Keď moja mamička o 05:15 v sobotu ráno predo mnouposlednýkrát vydýchla a odovzdala svoju dušu nebu, ja - vopredpripravovaná na túto chvíľu – som vyťukala 112-tku a poprosila službuz okresu o súdneho lekára. Spojovateľka i jeden kamarát, ktorýuž takto odprevadil svojho otca, ma ubezpečili, že tento lekár ma naviguje ajna pohrebnú službu v okrese. Žiaľ, nevedel o nijakej. Dokonca aniinformácie na telefónnom čísle 1181mi nedokázali nadiktovať jediné číslo na jedinú pohrebkuv blízkosti Sekúl (Malacky, Šaštín, Senica...). Môj ocino teda utekal namiestny úrad spýtať sa tam. Jeden chlapík - spoludedinčan mu strčil do rukykontakt na Šaštín. Ó, prepáčte, pánHrnčiar, asi vám teraz robím antireklamu, ale ja neželám nikomu ďalšiemu, abyzažil to, čo my.
Tak teda do hodiny prišlo čierne auto aj s truhlou. Jejveľkosť a cenový strop som mu nadiktovala hneď telefonicky. Je tojedinečný „zážitok“ vidieť, ako vám vlastnú mamu vynášajú z domu bosú v kusedreva a ešte „väčší“ predošlé obliekanie. Ale veď to každý zažíva/zažije.Nemusel by však zažiť čosi iné. Pán H. nám uložil mamičku do chladiaceho boxuv dome smútku, vzal si na nás kontakt a dostal vedieť termín pohrebu.Konal sa o 5 dní, v stredu o 12:00 hod. V ten deň smes manželom niesli vence do domu smútku, môj brat zas CD s Mozartom,keď nás zastavila starostka obce – zhrozená zistením, že nikto nezačal kopaťhrob. Náhodou si to išla – športovo oblečená - pozrieť. Keď sa spýtala napohrebnú službu, ktorú sme si objednali, začala kričať, ako to dokážu aktívnezáhorácke ženy. Pred nami ihneď vytočila číslo na pána H. a vynadala mu.On vraj netušil, že jeho zamestnanec nevykopal ten hrob. Prosto si svojhočloveka neskontroloval. Nevedel o ňom, že si rád vypije? Starostka zakázalapánovi H. ešte sa niekedy ukázať v „jej“ obci. Druhý telefonát bol do Malaciekdo pohrebky, ktorú poznala. Milo ich požiadala, aby ju nenechali v štichu.Revala som tam pred ňou a môj muž sa spýtal, či sa má ísť prezliecť z oblekaaj s mojím bratom do montérok a kopať ... Ubezpečila ma, že pohrebbude dôstojný. Dvaja chlapíci prišli o pol dvanástej, no keďže je tampiesková zem a v októbri rozhodne nebola zamrznutá, stihli to. Bojímsa premýšľať, aké by to bolo, keby starostka nezistila ... Príplatok zaurýchlenú službu sme, samozrejme, zacvakali my - rodina. Ale pán H. si prišielpo svoju výplatu. Môj ocino – čerstvý vdovec – bol sám doma, teda nemal siluhádať sa a dať mu to doplatiť. Veď kto by aj vládal v takejtochvíli??! A s tým možno aj niektorí služobníci mŕtvych rátajú. Nehovorímuž ani o tom, že na truhle nebola kvetina – podľa vraj miestnych zvykov -,ani mi ju neboli ochotní v kvetinárstve spraviť, veď to nám vraj spravípohrebka – oni to tak u nich robia.
Ďalšiu neistotu nám nechtiac pripravil sám úrad. Kňaz bol vtedyodcestovaný, kontakt na neho nemali, naplánovať mu pohreb na stredu – deň, kedyuž je oficiálne v práci, nechceli, zastupujúci kňaz mal povinnosťpochovávať len pondelok a utorok, čo by sme my zas nestihli oznámiť rodinea pozvať ju, náš kamarát – kňaz, ktorý mamičku poznal a bol 2xu nej v nemocnici, bol časovo zaneprázdnený, hoci veľmi chcel prísť, nuž nám zabezpečil aspoň svojhoznámeho z inej obce. A ten bol úplne super!
Ale bratov Mozart sa nekonal. Na dedine mátotiž všetko svoje predpísané pravidlá – spievali dve ženičky dvojhlas, rodinasi nemohla zabezpečiť svoju hudbu.
A taktiež hlásenie v miestnom rozhlase má svojuformulku. Darmo som smolila svoj textový prejav. Oni majú svoj a nie iný.
A posledný gól bol zvyk, na ktorý ma dobromyseľneupozornila teta – susedka, keď som sa okamžite po spustení mamičky na lanách dozeme otočila a chcela ísť preč, že ja ako najbližšia príbuzná musím eštezostať pri hrobe. Aby ma dedina neohovorila.
Čo všetko musím, aby bola dedina presvedčená o mojejláske k mamičke?