Slovenskom v uplynulých dňoch otriasla šiška.
Nie tá, ktorá vám spadne zo stromu na hlavu. Tá by možno spôsobila menší otras. Ide o Šiškáčov, postavičky z detskej knihy Šiškáči: Záhada spievajúceho stromu, pri ktorej tvorbe bola použitá aj umelá inteligencia.
Projektu bola rozhodnutím Rady Fondu na podporu umenia schválená podpora vo výške 40 000 eur. Odborná komisia pritom projekt pri obmedzenom rozpočte neodporučila zaradiť medzi úspešné žiadosti. Rada fondu sa napriek tomu rozhodla podporu prideliť, pričom svoje rozhodnutie podľa medializovaných informácií podrobnejšie nevysvetlila. Asi sa zhodneme že spýtať sa, prečo práve tento projekt dostal 40 000 eur, je legitímne.
Ide o verejné peniaze. Pri verejných peniazoch nestačí napísať „navrhujem podporiť“, potriasť si rukami a odísť na obed. Verejnosť má právo vedieť, podľa akých kritérií sa rozhodovalo, prečo rada zmenila odporúčanie komisie a či schválená suma zodpovedala skutočným nákladom projektu.
Medzitým sa však z otázky transparentnosti stala celonárodná debata o tom, či je vôbec možné považovať obsah vytvorený s pomocou AI za umenie.
A tu už začína byť celá kauza naozaj zaujímavá.
AI vraj umenie vytvoriť nemôže
Časť umeleckej obce tvrdí, že výstupy umelej inteligencie sú ploché, bez emócie, bez duše a bez skutočnej hodnoty. Kritici knihy upozorňovali aj na nekonzistentné ilustrácie, jazykové chyby či meniaci sa počet prstov jednotlivých postáv.
To všetko môže byť pravda.
Lenže mám pre vás malé Breaking News:
Aj ľudia vytvárajú ploché knihy.
Aj ľudskí ilustrátori občas nakreslia niečo, čo sa nepodarí.
Aj profesionálni autori robia gramatické chyby. Preto existujú editori, korektori a ľudia, ktorí sa po autorovi pozrú na text skôr, než ho pošle do tlače.
A dokonca aj knihy vytvorené bez jedinej pomoci umelej inteligencie môžu byť nudné, nezrozumiteľné alebo jednoducho zlé.
Použitie AI preto automaticky neznamená nízku kvalitu. Rovnako ako jej nepoužitie automaticky nezaručuje kvalitu vysokú.
Každý umelec sa niekde inšpiroval
Umenie nikdy nevznikalo vo vákuu.
Spisovateľ pred napísaním knihy prečítal stovky iných kníh. Maliar sledoval prácu svojich učiteľov a starých majstrov. Hudobník počúval interpretov, ktorí prišli pred ním. Režisér videl desiatky filmov, z ktorých si vedome či nevedome odniesol spôsob rozprávania príbehu.
Nazývame to skúsenosťou, vplyvom alebo inšpiráciou.
Dnes sa k týmto zdrojom pridáva ďalší nástroj – umelá inteligencia.
To však neznamená, že každý, kto napíše do počítača „urob mi peknú rozprávku o šiškách“, sa automaticky stáva Andersenom digitálnej éry.
Dobrý výsledok stále potrebuje človeka.
Človek vytvára myšlienku. Určuje postavy, atmosféru, posolstvo a cieľovú skupinu. Rozhoduje, čo ponechať, čo vyhodiť, čo prepracovať a čo radšej nikdy neukázať verejnosti. Kontroluje fakty, jazyk, konzistentnosť aj výslednú kvalitu.
AI môže vytvoriť návrh. Zodpovednosť za finálny výsledok však nesie človek.
A práve v tom je rozdiel medzi používaním nástroja a stlačením tlačidla.
Ilustrátor je v poriadku, AI už nie?
Mnohí autori detských kníh sami nevedia kresliť.
Preto si nájdu ilustrátora. Opíšu mu svoju predstavu, vysvetlia postavy, ukážu referencie, pripomienkujú prvé návrhy a požiadajú o úpravy.
Autor teda nemusí vlastnou rukou nakresliť ani jednu čiaru. Napriek tomu ho považujeme za legitímneho tvorcu výsledného diela.
Keď však podobný proces prebehne medzi človekom a AI, zrazu počujeme, že to nie je tvorba.
Prečo?
Pretože AI nechodila štyri roky na umeleckú školu?
To je nepochybne pravda. Nechodil tam však ani fotoaparát, Photoshop, grafický tablet či textový editor. Napriek tomu dnes nikoho nenapadne tvrdiť, že fotografia nie je umenie, pretože obraz vytvoril prístroj a fotograf iba stlačil tlačidlo.
Samozrejme, môžeme namietať, že dobrý fotograf neurobí iba jedno náhodné cvaknutie. Vyberá kompozíciu, svetlo, miesto, okamih, objektív aj následné spracovanie.
Presne tak.
A podobne môže skúsený používateľ pracovať aj s AI. Výsledok môže vznikať cez desiatky návrhov, úprav, pokynov, kombinácií, výberov a ručných zásahov.
Nie každé použitie AI je automaticky umenie. Ale ani každé použitie štetca ešte nevytvorilo obraz hodný galérie.
AI nemá právo na honorár?
V skutočnosti AI žiadny honorár nechce.
Nemá bankový účet, nepýta si zálohu, nepotrebuje kávu počas tvorivej krízy a pravdepodobne sa neurazí, keď jej povieme, že tretia verzia bola lepšia.
Honorár dostáva človek alebo firma, ktorá nesie zodpovednosť za celý projekt.
Platíme za nápad, produkciu, editovanie, výber, propagáciu, distribúciu a výslednú hodnotu. Nie iba za počet hodín, počas ktorých niekto sedel za stolom a umelecky trpel.
Tu však prichádza dôležité „ale“.
Pokiaľ použitie AI výrazne znížilo náklady na ilustrácie, grafiku alebo text, malo by sa to férovo prejaviť aj v rozpočte projektu. Verejnosť nemá platiť fakturované náklady na prácu ilustrátora, ktorá v skutočnosti nevznikla.
To však nie je dôvod zakázať AI umenie. Je to dôvod požadovať transparentný rozpočet.
Nie je rozhodujúce, či bol obrázok nakreslený štetcom, tabletom alebo vytvorený pomocou algoritmu. Rozhodujúce je, či žiadateľ pravdivo uviedol, ako dielo vzniklo, aké mal náklady a za čo presne žiada verejné peniaze.
Skutočný problém možno nie je AI
Vydavateľ knihy uviedol, že publikácia bola financovaná zo súkromných zdrojov, zmluva s fondom podpísaná nebola a z verejnej podpory nedostal ani jedno euro. Po vlne kritiky autor oznámil, že schválenú dotáciu odmietne. Takže nieje pravda že „AI kniha dostala 40 000 eur“. Presnejšie je povedať, že rada fondu podporu schválila, ale peniaze neboli vyplatené a projekt sa ich napokon vzdal.
To však nemení nič na otázke, prečo bola taká vysoká suma schválená a prečo rada rozhodla inak ako odborná komisia.
Práve tam by mala smerovať hlavná verejná diskusia.
Nie k tomu, či má digitálne vytvorená postavička dostatočne umeleckú dušu. Ale k tomu, či systém rozdeľovania verejných peňazí funguje transparentne, odborne a spravodlivo.
Pretože aj keby bola celá kniha ručne napísaná husacím brkom a ilustrovaná farbami vyrobenými podľa stredovekého receptu, stále by sme mali právo pýtať sa, prečo dostala práve 40 000 eur.
Hodnota sa nemeria množstvom utrpenia
V umení máme zvláštnu predstavu, že hodnotné dielo musí nevyhnutne vznikať dlho, ťažko a bolestivo.
Čím viac prebdených nocí, tým väčšie umenie.
Čím viac pokazených štetcov, tým hlbšia myšlienka.
Čím dlhšie autor hľadí do prázdnej steny a spochybňuje svoju existenciu, tým vyšší honorár si zaslúži.
Lenže ľudia si nekupujú čas, ktorý autor strávil tvorbou. Kupujú si výsledok.
Pieseň môže vzniknúť za desať minút a zasiahnuť milióny ľudí. Iná môže vznikať tri roky a napriek tomu si ju nikto druhýkrát nepustí.
Kniha vytvorená za pomoci AI môže byť zlá. Môže však byť aj zábavná, užitočná a schopná priviesť dieťa k čítaniu.
O jej kvalite by nemal rozhodovať použitý nástroj, ale výsledok.
Potrebujeme pravidlá, nie zákaz
Generatívna umelá inteligencia prináša množstvo legitímnych otázok.
Z akých diel sa učila? Sú rešpektované autorské práva? Je použitie AI transparentne priznané? Kto je zodpovedný za chyby? Nebola výsledná práca iba napodobnením konkrétneho žijúceho umelca?
To všetko treba riešiť.
Riešením však nemôže byť predstava, že všetko vytvorené s pomocou AI je automaticky bezcenné.
Potrebujeme jasné pravidlá. Projekty podporené z verejných zdrojov by mali otvorene uviesť, ako bola AI použitá. Hodnotitelia by mali skúmať kvalitu, originalitu, rozpočet, autorské práva aj reálny spoločenský prínos.
AI nemá dostať výhodu len preto, že je moderná.
Nemá však byť ani automaticky diskvalifikovaná len preto, že je nová.
Nezakazujme budúcnosť zo strachu o minulosť
Kniha o Šiškáčoch nemusí mať hodnotu 40 000 eur len preto, že pri jej tvorbe pomáhala umelá inteligencia.
Nemá však ani nulovú hodnotu iba preto, že pri jej tvorbe pomáhala umelá inteligencia.
To sú dve úplne rozdielne otázky, ktoré sme v jednej hlučnej debate zmiešali dohromady.
Jedna sa týka transparentnosti verejných financií.
Druhá budúcnosti kreatívnej tvorby.
Prvú musíme dôsledne kontrolovať. Pred druhou by sme sa nemali automaticky zatvárať.
Podporme aj nový sektor umenia, ktorý vzniká v spolupráci človeka a technológie. Posudzujme ho prísne, ale férovo. Podľa kvality, originality a prínosu – nie podľa toho, či autor držal v ruke ceruzku alebo klávesnicu.
A pokiaľ veselá šiška vytvorená pomocou algoritmu urobí dieťaťu radosť a presvedčí ho, aby si namiesto ďalšieho videa otvorilo knihu, možno predsa len vytvorila určitú hodnotu.
Aj keď má na jednom obrázku o prst navyše.
---
Ak sa ti moje písanie páči, môžeš ma podporiť kávou tu:
👉 https://buymeacoffee.com/jaroslavliv
Pomôže mi to zvládať dlhé večery pri písaní ďalších textov, úvah a občasných slovných súbojov so zdravým rozumom. 😅
Ďakujem za každú podporu. ☕
