Josef Kulík patrí k najtemnejším postavám československej kriminalistiky. Nie preto, že by bol najznámejší. Ale preto, že jeho čin z roku 1963 je jedným z mála prípadov, kde bol preukázaný kanibalizmus a to v krajine, ktorá podobné zločiny prakticky nepoznala. Prípad, ktorý režim okamžite uzavrel, ututlal a uzamkol do archívov.
Život, ktorý sa nikdy nepostavil na nohy
Kulik sa narodil v roku 1930 v obci Hrdly. Matka zomrela skoro, otec sa oňho nestaral. Vychodil len štyri triedy a zvyšok detstva strávil v ústavoch. Už od šestnástich rokov páchal trestnú činnosť — krádeže, násilie, neskôr aj útoky so zbraňou. Bol celkovo osemkrát trestaný, pričom jeho delikvencia sa postupne stupňovala. Naposledy dostal desať rokov odňatia slobody za pokus o vraždu.
Za mrežami strávil dlhé obdobia, ale nie spôsobom, ktorý by ho čokoľvek naučil. Keď vyšiel, bol už dávno mimo bežného života — bez rodiny, bez zázemia, bez akejkoľvek predstavy o tom, ako funguje svet vonku.
Po prepustení nastúpil na základnú vojenskú službu k stavebnému pluku v Přelouči, vo veku, keď už iní muži zakladali rodiny. Počas výsluchov neskôr priznal, že jeho sexuálny život sa obmedzoval výhradne na väzňov a vlastného otca. Bežný vzťah so ženou nikdy nezažil. Jeho sociálny aj psychický vývoj bol dlhodobo zdeformovaný — vyrastal mimo rodiny, dospieval v ústavoch a dospelosť strávil medzi väzňami.
29. júl 1963 – deň, keď sa všetko zlomilo
Dňa 29. júla 1963 sa mal Josef Kulík vrátiť z dovolenky k svojej posádke v Přelouči. Vo vlaku však zaspal a prebudil sa až na pardubickej stanici. Odtiaľ pokračoval pešo až na kusú koľaj v Rosiciach nad Labem, kde sa vlúpal do odstaveného pracovného vagóna.
O niečo neskôr k vagónu prišli kamaráti Vladimír Drtina (6 rokov) a Oldřich Křeněk (9 rokov), ktorí sa tam chceli hrať. Kulik ich pod neznámou zámienkou vlákal dnu a vagón za nimi zamkol.
Keď sa Vladimír ukryl na hornú palandu, Kulík zaútočil na Olína pomocou sekery a noža. Následne napadol aj Vladimíra. Po útoku z tiel oboch chlapcov odobral niektoré orgány a správal sa k nim spôsobom, ktorý neskôr odborníci označili za extrémne deviantný.
Vladimírovu obličku a slezinu, rovnako ako Olínovu obličku a srdce, zabalil do vreckovky. Z neďalekého cintorína priniesol staré pohrebné vence, pomocou ktorých rozložil oheň. Orgány napichol na zaostrený konár, opiekol ich a zjedol.
Potom z miesta ušiel.
Pátranie, ktoré zasiahlo celé mesto
Večer bolo vyhlásené pátranie. Najprv sa predpokladalo, že sa chlapci utopili v Labe. Až 2. augusta sa našlo dámske zelené bicykel jedného z nich. Vyšetrovatelia si všimli zápach pri jednom z vagónov. Po vylomení dverí našli telá oboch detí.
Na mieste bolo množstvo stôp ako krv na stenách aj strope, odtlačky, nástroje. Vyšetrovanie sa okamžite zameralo na osoby „pohlavne zvrátené“, ako to vtedajšia terminológia nazývala. Kulik bol identifikovaný podľa daktyloskopických a trasologických stôp.
Dopadnutie, ktoré prišlo náhodou
Po páchateľovi bolo okamžite vyhlásené celostátne pátranie. Vyšetrovanie sa zameralo najmä na osoby označované dobovou terminológiou ako „pohlavne zvrátené“, keďže chýbajúce orgány naznačovali sadistický motív. Polícia preverovala aj čistiarne odevov, kde by sa mohol objaviť zakrvavený odev.
Kulik po spáchaní zločinu prenocoval v Polabinách a na druhý deň sa vydal smerom k svojmu rodisku, obci Hrdly na Litoměřicku. Dňa 2. augusta zaspal na poli neďaleko obce Brníkov, kde ho prešiel traktor. Utrpel vážne zranenia, ktoré si vyžadovali lekárske ošetrenie, a preto sa dostavil do nemocnice v Roudnici nad Labem. Tam bol okamžite zadržaný.
Rekonštrukcia výsluchu Josefa Kulíka
Kulik sedel pri stole pokojne, akoby sa ho celá vec netýkala. Nepôsobil vystrašene, ani vzdorovito. Skôr ako človek, ktorý už dávno prestal chápať rozdiel medzi tým, čo je normálne a čo je neodpustiteľné.
Vyšetrovateľ:
„Prečo ste ich zavreli do vagóna?“
Kulik:
„Prišli tam. Tak som ich zavrel.“
Bez emócie. Bez vysvetlenia. Ako keby hovoril o tom, že zatvoril okno, nie dvere za dvoma deťmi.
Vyšetrovateľ:
„Prečo ste ich zabili?“
Kulik:
„Neviem. Proste som to urobil.“
Toto je presne ten typ odpovede, ktorý sa objavuje v spisoch. Nie odpor, nie výhovorka len prázdnota.
Vyšetrovateľ:
„Čo ste pri tom cítil?“
Kulik:
„Nič.“
A to „nič“ nebolo vzdorovité. Bolo to úprimné. On naozaj nič necítil.
Vyšetrovateľ:
„Prečo ste im vyrezal orgány?“
Kulik:
„Chcel som to skúsiť.“
Toto je jedna z najdesivejších viet, ktoré sa mu pripisujú. Nie preto, že je brutálna. Ale preto, že je detsky jednoduchá. Ako keby hovoril o tom, že chcel skúsiť novú hračku.
Vyšetrovateľ:
„Prečo ste jedli orgány?“
Kulik:
„Bol som hladný.“
Toto je autentická formulácia z jeho výpovede. A je to presne ten moment, keď vyšetrovateľom došlo, že nesedia oproti bežnému vrahovi. Sedia oproti človeku, ktorý nemá žiadny vnútorný kompas.
Vyšetrovateľ:
„Ľutujete to?“
Kulik:
„Už sa to stalo.“
Nie „áno“. Nie „nie“. Len konštatovanie faktu. Ako keby hovoril o rozliatej vode.
Čo z toho vyplýva
Kulik nebol teatrálny. Nebol agresívny. Nebol ani „šialený“ v tom filmovom zmysle.
Bol to človek bez empatie, bez viny, bez hanby, bez akéhokoľvek pochopenia dôsledkov, s psychikou zdeformovanou ústavmi, väznicami a izoláciou, ktorý konal impulzívne a bez zábran. A to je na ňom najdesivejšie. Nie brutalita činu. Ale prázdnota, s akou o ňom hovoril.
Proces, ktorý mal zostať utajený
Keďže bol vojakom Československej ľudovej armády, režim sa snažil celý prípad ututlať. Proces bol neverejný, informácie sa prísne kontrolovali. Aj preto sa neskôr šírili legendy — o zbelených vlasoch obete či o identifikácii vraha podľa odrazu v zornici.
Realita bola menej filmová, ale o to desivejšia.
Kulik bol obžalovaný z dvoch vrážd a zbehnutia. Súd ho uznal vinným a odsúdil na trest smrti obesením. Popravený bol 7. februára 1964 v Prahe na Pankráci.
Záver
Prípad Josefa Kulíka je extrémny v každom smere. Nie je to príbeh sériového vraha, ktorý plánoval, sledoval a lovil. Je to príbeh človeka, ktorého život bol od detstva poznačený zanedbaním, ústavmi, násilím a izoláciou a ktorý v jednom okamihu prešiel hranicu, za ktorou už nebolo návratu.
Režim prípad uzavrel rýchlo a potichu. Ale v archívoch zostal ako pripomienka, že aj v systéme, ktorý sa tváril pevne a kontrolovaně, existovali miesta, kde sa mohlo stať čokoľvek.
