Prejav taiwanského prezidenta Laj Čching-teho pri príležitosti sviatku Národného dňa Čínskej republiky (v orig. Double Ten Day) nebol len rutinnou formalitou. Odhalil v ňom kontúry novej bezpečnostnej doktríny, ktorá definitívne opúšťa desaťročia zaužívanú paradigmu „strategickej nejasnosti“ a pasívnej obrany. Kým predchádzajúce administratívy, či už z Kuomintangu alebo z Demokratickej progresívnej strany, sa spoliehali na defenzívu, Laj signalizuje jasný posun k aktívnej vojensko-technologickej odstrašujúcej stratégii, pevne ukotvenej v geopolitickej realite Indo-Pacifiku.
Peniaze, rakety a právo
Najciteľnejším prejavom tejto zmeny je bezprecedentné navýšenie obranného rozpočtu. Záväzok dosiahnuť 5 % HDP do roku 2030, s medzicieľom 3,32 % už v roku 2026, nie je len o číslach. Je to kvalitatívna zmena v myslení. Prezident Laj explicitne uviedol, že obranné výdavky budú rámované podľa štandardov NATO, čím Taiwan fakticky inkorporuje alianční benchmark do vlastnej bezpečnostnej politiky. V kontexte regiónu ide o odvážny krok – Taiwan by sa tak zaradil medzi krajiny s najvyššími vojenskými výdavkami v Ázii v pomere k ekonomike, čo vytvára ostrý kontrast s Japonskom (1,5 % HDP) či Južnou Kóreou (2,8 % HDP). V žargóne medzinárodných vzťahov by sme to mohli označiť za tzv. „balancing through armament“, teda snahu kompenzovať absenciu formálnych aliancií masívnymi investíciami do vlastných kapacít, čo pripomína poučky ofenzívneho realizmu Johna Mearsheimera.
Druhým, technologicky najambicióznejším, pilierom je projekt T-Dome (Taiwan Dome). Ide o víziu viacvrstvového obranného systému proti raketovým hrozbám z pevninskej Číny, ktorá je zjavne inšpirovaná americkým projektom Golden Dome. Systém má fungovať vo viacerých vrstvách: od satelitného monitoringu a včasného varovania, cez systémy stredného dosahu ako Patriot PAC-3 a domáce rakety Sky Bow III, až po koordinovanú protivzdušnú obranu na nízkej úrovni, vrátane protidronových kapacít. Taiwan si uvedomuje, že nikdy nemôže konkurovať Číne v počte rakiet krátkeho doletu a tak vsádza na kvalitatívnu prevahu v detekcii a zneškodnení. Politicky je to však riskantný krok. Peking tradične vníma podobné systémy ako destabilizujúci faktor. Laj však túto dilemu obracia naruby a T-Dome prezentuje nie ako zbraň, ale ako „bezpečnostnú sieť pre občanov“, čím sa snaží presunúť debatu z vojenskej do civilnej roviny.
Popri dôraze na vojenské kapacity Lai zdôraznil aj právno-politický rozmer svojej stratégie: reinterpretáciu rezolúcie Valného zhromaždenia OSN č. 2758 z roku 1971. Táto rezolúcia síce formálne pridelila čínske kreslo v OSN Čínskej ľudovej republike namiesto Čínskej republiky, avšak – ako Laj argumentuje – explicitne nerieši otázku taiwanskej suverenity. Lajova rétorika však posúva diskurz o krok ďalej: vyzýva Čínu, aby prestala „deformovať“ dokumenty z obdobia druhej svetovej vojny (Káhirská deklarácia, Postupimská deklarácia) a spomínanú rezolúciu 2758, ktorými Peking odôvodňuje svoj nárok na Taiwan. Z perspektívy konštruktivizmu v medzinárodných vzťahoch ide o pokus o re-framing – preformovanie významu medzinárodnoprávnych dokumentov a vytvorenie alternatívneho naratívu o postavení Taiwanu. Ostrov sa týmto spôsobom snaží ponúknuť konkurenčný diskurz voči čínskemu „one China principle“, založenému na predstave historickej kontinuity Čínskej republiky, nie na podriadenosti voči Čínskej ľudovej republike. Tento prístup má však svoje limity: medzinárodné spoločenstvo (vrátane USA) naďalej neuznáva Taiwan ako suverénny štát v zmysle medzinárodného práva. Lajova argumentácia preto zostáva predovšetkým nástrojom domácej politickej mobilizácie a symbolickým apelom smerom k demokraticky orientovaným krajinám.
Polovodiče ako národný poklad, nie vyjednávací nástroj
Laj vyslal jasný signál aj v oblasti geoekonomiky, keď polovodičový priemysel, najmä gigant TSMC, označil za „kolektívne dedičstvo tchajwanského ľudu“. Vyhlásenie priamo odpovedá na rastúci tlak z Washingtonu, konkrétne na návrh ministra obchodu Howarda Lutnicka o rozdelení produkcie čipov v pomere „50:50“ medzi USA a Taiwanom. Laj túto myšlienku rázne odmietol, čím potvrdil postavenie technologického priemyslu ako strategického aktíva, nie ako predmetu na vyjednávanie. Taiwan využíva svoju technologickú dominanciu (približne 90 % najmodernejších čipov na svete) ako politickú páku. Ukazuje, že nechce byť len pasívnym príjemcom americkej ochrany, ale aktívnym hráčom, ktorý má svoje červené čiary. Samozrejme, táto stratégia je dvojsečná: čím viac bude Taiwan politizovať svoje technológie, tým väčší tlak na diverzifikáciu výroby môže očakávať z oboch strán Pacifiku.
Demokratický Taiwan ako „maják v Ázii“
Významnou vrstvou Laiovho prejavu bola normatívna rétorika. Prezident zdôraznil, že Taiwan prešiel od autoritárskeho režimu k stabilnej demokracii, pričom 10. september 2025 označil za historický míľnik – po prvý raz od roku 1987 presiahol počet dní od zrušenia stanného práva dĺžku jeho trvania.
Tento diskurz sleduje dva hlavné ciele:
Domáca legitimizácia: Lai spája taiwanskú identitu s demokratickými hodnotami, čím posilňuje koncept občianskeho nacionalizmu, odlišného od etnického nacionalizmu charakteristického pre éru Kuomintangu.
Medzinárodné legitimizovanie: Taiwan sa prezentuje ako súčasť liberálneho medzinárodného poriadku – hodnotového spoločenstva, ktoré si zaslúži ochranu pred autoritárskymi mocnosťami.
Z pohľadu teórie demokratického mieru je takáto rétorika strategicky opodstatnená: demokratické krajiny majú tendenciu podporovať iné demokracie. Laj tým vytvára ideologický rámec, ktorý môže mobilizovať medzinárodnú podporu aj mimo tradičných bezpečnostných aliancií.
Od ekonomických čísel k sociálnej kohézii
Prezident sa vo svojom prejave venoval aj vnútorným výzvam. Napriek pôsobivým ekonomickým ukazovateľom – rast HDP na úrovni 5,1 %, rekordné devízové rezervy presahujúce 600 miliárd USD prezident priznal aj pretrvávajúce problémy: pomalú digitálnu transformáciu, starnutie populácie či tlak na malé a stredné podniky v dôsledku globálnych tarifných vojen.
Ako odpoveď predstavil balík na podporu malých a stredných podnikov, investície do AI infraštruktúry, rodinné balíky podpory (100 000 TWD na dieťa od roku 2026), daňové úľavy pre nájomníkov a rozšírenie systému dlhodobej starostlivosti Long-Term Care 3.0.
Z politologického hľadiska ide o kombináciu expanzie sociálneho štátu a inovačnej hospodárskej politiky. Laj sa snaží predísť scenáru, v ktorom by hospodársky rast zostal koncentrovaný v polovodičovom sektore a metropolitnej oblasti hlavného mesta Tchaj-pej, čím by sa prehĺbila sociálna nerovnosť.
Sociálna kohézia tak nadobúda strategický význam: je nevyhnutná pre udržanie vnútornej odolnosti Taiwanu voči hybridným hrozbám a potenciálnemu vojenskému tlaku zo strany Číny. Ekonomická prosperita a sociálna solidarita sa stávajú integrálnymi prvkami národnej obrany Taiwanu.
Riziká a realita ambiciózneho plánu
Samozrejme, Lajova vízia naráža na niekoľko zásadných limitov. Prvým úskalím je fiškálna udržateľnosť. Navýšenie obranných výdavkov na 5 % HDP by do roku 2030 zhltlo takmer tretinu štátneho rozpočtu. Presadiť niečo také v parlamente, kde DPP nemá väčšinu, bude politicky extrémne náročné.
Ďalším rizikom je prílišná závislosť od technologického náskoku. Stratégie ako T-Dome sú účinné len dovtedy, kým si Tchaj-wan udrží kvalitatívnu prevahu. Ak Čína dosiahne technologickú paritu v kľúčových oblastiach ako AI či hypersonické zbrane, celá koncepcia sa môže zosypať.
Napokon, celá stratégia stojí a padá na vzťahoch s USA. Hoci sa Tchaj-wan snaží o strategickú autonómiu, pre T-Dome aj modernizáciu armády potrebuje americké technológie, zbrane a spravodajské informácie. Ak by sa budúca administratíva vo Washingtone rozhodla pre „veľkú dohodu“ s Pekingom na úkor Tchaj-peja, Lajov odvážny plán by zostal len na papieri.
Záverom konštatujem, že prejav prezidenta Taiwanu predstavuje najasertívnejšiu obrannú doktrínu, akú Taiwan v modernej histórii mal. Je to komplexná stratégia, ktorá kombinuje tvrdú vojenskú silu, ekonomickú páku v podobe technológií a mäkkú silu demokratického modelu. Laj takpovediac roztáča partiu na všetkých troch šachovniciach naraz. Krátkodobo to môže byť účinné, no dlhodobá udržateľnosť závisí od faktorov, ktoré Tchaj-pej nemá plne pod kontrolou. Laj vsádza všetko na kartu „mieru cez silu“. História však učí, že táto stávka môže viesť k stabilite, ale aj k nebezpečnej eskalácii. O tom, ktorý scenár sa naplní, rozhodne Taiwan len čiastočne.
