Kto bola Marie Fikáčková
Narodila sa 9. septembra 1936 v Sušici. Vyrastala v rodine poznačenej konfliktmi, chladom a násilím. Otec bol Nemec počas vojny sa prikláňal k nacistom. Matka bola tvrdá, neempatická, často agresívna. Po vojne rodine skonfiškovali dom , krivda, ktorú v sebe nosila roky.
V roku 1955 dokončila zdravotnícku školu v Klatovoch a nastúpila do sušickej nemocnice. Navonok pôsobila ako spoľahlivá, tichá, pracovitá sestra. Kolegovia ju mali radi. Vedenie ju zvažovalo na povýšenie. Nikto netušil, čo sa v nej zbiera.
Vydala sa za Lumíra Fikáčka. Manželstvo bolo bezdetné, hoci deti plánovali. Žili s jej matkou a napätie doma rástlo.
Prvé obete a prvé zlyhania systému
Tu sú všetky prípady, ktoré sú známe a zdokumentované.
Jana M. – 20. september 1959
Jana M. bola obyčajné novorodené dieťa, ktoré často plakalo. Plač, ktorý by u iných sestier vyvolal súcit, v Marie Fikáčkovej spúšťal prudké, nekontrolovateľné napätie. V ten deň sa k dieťaťu naklonila s rutinou, ktorú mala v rukách — ale jej vnútorný stav bol úplne inde.
Chytila Janu za ucho a škubla tak silno, že jej ho natrhla približne do polovice. Nebola to nehoda. Bol to okamih, keď v nej prasklo niečo, čo sa dlho hromadilo.
Aby to zakryla, primárovi oddelenia oznámila, že pri zodvihnutí dieťaťa omylom uchopila spolu so zavinovačkou aj jej ucho a pri rýchlom pohybe ho natrhla. Primár ju upokojil s tým, že „podobné veci sa stávajú“, a požiadal ju, aby nechala dieťa ošetriť na chirurgii — čo aj urobila.
A práve v tej chvíli pochopila, že systém jej verí. Že jej nikto nepozerá na ruky. Že stačí povedať „nehoda“ — a všetko sa zametie pod koberec.
Toto bol prvý moment, keď zlyhal systém. A prvý moment, keď ona zistila, že môže pokračovať.
Václav P. – 24. november 1959
Dňa 24. novembra 1959 pracovala Marie Fikáčková s novorodeným Václavom. Pri prezliekaní sa dieťa prirodzene chytilo blízkej váhy, obyčajný reflex, ktorý by inú sestru nijako nerozhodil. U nej však takáto drobnosť vyvolala prudkú, neovládateľnú reakciu. Trhla s dieťaťom tak silno, že mu spôsobila zlomeninu ramennej kosti. Zvuk, ktorý pri tom počula, bol jednoznačný, no napriek tomu zranenie neohlásila. Nechala ho tak, akoby sa nič nestalo.
Zlomenina sa odhalila až neskôr, keď si zdravotníci všimli, že dieťa nereaguje normálne. Aby si situáciu vysvetlili, pripísali zranenie pôrodu — akoby išlo o prehliadnutú komplikáciu. Pôrodník to však jednoznačne vylúčil: podľa zdravotnej dokumentácie bol pôrod úplne prirodzený a dieťa po ňom zdravé.
Systém zlyhal druhýkrát. A Fikáčková si opäť overila, že ju nikto nekontroluje.
Hana Hamelbauerová – 19. február 1960
Dňa 19. februára 1960 sa Marie Fikáčková rozhodla ublížiť mesačnej Hane Hamelbauerovej. Hana bola staršia než ostatné deti na oddelení — jej matka sa musela vrátiť do nemocnice kvôli zápalu prsníka a dieťa bolo dočasne umiestnené v izolačnom boxe.
V tomto prípade mala Fikáčková zrejme osobný motív. Hana bola vnučkou pracovníka miestneho národného výboru, ktorý po roku 1945 spravoval skonfiškovaný dom Fikáčkovcov. Rodina s ním mala dlhodobé spory a Fikáčková si túto krivdu niesla v sebe celé roky.
Keď Hana začala plakať, Fikáčková k nej pristúpila a udrela ju päsťou do zadnej časti hlavy. Útok však nezanechal žiadne viditeľné následky — čo si vysvetlila tým, že Hana bola staršia a odolnejšia než ostatné deti na oddelení.
Systém si opäť nič nevšimol. A ona si opäť overila, že môže pokračovať.
23. február 1960 – deň, keď sa všetko prelomilo
Dňa 23. februára 1960 bolo novorodenecké oddelenie v sušickej nemocnici preťažené. Dvanásť detí na osem lôžok, minimum personálu, únava, chaos, plač z každej strany. A uprostred toho všetkého Marie Fikáčková v stave, keď jej stačilo málo, aby sa v nej niečo pretrhlo.
Tento deň je kľúčový, pretože práve vtedy došlo k dvom útokom, ktoré už nebolo možné prehliadnuť ani zamiesť pod koberec.
V ten deň došlo k dvom vraždám.
Proserová – novorodené dieťa
Dieťa bolo na svete len pár hodín. Počas dopoludňajšej služby pristúpila Marie Fikáčková k novorodenému dievčatku Proserovej. Uchopila ju za hlavu a pritlačila tak silno, že jej spôsobila vážne vnútorné poranenia, hoci navonok nebolo nič viditeľné, lebka novorodenca je v tomto veku veľmi mäkká a pružná. Neskôr sama uviedla, že si už v tej chvíli uvedomovala, že následky budú vážne. Dieťa sa takmer okamžite prestalo hýbať.
Hana Hamelbauerová – pokračovanie útoku
Fikáčková potom pokračovala v bežnej službe. Vyžehlila prádlo a následne sa presunula k Hane Hamelbauerovej, ktorú prvýkrát napadla už 19. februára. Počas manipulácie ju opakovane udrela do oblasti hlavy a potom ju uložila späť do izolačného boxu. Hana útok prežila, no utrpela veľmi vážne poranenia, ktorým o dva dni neskôr podľahlo. Hana Hamelbauerová podľahla následkom svojich zranení v ranných hodinách 25. februára 1960.
Fikáčková si následne uvarila kávu, postarala sa o ostatné deti a až potom zavolala službu s tým, že novorodené dievčatko, ktoré napadla ako prvé, sa „správa zvláštne“. Privolaný lekár konštatoval smrť dieťaťa. Ako pravdepodobnú príčinu uviedol zlyhanie dýchacej sústavy, u tak malých detí to nebolo nič neobvyklé. Napriek tomu bola nariadená pitva.
Prípad Věry N. (1958)
Dieťa bolo prepustené domov, neskôr sa objavili vážne zdravotné problémy. V Plzni bolo odhalené vnútrolebečné krvácanie. Zomrelo 7. apríla 1960.
Ďalšie prípady, ktoré sa objavili počas vyšetrovania
Počas výsluchov uviedla, že od roku 1957 útočila na minimálne desať detí, niektoré podľa jej slov zomreli, niektoré mali celoživotné následky. K motívu dodala aj výpoveď, ktorá šokovala aj skúsených vyšetrovateľov. Povedala, že k útokom dochádzalo najmä v období, keď mala dostať menštruáciu alebo keď ju práve mala. Vtedy ju vraj mimoriadne dráždil plač detí, ktorý v nej vyvolával prudké výbuchy hnevu a „úplnú nenávisť k deťom“.
Vyšetrovanie.
Smrť novorodenej Proserovej sa ešte dala vysvetliť ako náhla komplikácia. Ale v prípade Hany Hamelbauerovej to už nebolo možné. Hana bola mesiac stará, predtým zdravá, dôkladne vyšetrená a prepustená domov. Do nemocnice sa vrátila len preto, že jej matka musela byť hospitalizovaná. Jej smrť teda nemohla súvisieť s pôrodom ani s prehliadnutou komplikáciou.
A práve to bol moment, keď sa systém konečne prebudil.
Pitvy odhalili pravdu
Pitvy oboch detí ukázali vážne poranenia lebky. V prípade Proserovej bolo okamžite jasné, že zranenia nevznikli pri pôrode, neboli náhodné a nachádzali sa na miestach, kde sa dieťa pri pôrode vôbec neuchopuje.
U Hany bolo zranenie ešte jednoznačnejšie, bola staršia, jej lebka pevnejšia, a napriek tomu utrpela poškodenia, ktoré sa nedali vysvetliť žiadnym bežným úkonom.
Vyšetrovatelia už nemali pochybnosti, na oddelení došlo k úmyselnému násiliu.
Zatknutie
26. februára 1960 bola Marie Fikáčková zatknutá priamo na svojom pracovisku. Bez odporu, bez emócie, bez snahy o vysvetlenie. Pôsobila pokojne, až neprirodzene pokojne.
Prvé výpovede
Spočiatku popierala akýkoľvek úmysel. Tvrdila, že deti „zle držala „sa jej vyšmykli", alebo že „sa prudko pohli“.
Vyšetrovatelia však mali pred sebou pitvy, ktoré hovorili jasnou rečou. A tak tlak rástol.
Priznanie
17. marca 1960 sa Fikáčková zlomila. Priznala vraždu dvoch detí z 23. Februára aj predchádzajúce útoky na Janu M., Václava P. a Hanu Hamelbauerovú.
A tým to neskončilo.
Počas ďalších výsluchov uviedla, že od roku 1957 útočila na minimálne desať detí, niektoré podľa jej slov zomreli, niektoré mali trvalé následky.
Motívy a posudky
Počas výsluchov Fikáčková svoje motívy neustále menila. Vyšetrovatelia zaznamenali niekoľko verzií, ktoré si navzájom odporovali.
Pomsta za skonfiškovaný rodinný dom po roku 1945,nenávisť k Čechom, rozčúlenie z plaču detí, „záchvaty“ spojené s menštruáciou, všeobecná nenávisť k deťom.
Žiadna z týchto verzií však nebola konzistentná. Menila ich podľa toho, čo sa jej zdalo výhodné, alebo podľa toho, čo od nej vyšetrovatelia očakávali. Bolo zrejmé, že sa snaží nájsť vysvetlenie, ktoré by ju aspoň čiastočne zbavilo zodpovednosti.
Posledná šanca: nepríčetnosť
Jej poslednou nádejou bolo preukázať zníženú príčetnosť. Obhajoba tvrdila, že za útokmi stojí tzv. epileptoidná psychopatia, porucha, pri ktorej môže človek pri silnom rozrušení stratiť kontrolu nad svojím konaním. Ak by sa to potvrdilo, trest by bol výrazne miernejší.
Závery znalcov
Súdni lekári však dospeli k jednoznačnému záveru že bola príčetná, mala sklony k depresiám, k hysterickým reakciám a k nekontrolovaným výbuchom hnevu, ale nestrácala kontakt s realitou a vedela, čo robí.
Akékoľvek narušenie intelektu bolo vylúčené. Nebola to osoba, ktorá by konala v omyle, v delíriu alebo v stave, ktorý by ju zbavoval zodpovednosti. Naopak, bola to diplomovaná zdravotná sestra s veľmi dobrým pracovným hodnotením, ktorá presne poznala, ako má vyzerať normálne zranenie, a ako vyzerá zranenie spôsobené násilím. Psychiatri ju označili za príčetnú.
Súdny proces
Súdny proces s Mariou Fikáčkovou sa začal v apríli 1960 a už od prvého dňa bolo jasné, že pôjde o jeden z najšokujúcejších prípadov v povojnovej histórii Československa. V súdnej sieni sedela žena, ktorá mala v pracovnom hodnotení výborné známky, bola diplomovanou zdravotnou sestrou a roky sa starala o novorodencov. A predsa čelila obžalobe z dvoch vrážd a viacerých útokov na deti.
Obžaloba
Prokuratúra jej kládla za vinu úmyselné usmrtenie dvoch detí 23. februára 1960, útoky na ďalšie tri deti, ktoré prežili a priznanie, že od roku 1957 útočila na minimálne desať novorodencov.
Obžaloba zdôrazňovala, že Fikáčková konala vedome, bola príčetná a ako zdravotná sestra presne vedela, aké následky môžu mať jej činy.
Obhajoba
Obhajoba sa pokúsila presadiť jedinú možnú líniu, zníženú príčetnosť.
Tvrdili, že Fikáčková trpela epileptoidnou psychopatiou, ktorá ju pri rozrušení zbavovala kontroly nad správaním. Opierali sa o jej vlastné tvrdenia, že útoky prichádzali najmä v období menštruácie, keď ju plač detí „rozčuľoval až do nenávisti“.
Súd však mal v rukách znalecké posudky, ktoré hovorili jasne.
