Už niekoľko rokov sa zaujímam o klimatické zmeny. Zaujíma ma najmä paleoklimatológia, to je veda o tom, ako sa menilo podnebie od dávnych čias až po dnešok. Často pracujem s rôznymi historickými zápiskami, kde sa opisuje aj extrémne počasie. Keď sa pozeráme na televíziu a prezentujú sa nám tie katastrofy, tak máme pocit, že koniec sveta klope na dvere. To je samozrejme aj hlavný účel médií. Vyvolať senzáciu a zveličenie. Benzín do ohňa pridáva často krát aj laická verejnosť. Penzisti a starý ľudia radi hovoria o konci sveta a o tom, že také počasie a povodne si nepamätajú. Mnohé z nich si samozrejme ani nemôžu pamätať, lebo sa odohrali pred 200, 400, či 1000 rokmi.
Katastrofy tu vždy boli, sú a budú. Paradoxne platí, že čím sú rozdiely medzi teplotou pólov a rovníka vyššie, je počasie extrémnejšie. Od 14. – 19. storočia počas tzv. malej doby ľadovej bolo počasie naozaj nepredvídateľné. Jarné suchá, jesenné povodne, mrazivé zimy spôsobovali neskutočnú neúrody a následné hladomory. Naozaj práve dnes prežívame počasie, ktoré nemá v histórií obdobu?
V rannom stredoveku bolo zrejme globálne teplejšie ako dnes. O týchto časoch píšem aj v jednom svojom článku. V tomto období boli zimy teplejšie a letá suchšie. V januári 1187 rozkvitli stromy u Štrasburgu. Letné horúčavy neboli výnimkou, no z času na čas boli tragické. V roku 1022 sa v prameňoch Norimberských stretávame so správou o takej horúčave, že ľudia na uliciach umierali, lebo nemohli dýchať. V dôsledku horúcich liet bolo sucho. V roku 1130 vyschol Rýn. V Roku 1135 Dunaj tak vyschol, že sa dal prebrodiť! Vlny letných horúčav sa vyskytovali v rokoch 1261 – 1310. V týchto horúčavách často krát návaly kobyliek dosiahli až úroveň severného Nemecka. Tieto návaly kobyliek, ktoré si dnes spájame hlavne so subtropickými oblasťami sa v horúcich letách šírili až do severnej Európy, kde pustošili úrodu. Taktiež vlny malárie a rozšírenie komára Anopheles, ktorý má dnes svoje najsevernejšie prirodzené rozšírenie na severe Afriky, v teplých časoch často krát siahali až do Anglicka.
Po tomto teplom období udrela na svet malá doba ľadová. Bolo to podnebie chladnejšie ako dnes a cez to všetko veľmi nestabilné a omnoho katastrofickejšie. Malá doba ľadová začala prudkými dažďami v rokoch 1315 a 1316. Jeden Salzburský kronikár napísal o potope roku 1316: „Nastala taká záplava vody, až to vyzeralo akoby došlo k potope.“ Zo strednej Európy sa dozvedáme, že voda odplavovala celé dediny. Dva roky povodní spôsobili jeden z najväčších hladomorov v celom stredoveku. Dedinčania v severnom Francúzsku pojedali mačky, psy a holubí trus.
Búrky boli neskutočne prudké, najmä v oblasti Severného mora. Búrky na mori nasledovali vlnové prívaly na severnom pobreží Európy. Obzvlášť kruté boli búrky v rokoch 1212 – 1219, 1287, 1362. V roku 1362 sa búrka postihujúca pobrežie Holandska zapísala do dejín ako Grote Mandrenke (Veľké topenie ľudu). Búrka z juhozápadu o sile víchrice sa prehnala severným morom a následne vzdutie mora spôsobilo smrť vyše 25 000 ľudí.
Búrková činnosť sa ešte zvýšila v druhej polovici 16. storočia o 85% a výskyt prudkých búrok dokonca o 400%. 21. novembra 1570 obrovský víchor v severnom mori spôsobil zatopenie Rotterdamu. Zomrelo vyše 100 000 ľudí. Ak zoberieme v úvahu vtedajšiu hustotu ľudí tak sa môžeme len domnievať koľko ľudí by bolo ohrozených dnes pri rovnako silnej búrke.
Jar roku 1788 bola suchá. Následne v lete prišli neskutočne prudké búrky. 13. júna 1788 došlo nad parížskou oblasťou k neskutočnému krupobitiu. Niektoré krúpy merali viac ako 4 cm v priemere. Pozorovateľ lord Dorset túto udalosť zapísal: „Po deviatej ráno nastala v Paríži veľká temnota. Zdalo sa, že strašná búrka ohrozí vzhľad nebies. Sám kráľ, ktorý bol na love, sa musel ukryť v nejakej chalupe. Stromy boli vyvracané a niektoré stavby sa zrútili.“ Skaza zničila celú úrodu, obilie poľahlo. 400 až 500 dedín trpelo takým hladom, že bez urýchlenej pomoci vlády títo ľudia zahynú.
Následne vo vrcholnom lete v tomto roku vypukla Veľká Francúzska revolúcia. Samozrejme príčina bola aj v mnohých iných problémoch, no neustále hladomory spôsobované nepriazňou podmienok situácií nijako nepomohli, naopak ľudí zatlačili do úzkych.
Ako vidíme extrémy počasia boli neustále a nemusia byť výsledkom globálneho otepľovania. Otázkou ostáva prečo sa globálne otepľovanie tak dramatizuje? Odkedy sa globálne otepľovanie spolitizovalo nie je to neutrálna záležitosť a každý môže byť zaujatý a má stranu. Autor knihy Kultúrni dejiny klimatu Wolfgang Beringer to verejne priznáva. Mimo iného vo svojej knihe píše: „Vytýkanie korupcie býva často krát orientované aj opačným smerom, pretože akademické pracovné tímy majú existenčný záujem o financovanie svojho bádania a výskumných ústavu.“
Paul A. Mayewski riaditeľ vrtu GISP2 priznáva že klimatológovia nie sú nestranní, že im naopak ide o osobné záujmy a tie presadzujú aj pomocou nátlakových skupín. Ide o kariéru, peniaze a moc.
H. Schneider (spoluautor správy IPCC z roku 2001 a propagátor globálneho otepľovania): „Aby sme vytvorili záujem verejnosti o globálnom oteplení musíme vytvárať hrozné katastrofické scenáre a prejsť do ofenzívy zjednodušeným a dramatickým prehlásením.“
