Tak je to napísané v jednej definícií dobra na wikipédii a dobro je aj hudobný nástroj a tiež názov knihy príbehov z psychoterapie od Antona Heretika. Mám rád popularizačné knihy o psychológii a táto je napísaná skutočne zrozumiteľne pre každého. Je v nej 13 prípadov z praxe psychoterapeuta.
Sme zväčša ľudia, ktorí sa k psychoterapeutovi nikdy nedostanú, tak takéto nahliadnutia do zákulisia ľudských kontaktov sú pre nás zaujímavé. Zväčša ide v týchto príbehoch o dlhodobé pôsobenie pri riešení neľahkých problémov klienta.
V tejto knihe ma zaujalo, aký dôraz kladie autor na sny. Bežne sa človek pozrie do snára, ale to je viac-menej len pre pousmiatie, málokto tomu prikladá praktický význam. Inak je to zrejme pri posudzovaní odborníkom. Sny určite nemožno oddeliť od reálneho života.
Druhým zaujímavým prvkom v opisovaných prípadoch klientov psychoterapeuta sú listy neodoslané písané dotknutým osobám. Je v tom zrejme podobný pocit, ako keď čitateľ diskutuje na internete pod pseudonymom, má pocit, že o nič nejde a odváži sa byť úprimný. Nie vždy to na internete musí vyjsť pozitívne. Autor príspevku sa vlastne odhaľuje viac ako pod pravým menom.
Každú kapitolu v knihe začína autor vlastným haiku. Je to sympatické a krátka príležitosť na zamyslenie sa nad budúcou pointou daného príbehu. Všetky príbehy sú napísané čitateľsky príjemne. Je to jednoduché rozprávanie bez dynamického rozvrstvenia, proste opis reálneho života klienta. Autor nevstupuje do rozprávania viac ako vstupuje do rozhovoru psychoterapeut.
Zaujalo ma hodnotenie rozdielov medzi temperamentom, ktorý je do značnej miery vrodený a charakterom, ale aj porovnanie historického vývoja týchto pojmov so súčasnosťou. Istý klient písal poviedky so zaujímavými myšlienkami. Dovolím si tu jednu zacitovať:
"Som dosť starý na to, aby som vedel, že za každou rozprávkou sa skrýva tragédia".
Nemenej zaujímavý je názor, ktorý je príliš dlhý na citáciu a prípadný čitateľ ho nájde na strane 99 v strednom odseku. Stručne povedané, je to o postavení ľudí, ktorí chodia k psychoterapeutovi, či k psychoanalytikovi...
Niečo, na čo musím zareagovať osobitne, sú sny, ktoré odrážajú to, čo sa v živote stáva dôležitým. Tiež občas sledujem svoje sny, dokonca o nich píšem krátke poviedky, takže ich považujem viac-menej za literárnu inšpiráciu. Dovolím si tu uviesť niekoľko stručných laických myšlienok o snoch, dúfam, že ich niekto nebude rozoberať.
Únava je stav podobný spánku. Je to túžba po vypnutí aktivít, strata záujmu o vonkajšie podnety. Unavenému človeku je už všetko jedno, chce len odpočinok a koniec všetkého. Únava je stav, ktorý predchádza spánku. Únava a spánok sú dosť príbuzné a sen je len zobúdzanie. Sny sú obvykle hmlisté, neurčité a najmä ich rýchlo zabúdame.
Bol som na hudobnom podujatí, ale na scéne nebol orchester. V sále boli voľne rozmiestnené stoličky a pri nich rozložené hudobné nástroje. Sedel som v prvom rade, predo mnou bola trojica bubnov.
Včera odpoludnia som si pospal pri akčnom filme v televízii. Sníval sa mi potom sen a v tom sne som pokračoval v začatom filmovom príbehu, až kým som sa nezobudil. S prekvapením som zistil, že akčný film už dávno skončil a ja som v skutočnosti spal s romantickou komédiou... Sny zrejme stačí iniciovať a potom už idú zotrvačnosťou až do konca podľa rovnakej šablóny.
Dúfam, že mi Anton Heretik prepáči tú odvahu, že som uviedol tieto snové myšlienky (ktoré sú inak kompletne uvedené vo viacerých mojich blogoch).
Trochu opozdene som zistil, že máme doma aj knihu s názvom SNY (Anton Heretik a Andrea Heretiková Marsalová), ale ešte som ju nečítal. Možno si po jej prečítaní upravím svoj názor na sny. Som rád, že sa mi tieto knihy dostali do rúk.
Anton Heretik, Dobro (príbehy zo psychoterapie), Ikar 2022
O knihe Zlo písala Milena Veresová.
