Ja sa pritom márne hrabem vo zvyšku svojej staropamäti, odkiaľ sa vlastne poznáme, najmä ak mi to sami neprezradia.
„Pán doktor! Pamätáte sa, ako ste ma liečili – pred dvadsiatimi piatimi rokmi? Mala som vtedy tébécé“, vraví mi bodrá stará mama s neposlušným vnúčikom v športovom kočíku. Nuž, pani mala vtedy snáď do tridsaťpäť rokov a určite krásne dlhé vlasy.
„Skvele vyzeráte,“ opáčim...
„Áno? A to si, pán doktor, predstavte, že mám za sebou 4 operácie a k tomu 3 pôrody, a ešte jednu autonehodu.“
„Noo“, hovorím, „hlavne že sa dobre cítite.“
„A čo vy, pán doktor! Vy sa akosi pričasto vozíte po autobusoch!“
„Čo prosím?“, pýtam sa nechápavo, lebo viem, že chodím jediným autobusom a to len do práce a naspäť.
„No pričasto a na veľa linkách. Aj teraz idete dvadsaťšestskou a pred chvíľkou aj štvorkou do Drážoviec. Určite vás budem voliť!“
Aha, svitá mi, to je ten môj dvojník, vylepený na zadnom skle autobusu, čo nám sľubuje najlepší život v Nitre.
„Milosťpani“, hovorím, „zabudnite na to, ja cestujem stále v tom istom autobuse. Zadok má rovnaký, s mojím, prosím pekne, portrétom, to len na predku vždy vymenia číslo, našťastie ešte nie kandidátovo.“ Vyberám z tašky malú, do fialového obalu zabalenú čokoládu, s fialovou kravou a podávam ju vnúčikovi.
Pred Vianocami ma už naisto prelepia takto nafialovo, hovorím si. A potom sa doslovne reinkarnujem na toho božieho pre hinduistov skoro najsvätejšieho tvora. Čo ma to len po tých voľbách čaká za život?...