Toto je ďalšia epizóda zo série Československí vrahovia. Čím hlbšie sa do týchto prípadov ponáram, tým viac si uvedomujem, že nejde len o kriminalitu. Je to mapa temnoty, ktorá sa tiahne naprieč rodinami, dedinami aj celou spoločnosťou. Každý nový prípad je brutálnejší, surovejší a zároveň desivo obyčajný. A práve to je na ňom najtemnejšie, že sa odohrával priamo pred očami ľudí, ktorí verili, že „to nejako prejde“.
Príbeh Josefa Svobodu je presne taký. Nie výbuch šialenstva, ale roky pomalého rozkladu, ktorý nikto nechcel vidieť.
Masaker z februára 1967 patrí k najtemnejším udalostiam v dejinách Československa. Josef Svoboda sekerou zavraždil sedem ľudí, vrátane vlastných detí. Nebol to náhly výbuch šialenstva. Bol to dlhý, pomalý proces, ktorý sa odohrával pred očami rodiny, susedov aj úradov. A všetci dúfali, že to nejako prejde.
Muž, ktorý sa narodil na okraji
Josef Svoboda sa narodil v roku 1923 vo Vlčiciach do chudobnej rodiny. Už v detstve pôsobil ako niekto, kto nezapadá. V škole mal slabý prospech, v práci striedal robotnícke pozície, nikdy sa neudržal dlho na jednom mieste. Nebola to len neschopnosť. Bola to povaha.
Podľa dobových výpovedí bol Svoboda človek, ktorý nepil, ale vybuchoval. Agresivita bola jeho základný jazyk. A paranoja jeho vnútorný svet.
Trpel stihomamom, presvedčením, že ho ľudia sledujú, ohovárajú, chcú mu ublížiť. Všetko si vysvetľoval ako útok proti sebe. A všetko riešil silou.
Vzťah, ktorý bol od začiatku odsúdený
V roku 1948 sa zoznámil s Drahomírou Furmánkovou. Ona mladá, citlivá, z dobrej rodiny. On muž, pred ktorým si ľudia držali odstup. Rodičia ju varovali. Nepomohlo to. Po narodení prvého syna sa vzali.A začal sa kolobeh, ktorý pozná mnoho obetí domáceho násilia. Útok, plač, prosby o odpustenie, sľuby, krátke obdobie pokoja a opäť útok. Svoboda ju bil, ponižoval, obviňoval z nevery. Keď odišla, prosil ju, aby sa vrátila. Keď sa vrátila, bil ju ešte viac. Medzitým pribúdali deti, šesť v priebehu desiatich rokov. Nie preto, že by chcel rodinu. Ale preto, že deti boli dôkaz, že ho žena neopustí.
Domácnosť, ktorá bola bojiskom
Deti rástli v prostredí, kde bol strach normou. Stavali sa na stranu matky, a tým si vyslúžili ďalší hnev. Svoboda ich bil rovnako ako ju.
Rodina sa musela takmer každý rok sťahovať kvôli častým konfliktom so susedmi, kolegami, nadriadenými. Všade, kde prišiel, vznikol problém. A všade bol presvedčený, že problém sú ostatní.
V 50. rokoch prvýkrát zaútočil sekerou na spolupracovníka. V roku 1960 bol odsúdený na dva roky za znásilnenie. Po prepustení sa rodina usídlila na okraji Jeseníku a Svoboda nastúpil do Lesného závodu. Násilie však neprestalo. Po jednom z jeho útokov skončila Drahomíra na chirurgickom oddelení miestnej nemocnice. Ďalší pokus o znásilnenie spáchal na jej sestre Vladene. Z výkonu trestu sa vrátil v roku 1966 češ, a s ním aj všetko, pred čím sa rodina márne snažila ujsť.
Všetko to boli varovné signály. A všetky boli ignorované.
Rozvod ako spúšťač
Drahomíra sa medzitým rozhodla pre rozvod a podala žiadosť na okresný súd. Svoboda sa jej to snažil rozmaľúvať, no namiesto argumentov opäť siahol po násilí. Nakoniec od neho ušla sama, bez detí, na rodinný statok v Dolnom Lese pri Vlčiciach. Deti zostali u otca, najstarší syn Josef bol už dospelý a verila, že ich dokáže ochrániť. Netušila, že práve to ich vystaví najväčšiemu nebezpečenstvu. Drahomíra si ich chcela vziať k sebe, až keď sa situácia upokojí a nájde pre deti nový domov. Svoboda to vnímal ako zradu, ktorá potvrdzuje všetky jeho paranoje. V jeho svete to nebol právny krok. Bol to útok.
A útok treba oplatiť.
Noc, ktorá zničila tri rodiny
Svoboda žil niekoľko mesiacov v Bukoviciach sám s deťmi, bez manželky. V polovici februára 1967 dostal od súdu predvolanie k rozvodovému konaniu, ktoré sa malo konať 28. februára. Pokúsil sa Drahomíru navštíviť a presvedčiť ju, aby sa vrátila, no odmietla sa s ním čo i len rozprávať.
Dňa 27. februára prišiel k domu jej rodičov aj s oboma dcérami a snažil sa ju obmäkčiť. Drahomíra si dievčatá vzala k sebe a manžela vyhodila. Svoboda ešte asi hodinu nehybne postával pred bránou a až potom odišiel. Drahomíra cítila, že niečo nie je v poriadku, a tú noc mala problém zaspať.
Aj synovia v Jeseníku zrejme tušili, že sa otec vráti rozčúlený. Najstarší Josef im pravdepodobne prikázal, aby išli spať obutí a oblečení, aby mohli v prípade útoku okamžite utiecť.
Svoboda sa vrátil domov krátko po polnoci. Keď videl, že synovia už spia, vzal si sekeru a okolo pol druhej vošiel do ich izby. Najskôr napadol najstaršieho Josefa, ktorý bol jediný schopný sa mu fyzicky postaviť. Potom zaútočil aj na Karla a Luděka. Zdeněk sa ako jediný prebudil a pokúsil sa brániť, no útoku nedokázal uniknúť.
Keď bol presvedčený, že synov zabil, rozhodol sa ísť po manželku. Zamieril na svoje pracovisko, kde si vzal traktor. Cestou stretol hliadku Verejnej bezpečnosti a príslušníkovi vysvetlil, že si musel privstať kvôli práci. Hoci bola poznámka o žatve v februári podozrivá, hliadka ho nechala pokračovať. Svoboda potom pokračoval na Dolný Les.
Okolo piatej ráno Furmánkovci začuli zvuk traktora, ktorý náhle stíchol. Svoboda totiž poškodil koleso a musel pokračovať pešo. Drahomíra, jej matka a sestra Vladena vybehli pred dom, no v tme nič nevideli. Vladena musela odísť do práce a keďže sa Svobodu bála, poprosila Drahomíru, aby ju odprevadila na autobusovú zastávku. Cestou sa ešte pokúsili nájsť traktor, no bez úspechu. Vladena nakoniec odišla a Drahomíra sa, aspoň na chvíľu upokojená, vrátila domov a zaspala. O niečo neskôr jej matka začula kroky pri dverách a ponáhľala sa zastrčiť závoru. V tej chvíli Svoboda dvere rozrazil a zaútočil na ňu sekerou. Matka ešte stihla zakričať na Drahomíru, aby utekala. Pán Furmánek pribehol manželke na pomoc, no Svoboda ho po krátkom zápase premohol. Drahomíru zo spánku prebudil hluk v predsieni. Spoznala Svobodov hlas a bez toho, aby tušila, čo sa deje, vyskočila oknom a rozbehla sa k susedom. Svoboda ju však po chvíli dobehol a prinútil zastaviť. Chytil ju za ruku a odviedol späť do predsiene, kde uvidela svojich rodičov ležať na zemi. Začal na ňu kričať, že rovnaký osud čaká aj ju. V tej chvíli sa na mieste objavili aj obe dcéry a mladšia Libuška sa pokúsila matku brániť. Postavila sa pred ňu a Svoboda ju pri útoku zasiahol. Drahomíra so Svobodom začala zápasiť a podarilo sa jej sekeru vytrhnúť z jeho rúk. Lenže ju nechala spadnúť na zem a ušla na povalu, odkiaľ sa dostala na sedlovú strechu a ukryla sa za komínom. Dcéra Elena medzitým vybehla z domu a rozbehla sa k susedom po pomoc. Na ceste narazila na sedemnásťročnú Annu Cuhrovú, ktorá sa rozhodla ísť k Furmánkovcom zistiť, čo sa deje. Vošla do domu a uvidela na zemi ležať niekoľko tiel. Keď sa Svobodu spýtala, čo tam robí, okamžite na ňu zaútočil. Anna sa už brániť nedokázala.
Svoboda následne vybehol po schodoch na povalu, odkiaľ sa chcel dostať na strechu za Drahomírou. V tej chvíli k domu pribehol ďalší sused a začal naňho kričať. Svoboda vyliezol na strechu, no k Drahomíre sa nedostal. Zhodil po susedovi niekoľko strešných tašiek, ten však neváhal, nasadol na motocykel a ponáhľal sa privolať Verejnú bezpečnosť.
Keď si Svoboda uvedomil, že sa k Drahomíre nedostane, jeho zúrivosť postupne vyprchala a rozhodol sa ukončiť vlastný život. Zliezol zo strechy a zamieril k rybníku, kde sa pokúsil ublížiť si, no zranenia neboli vážne. Potom odišiel smerom k lesu. Drahomíra ho celú dobu sledovala zo strechy, vyčerpaná, v šoku a premrznutá.
Verejná bezpečnosť a lekári dorazili na miesto okolo ôsmej hodiny ráno. Postarali sa o zranených a začali v dedine pátrať po Svobodovi. Jeden z obyvateľov uviedol, že na úteku ukradol pušku, čo pátranie výrazne skomplikovalo, existovala obava, že by mohol zaútočiť aj na zasahujúcich príslušníkov. Okolie bolo uzavreté, no pátranie zostávalo bez výsledku.
Svobodovo telo nakoniec objavil stopársky pes na dne lomu Hudberg pri Skorošiciach. Vyšetrovanie ukázalo, že sa najskôr pokúsil obesiť a následne skočil do lomu.
Bilancia hrôzy
Počas tragickej noci 27. februára prišli o život štyria synovia Josefa Svobodu Josef, Karel, Luděk a Zdeněk. Dňa 2. marca podľahol v nemocnici svojim zraneniam aj Jindřich Furmánek. Pohreb bratov Svobodových sa konal 3. marca. O deň neskôr zomreli aj Anna Cuhrová a Libuše Svobodová. Počet Svobodových obetí sa tak zastavil na čísle sedem.
Na niekoľko rokov išlo o najväčší počet obetí masovej vraždy v Československu.
Drahomíra Furmánková bola po udalostiach hospitalizovaná na psychiatrii a jej sestra Vladena sa z obce odsťahovala. Deti Svobodovcov sú pochované na mestskom cintoríne v Jeseníku, manželia Furmánkovci a Anna Cuhrová na cintoríne pri kostole vo Vlčiciach.
Čo si z toho berieme dnes
Prípad Josefa Svobodu nie je len historická zvracaná kuriozita. Je to memento.
Ukazuje, že domáce násilie nikdy nezačína vraždou, vrah sa nerodí v jednej noci, ale v rokoch nevideného utrpenia, spoločnosť má tendenciu ignorovať varovné signály a že najnebezpečnejší ľudia sú často tí, ktorých „všetci poznajú“.
Je to príbeh o tom, ako veľmi môže zlyhať okolie, systém aj rodina. A ako vysoká môže byť cena.
