Na najväčšom námornom cvičení sveta chýbajú dve krajiny, ktoré dnes stoja v centre bezpečnostného diania v Indo-Pacifiku. Ani Čína, ani Taiwan sa na RIMPAC 2026 nedostali. Každý z úplne iného dôvodu. Práve v tomto rozdiele sa ukazuje, ako dnes USA premýšľajú o bezpečnosti v Tichomorí.
RIMPAC, skratka pre Rim of the Pacific, sa koná každé dva roky pri Havaji. Tohtoročná edícia sa uskutoční od 24. do 31. júna a privíta viac než 25-tisíc vojakov z 31 krajín, desiatky lodí, ponoriek a lietadiel. Na rozdiel od väčšiny regionálnych cvičení však nejde iba o spoločný výcvik. Všetci účastníci operujú pod jednotným velením a nacvičujú scenáre, ktoré by v prípade krízy museli zvládnuť spoločne.
Práve preto je RIMPAC vždy aj politickým odkazom. Ukazuje, kto je súčasťou americkej bezpečnostnej siete, kto sa k nej približuje a kto naopak zostáva za jej hranicami. Výpovedná je aj samotná štruktúra velenia. Na čele spoločnej operačnej skupiny síce zostáva americká 3. flotila, no jej zástupcom je tento rok Čile a pozíciu viceveliteľa zastáva Japonsko. Námornú zložku vedie Južná Kórea a vzdušné operácie Kanada. Rozdelenie kľúčových veliteľských funkcií medzi spojencov naznačuje, že Washington sa pri budovaní regionálnej bezpečnostnej architektúry čoraz viac opiera o partnerov a postupne ich zapája aj do najvyšších úrovní velenia.
Koniec experimentu s Čínou
Ešte pred desiatimi rokmi vyzerala situácia inak. Čína sa na RIMPAC-e zúčastnila v rokoch 2014 aj 2016. Administratíva Baracka Obamu vtedy verila, že obmedzená vojenská spolupráca môže pomôcť budovať vzájomnú dôveru a znižovať riziko nedorozumení medzi dvoma veľmocami. Nikdy však nešlo o plnohodnotné partnerstvo. Čínske námorníctvo sa zúčastňovalo len menej citlivých častí programu a prístup k najdôležitejším bojovým scenárom nedostalo.
Definitívny zlom prišiel v roku 2018. Pentagon síce Čínu najprv pozval, no následne pozvánku stiahol. Dôvodom bola pokračujúca militarizácia Juhočínskeho mora vrátane rozmiestňovania raketových systémov na sporných ostrovoch. Odvtedy sa Peking na RIMPAC nevrátil.
Nejde pritom len o spor okolo niekoľkých ostrovov. Za posledné roky sa zásadne zmenilo americké vnímanie Číny. Krajina, ktorú Washington kedysi považoval za potenciálneho partnera, sa postupne stala hlavným strategickým rivalom. Dnešná americká obranná stratégia už nestojí na budovaní dôvery, ale na odradení. Zjednodušene povedané, USA sa snažia presvedčiť Peking, že prípadný pokus o zmenu regionálneho status quo by bol príliš nákladný a príliš riskantný. Práve preto Washington venuje mimoriadnu pozornosť spolupráci s krajinami takzvaného prvého ostrovného reťazca. Ide o líniu siahajúcu od Japonska cez Taiwan až po Filipíny, ktorá tvorí prirodzenú geografickú bariéru medzi Čínou a širším Pacifikom. Výraznejšia úloha Japonska na RIMPAC-e preto nie je náhoda. Je odrazom širšej stratégie.
Taiwan zostáva za dverami
Ak je absencia Číny dôsledkom zhoršených vzťahov s Washingtonom, pri Taiwane je situácia opačná.
Americký Kongres sa už niekoľko rokov snaží presadiť účasť Taiwanu na RIMPAC-e, no bez úspechu. Dôvodom nie je nedostatok politickej podpory vo Washingtone, ale obava z medzinárodných dôsledkov takéhoto kroku. Peking by formálne zapojenie Taiwanu takmer určite vnímal ako ďalší krok k jeho medzinárodnému uznaniu a niektoré účastnícke krajiny by sa mohli ocitnúť pod tlakom prehodnotiť vlastnú účasť na cvičení.
Práve v tom sa ukazuje osobitné postavenie Taiwanu v regionálnej bezpečnosti. Hoci bezpečnosť ostrova patrí medzi hlavné dôvody, pre ktoré Spojené štáty a ich spojenci posilňujú vojenskú spoluprácu v Indo-Pacifiku, samotný Taiwan na najväčšom spoločnom cvičení chýba. Čím dôležitejšou sa stáva otázka jeho obrany, tým opatrnejšie Washington pristupuje k symbolickým gestám, ktoré by mohli byť interpretované ako zmena jeho politiky voči ostrovu.To však neznamená, že ostrov zostáva bokom.
Len niekoľko dní po skončení RIMPAC-u sa začína taiwanské cvičenie Han Kuang. V rovnakom období prebiehajú aj ďalšie americké manévre v západnom Pacifiku. Hoci nejde o spoločné operácie v pravom slova zmysle, načasovanie nie je náhodné. Taiwan tak získava cenné poznatky o tom, ako by Spojené štáty reagovali v rôznych krízových scenároch. Spolupráca medzi Washingtonom a Taipei je navyše omnoho rozsiahlejšia, než sa často zdá. Zahŕňa výcvik, vojenské vzdelávanie dôstojníkov, konzultácie pri obrannom plánovaní aj dodávky zbraní. Väčšina týchto aktivít však prebieha mimo pozornosti médií.
Práve diskrétnosť je dnes jedným zo základných princípov americko-taiwanskej bezpečnostnej spolupráce.
Čo nám RIMPAC 2026 môže priniesť?
Najväčšie vojenské cvičenie sveta nie je len ukážkou vojenskej sily. Je aj oknom do strategického uvažovania Spojených štátov a ich spojencov.
Neprítomnosť Číny ukazuje, že obdobie budovania dôvery je minulosťou. Washington dnes vníma Peking predovšetkým ako strategického rivala, voči ktorému treba budovať odstrašovanie a posilňovať regionálne partnerstvá.
Neprítomnosť Taiwanu odhaľuje druhú stranu tej istej rovnice. Spojené štáty podporujú obranu ostrova, no zároveň sa snažia vyhnúť krokom, ktoré by mohli vyvolať nekontrolovanú eskaláciu vzťahov s Čínou.
RIMPAC 2026 tak nie je len príbehom o krajinách, ktoré sa pri Havaji zišli. Je aj príbehom o tých, ktoré zostali za dverami.
A práve tie nám dnes o budúcnosti Tichomoria hovoria najviac.
