Autonómia vysokých škôl musí ostať zachovaná

Písmo: A- | A+

Neškodné opatrenia ministerstva školstva, alebo ohrozenie princípov demokracie?  Ako vnímať zásah do autonómie vysokých škôl sa dočítate v 1. časti série o navrhovanej novele o vysokých školách.

Prečo o tom píšem? Na štúdium na UK som sa tešila dlhé roky. Ako to už býva, moje ideály sa zrútili krátko po ukončení prvého semestra. Vraj je to bežné, beriem. Nechápte ma však zle, za mojím sklamaním a obavami nestoja snaživí profesori ani prívetiví spolužiaci. 

Je to práve snaha ministerstva školstva o dosadenie politických nominantov do Správnej rady, ktorá. mi robí starosti. A nielen mne, do protestu sa zapojila celá akademická obec vrátane študentov. Ak by sme sa dnes mali znovu rozhodnúť, či nechať akademickú oblasť spravovať štátu, historická skúsenosť hovorí jasne: nikdy viac. Posledné zoštátnenie univerzít v roku '38 sprevádzané nástupom fašistickej vlády, zastrašovaním a perzekvovaním slobodomyseľných akademikov nepriniesli nič, teda okrem úpadku vzdelávania a stíhania nevinných, nehovoriac o bohatstve, o ktoré nás ako spoločnosť pripravili znemožnením slobodného vytvárania inovatívnych myšlienok a hodnôt. 

Keď si predstavím roztrasených profesorov ekonómie, ako tesne po roku 1998 Marxov Kapitál nesmelo, no s odhodlaním odložili do poličky. Prvýkrát sa postavili a predniesli prudko individualistickú Mengerovu teóriu subjektívnej hodnoty. Ešte stále s pochybnosťami o vlastnej bezpečnosti ponúkli študentom Hayekovu „The Road to Serfdom“... Veď ako by si mohli byť istí, ak dovtedy nemali právo slobodne vyučovať, ani sprostredkovávať myšlienky, ktoré neboli v súlade s ideológiou. Nechcem, aby sa niečo podobné opakovalo, a preto si myslím, že je potrebné byť pozorný voči akémukoľvek nedemokratickému jednaniu. Dosadzovanie na vysoké pozície miesto slobodného volenia medzi takéto praktiky rozhodne patrí.

Polovica členov Správnej rady univerzít má byť po novom nie volená, ale dosadená priamo ministerstvom školstva. Že dramatizujem? Nejedná sa predsa o kompletné zoštátnenie, akurát pribudne externá kontrola samospráv.

Problém spočíva v tom, že ako členovia Správnej rady budú môcť operovať s právomocami a prostriedkami regulérne zvolených členov SR. Dosadení politici môžu formálne pôsobiť dojmom externej kontroly, ale nemajú predispozície byť na tejto pozícií užitoční. Veď kto dokáže spravovať univerzitu lepšie, ako človek z vlastných radov? Len človek z praxe dokáže najlepšie porozumieť potrebám Univerzity, včas ich reflektovať a reagovať na ne.

Navyše, ako môžu politici operovať s právomocami členov Správnej rady, ak nenesú žiadne riziko? Ak člen SR poškodí svojimi rozhodnutiami meno, či úroveň školy, ponesie následky, pretože sa to stalo jeho škole, na ktorej je on sám zamestnaný. Môže poškodiť meno školy, prísť o študentov, či dokonca o zamestnanie. Dosadený politik sa po svojom funkčnom období zdvihne zo stoličky a bez záujmu odkráča, následky (aj náklady) jeho rozhodnutí totiž ponesú iní.

Univerzitná samospráva uplatnením novely príde o svoju autonómiu, a nebude viac môcť svoje právomoci vykonávať v plnom rozsahu, nakoľko bude riadená niekým „zhora“. Aby sme mohli hovoriť o skutočne slobodnom vzdelávaní hodného demokratickej spoločnosti, je dôležité ponechať slobodné oblasti, ktoré sú garanciou slobodného vyučovania.

Za 1., je to kontrola nad vnútorným životom Univerzity (voľby funkcionárov, tvorba vnútorných predpisov, štatúty). Po 2., nezávislosť učiteľov v služobnom pomere a po 3., sloboda bádania a myslenia. Tieto potrebujeme napĺňať kumulatívne, teda všetky naraz, aby sa náš systém mohol nazývať slobodným. Je možné, dokonca sa predpokladá, že dosadením politických nominantov dôjde ku politizácií vzdelávania, prípadne korupčnému konaniu.

Autonómia vo vzdelávaní

Autonómia nie je výstrelkom, či špeciálnou požiadavkou profesorov 21. storočia. Naopak, ide o niekoľko sto-ročnú tradíciu, ktorá sa ukázala ako opodstatnená a efektívna. V histórií demokratickej spoločnosti registrujeme niekoľko „zoštátnení“ vysokých škôl najskôr po roku '39, potom od roku '48, a v žiadnom z týchto prípadov k progresu vzdelávania nedošlo, ba naopak, dôsledkom bol úpadok, zastrašovanie a strata slobody myslenia v nacistickom štáte.

Zatiaľ veríme, že politici sa vo všeobecnosti zodpovedajú nám – ľuďom, občanom. Až sa začnú zodpovedať ministrovi, či premiérovi, verte, že sme na ceste k horším zajtrajškom. Akademici si kladú otázku, čo sa stane, až sa k moci dostane „nesprávna strana“. Potlačenie slobody myslenia a vzdelania je pri zrode akéhokoľvek diktátorského režimu kľúčové, nakoľko sú tieto režimy založené na násilnom potlačovaní kritického myslenia a zákazoch spochybňovania autorít. Na Slovensku minister školstva nielen s kolektívom túto novelu navrhol, ale sa aj sám dosadil do funkcie v rámci Univerzity Komenského. „V inom demokratickom štáte by bolo nemysliteľné, aby decízny orgán zasahoval do akejkoľvek samosprávy.“ myslí si prof.Števček, rektor UK.

Svoj pohľad vyjadril aj Michal Uličný, študent PdF UK:

Slobodné zázemie tých, čo sa plavia na mori poznania

"Buďte hrdí, že ste študentmi Univerzity Komenského!" Boli to jedny z prvých slov, ktoré sme ako študenti na zápise mohli počuť. Sám za seba môžem povedať, že mi utkveli v pamäti, nakoľko zneli veľmi povzbudivo a boli plné motivácie. S odstupom času po prvom semestri vidím, že univerzita drží svoje slovo a naozaj sa snaží byť studnicou vedomostí a skúseností, ktoré ako študenti jednotlivých fakúlt potrebujeme.

V aktuálnej otázke samostatnosti vysokých škôl však nemôžeme ostať neutrálnymi. V nasledujúcich odsekoch sa pozrieme optikou dejín a pohľadom filozofie na hodnoty ako napríklad sloboda, autonómia, pravda, múdrosť a poznanie.

 "História magistra vitae", teda história je učiteľkou života. Práve na dôležitosť poznania dejín nás upozorňuje tento známy výrok. V spoločenskej reflexii, ktorú predkladám, chcem poukázať na to, že ako dejiny plynú, zanechávajú v nás vrstvy jednotlivých období, podobne ako rieka, ktorá zaplavuje brehy nánosom. Jednotlivé nánosy sa prekrývajú, niekedy dochádza ku snahe zmyť tie pôvodné a začať na novom, čistom povrchu. Toto však nie je úplne možné, pretože každý jeden dokáže zanechať stopy, ktoré sa odstrániť nedajú a nijaká ideológia ich nezmyje.

 Ľudia boli od počiatku stvoreniami hladnými po múdrosti, túžiacimi po pravde. Keď sa pozrieme na stredoveké matky novodobých univerzít, či už je to univerzita v Bologni, v Padove, parížska Sorbona, Karlova Univerzita alebo aj slovenská Academia Istropolitana a ich hlavných predstaviteľov, môžeme si všimnúť, že byť študentom vysokej školy neznamená len bezducho prijímať vedomosti, ale naopak byť aktívnym, uvedomelým členom spoločnosti, ktorý sa nebojí postaviť na obranu zásad ľudskosti, slobody a pravdy. História nemlčí ani v tomto prípade a ukazuje nám mnoho odvážnych študentov, ako napríklad Ján Palach alebo Ján Zajíc. Za slobodu a pravdu boli ochotní položiť dokonca aj život, a nebáli sa vystúpiť proti nepriateľskému režimu. Mohlo by byť predmetom ďalšej siahodlhej diskusie, nakoľko boli činy týchto študentov správne a morálne prijateľné, keď vezmeme do úvahy, že sa jednalo o samovraždu. Vyvodzujem z toho však jediný záver, a to taký, že ľudia musia zrejme zájsť až do krajnosti, aby si uvedomili chyby a zatienenosť myšlienok.

Študent nie je niekto izolovaný od spoločnosti, od spoločenského diania. Práve záruka slobody a toho, že jeho názory majú právo byť vypočuté je základným predpokladom toho, aby študent mal odvahu prejaviť sa, podeliť sa so spoločnosťou o svoje inovácie, pokrokové myšlienky a názory. Preto by za žiadnych okolností nemalo byť manipulované s akademickou slobodou.

Politizácia prostredia univerzít je v tomto prípade správne chápaná ako pokus o narušenie slobody a autonómie.

Osobne si myslím, že očividný útok na jeden zo základných pilierov univerzít nemôže stretnúť s kompromisom. Je to jeden z dôvodov, prečo vysokoškolská obec zásadne nesúhlasí s krokmi ministerstva školstva, ktoré by mohli viesť k politizácií a s ňou spojenými následkami.

 Keď nahliadneme do obdobia klasicizmu alebo romantizmu v slovenských dejinách, tak sa stretneme s mnohými známymi postavami a formovateľmi slovenských dejín, ktorým môžeme vďačiť za ich odvahu poukázať na problémy i za guráž aktívne zasiahnuť, ktorá je dôležitá v prípade, že sa schyľuje k neprávosti a k manipulácii. 

Ľahostajnosť je nepriateľkou slobody

Študenti nesmú byť ľahostajní, čo sa týka otázok, ktoré ovplyvnia ich štúdium. Celá akademická obec si je toho vedomá, preto sa všetci navzájom podporujeme v aktivite a v protestnom jednaní voči nariadeniam, ktoré sa dotýkajú autonómie univerzít –nášho bezpečného zázemia a priestoru pre rozvoj osobnosti a povolania. Veľa študentov sa možno pýta seba samých: "Záleží na mojom pohľade a na mojom postoji?“ Určite áno. Veď napríklad, aj ja som jedným z vás, obyčajným študentom. To však neuberá na objektivite vypovedaných faktov a môjho názoru.

 Preto v závere tejto reflexie chcem povzbudiť každého, kto je v tejto problematike angažovaný, alebo sa ho to nejakým spôsobom týka, aby neostal sedieť ticho v kúte a podelil sa o svoj názor či zaujal postoj, aby sa veci mohli posunúť dopredu. Nečinnosť je ako bezvetrie, ktoré nedovolí plachetnici pokračovať ďalej plaviť sa po šírom oceáne. Je našou povinnosťou upozorniť, pokiaľ plavba naberá nesprávny kurz. Chráňme si teda našu vzácnu loď a nedovoľme, aby jej niekto vylomil sťažeň slobody. " hovorí Michal Uličný, študent PdF UK

Viac o proteste UK si prečítate na: https://protest.uniba.sk/

Skryť Zatvoriť reklamu