Blackout ako geopolitický symptóm
Totálny výpadok elektrickej siete nie je náhodnou technickou poruchou. Je to priamy dôsledok koordinovaného medzinárodného tlaku, ktorý z Kuby urobil jedno z ďalších geopolitických centier pozornosti. Karibik sa v roku 2026 opätovne stal arénou, kde sa stretávajú záujmy Washingtonu a Pekingu, a Kuba je v jej epicentre.
Aby sme pochopili, čo sa na ostrove skutočne deje, musíme sa pozrieť na tri navzájom prepojené roviny: americkú stratégiu tlaku, čínsku infraštruktúrnu expanziu a krehkú vnútornú dynamiku kubánskeho režimu.
Washington: Energia ako zbraň
Administratíva Donalda Trumpa sa rozhodla pre prístup, ktorý možno nazvať totálnou energetickou blokádou. Logika je priamočiara. Ak ostrov nemá palivo, režim sa zrúti sám od seba.
Kľúčovým momentom bol exekutívny príkaz z 29. januára 2026, ktorým Washington vyhlásil národný stav núdze a legitimizoval sériu bezprecedentných opatrení. USA zaviedli sekundárne sankcie a represívne tarify na krajiny dodávajúce ropu na Kubu. Mexiko pod týmto tlakom okamžite pozastavilo aj dodávky určené pôvodne na humanitárne účely. Americké sily v Karibiku súčasne aktívne zachytávajú a konfiškujú ropné zásielky smerujúce na ostrov. Možno najdôležitejším krokom však bol januárový pád Madura: po zvrhnutí venezuelského prezidenta a jeho zajatí americkými silami prišla Kuba o historických 70 000 barelov ropy denne. Osa Caracas–Havana, ktorú kedysi Fidel Castro a Hugo Chávez definovali ako nezlomné spojenectvo, dočasne zaniklo.
Washingtonská rétorika hovorí o ochrane ľudských práv a boji proti autoritárskym režimom. Analytická realita je však taká, že humanitárne utrpenie kubánskeho obyvateľstva funguje v tejto stratégii ako nástroj nátlaku, nie ako vedľajší efekt, ktorého sa USA snažia vyvarovať. Podmienkou akejkoľvek úľavy je jediná vec: okamžité odstúpenie prezidenta Miguela Díaz-Canela.
Havana: Kto skutočne rozhoduje?
Díaz-Canel je pre Washington symbolom tvrdej línie brzdiacej ekonomické reformy a jeho odchod zostáva kľúčovou a nemennou americkou požiadavkou v každom rozhovore.
Skutočná mocenská architektúra kubánskeho štátu je však zložitejšia. Podľa dostupných spravodajských informácií sú to práve zákulisní hráči z okruhu rodiny Castrovcov, kto drží reálne páky moci. Do popredia vystupuje Raúl Guillermo Rodríguez Castro, vnuk Raúla Castra prezývaný Raulito, ktorý podľa viacerých zdrojov vedie priame rokovania s americkým ministrom zahraničných vecí Marcom Rubiom (pozn. obaja rodičia Rubia sú kubánski imigranti, ktorí prišli do USA v roku 1956 a sám Rubio sa považuje za „kubánskeho Američana“). Scenár, v ktorom Díaz-Canel slúži ako obetovaná figúra výmenou za zachovanie vplyvu vojenskej a obchodnej elity okolo konglomerátu GAESA, nie je vôbec nerealistický.
Na uliciach medzitým rastie napätie. V prvej polovici marca 2026 bolo zaznamenaných 130 protestných incidentov. Útoky na sídla komunistickej strany v Moróne a nepokoje v Havane naznačujú, že sociálna zmluva, teda tichý súhlas výmenou za základné istoty, sa pod váhou energetického kolapsu rozpadá.
Peking: Solárne panely ako geopolitická investícia
Kým Washington tlačí na ostrov zvonka, Čína buduje svoju pozíciu zvnútra a robí to rafinovane.
Čísla hovoria jasne. Hodnota čínskych solárnych zariadení vyvezených na Kubu vzrástla zo 5 miliónov dolárov v roku 2023 na 117 miliónov dolárov v roku 2025. Peking sa zaviazal postaviť 92 solárnych parkov do roku 2028, pričom viac ako polovica je už v prevádzke. Tento mesiac bol dosiahnutý historický míľnik, keď poludňajší výkon solárnych zdrojov prvýkrát prekročil hranicu 900 MW. Okrem veľkých projektov Čína distribuovala aj 5 000 domácich solárnych sád pre kliniky a domovy dôchodcov po celom ostrove.
Čínsky prístup sa zásadne líši od toho, čo robí v iných krajinách. Na Kube čínske firmy solárne parky nielen stavajú, ale priamo ich aj prevádzkujú. To znamená trvalú prítomnosť čínskeho technického personálu na ostrove. Pre analytikov sledujúcich bezpečnostnú situáciu v regióne je táto skutočnosť mimoriadne zaujímavá, keďže Kuba leží len 150 kilometrov od floridského pobrežia.
Peking tým demonštruje aj širší strategický naratív: zatiaľ čo Washington ponúka sankcie, Čína ponúka infraštruktúru. V rokoch 2010 až 2024 investovala Čína v Latinskej Amerike a Karibiku 34 miliárd dolárov do 70 projektov obnoviteľnej energie. Kuba je predvoj, nie výnimka.
Moskva: Ostrá kritika a materiálna pomoc
Reakcia Ruska na aktuálnu situáciu na Kube zapadá do širšieho rámca jeho konfrontačnej politiky voči Spojeným štátom a snahy profilovať sa ako ochranca suverenity svojich partnerov. Moskva 17. marca 2026 ostro odsúdila narastajúci vonkajší tlak na Havanu, ktorý označila za neprípustné zasahovanie do vnútorných záležitostí štátu, pričom súčasnú eskaláciu pripísala priamo politike USA. Paralelne s rétorickou kritikou Rusko deklarovalo pokračovanie materiálnej podpory Kuby a udržiavanie úzkej koordinácie s jej vedením, čo sa premieta aj do konkrétnych krokov, vrátane dodávok ropy ignorujúcich americké reštrikcie. V širšom geopolitickom kontexte Moskva vníma kubánsku krízu ako test vlastnej kredibility: schopnosť udržať Kubu pod tlakom Washingtonu má signalizovať, či Rusko (spolu s Čínou) dokáže reálne fungovať ako alternatívne centrum moci voči USA.
Čo môžeme očakávať?
Domnievam sa, že kubánsky režim sa nezrúti v najbližších týždňoch. Pravdepodobnejšie je, že bude fungovať ďalej, ale pod čoraz väčším tlakom a v horších podmienkach. Výpadky elektriny a rastúca nespokojnosť budú pokračovať, no samy o sebe režim nezlomia. Skutočný zlom preto s väčšou pravdepodobnosťou nepríde z ulíc, ale zvnútra systému. Najrealistickejší scenár je, že vedenie obetuje prezidenta Díaz-Canela, aby uvoľnilo tlak zo strany USA, pričom reálne mocenské a ekonomické štruktúry zostanú zachované. Popri tom sa však deje niečo dôležitejšie. Čína si postupne buduje na Kube dlhodobý vplyv cez energetiku a infraštruktúru. Tento proces nie je rýchly ani viditeľný, ale je stabilný a pretrvá bez ohľadu na to, kto bude formálne pri moci. Výsledkom preto nebude jasné víťazstvo jednej strany. Spojené štáty môžu dosiahnuť politický efekt v podobe zmeny lídra, no Čína si zároveň upevní dlhodobú pozíciu. Rusko do toho vstupuje skôr ako faktor, ktorý krízu predlžuje, nie ako hráč, ktorý ju rozhodne.
