„Noc po tom, čo som uverejnil spoveď Juraja Turza, nebola pokojná. Izbu naplnil podivný chlad a v polospánku sa predo mnou zjavila postava, z ktorej sálala majestátnosť, no i nesmierny smútok. Stála tam ona, obávaná Čachtická pani, Alžbeta Báthory.
Neprišla ako monštrum z legiend. Prišla ako hrdá aristokratka, ktorej hlas znel ako brúsená oceľ. ‚Keď si dal slovo Turzovi,‘ povedala s mrazivým pokojom, ‚musíš ho dať aj mne. Ako žena a vysoko postavená osoba mám právo na svoju obhajobu. Svet počúval jeho lži celé storočia, teraz nech počúva moju pravdu.‘
Keď som sa prebral, v izbe ešte stále visela vôňa starého parfumu a ja som vedel, že toto rozprávanie musím zapísať presne tak, ako mi ho nadiktovala ona...“
Moje meno je Alžbeta
„Volám sa Alžbeta. Narodila som sa do rodu Báthoryovcov, do krvi, ktorá vládla Sedmohradsku a pred ktorou sa skláňali králi. Vyrastala som v prepychu hradu Ecsed a už od dieťaťa ma učili, že meno, ktoré nosím, je záväzok. Že moc v rukách ženy je pre slabých mužov hrozbou.
Môj život nebol rozprávka. Mala som len pätnásť, keď ma vydali za Františka Nádasdyho. Hovorili mu Čierny bej. Bol to muž vojny, oceľový rytier, ktorého sa Turci báli viac než samotného pekla. Kým on bránil krajinu, ja som vládla našim panstvám. Musela som byť tvrdá, lebo slabosť na mojich hradoch znamenala skazu.
Keď môj František v roku 1604 skonal, zanechal mi nielen hlboký žiaľ, ale aj nesmierne majetky. A s nimi aj terč na mojom chrbte. Zanechal mi cisára Mateja II., ktorý mi dlhoval tisíce zlatých, a ‚priateľa‘ Juraja Turza, ktorý mal byť podľa testamentu mojím ochrancom. No namiesto ochrany mi priniesol zradu, akú svet nevidel.
Turzo tvrdí, že zachraňoval nevinné dievčatá. Ja vám však poviem jedno, zachraňoval cisárovu pokladnicu pred mojimi dlhmi a svoje vlastné svedomie pred chamtivosťou. Nastala chvíľa, aby ste počuli môj príbeh. Nie ten Turzov, nie ten zo sfalšovaných protokolov, ale môj.“
Múdrosť ako hriech
„Môj osud bol spečatený dávno predtým, než som ho začala sama vnímať. Narodila som sa do sveta, kde sa na mienku dievčaťa nik nepýtal. Moje manželstvo s Františkom bolo dohodnuté v politických komnatách, keď som bola ešte dieťa. Bola som len figúrkou na šachovnici dvoch mocných rodov. Nikoho nezaujímalo, po čom túži moje srdce, dôležité boli len spojené dŕžavy a sila mena Báthory a Nádasdy.
Moja rodina si však zakladala na niečom, čo bolo v tom čase pre ženu vzácnosťou a zároveň prekliatím, na mojom vzdelaní. Kým mnohí šľachtici v mojom okolí sa ledva vedeli podpísať, ja som hovorila plynule po maďarsky, nemecky a latinsky. Čítala som antických filozofov a spisy o prírode. Moja myseľ bola vycvičená k logike, nie k slepej poslušnosti. A to bola moja prvá chyba. Vzdelaná žena, ktorá rozumie svetu viac než muži v jej okolí, vyvoláva u slabochov strach. A strach sa v tomto storočí najľahšie premieňa na nenávisť.
Lekárka verzus čarodejnica
Môj najväčší hriech však neboli knihy, ale moje ruky. Už v Ecsede ma teta učila tajomstvám rastlín. Vedela som, ktorá bylina tlmí bolesť, ktorá čistí krv a ktorá sťahuje horúčku. Na mojich panstvách som zriadila špitály, kde som sa snažila liečiť tie nešťastné dievčatá, ktoré ku mne prichádzali choré a zúbožené z chudobných dedín.
Používala som kúpele z červeného vína a silné bylinkové odvary na čistenie rán. Keď v Čachticiach vypukla infekcia, snažila som sa ich zachrániť metódami, ktoré som vyčítala z učenejších kníh. Ale pre negramotných drábov a poverčivý ľud to bolo niečo nepochopiteľné.
Keď ma videli skláňať sa nad vaňou s červeným roztokom, v ktorom plávali liečivé zeliny, nevideli lekárku. Videli čarodejnicu. Pre ich obmedzenú myseľ bolo jednoduchšie uveriť, že sa kúpem v krvi panien, aby som ostala mladá, než uznať, že žena môže ovládať vedu o liečení. Moje masti, ktoré hojili rany, sa v Turzových protokoloch zmenili na magické elixíry zla.
Veda bola mojím útočiskom, no Turzo ju premenil na moju šibenicu. Potreboval tieto moje znalosti prekrútiť na niečo temné, aby zakryl skutočný dôvod môjho prenasledovania, peniaze. Peniaze ktoré mu chýbali, a moc, ktorú som mu odmietala odovzdať.“
V tieni Čierneho beja a prázdnych kolísok
„Moje manželstvo s Františkom nezačalo bozkom, ale pečaťou na svadobnej zmluve vo Vranove. Mala som pätnásť, on o päť rokov viac. Naše rody sa spojili a ja som prijala meno Nádasdy, hoci v žilách mi kolovala vznešenejšia krv Báthoryovcov.
František... svet ho poznal ako Čierneho beja. Bol to muž stvorený pre sedlo a oceľ. Jeho životom bol pach pušného prachu a krik víťazstva nad Turkami. Bol tvrdý, spravodlivý, ale málokedy prítomný. Väčšinu našich spoločných rokov strávil na hraniciach kráľovstva. Kým on dobýjal pevnosti, ja som dobývala rešpekt na našich panstvách.
Byť ženou Čierneho beja znamenalo naučiť sa žiť v tichu prázdnych chodieb Čachtického hradu. Moja posteľ bola často chladná a listy od neho prichádzali postriekané krvou a blatom z bojísk. Musela som byť silná za nás oboch. Spravovala som majetky, súdila spory a dbala na to, aby naši poddaní mali čo jesť, kým ich pán lial krv za cisára.
Dlho sme čakali na dedičov. Desať rokov bolo moje lono prázdne a neprajníci už šepkali o prekliatí. Ale Boh napokon vypočul moje modlitby. Porodila som mu päť detí, hoci nie všetky prežili krutosť tej doby. Moje dcéry Anna a Katarína a môj syn Pavol boli mojou jedinou radosťou i najväčšou slabosťou. Práve pre nich som musela držať náš majetok pokope.
František mi pred smrťou v roku 1604 zveril do opatery všetko, čo vybojoval. Vtedy, na smrteľnej posteli v Čepregu, urobil tú osudovú chybu. Požiadal svojho priateľa Juraja Turza, aby bol mojím ochrancom a tútorom našich detí. Veril mu ako bratovi. Netušil, že Turzo sa na naše bohatstvo díva s rovnakým hladom ako Turci na slovenské dediny.
Moja osamelosť sa po manželovej smrti zmenila na neustály boj. Nebola som len vdova, bola som správkyňa impéria, ktoré cisár Matej II. potreboval ošklbať, aby zaplátal diery v štátnej pokladnici. Turzo vedel, že kým žijem a som slobodná, k majetku Nádasdyovcov sa nedostane. A tak začal tkať sieť klamstiev, do ktorej ma chcel chytiť práve cez moju snahu pomáhať chorým dievčatám.“
Kostol, v ktorom som hľadala ticho
„Mnohí si ma predstavujú, ako celé dni sedím v temných komnatách na vrcholku čachtického brala a spriadam diabolské plány. Ale pravda je oveľa prostšia a pre mojich nepriateľov o to nebezpečnejšia. Moja duša sa dusila v chlade hradných múrov, kde steny len odrážali ozveny vojenských rozkazov môjho manžela. Moje skutočné útočisko bolo dole, v mestečku Čachtice.
Práve tam som trávila väčšinu svojho času. Svoju zbožnosť som neukazovala len slovami, ale činmi. Z dochovaných dokumentov, ktoré Turzo tak ochotne zamlčal, sa dozviete, že som v Čachticiach postavila a zveľadila kostol. Tam, pod vysokými klenbami a v tieni modlitieb, som trávila hodiny. Hľadala som tam odpovede na otázky, ktoré mi svet nedával, a prosila som za bezpečie môjho Františka i mojich detí.
Hrad Čachtice bol pre mňa skôr miestom povinnosti. Bol to špitál. Áno, na hrade som liečila, tam boli izby pre choré dievčatá, tam boli moje laboratóriá s bylinkami a liečivými masťami. Ale môj život, ten ženský, krehký a veriaci – sa odohrával v meste, medzi ľuďmi a v mojom kostole.
Turzo však potreboval, aby som bola len ‚pani z hradu‘. Potreboval ma izolovať na tom neprístupnom vrchu, aby v očiach ľudu vytvoril obraz temnej grófky, ktorá v noci vykonáva hrozné rituály. Keby priznal, že ma ľudia denne vídali v kostole, že som sa starala o duchovný život mestečka a budovala stánky Božie, jeho legenda o krvilačnej beštii by sa rozpadla ako domček z kariet.
Kto by uveril, že žena, ktorá stavia kostoly a kľaká pred oltárom, by sa v noci kúpala v krvi nevinných? On však potreboval moju vieru premeniť na kacírstvo a moje milosrdenstvo na šialenstvo. Práve toto ticho modlitieb mu stálo v ceste k mojim majetkom.“
Železná ruka v hodvábnej rukavici
„Moja osamelosť sa po manželovej smrti zmenila na neustály boj. Nebola som len vdova, bola som správkyňa impéria, ktoré cisár Matej II. potreboval ošklbať, aby zaplátal diery v štátnej pokladnici. Ale cisár i páni v Prešporku narazili na odpor, aký nečakali.
Nebála som sa s nimi jednať ako rovná s rovnými. Keď k mojim dverám prišli vyslanci či susední šľachtici s pokusmi obrať ma o práva na pastviny či podiely z daní, neposlala som za nich hovoriť právnika. Postavila som sa im zoči-voči. Viedla som tvrdé vyjednávania o cenách obilia, o dodávkach vína pre armádu a o vrátení pôžičiek, ktoré môj František poskytol na obranu krajiny.
Moje listy cisárovi neboli prosbami ustrašenej ženy. Boli to listy veriteľa, ktorý žiada to, čo mu právom patrí. ‚Ak ste mali odvahu brať si od Čierneho beja peniaze na vojnu, majte odvahu ich teraz vrátiť jeho vdove a sirotám,‘ písala som bez obalu. Títo mocní muži, zvyknutí na tiché a poslušné šľachtičné, sa ma začali báť. Moja inteligencia a tvrdosť v obchodoch ich urážala. Videli vo mne hrozbu, pretože som rozumela ich hrám a vedela som v nich vyhrávať.
Práve preto musel Juraj Turzo konať. Vedel, že pri vyjednávacom stole ma neporazí. Nemohol ma oklamať v zmluvách, nemohol ma zastrašiť v právnych sporoch. Aby ma zničil, musel ma zbojnícky prepadnúť vo vlastnom hrade a obviniť ma z niečoho tak strašného, že sa ma nikto neodváži zastať. Musel urobiť z hrdého partnera šialenú beštiu, aby sa svedomie cisára uľavilo a dlhy mohli zaniknúť spolu so mnou.“
Vianočná zrada pod kráľovskou pečaťou
„Písal sa koniec decembra roku 1610. V Čachticiach vládol mráz, no moje srdce bolo plné nepokoja. Cisár Matej II. mi stále neodpovedal na listy ohľadom vrátenia dlhov. Netušila som, že v tej chvíli sa v kráľovských komnatách už porciovalo moje panstvo. Cisár potreboval peniaze a Juraj Turzo potreboval dôvod, ako mu ich dať a pritom si nechať poriadny kus pre seba.
Keď sa 29. decembra večer pred bránami hradu objavil Turzo so svojím sprievodom, prijala som ho ako vznešeného hosťa. Veď bol podľa testamentu mojím ochrancom! Usmieval sa, bozkával mi ruku a sľuboval, že preberieme záležitosti s cisárom. Klamal mi priamo do očí, zatiaľ čo jeho vojaci, schovaní v tieni noci, už potichu obsadzovali hradné veže a kľúčové brány.
‚Alžbeta, prišiel som ťa chrániť pred klebetami,‘ vravel mi pri víne. Ale kým on pil z môjho pohára, jeho drábi v podzemí už ‚nachádzali‘ mŕtve telá, ktoré tam podľa svedectiev mnohých historikov boli dopravené práve jeho ľuďmi, aby poslúžili ako dôkaz môjho šialenstva.
Turzo potreboval rýchle a krvavé divadlo. Keby ma postavil pred riadny kráľovský súd, musela by som prehovoriť. Musela by som predložiť zmluvy a dlžobné úpisy, ktoré by cisára zdiskreditovali. Kráľ Matej si nemohol dovoliť verejný škandál s veriteľkou, ktorej manžel zachránil krajinu pred Turkami.
A tak Turzo urobil to, čo vedia len zbabelci. Vyhlásil ma za vinnú bez súdu. Uväznil ma v mojich vlastných komnatách, zamuroval okná a nechal ma napospas samote. Moje majetky boli okamžite skonfiškované a rozdelené medzi kráľovskú korunu a jeho verných spojencov. Kráľovi zmizol dlh a Turzovi pribudla moc. Obetovali ma, aby zachránili štátnu pokladnicu a vlastné ambície. Celá tá ‚krvavá legenda‘ bola len dymovou clonou, ktorá mala zakryť najväčšiu krádež v dejinách Uhorska.“
Testament napísaný krvou
„Dnes, keď hľadím na tie studené múry, ktoré sa stali mojím hrobom, najviac ma páli jedna spomienka. Spomienka na smrteľnú posteľ môjho Františka. Môj milovaný Čierny bej vtedy, v poslednej hodine svojho života, urobil rozhodnutie, ktoré mi podrezalo hrdlo viac než šable jeho nepriateľov. Určil Juraja Turza za môjho ochrancu.
Ach, František, keby si len tušil! Veril si mu ako bratovi v zbrani, veril si jeho rytierskej cti. No ja dnes viem, že tento ‚ochranca‘ bol horší než všetci Turci, proti ktorým si kedy bojoval. Turci plienili naše dediny so vztýčenou hlavou, otvorene a hrdo. Ale Turzo? Ten plienil moju česť a môj domov zvnútra, so slizkým úsmevom a modlitbou na perách.
Zneužil dôveru umierajúceho priateľa, aby sa vrhol na jeho vdovu ako sup na ranenú laň. Stal sa strážcom môjho väzenia namiesto strážcu môjho bezpečia. Každý kameň, ktorým zamurovali moje okná, bol položený z jeho rozkazu. Každý krik mojich verných sluhov, ktorých pálili na jeho dereši, bol hudbou pre jeho chamtivé uši.
Turzo ma neuväznil pre moju vinu. Uväznil ma preto, aby sa stal pánom nad tým, čo si ty, František, krvou vybojoval. História ho možno zapísala ako zbožného palatína, ale ja, Alžbeta Báthory, ho pred súdom večnosti obviňujem z najhoršieho zločinu, zo zrady priateľstva a z hanobenia mena, ktorému prisahal ochranu.
Zostala som tu sama, zamurovaná vo vlastnej pýche a v Turzovej zrade. Môžu zničiť moje telo, môžu pošpiniť moju povesť legendami o krvi, ale moju pravdu nezmrazí ani čachtická zima. Som Báthoryová. A krutosti Turza a cisára Mateja sú len čiernym atramentom v knihe môjho víťazstva, pretože ani po štyroch rokoch v tme sa mi nepodarilo zlomiť srdce.“
Červený klam a katova pieseň
„Turzo vo svojom rozprávaní s hrdosťou opisoval, ako ma 29. decembra 1610 ‚prichytil priamo pri čine‘. Aké šľachetné divadlo! Pravda je však taká, že vtrhol do hradu práve vo chvíli, keď som v špitálnych komnatách ošetrovala choré dievčatá.
Áno, videli vane naplnené červenou tekutinou. Ale nebola to krv. Boli to silné odvary z byliniek, koreňov a červeného vína, ktoré som používala na sťahovanie zápalov a čistenie hnisavých rán. Vôňa železa, ktorú drábi neskôr opisovali, nebola z ľudskej krvi, ale z liečivých minerálov a solí. Turzo však nepotreboval lekárku, potreboval beštiu. Jedným gestom ruky premenil moju snahu o záchranu života na krvavý rituál.
Ale aby mu tento klam prešiel, potreboval svedkov. A tak vzal mojich verných, tých, ktorí so mnou dievčatá liečili a ktorí poznali pravdu. Moje slúžky Ilonu Jó, Dorotu Szentesovú a mladého Jána Ujváriho, ktorého som volala Ficko.
To, čo nasledovalo v Bytči, nebol výsluch, ale jatky. Turzovi katovia im trhali nechty, pálili im prsty žeravým železom a lámali kosti, kým zo seba nevydali tie obludné čísla o stovkách mŕtvych. Ján, ten úbohý mrzák, v agónii priznal všetko, čo mu predpísali.
Rozsudok bol bleskový a krutý, aby nikto nestihol pochybovať. Ilone a Dorote vytrhali prsty holými rukami a zaživa ich hodili do ohňa. Jánovi, snáď z milosti za jeho lži, sťali hlavu a jeho telo skončilo v plameňoch tiež. Turzo ich nechal popraviť okamžite, aby ich umlčal navždy. Mŕtvi totiž nemôžu pred kráľovským súdom zakričať, že ich svedectvá boli napísané krvou na katovom mučidle. Ich smrť sa stala mojím žalárom a Turzovou priepustkou k môjmu bohatstvu.“
Prázdna krypta a ticho hôr
„Turzo a cisár si mysleli, že ma pochovali zaživa. Verili, že štyri roky v tmavej komnate zlomia moju myseľ a že po mojej smrti v roku 1614 konečne ovládnu aj moje svedomie. Ale mýlili sa. V tomto svete plnom zrady som mala ešte jednu zbraň, oddanosť tých, ktorých som kedysi liečila a ktorým som pomáhala.
Kým Turzo v Prešporku slávil svoje víťazstvo, v hradných katakombách pod Čachticami sa odohrával iný príbeh. Moji priatelia z kruhov učencov a liečiteľov, muži, ktorí poznali pravdu o mojich mastiach a odvaroch, ma nenechali napospas osudu. Cez úzke chodby, o ktorých Turzovi drábi nemali ani tušenia, ma vyviedli von, do nočného ticha Malých Karpát.
Oficiálne som zomrela dva roky pred Turzom. Svetu oznámili, že grófka Báthoryová vydýchla naposledy vo svojej cele. Ale v mojom kostole v Čachticiach, kde som si priala odpočívať, ma nikdy nenašli. Moja krypta ostala prázdna.
Dožila som svoje dni v ústraní, v tichu a pokoji, ďaleko od panských intríg a Turzovej chamtivosti. Sledovala som z diaľky, ako sa z môjho mena stáva strašidelná legenda, a usmievala som sa. Nech si rozprávajú o krvi a beštiách, pre mňa bolo dôležité len to, že som opäť cítila vôňu materinej dúšky na slobodnom vzduchu.“
Strach, ktorý nespí
„Máte pravdu. Turzo možno vyhral majetok, ale pokoj si za nej nekúpil. Oficiálne ma nechal zomrieť v roku 1614, no v jeho očiach som nikdy neprestala dýchať. Ten muž, ten sebavedomý palatín, sa bál tmy vo vlastnom hrade v Bytči. Vedel, že ak som dokázala zmiznúť raz, dokážem sa vrátiť kedykoľvek, ako tichý tieň s liečivou masťou, ktorá mu namiesto zdravia prinesie spravodlivosť.
Turzo zomrel presne tak, ako žil, v tieni klamstiev a v trápení tela. Písal sa Štedrý deň roku 1616. Mal len 49 rokov, vek, kedy silní muži vládnu, no on bol troska. Jeho telo rozožierala choroba, možno tuberkulóza, možno zápal pľúc, no ja viem, že to bol strach, čo ho udusilo. Roky trpel reumatizmom a ľadvinovými kameňmi, márne hľadal úľavu v rajeckých kúpeľoch. Žiadna voda nedokázala zmyť krv z jeho rúk ani strach z jeho svedomia.
Zomrel ‚nábožne a tichučko‘, ako si zapísal jeho syn, no ja som pri jeho posteli videla niečo iné. Videla som muža, ktorý sa do poslednej sekundy obzeral cez plece, či tam nestojím ja. Nechal ma oficiálne pochovať, aby ma spútal aspoň v panských kronikách, no v hĺbke duše vedel, že krypta v čachtickom kostole je prázdna.
Prežil ma len o dva roky. S ním odišla aj sláva jeho rodu, jeho jediný syn Imrich zomrel mladý a rod Turzovcov vymrel po meči. Moja pomsta nebola krvavá, bola trpezlivá. Kým on hnil vo svojej zlatej rakve v Bytči, ja som slobodne hľadela na hviezdy. Moja obhajoba končí tu, no Turzov nepokoj... ten v slovenskej zemi ostáva navždy.“
Keď doznieva hlas minulosti
„Keď Alžbeta Báthoryová dopovedala posledné slovo, chlad v izbe sa pomaly rozplynul. Prvý ranný lúč svetla preťal prítmie a ja som osamel. Zostal mi len pocit nesmiernej ťarchy na hrudi a hŕstka poznámok, ktoré som v noci horúčkovito zapisoval.
Poslúchol som grófku. Dal som jej priestor, aby sa očistila, aby odpovedala Turzovi a aby svetu ukázala svoju tvár bez nánosov krvavého klamstva. Tento príbeh nevznikol z mojej fantázie, ale z jej hrdého vzdoru, ktorý odmietol ostať zamurovaný v čachtických múroch.
Či uveríte palatínovi Turzovi a jeho drábom, alebo uveríte žene, ktorá vzdelaním a majetkom predbehla svoju dobu, nechám na vás. Možno pravda leží niekde uprostred, v prázdnej krypte čachtického kostola, ktorú sa nikdy nepodarilo zaplniť. Ja som však urobil, čo som musel, nechal som prehovoriť tú, ktorej meno sme po stáročia vnímali len cez filter strachu.
Alžbeta Báthoryová sa pred súdom dejín obhájila. Teraz je rad na vás, aby ste vyniesli rozsudok.“
