Ja, ako človek z 99% mám stále optimisticko-idealistický pohľad na svet. Som presvedčený, že ľudia by sa mohli a mali mať dobre. Som presvedčený, že ľuďom by sa malo oplatiť pracovať a nie žiť zo sociálnych dávok. Som presvedčený, že štát by mal zabezpečiť bezplatnú zdravotnú starostlivosť pre svojich občanov. Som presvedčený, že mladí ľudia majú mať dostatok práce, aby mohli realizovať svoje sny. Som presvedčený, že starší spoluobčania majú právo na dôstojnú starobu. Ale hlavne, som presvedčený, že volič by mal zmeniť svojich zástupcov, ak sa ukazuje, že napriek všetkým sľubom žije v rozprávke stále iba jedno percento.
Len moje presvedčenie nestačí. Vidíme, ako nám zľava sľubujú istoty. Istoty, že v ďalších štyroch rokoch sa nič nezmení, (veď už sme ich tu mali). Zprava jedni pomôžu strednej vrstve (možno by stačilo, keby jej neubližovali). Liberáli vidia budúcnosť bez dlhov, no naše deficity tvrdia opak. Ďalší nedovolia rozkrádať krajinu (aj napriek tomu, že boli súčasťou toho, čo tu máme). No a konzervatívci začnú prácou, (čo robili doteraz)?
Človek, ktorý by sa dnes prebral z kómy, by si určite myslel, že máme rok 1993 a Slovenská republika iba vznikla a v nás budovateľské nadšenie naplno vrie. Existujúce parlamentné strany sa tak naozaj správajú a veria, že amnézia voličov im prepáči aj „predvolebné“ hádanie a škriepenie. Politické elity si nemôžu prísť na meno, (až na výnimky, ktoré sa už vidia v budúcej vláde). Ukazuje sa totiž, že aj napriek tomu, že všetky parlamentné strany majú svoj podiel zodpovednosti na dnešnom stave Slovenska, nie je dôvod, prečo by nemali zvaľovať vinu jeden na druhého. Pozitívna kampaň, v ktorej by strany prezentovali, čo pre občanov a pre Slovensko urobili, vlastne neexistuje. Prečo? To nie je ťažké uhádnuť. Stačí, keď sa každý z nás zamyslí a skúsi povedať pár vecí, s ktorými je na slovenskej politickej scéne spokojný. Ak ste to skúsili tak ako ja, zrejme tiež len tápate. Slovenská politická reprezentácia sa nemá čím chváliť. A ak nejaké chabé pokusy má, na živote občanov sa to nepreukázalo.
Východisko z „nerozprávkového“ života určite nie je voľba menšieho zla, hoci sa z toho v posledných „x“ voľbách stáva folklór. Ak by sme totiž menšie, či najmenšie zlo vo voľbách vymenili a od roku 1993 sme to mohli urobiť mnohokrát, možno by politici, ktorí si z parlamentu urobili druhý domov, uvedomili, že im hrozí „parlamentné bezdomovectvo“ a začali by konať v prospech občanov. Veď inak by prišli o svoju rozprávku na Slovensku.
Nadchádzajúce voľby ukážu, či sme krajina rozprávkovej džungle pre stáda goríl, morálnych trpaslíkov a iných bytostí, alebo krajina slušných ľudí, ktorá takýchto zástupcov v zákonodarnom zbore nechce.