Keď lídri skupiny G7 vo francúzskom Éviane prezentovali svoje vyhlásenie ku geopolitickým otázkam, taiwanská diplomacia zareagovala presne tak, ako sa od nej čakalo. Prezident Laj Čching-te, minister zahraničných vecí Lin Chia-lung aj šéf Národnej bezpečnostnej rady Joseph Wu sa takmer súčasne poďakovali za to, že najvyspelejšie demokracie sveta opäť odmietli jednostranné pokusy zmeniť status quo v Taiwanskom prielive silou alebo nátlakom.
Pozrime sa najprv na samotný text. Pasáž o Taiwane je takmer doslovne zhodná s formuláciou z Hirošimy 2023, keď sa slovné spojenie silou alebo nátlakom objavilo prvýkrát. Ide o šiesty rok po sebe, čo summit spomína mier v prielive. Pri porovnaní s komuniké z Apúlie spred dvoch rokov však Taiwan v skutočnosti stratil pôdu. Vtedajší text označil mier v prielive za nevyhnutný pre medzinárodnú bezpečnosť a po prvý raz podporil zmysluplnú účasť Taiwanu v medzinárodných organizáciách, čo bola pre Taipei konkrétna diplomatická páka, napríklad pri snahe o návrat do Svetovej zdravotníckej organizácie. Z Évianu obe formulácie vypadli. Pre Taiwan to predstavuje stratu symbolického aj praktického významu, pretože práve explicitná podpora jeho medzinárodnej participácie pomáhala premieňať všeobecné deklarácie solidarity na konkrétny diplomatický kapitál.
Druhý poznatok sa týka priorít: zatiaľ čo vyhláseniu dominujú Blízky východ a Ukrajina, Taiwan sa objavuje až na jeho okraji, čo naznačuje, že taiwanská bezpečnosť dnes súperí o pozornosť a zdroje spojencov s bezprostrednejšími krízami, pričom pre ostrov závislý od včasných dodávok zbraní a trvalého záujmu Washingtonu nejde len o symbolický problém, ale o otázku strategického významu.
S tým súvisí aj skutočnosť, ktorú taiwanské poďakovania prirodzene nespomínajú. Len niekoľko dní pred summitom, 11. júna, zorganizoval prezident Emmanuel Macron Globálny samit konvergencie pre rast za účasti Číny. Rovnaké štáty, ktoré v Taiwanskom prielive varujú Peking pred jednostrannými krokmi, zároveň naďalej udržiavajú rozsiahle hospodárske vzťahy s Čínou.
Napriek tomu by bolo chybou význam komuniké podceňovať. Pre Taiwan má takéto kolektívne opakovanie konkrétny politický efekt. Zvyšuje diplomatické a reputačné náklady prípadnej eskalácie a zároveň spochybňuje dlhodobú snahu Pekingu prezentovať Taiwan ako výlučne vnútroštátnu otázku mimo legitímneho záujmu medzinárodného spoločenstva. Prínos komuniké je preto predovšetkým politický a symbolický, nie bezpečnostný. Aj preto Taipei reagoval rýchlo a koordinovane. Poďakovania prezidenta a ministra zahraničných vecí nepredstavujú iba prejav vďačnosti, ale aj snahu upevniť kolektívny postoj a zvýšiť politickú cenu jeho prípadného oslabenia v budúcnosti.
Z taiwanskej perspektívy je však najdôležitejšie práve to, čomu komuniké venuje len obmedzenú pozornosť. Formulácia o zmene status quo silou alebo nátlakom sa sústreďuje predovšetkým na scenár otvorenej vojenskej eskalácie, zatiaľ čo tlak, ktorému Taiwan čelí každodenne, má čoraz častejšie podobu aktivít v šedej zóne. Pravidelné bojové hliadky okolo ostrova, operácie čínskej pobrežnej stráže či rastúca vojenská prítomnosť za prvým reťazcom ostrovov nepredstavujú vojnu, no systematicky posúvajú hranice toho, čo sa v regióne považuje za normálne správanie. Komuniké tak venuje najväčšiu pozornosť otvorenému konfliktu, zatiaľ čo každodenným formám nátlaku poskytuje len obmedzený priestor.
Hodnotenie summitu z pohľadu Taiwanu preto musí zostať striedme. Komuniké z Évianu postavenie ostrova nezhoršuje a udržiava Taiwanský prieliv v slovníku najvplyvnejšieho klubu demokracií sveta, čo má svoj politický význam. Zároveň však prichádza v obsahovo skromnejšej podobe než pred dvoma rokmi, nevenuje dostatočnú pozornosť súčasným formám čínskeho nátlaku a odráža realitu, v ktorej Taiwan súperí o pozornosť partnerov s naliehavejšími krízami. Skutočným testom preto nebudú formulácie v komuniké, ale konkrétne kroky. Najväčšiu časť nákladov na vlastnú obranu zároveň naďalej nesie samotný Taiwan. Taipei tak postupne prijíma realitu, že bezpečnosť ostrova nebude závisieť od vrúcnosti zahraničných vyhlásení, ale predovšetkým od vlastnej pripravenosti a schopnosti partnerov premieňať slová na činy.
