Tento text je prvou časťou série o najtemnejších a najbrutálnejších vrahoch československej histórie. V jednotlivých dieloch sa pozrieme na prípady, ktoré dodnes vyvolávajú otázky, mrazenie a pochybnosti o tom, ako ďaleko môže zájsť človek skrytý za maskou obyčajnosti.
Nad vysokými stromami pri Nekmíři sa dvíhal stĺp čierneho dymu. Starú horáreň Lipovka už takmer celú pohltili plamene a ľudia z dediny stáli opodiaľ v tichosti, len s obavou sledovali, či sa oheň neprenesie do lesa. Vyzeralo to ako ďalší z mnohých požiarov opustených stavieb. Až do chvíle, keď príslušníci Bezpečnosti medzi ohorenými trámami objavili ľudské telo.
Pitva ukázala, že išlo o muža okolo šesťdesiatky. A tiež to, že nezomrel pred požiarom — bol zapálený zaživa. Nález, ktorý spočiatku pôsobil ako tragická nehoda, sa tak zmenil na prvý dielik jedného z najtemnejších prípadov povojnového Československa.
Nález v piesku
O niekoľko mesiacov neskôr, v horúci júlový deň, sa skupina chlapcov zo Senca pri Plzni vybrala do lomu nakopať piesok. Už na okraji ich zarazil zvláštny zápach. Z piesku vyčnieval kus látky. Keď odhrnuli pár hrstí, uvideli niečo, čo ich vyhnalo späť do dediny, ľudskú nohu.
Kriminalisti čoskoro odkryli telo ženy. Ruky mala zviazané, a upchaté ústa. Identifikácia bola náročná, no skúsený plzenský vyšetrovateľ Ján Znamenáček si všimol detail, ktorý ostatným unikol, neobvyklú úpravu zubov. Obchádzal zubárov, až jeden z nich spoznal svoju prácu. Mŕtva bola Renáta Balleyová, mladá fotografka z Plzne, ktorá zmizla spolu s otcom a dvanásťročnou neterou Danielou.
Rodina verila, že sa im podarilo utiecť do Nemecka. Dostávali predsa listy písané Danielinou rukou. Lenže tie listy nenosila pošta. Nosil ich Hubert Pilčík.
Nenápadný muž zo Senca pri Plzni
Pilčík bol v dedine známy ako tichý dôchodca, bylinkár a milovník prírody. Rozprával historky o tom, ako prežil potopenie Titanicu, a pôsobil ako človek, ktorý by neublížil ani vtáčikovi. Keď niekto potreboval radu, pomohol. Keď niekto chcel prejsť hranice, ponúkol pomoc.
A práve to bola jeho metóda.
Razia, ktorá odkryla peklo
Ráno 6. septembra 1951 obkľúčili Senec pri Plzni jednotky SNB. Dvaja muži v montérkach zaklopali na dvere domu číslo 149. „Huberte, sú tu páni z elektrární,“ zavolala jeho žena. Pilčík zišiel dolu a bol okamžite zatknutý.
Domová prehliadka odhalila veci, ktoré nemohli patriť obyčajnému manželskému páru. Dvanásť luxusných dámskych kožuchov, kufre, oblečenie rôznych veľkostí, spálené doklady, šperky. A tiež zbrane, samopal, pištole, nože, obušok.
To najhoršie však čakalo v malom kozom chlieviku na konci záhrady.
Daniela
V rohu na špinavej zemi sedelo vychudnuté dievča. Bola to dvanásťročná Daniela, o ktorej všetci verili, že je v Nemecku. Vedľa nej ležala drevená doska s popruhmi a malá debnička, do ktorej jej Pilčík uzatváral hlavu, aby ju úplne odrezal od okolia. V tomto provizórnom väzení ju držal celé mesiace. Bola izolovaná, zastrašovaná a vystavená dlhodobému fyzickému aj sexuálnemu zneužívaniu. Pod nátlakom musela písať listy, ktoré mali rodinu presvedčiť, že je v poriadku.
Niekoľko ľudí zo Senca pri Plzni si všimlo, že sa na Pilčíkovom dvore občas mihne chudé dievčatko, no nikto to nenahlásil. Nebolo to zo strachu — skôr z ľahostajnosti, pohodlnosti a presvedčenia, že „Pilčík by predsa nič zlé neurobil“. Mal povesť tichého bylinkára, ktorý každému rád poradil. A práve táto ľahostajnosť spôsobila, že Danielino utrpenie trvalo o celé mesiace dlhšie, než muselo.
Ako vraždil
Pod ťarchou dôkazov sa Pilčík nakoniec priznal. Emanuela Balleya vylákal do horárne Lipovka, omráčil ho obuškom a zapálil. Renátu uškrtil a zakopal v pieskovni. Danielu plánoval zabiť 9. septembra, tri dni po svojom zatknutí.
Vyšetrovateľom sa podarilo preukázať ešte tri ďalšie vraždy. Podľa množstva nájdených vecí však obetí muselo byť oveľa viac. Koľko ľudí zmizlo pri pokuse o útek cez hranice, sa už nikdy nepodarilo zistiť.
Smrť a otázniky, ktoré zostali
Pilčík sa súdneho procesu nedožil. 9. septembra 1951 bol nájdený mŕtvy vo svojej cele. Oficiálne sa uškrtil dvoma vreckovkami. Niektorí patológovia však neskôr upozornili, že známky na krku skôr zodpovedajú obeseniu.
A objavili sa aj ďalšie otázky. Niektoré zdroje naznačujú, že Pilčík mohol spolupracovať so Štátnou bezpečnosťou na akcii Kameň. Operácii, pri ktorej boli ľudia túžiaci po úteku do zahraničia lákaní do pasce. Ak je to pravda, mohol byť pre režim nepohodlným svedkom.
Isté je len jedno, jeho prípad zostáva jedným z najtemnejších v dejinách československej kriminalistiky. A jeho príbeh je mrazivou pripomienkou toho, ako ľahko sa za maskou nenápadného človeka môže skrývať niečo, čo si väčšina ľudí nedokáže ani predstaviť.
Zaujímavosť na záver
Po Pilčíkovej smrti bola jeho hlava oddelená a uchovaná v liehu ako súčasť kriminalistickej dokumentácie. Dlhé roky bola uložená v zbierkach pražského Múzea Polície ČR, kde slúžila ako študijný materiál pre odborníkov skúmajúcich extrémne prípady násilnej kriminality.







