V Českej republike sa aktuálne pripravuje zákon, ktorý má posvietiť na financovanie neziskových organizácií a spolkov. Ide o veľmi podobnú normu, akú sa pokúšali zaviesť na Slovensku, no tamojší Ústavný súd ju koncom roka 2025 nakoniec zmietol zo stola.
Český návrh je však v mnohom ešte prísnejší a jeho záber je podstatne širší. Zatiaľ čo slovenská novela mierila primárne na mimovládne organizácie, česká verzia zákona o „registrácii subjektov so zahraničnými väzbami“ sa nemá týkať len neziskoviek. Pod drobnohľadom sa môžu ocitnúť aj nadácie, profesijné komory, akademické inštitúcie či dokonca náboženské obce, ak prijímajú prostriedky z cudziny a vyvíjajú aktivity smerujúce k ovplyvňovaniu verejnej mienky.
Prečo slovenský súd tento zákon zamietol?
Sudcovia v decembri 2025 argumentovali predovšetkým tým, že plošné označovanie organizácií za „subjekty so zahraničnou podporou“ je:
Stigmatizujúce. Podľa súdu táto nálepka robí z nevinných spolkov „podozrivých“ v očiach verejnosti.
Zásah do súkromia. Povinnosť zverejňovať identitu každého darcu označil súd za neprimeranú.
Duplicitné. Štát už dnes má nástroje (ako AML zákony), ako kontrolovať pranie špinavých peňazí alebo financovanie terorizmu cez banky a tajné služby.
Duplicitné? Práve tu narážame na obrovský háčik.
Súd síce argumentoval, že štát už má nástroje ako AML zákony na kontrolu prania špinavých peňazí cez banky a tajné služby, no v praxi sa po zrušení zákona o neziskovkách tieto nástroje stávajú takmer neúčinnými.
Prečo? Pretože banka síce vidí, že na účet prišlo milión eur, ale bez povinnosti organizácie preukazovať pôvod a účel týchto peňazí vo verejnom registri, sa AML zákon stáva bezzubým. Štát totiž týmto rozhodnutím legálne pripustil, že sa k informáciám o zahraničnom financovaní politického aktivizmu nedostane tak ľahko.
A čo Česko?
Teraz sa karta obracia k našim susedom. Podľa aktuálnych informácií, sa v Čechách debatuje o vzniku registra, kde by sa musel „vyzliecť donaha“ každý, kto prijíma peniaze zo zahraničia a chce hovoriť do politiky.
Ponúka sa teda zásadná otázka. Budú sa aj české neziskovky, ktoré ročne čerpajú miliardy zo štátneho rozpočtu, z fondov EÚ aj od súkromných zahraničných nadácií, brániť priehľadnosti finančných tokov rovnako ako tie slovenské?
Prečo by malo komukoľvek vadiť, že občan, daňový poplatník, uvidí, kto reálne platí kampane, ktoré majú meniť naše zákony alebo verejnú mienku? Ak je ich činnosť čistá a prospešná, nie je predsa dôvod schovávať sa za paragrafy o „stigmatizácii“. Transparentnosť by nemala byť vnímaná ako trest, ale ako základná povinnosť každého, kto chce vstupovať do verejného priestoru a ovplyvňovať štát.
Narážame tu na absurdný paradox. Ak si dnes ako bežný občan pôjdete do banky vložiť hotovosť alebo urobiť väčší prevod, banka na vás okamžite spustí výsluch podľa zákona o ochrane pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti (AML). Musíte dokladovať každé euro, kde ste ho vzali, či ste ho zdanili a či náhodou neperiete špinavé peniaze. Štát v tomto prípade vidí do vašej peňaženky až na dno.
Prečo to isté zrazu nejde pri miliónoch z cudziny?
Na Slovensku sme sa dozvedeli, že zaviesť podobnú transparentnosť pre neziskovky je „protiústavné“. Rozhodnutie Ústavného súdu SR z decembra 2025 v podstate hovorí, že kým bankový úradník vás môže kontrolovať v súkromí, štát nesmie tieto informácie o politicky aktívnych neziskovkách zverejniť v spoločnom registri.
Výsledok?
Zákony, ktoré „nefungujú“. Hoci máme prísne AML pravidlá, tie sú neverejné. Občan sa tak nikdy nedozvie, či kampaň, ktorá mu práve vysvetľuje, koho má voliť, nie je financovaná zo zdrojov, ktoré by v banke neprešli ani cez základnú kontrolu.
Dvojaký meter. Ak sa niekto skryje pod hlavičku „občianskeho združenia“, zrazu požíva ochranu súkromia, o ktorej sa bežnému pracujúcemu človeku ani nesníva. Ten musí byť priehľadný až na kosť, zatiaľ čo príjemcovia miliónových grantov sa odvolávajú na „stigmatizáciu“.
Je načase sa opýtať, ak banka overuje pôvod každého eura u dôchodcu či živnostníka, prečo by mal byť problém urobiť to isté verejne u organizácií, ktoré chcú spravovať našu spoločnosť? Ak je pôvod peňazí čistý, žiadny zákon, ani ten slovenský, ani ten pripravovaný český, by nemal byť problémom.
Je dôležité si ujasniť jednu vec, ktorú mnohí kritici buď z neznalosti, alebo účelovo zamlčiavajú, český návrh, rovnako ako ten slovenský, je postavený na americkom vzore. Ide o zákon známy pod skratkou FARA (Foreign Agents Registration Act), ktorý v Spojených štátoch funguje už od roku 1938.
Američania už pred takmer sto rokmi pochopili, že ak niekto chce ovplyvňovať ich politiku za cudzie peniaze, verejnosť o tom musí vedieť. Bodka.
Priepastný rozdiel vidíme aj v tom, ako rôzne neziskovky reálne vyzerajú. Na jednej strane sú tu organizácie so „slušnými“ príjmami, ktoré sídlia v luxusných kanceláriách v centrách miest a ich predstavitelia sa vozia v drahých autách. Na druhej strane stoja tie skutočné neziskovky, charity, hospice a spolky, ktoré suplujú štát tam, kde zlyháva. Títo ľudia často doslova „žobrajú“ o každý cent, majú sídlia v skromných priestoroch a majú problém zaplatiť aj základný nájom.
Práve títo užitoční a prospešní ľudia, ktorí nemajú tie „správne známosti“ v Bruseli alebo v zahraničných nadáciách, boli paradoxne medzi prvými, ktorí boli ochotní ukázať svoje financie. Nemajú totiž čo skrývať. Každé jedno euro u nich končí pri chorom dieťati, seniorovi alebo v opravenej pamiatke.
A tak vzniká logická otázka. Ak je neziskovka, ktorá reálne pomáha ľuďom, ochotná ukázať svoje účtovníctvo, prečo má s tým problém niekto, kto sa vozí v luxuse a neustále z televíznych obrazoviek poúča ostatných, čo robia zle?
Keď sa má štát alebo občan pozrieť na to, ako vyzerá ich finančná situácia, zrazu stoja na námestiach v prvom rade a plačú o nespravodlivosti. Je to zvláštny pohľad. Ak je niekto presvedčený o svojej pravde a čistote svojich peňazí, prečo bojuje proti svetlu, ktoré má do nich zasvietiť?
Na túto otázku si už asi musí odpovedať každý sám. Či ide o strach zo „stigmatizácie“, alebo o strach z toho, že by sme zistili, komu tie luxusné limuzíny a drahé kampane v skutočnosti slúžia.
Dnes sme však svedkami podivnej hry so slovíčkami. Odporcovia transparentnosti tieto návrhy okamžite onálepkujú ako „ruský zákon“. Prečo? Pretože Rusko sa pred rokmi americkým zákonom FARA inšpirovalo tiež, ale ohlo si ho po svojom. Je to rovnaký princíp, ako keby ste zakázali autá len preto, že v nich jazdia aj zločinci.
Pravdou zostáva, že cieľom nie je niekoho umlčať, ale vniesť svetlo do šedej zóny. Ak totiž neziskovka „mydlí štátu zadok“ za štátne dotácie a popritom čerpá milióny zo súkromných zahraničných fondov na politický aktivizmus, je tu zásadný rozdiel oproti bežnej firme. Firma v Česku či na Slovensku musí platiť dane, odvody a podliehať miestnym zákonom, aby prežila. Neziskovka často len prelieva peniaze na kampane, ktoré majú dehonestovať jednu stranu a vyzdvihovať druhú.
Ak hovoríme o férovosti, nemôžeme merať dvojakým metrom. Ak sa majú „vyzliekať donaha“ neziskovky, pokojne k nim pridajme aj firmy, ktoré profitujú zo štátnych peňazí, no ich skutoční majitelia sa schovávajú v daňových rajoch na Cypre, Panenských ostrovoch alebo v luxusných dubajských mrakodrapoch.
Pravidlá musia platiť pre všetkých. Ak chceš štátne zákazky, dotácie alebo chceš aktívne hovoriť do verejného života, ukáž karty.
Je totiž obrovský rozdiel medzi poctivým podnikateľom, ktorý v Česku či na Slovensku zamestnáva ľudí a platí tu dane, a schránkovou firmou s nejasnou štruktúrou, ktorá vyhráva miliónové tendre. Prečo by sme mali u neziskovky skúmať každý cent z Nórska a u stavebnej firmy prehliadať, že jej zisky končia v anonymnom offshori?
Ak niekto financuje politickú kampaň pod hlavičkou „občianskeho združenia“, musíme vedieť, kto za ním stojí.
Ak niekto stavia naše diaľnice alebo dodáva IT systémy štátu, musíme vedieť, kto z toho reálne bohatne.
Bez ohľadu na to, či si aktivista v drahom obleku alebo podnikateľ s drahým autom, ak čerpáš z verejného alebo chceš meniť zákony tejto krajiny, strácaš právo na úplné súkromie v oblasti financií. Transparentnosť nie je „nálepka hanby“, je to vstupenka do slušnej spoločnosti. Kto má čisté svedomie, ten sa registra nebojí. Ten ho vyplní s hrdosťou, pretože nemá čo skrývať.
Až vtedy, keď sa tento „meter“ priloží na všetkých rovnako, skončia nekonečné debaty o „ruských“ či „amerických“ zákonoch. Zostane len jeden jediný zákon. Zákon o čestnom pôvode peňazí.
