V hlbokom, hmlami zahalenom údolí Pienin, kde dravá rieka Dunajec po tisícročia neúnavne prerezáva nehostinné vápencové skaly, stojí tichý a majestátny Červený kláštor. V 18. storočí sa za jeho masívnymi múrmi, v prísnej klauzúre rádu kamaldulov – mníchov, ktorí sa zaviazali k doživotnému mlčaniu, odohrával príbeh, ktorý dodnes vyvoláva údiv aj zimomriavky. Medzi bratmi, ktorí zasvätili život kontemplácii a pokore, žil muž, ktorého nepokojná myseľ nepoznala hranice.
Rehoľník Cyprián, vlastným menom František Ignác Jaschk (narodený v roku 1724 v sliezskom Lehnici), nebol len oddaným služobníkom Božím kráčajúcim v tieni krížových chodieb. Bol to náš vlastný Leonardo da Vinci, polyhistor, geniálny konštruktér a vizionár, ktorý pod mníšskym habitom skrýval dušu nespútaného bádateľa. Zatiaľ čo kláštorom znel monotónny spev žalmov, Cyprián vo svojej cele upieral zrak k dravým vtákom krúžiacim nad skalnými vežami Troch korún. Svoje dni netrávil len na kolenách v modlitbách, ale aj nad nákresmi strojov, ktoré mali raz navždy vymazať rozdiel medzi človekom a vtákom. Vymenil ticho rozjímania za búrlivé sny o dobývaní oblohy, čím sa vydal na nebezpečnú cestu medzi božskú oddanosť a vtedajšie „kacírstvo“.
„Cypriánov život v kláštore bol neustálym súbojom medzi pokorou a nekonečnou zvedavosťou. Kým ostatní mnísi trávili hodiny v tichých modlitbách, Cyprián sa túlal po pieninských bralách...“
Duša uväznená v tichu
Cypriánov život v kláštore bol neustálym, vyčerpávajúcim súbojom medzi rehoľnou pokorou a nekonečnou, priam spaľujúcou zvedavosťou. Kým ostatní mnísi trávili dlhé hodiny v kamenných celách pri tichých modlitbách, Cypriánovo miesto bolo vonku, pod otvoreným nebom. Túlal sa po divokých pieninských bralách, liezol na miesta, kam sa neodvážili ani kamzíky, a v každom kvete či steble trávy hľadal odtlačok stvoriteľa.
Bol to nepochybne najlepší lekárnik a botanik svojej doby. Jeho genialitu dodnes potvrdzuje unikátny Cypriánov herbár z roku 1765-71, do ktorého vlastnoručne vložil 283 precízne vylisovaných rastlín, doplnených o ich názvy v piatich jazykoch a popisy ich liečivej moci. Liečil chudobných horalov, ktorým vracal zrak a zdravie, ale aj bohatú šľachtu, ktorá za ním prichádzala z celého Uhorska.
No kým jeho ruky liečili telo, jeho srdce nenávratne patrilo výškam. Celé roky, skrytý pred zrakmi svojich prísnych bratov, potajomky študoval anatómiu orlích krídel a fascinovane pozoroval neviditeľné prúdenie vetra v hlbokých tiesňavách Dunajca. V šere svojej tajnej dielne, ukrytej hlboko pod kláštornou knižnicou, medzi vôňou byliniek a starého pergamenu, konštruoval svoj životný sen. Bol to podivný, priam nadpozemský stroj z ľahkého jaseňového dreva a jemne vypracovanej kože, „čertov voz“, ktorý mal byť pre mnícha buď bránou k slobode, alebo cestou do zatratenia.
Osudný let z Troch korún
Legenda hovorí, že v jedno sychravé a mrazivé ráno roku 1768, keď Pieniny ešte spali pod perinou hustej hmly, mních Cyprián naposledy prekročil prah svojej cely. Vymenil ťažký mníšsky habit za ľahký odev a svoj podivný „lietajúci stroj“ vyniesol na chrbte až na samotný vrchol Troch korún. Tam, na ostrom skalnom hrebeni, kde vietor bičuje tvár a svet pod nohami sa zdá byť len vzdialenou spomienkou, sa Cyprián pripravil na svoj najväčší hriech a zároveň najväčší triumf.
Podľa miestnych povestí sa pod údivom celého údolia, ktoré so zatajeným dychom sledovalo postavu na vrchole brala, vrhol priamo do prázdna. V tom momente sa zastavil čas. Krídla z jaseňa a kože sa s praskotom napli a proti všetkým zákonom vtedajšieho sveta mnícha skutočne uniesli. Cyprián preletel ponad striebornú stužku Dunajca, nechal za sebou múry kláštora aj prísne pohľady svojich bratov a s opojným vetrom v tvári zamieril k zasneženým tatranským štítom. Traduje sa, že tento osamelý letec prekonal vzdialenosť, o ktorej sa iným ani nesnívalo, až doletel k brehom Morského oka.
Práve tam ho však podľa bájí dostihol neúprosný hnev nebies. Za jeho odvážnu pýchu a túžbu vyrovnať sa vtákom ho mal podľa legendy potrestať samotný anjel. Priamo nad hladinou jazera, v tieni tatranských brál, preťal oblohu blesk. Cyprián v tom momente skamenel, jeho telo aj s krídlami sa premenilo na chladný žulový balvan a ako mŕtvy kameň sa zrútil do tmavej, nepriehľadnej hĺbky jazera. Odvtedy vraj jedna zo skál nad hladinou Morského oka pripomína postavu mnícha v pokľaku. Je to večný, nemý pomník človeku, ktorý sa opovážil prekročiť hranice smrteľnosti a zaplatil za to tú najvyššiu cenu.
Hranica medzi vedou a kacírstvom
Historická realita však bola k slovenskému Ikarovi rovnako neúprosná ako samotná legenda. Pre cirkevnú hierarchiu a vtedajšiu spoločnosť nebol Cyprián hrdinom, ale nebezpečným kacírom, ktorého geniálna myseľ ohrozovala pevne stanovené hranice božieho poriadku. Lietanie nebolo vnímané ako vedecký pokrok, ale ako najvyšší prejav pýchy, snaha človeka ukradnúť schopnosť, ktorú stvoriteľ vyhradil len anjelom a nebeským dravcom.
Existuje mrazivý dobový záznam z kanonickej vizitácie, podľa ktorého dal lechnický správca na nádvorí Červeného kláštora verejne spáliť Cypriánov lietajúci stroj. Pred očami celého mlčanlivého bratstva, v tieni kláštorných múrov, musel geniálny vynálezca stáť a nehybne sledovať, ako sa jeho životný sen, postavený z jaseňového dreva a snov o slobode, mení na prach a čierny popol. Oheň, ktorý stravoval jeho krídla, v ten deň uhasil aj žiaru v jeho očiach.
Cyprián nezomrel pri dramatickom páde z oblohy ani pod úderom blesku nad Morským okom. Zomrel pomaly, v ťaživom tichu svojej kláštornej cely, ako muž, ktorému vzali jeho dušu a právo snívať. Hoci jeho krídla zhoreli, jeho skutočné dedičstvo ostalo nedotknuté. V tichu svojej knižnice zanechal herbár, ktorý dodnes fascinuje vedcov a lekárov, nemý dôkaz, že jeho láska k prírode a poznaniu bola silnejšia než akýkoľvek inkvizičný oheň.
Prečo jeho krídla museli zhorieť?
Cypriánov osud nie je len príbehom o nevydarenom lete. Je to memento o odvekom súboji medzi túžbou po poznaní a strachom z neznáma. V 18. storočí sa hranica medzi geniálnou vedou a kacírstvom merala len hĺbkou viery a Cyprián ju prekročil v momente, keď sa namiesto k nebu začal pozerať na vtáky.
Jeho spálené krídla na nádvorí Červeného kláštora symbolizujú koniec jednej éry, v ktorej sa sny trestali popolom. No hoci jeho stroj zhorel, jeho odkaz prežil v unikátnom herbári, ktorý dodnes fascinuje vedcov po celom svete.
Niekedy je totiž pravá sloboda ukrytá v tom, že sa odvážime urobiť krok do prázdna, aj keď vieme, že svet pod nami na to ešte nie je pripravený. Slovensko je krajinou takýchto tichých géniov, ľudí, ktorí v tieni hôr a kláštorných múrov posúvali hranice možného, zatiaľ čo zvyšok sveta veril, že lietanie patrí len anjelom.
