0. septembra 2014, v rámci svojej návštevy českých komunít v Kanade, prišiel medzi českých veriacich vo Vancouveri Otec biskup Václav Malý. V slovenskom kostole sv. Cyrila a Metoda v New Westminsteri slúžil pre nich o 18:00 svätú omšu spolu s českým kňazom Otcom Liborom, ktorý pána biskupa sprevádzal naprieč Kanadou a so slovenským kňazom Otcom Jurajom, správcom farnosti sv. Cyrila a Metoda v New Westminsteri. Svätej omše aj následnej besedy v hale sa zúčastnili aj viacerí členovia slovenskej farnosti.
Václav Malý (*1950) je pražský pomocný biskup a marcelliánsky titulárny biskup. Bol vysvätený na kňaza 26. júna 1976 v Prahe. Vo februári 1977 podpísal Chartu 77, o rok neskôr sa stal členom Výboru na obranu nespravodlivo stíhaných. V januári 1979 bol zbavený štátneho súhlasu, v máji toho istého roka obvinený z podvracania republiky a sedem mesiacov väznený. V rokoch 1980 – 1986 pracoval ako kurič v pražských hoteloch. Bol hovorcom Charty 77 (1981 – 1982) a prvým hovorcom Občianskeho fóra (1989). Počas udalostí novembra 1989 moderoval ľudové zhromaždenia. Angažuje sa v oblasti ľudských práv, navštevuje krajiny, kde sú kresťania prenasledovaní a podporuje rodiny politických väzňov. Jeho biskupské heslo znie: Pokora a pravda.
Keďže 28.septembra bol sviatok sv. Vaclava, príhovor Otca biskupa počas sv. omše bol venovaný práve sv. Václavovi. Vyberáme z neho:
Rád by som vám povedal niečo zo života sv. Václava. Sv. Václav rád posluhoval pri oltári, rád pripravoval obetné dary, rád sa modlil.
To je výzva aj pre nás. Prichádzame do chrámu, aby sme vyšli z každodennosti, zo všednosti, aby sme sa dokázali stíšiť a zastaviť. Dnešná doba je nemocná na to, že je stále zdôrazňovaný aktivizmus. Stále musíme niečo vykonávať, o niečom sa rozhodovať, stále sme vláčení dennými starosťami a nemáme čas na seba samých. Pre naše pevné životné „zakotvenie“ je dôležité, aby sme sa dokázali zastaviť. Múdrosť spočíva v tom, že ten, kto chce byť múdry, musí vedieť počúvať. A to je ďalšia bolesť súčasnosti. Nie vždy vieme „načúvať“, čo Pán od nás chce. V modlitbe nejde iba o to, aby sme Bohu hovorili, čo chceme my od neho, hoci to môže byť dobré, blahodárne a dobre myslené. Problém je však v tom, že namiesto toho, aby sme spočinuli v Božej prítomnosti, aby sme načúvali, tak „chrlíme“ zo seba čo od neho chceme, degradujeme ho na (dutú) vŕbu. Prichádzajme do chrámu ako sv. Václav, aby sme niečo začuli, aby sme počuli Boží Hlas.
Zo svojej osobnej skúsenosti môžem povedať, že dlho som sa toto učil a stále sa to učím a som stále na začiatku cesty. Ale čerpám vždy vo svojej činnosti, v súkromnej alebo verejnej, vždy z tohoto stíšenia, bez slov, a z načúvania. To sú tie sväté chvíle, ktoré sú nám darované. A my sa musíme Bohu odovzdať. Cez túto odovzdanosť môže Boh cez nás pôsobiť na svet, v ktorom žijeme. Kresťanstvo nie je iba svetonázor, to nie je iba to, že sa hlásime k evanjeliu. Skutočnými kresťanmi sa stávame vtedy, keď sa necháme „vtiahnuť“ do odvzdanosti Bohu. To je cesta inšpirácie, to je príklad sv. Václava.
Po sv. omši sa českí aj slovenskí krajania stretli s Otcom biskupom vo farskej spoločenskej hale, kde gazdinky oboch národností pripravili chutné pohostenie. Nezabudli ani na meniny Otca biskupa (Václav) a pripravili mu tortu so špeciálnymi sviečkami, ktoré boli odolné voči zhasínaniu, takže večer s Otcom biskupom začal veľmi neformálne, pretože sviečky sa mu podarilo sfúknuť až na tretíkrát.
V takejto uvoľnenej a úsmevnej atmosfére prebiehala aj následná beseda, z ktorej vyberáme odpovede iba na niektoré otázky z pléna, aj to veľmi skrátené (a preložené do slovenčiny).
Prečo ste, po zmene režimu, nešli do politiky?
Musím sa priznať, že to bolo pre mňa veľké pokušenie. Uvedomil som si však, že keby som ako katolícky kňaz prijaj nejakú vysokú politickú funkciu, tak by sa to obrátilo proti cirkvi. Dávno sú preč časy, keď mohli kňazi, či na vašej strane Andrej Hlinka alebo Jozef Tiso alebo u nás Šrámek alebo Hála, pôsobiť v politike, čo sa vtedy považovalo za samozrejmé. Keby však dnes v Česku bolo vidieť katolíckeho kňaza v politike, tak by sa to časom obrátilo proti nemu a proti katolíckej cirkvi. Bol som vysvätený ako kňaz, a to je moja hlavná úloha. Katolícky kňaz sa nemôže spoliehať na popularitu u ľudí, ktorá kolíše.
Spomínali ste, že za čias Česko-Slovenska ste radi chodili na Slovensko. Darí sa Vám aj teraz z času-načas prísť na Slovensko? Aké sú vzťahy medzi Českou a Slovenskou biskupskou konferenciou, existuje nejaká spolupráca, koordinácia úsilia?
Mám byť diplomatom alebo nie ... (smiech). Veľmi malá ... Stalo sa to trošku zložitejším po prípade Roberta Bezáka. Poviem vám to po pravde, ako to je, ja nikoho nepranierujem, ale je to taký korektný vzťah, ale nič viac. Taká je situácia. Ja na Slovensko chodím teraz veľmi málo, mrzí ma to, ale kedykoľvek som na Slovensku bol, napríklad František Mikloško je môj veľmi dobrý priateľ, keď som bol v Jezuitskom kostole v Bratislave - bezvadné, keď som vystupoval s Robertom Bezákom na Pohode v Trenčíne – bezvadné, ja mám iba kladné skúsenosti. Nikdy to nechápem, že by som prišiel do „cudziny“. Predstavoval by som si to, aby to bolo častejšie, ale ja to opäť poviem „nediplomaticky“, ale moja prítomnosť vzhľadom k môjmu postoju voči Robertovi Bezákovi by zbytočne vzbudzovala nejaké reakcie ... tedy tie veci nejak-tak netlačím.
Vy ste boli viac ako kolega Václava Havla, vy ste boli aj jeho priateľ, mali ste peknú reč pri jeho pohrebe... Povedzte nám, kto to bol Václav Havel ako človek, aký mal vzťah k cirkvi a k Bohu ...
Do r. 1989 som bol s Václavom Havlom vo veľmi úzkom vzťahu. Poznal som ho intímne, takže to nie je iba nejaký „dojem“. Po r.1989 som sa s ním pravidelne nestretal, ale kedykoľvek to chcel, som sa s ním stretol. Mám však zásadu neukazovať sa v „žiari“ niekoho, kto je slávny. Bol som však u neho dvakrát, keď bol „hrobárovi na lopate“ dávnejšie pred svojou smrťou. Pýtate sa, aký mal vzťah k Bohu ... Václav Havel mal takého havlovského pána boha. On bol bohém, bol literát, ale ma požiadal, aby sme sa spolu pomodlili Otčenáš. Keď sme sa stretli, aj na verejnosti, vždy som mu dával „krížik“, hoci novinári sa vždy s údivom pozerali, čo sa to deje. Takže, bol nasmerovaný k Pánu Bohu, on bol taký plachý, hamblivý, aby vyslovene povedal, že Pán Boh je Osobou, ale stále, celý život sa s tým vyrovnával a zdá sa, že na konci svojho života dospel aj k tomuto vyznaniu. Viacerí ma povzbudzovali, aby som na Václava Havla „pritlačil“, ale ja som bol presvedčený, že nátlak nepomôže a že Pánu Bohu tiež treba „nechať priestor“ na pôsobenie. A Pán mu posielal do cesty ľudí, ktorí mali s kresťanstvom veľa spoločného. Václav Havel bol človek statočný.
Plné znenie odpovedí, a tiež odpovede na viaceré ďalšie otázky ako Jaký máte vztah s Otcem Halíkem? Proč tak spěcháte? Kolik mladých mužů studuje za kněze? Kolik je po světe krajanských středisek jako Vancouver, které jsou známy Vám? Jak vidí katolícka cirkev rýchly příliv moslimů do křeťanských zemí? Aká bola reakcia Českej biskupskej konferencie na rozhodnutie Českej vlády povoliť potratovú pilulku? Aké máte spomienky na pána kardinála Tomáška a jeho úžasného pomocníka Jána Blahu? si budete môcť, časom, vypočuť z krátkých video záberov, ktoré budeme postupne uverejňovať na www.sk-bc.ca/Vaclav.Maly.
Na záver stretnutia mali prítomní príležitosť osobne sa porozprávať s Otcom biskupom. Využil som tiež túto možnosť a Otec biskup Václav Malý poslal touto cestou pozdrav všetkým čitateľom časopisu Slovo z Britskej Kolumbie.
Slová Otca biskupa pri príhovore počas sv.omše, počas besedy, ako aj počas osobných rozhovorov boli občerstvením spomienok na minulosť, inšpiráciou pre prítomnosť a nádejou pre budúcnosť. Pán Boh zaplať.
Jožo Starosta
