Strach je zvláštna vec.
Na jednej strane nás chráni. Varuje nás, keď sa blíži nebezpečenstvo. Núti nás spozornieť, pripraviť sa, brániť sa. Bez strachu by ľudstvo možno neprežilo ani prvú zimu.
Lenže strach má aj druhú tvár.
Keď sa z neho stane politický nástroj, mediálny produkt alebo skupinová identita, prestáva nás chrániť. Začne nás ovládať. A vtedy sa z prirodzenej ľudskej emócie stáva jedna z najsilnejších zbraní v dejinách. Nie zbraň, ktorá potrebuje tanky, rakety alebo armádu. Stačí veta. Video. Titulok. Krátky status. Jedna tragédia vytrhnutá z kontextu. Jeden zločin, ktorý sa stane dôkazom proti celej skupine ľudí. Jedna vojna, ktorá sa zmení na večnú skúšku lojality. Jedna lož, ktorá sa dostane k ľuďom skôr ako pravda.
A spoločnosť sa začne lámať.
Keď sa tragédia zmení na muníciu
Belfast je čerstvý a veľmi bolestivý príklad.
Po brutálnom útoku nožom, z ktorého bol obvinený muž sudánskeho pôvodu, vypukli v meste protiimigračné nepokoje. Horeli autá, domy, obchody. Terčom sa stali menšiny a rodiny, ktoré s pôvodným útokom nemali nič spoločné. Politickí lídri v Severnom Írsku aj Londýne násilie odsúdili ako rasovo motivované a polícia upozorňovala na úlohu online výziev a provokácií.
Toto je presne moment, v ktorom sa ukazuje nebezpečenstvo strachu.
Samotný zločin je hrozný. Obeť si zaslúži spravodlivosť. Páchateľ má byť súdený a potrestaný podľa zákona.
Lenže keď sa zo zločinu jedného človeka stane rozsudok nad celou komunitou, už nejde o spravodlivosť. Ide o kolektívnu pomstu.
A kolektívna pomsta je vždy slepá.
Podobný vzorec sme videli aj v Británii po útoku v Southporte v roku 2024. Falošné informácie o páchateľovi sa šírili sociálnymi sieťami a prispeli k protiimigračným nepokojom, pri ktorých boli terčom aj mešity a hotely s ľuďmi žiadajúcimi o azyl. Britský parlamentný výbor neskôr výslovne skúmal úlohu sociálnych sietí, dezinformácií a škodlivých algoritmov pri týchto udalostiach.
A tu je problém.
Kým pravda si obúva topánky, strach už beží ulicou s fakľou v ruke.
Migrácia, kriminalita a najnebezpečnejšia veta: „Všetci sú rovnakí“
Téma migrácie je dnes jednou z najvýbušnejších tém v Európe.
A treba povedať dve veci naraz.
a.) Áno, ľudia majú právo hovoriť o bezpečnosti. Majú právo pýtať sa, či štát zvláda hranice, integráciu, bývanie, školstvo, zdravotníctvo, kriminalitu a tlak na verejné služby. Tváriť sa, že tieto obavy neexistujú, je politická slepota.
b.) Ale rovnako nebezpečné je vziať každý zločin spáchaný cudzincom a použiť ho ako dôkaz, že problémom je celý národ, farba pleti alebo náboženstvo.
To už nie je diskusia o bezpečnosti. To je začiatok odľudštenia.
Európska komisia vo svojej analýze verejnej diskusie o migrácii upozornila, že populistické hnutia často rámujú migráciu ako permanentnú krízu a spájajú ju so strachom, neistotou a predstavou, že hranice sú „dokorán otvorené“.
Práve toto je mechanizmus strachu.
Najprv sa vytvorí pocit, že všetko je mimo kontroly. Potom sa ukáže vinník. Potom sa ponúkne jednoduché riešenie. A jednoduché riešenia na zložité problémy bývajú často najdrahšie.
Nie finančne.
Ľudsky.
Rusko, Ukrajina a strach z vojny, ktorý mení Európu
Vojna na Ukrajine je ďalším príkladom toho, ako sa strach stáva geopolitickou silou.
Ukrajinci sa boja o prežitie vlastného štátu. Európania sa boja rozšírenia vojny. Rusi sú roky kŕmení propagandou o obkľúčení, ohrození a údajnom nepriateľskom Západe a "rozpínajúcim sa NATO". A medzi tým všetkým rastie únava, neistota a pokušenie veriť, že mier sa dá kúpiť tým, že sa prestaneme pozerať na agresiu.
Analýza Chatham House upozorňuje, že zle nastavené prímerie alebo mierová dohoda môže na Ukrajine prehĺbiť polarizáciu, najmä ak veteráni a rodiny obetí nadobudnú pocit, že ich obete boli premrhané alebo politicky zradené.
Toto je ďalší rozmer strachu.
Nie je to len strach z nepriateľa. Je to aj strach zo zrady. Strach, že utrpenie nemalo zmysel. Strach, že svet sa unaví skôr, ako sa dosiahne spravodlivosť.
A tak sa vojna neodohráva iba na fronte. Odohráva sa aj v hlavách ľudí.
V komentároch. V rodinách. V parlamentoch. V tom, ako začneme deliť ľudí na „našich“ a „ich“. Na vlastencov a zradcov. Na mierotvorcov a vojnových štváčov. Na realistov a naivných idealistov.
Lenže keď spoločnosť stratí schopnosť rozlišovať medzi obavou, pochybnosťou a propagandou, stáva sa ľahkou korisťou.
Už dlhšie vnímam pocity a reakcie mojich blízkych na vojnu na Ukrajine a niekedy ma až desí keď počujem, že Ukrajina si za to môže sama. Je bolestivé vidieť že sa stále nájde "obhajoba" napadnutia suverejnej krajiny.
Blízky východ: keď bolesť jednej strany zaslepuje druhú
Vojna v Gaze a širší konflikt medzi Izraelom a Palestínčanmi ukazujú ďalší tragický vzorec.
Jedna skupina ľudí sa bojí terorizmu, antisemitizmu a vymazania vlastnej existencie. Druhá skupina sa bojí bombardovania, vysídlenia, kolektívneho trestu a straty ľudskej dôstojnosti.
Oba strachy sú reálne.
Problém začína vtedy, keď uznanie bolesti jednej strany automaticky znamená popretie bolesti druhej. Vtedy sa konflikt prestáva riešiť a začína sa dediť. Z generácie na generáciu.
Výskum extrémistického obsahu na sociálnych sieťach počas konfliktu Izrael-Hamas ukázal, že po eskalácii vojny narástla aktivita jednostranných nenávistných skupín a negatívny obsah sa v sledovaných skupinách výrazne posilnil.
A to je presne to, čo strach robí najlepšie. Znižuje schopnosť vidieť človeka na druhej strane.
Nie názor.
Nie vlajku.
Nie náboženstvo.
Nie politický slogan.
Človeka.
Prečo je polarizovaná spoločnosť nebezpečnejšia ako samotné zlo
Zlo je hrozné.
Ale polarizovaná spoločnosť má jednu ešte nebezpečnejšiu vlastnosť: prestáva byť schopná zlu spoločne čeliť.
Ak sa stane útok, jedna časť spoločnosti okamžite kričí: „Vidíte? My sme vám to hovorili.“ Druhá časť okamžite odpovedá: „Zase to zneužívate.“
Ak vypukne vojna, jedna časť vidí iba agresora. Druhá začne relativizovať, vysvetľovať, prekrývať, pochybovať.
Ak príde ekonomická kríza, ľudia nehľadajú riešenia. Hľadajú vinníkov.
A politici, médiá, influenceri aj zahraniční aktéri veľmi dobre vedia, že vystrašený človek je ľahšie ovládateľný ako pokojný človek.
Vystrašený človek nečíta do konca.
Neoveruje si. Nepozerá sa na dáta. Nezaujíma ho kontext.
Chce ochranu.
Hneď.
Za každú cenu.
A práve tam sa rodí nebezpečenstvo.
Nie každý, kto hovorí o bezpečnosti, je extrémista.
Nie každý, kto hovorí o ľudských právach, je naivný.
Nie každý, kto kritizuje migráciu, je rasista.
Nie každý, kto bráni migrantov, ignoruje kriminalitu.
Nie každý, kto chce mier, slúži agresorovi.
Nie každý, kto podporuje obranu Ukrajiny, túži po vojne.
Lenže polarizácia nás núti veriť presnému opaku. A potom už nediskutujeme. Len sa zaraďujeme do táborov.
Strach ako geopolitická časovaná bomba
Dnešný svet je plný reálnych problémov.
Migrácia. Vojna. Terorizmus. Klimatická kríza. Ekonomická neistota. Umelá inteligencia. Dezinformácie. Nedôvera v štát. Slabnúce inštitúcie. Sociálne siete, ktoré odmeňujú hnev rýchlejšie ako rozum.
Svetové ekonomické fórum zaradilo medzi najväčšie riziká pre rok 2026 geopolitickú konfrontáciu, ozbrojené konflikty medzi štátmi, spoločenskú polarizáciu a dezinformácie. Allianz zároveň upozorňuje, že politické riziká a násilie sa v roku 2026 dostali na najvyššiu pozíciu v ich globálnom rizikovom rebríčku, pričom medzi hlavné obavy patria vojna, občianske nepokoje, terorizmus a zásahy štátu.
To nie sú oddelené problémy. Sú prepojené.
Strach z vojny posilňuje extrémne politické riešenia.
Strach z migrácie živí nenávisť voči celým komunitám.
Strach z chudoby obracia ľudí proti susedom.
Strach zo straty identity vytvára hlad po vodcoch, ktorí sľúbia návrat do sveta, ktorý už neexistuje.
A keď sa tieto strachy spoja, vzniká časovaná bomba.
Nie preto, že ľudia sú zlí.
Ale preto, že vystrašení ľudia vedia urobiť veci, ktoré by pokojní ľudia nikdy neurobili.
Čo s tým môžeme urobiť my, obyčajní ľudia?
Toto je najťažšia otázka.
Pretože je jednoduchšie ukázať prstom na politikov, médiá, algoritmy alebo „tých druhých“.
A áno, všetci majú svoju zodpovednosť. Ale ak má strach svoju silu v tom, že sa šíri medzi ľuďmi, potom aj odpor voči nemu musí začať medzi ľuďmi.
Nie veľkými frázami. Malými rozhodnutiami.
1. Nespájať jednotlivca s celou skupinou
Ak niekto spácha zločin, má niesť zodpovednosť.
Ale jeho zločin nie je dôkazom viny miliónov ľudí, ktorí s ním zdieľajú pôvod, jazyk, náboženstvo alebo farbu pleti.
Toto je základ civilizovanej spoločnosti.
Bez toho sa vraciame k princípu kolektívnej viny. A ten už v histórii nikdy neskončil dobre.
2. Nepodieľať sa na šírení paniky
Nie každý šokujúci príspevok treba zdieľať.
Nie každé video bez kontextu je dôkaz.
Nie každý titulok je pravda.
Niekedy je najodvážnejšia vec, ktorú môžeme urobiť, jednoducho nestlačiť „share“.
3. Naučiť sa povedať: neviem
V dobe, keď má každý okamžitý názor na všetko, je veta „neviem, musím si to overiť“ takmer revolučná.
Ale práve táto veta nás môže zachrániť pred tým, aby sme sa stali súčasťou cudzej manipulácie.
4. Rozlišovať medzi obavou a nenávisťou
Obava o bezpečnosť je legitímna.
Nenávisť voči celým skupinám ľudí nie.
Kritika politiky je potrebná.
Odľudštenie ľudí je nebezpečné.
Medzi týmito dvoma vecami je hranica. A spoločnosť, ktorá ju prestane vidieť, sa môže veľmi rýchlo ocitnúť na mieste, o ktorom si myslela, že patrí len do učebníc dejepisu.
5. Vrátiť sa k miestnej dôvere
Veľké konflikty často nevieme vyriešiť z obývačky.
Ale vieme ovplyvniť tón rozhovorov vo vlastnej rodine. V práci. V komunite. Medzi susedmi.
Môžeme sa pýtať namiesto útočiť. Môžeme počúvať bez toho, aby sme hneď pripravovali protiútok. Môžeme odmietnuť jazyk, ktorý robí z ľudí hmyz, inváziu, chorobu alebo nepriateľa.
Lebo každé veľké odľudštenie sa začína slovami.
Skutočná odvaha dnes nie je kričať hlasnejšie
Dnes sa často tvárime, že odvaha znamená povedať „tvrdú pravdu“.
Niekedy áno.
Ale veľmi často je to len tvrdý názor zabalený do hnevu.
Skutočná odvaha dnes môže vyzerať úplne inak.
Zachovať pokoj, keď všetci kričia.
Overiť si informáciu, keď všetci zdieľajú.
Neprijať nenávisť, aj keď je zabalená ako ochrana.
Nezľahčovať bolesť obetí, ale ani nedovoliť, aby sa ich bolesť použila proti nevinným.
Povedať, že bezpečnosť a ľudskosť sa nemusia navzájom vylučovať.
Pretože ak si budeme musieť vybrať medzi bezpečnosťou a ľudskosťou, už sme prehrali.
Nie preto, že by bezpečnosť nebola dôležitá.
Ale preto, že bezpečnosť bez ľudskosti sa veľmi rýchlo zmení na strach. A strach bez ľudskosti sa veľmi rýchlo zmení na nenávisť.
Otázka, ktorá zostáva
Možno sa dnes nebojíme úplne bezdôvodne.
Svet je skutočne nebezpečnejší, nervóznejší a menej predvídateľný, než bol pred pár rokmi.
Ale najväčšia otázka nie je, či sa budeme báť.
Budeme.
Otázka je, čo s tým strachom urobíme.
Či ho použijeme ako dôvod rozmýšľať lepšie, konať zodpovednejšie a budovať silnejšie komunity.
Alebo ho dovolíme niekomu premeniť na zbraň proti našim susedom.
História nás učí jednu nepríjemnú vec.
Zlo málokedy prichádza s vlastným menom.
Často prichádza ako ochrana.
Ako poriadok.
Ako spravodlivosť.
Ako „už stačilo“.
Ako hlas ľudí, ktorí sa boja.
A práve preto musíme byť opatrní.
Nie voči strachu samotnému.
Ale voči tým, ktorí ho vedia veľmi dobre používať.
