvodného plánu.
To však neznamená, že nemá zmysel začať.
Najväčšie zmeny totiž zriedka vznikajú vo chvíli, keď už všetci súhlasia, že sú potrebné. Vtedy už väčšinou nejde o víziu, ale o oneskorenú reakciu.
Vizionári začínajú skôr.
V čase, keď ostatní ešte vysvetľujú, prečo sa to nedá.
Ďakujem, že tieto príbehy šírite ďalej
Šiesta epizóda série Slováci vo svete je zároveň vhodnou príležitosťou poďakovať sa.
Ďakujem všetkým, ktorí tieto profily každý týždeň čítajú, komentujú a zdieľajú. Každé zdieľanie pomáha dostať príbehy šikovných Slovákov k ďalším ľuďom – a ukazuje, že náš príbeh sa nekončí na hraniciach krajiny.
Často sa rozprávame o tom, koľko talentovaných ľudí zo Slovenska odišlo.
Táto séria však nemá byť povzdychom nad tým, koho sme stratili.
Má byť pripomenutím toho, čo všetko Slováci vo svete dokážu vytvoriť, vybudovať, preskúmať a zmeniť.
Pretože Slovák môže odísť zo Slovenska.
No Slovensko z jeho príbehu úplne neodíde.
Ďakujem, že tieto príbehy čítate.
A ešte viac ďakujem, že ich posúvate ďalej.
Ak sa ti moje písanie páči, môžeš ma podporiť kávou tu:
☕ https://buymeacoffee.com/jaroslavliv
Aj vďaka tomu môžu vznikať ďalšie články, úvahy a nové epizódy série Slováci vo svete.
