Ak sa túlate po Slovensku, nemôžete obísť ich stopy, niekde zarastené, inde vytesané do pamäti hôr. Najznámejší je, samozrejme, Juraj Jánošík. Ten si svoje miesto v národnej mytológii už dávno vydobyl. Ale nebol jediný. A k Jánošíkovi sa ešte dostaneme.
Dnes sa pozrieme na posledného zbojníckeho kapitána, tak si títo velitelia horných chlapcov hovorili. Nebol iný než ostatní, aj keď možno predsa len bol. Nejde o jeho skutky, ale o príbeh, ktorý pokračoval aj po jeho smrti.
Michal Vdovec. Posledný kráľ gemerských lesov
Príbeh Michala Vdovca (1803 – 1832) je svedectvom o dobe, kedy sa končil starý feudálny svet a začínala sa éra prísneho poriadku. Narodil sa v Henckovciach do chudobnej želiarskej rodiny Jána Vdovca a Márie Poliakovej. Odmalička drel ako pastier a paholok u miestnych zemanov, kde na vlastnej koži spoznal rozdiel medzi mozoľmi a panskou spupnosťou. Práve táto škola života v gemerských horách z neho vyformovala chlapa, ktorý neskôr vymenil pastiersku palicu za pištoľ nie z rozmaru, ale z hrdosti a túžby po slobode, ktorú mu lapačka do armády chcela vziať.
Zrod rebela a útek z armády
Michal nezačal ako zločinec. Bol to vysoký, urastený chlap, ktorý slúžil ako paholok. Keď ho násilne odviedli k vojsku, vydržal tam len krátko. Jeho nátura nezniesla dril a ponižovanie. Z delostreleckého pluku v talianskej Padove ušiel v roku 1826. Dezertoval, čo v tej dobe znamenalo rozsudok smrti. Cesta späť k rodine neexistovala, lebo ako zbeha by ho okamžite čakala šibenica a rodinu väzenie za jeho ukrývanie.
Nezostalo mu teda nič iné, len sa stať „nočným človekom“. V roku 1826 sa definitívne utiahol do hlbokých lesov pod vrchom Radzim, kde vymenil vojenskú uniformu za zbojnícky klobúk a slobodu štvanca. V ľudovej slovesnosti a miestnych kronikách sa pre neho vžilo meno Dovčík, domácka podoba jeho priezviska Vdovec, pod ktorou ho poznali a dodnes spomínajú všetci Gemerčania.
Družina a „zbojnícky kódex“
Vdovec okolo seba sústredil skupinu chlapov, ktorí mali podobný osud, väčšinou išlo o zbehov z armády alebo poddaných, ktorí sa už nemohli vrátiť k pluhom. Operovali v trojuholníku Dobšiná – Rožňava – Štítnik. Na rozdiel od Jánošíka, Michal žil v dobe, kedy už šľachta (najmä rod Andrássyovcov) mala k dispozícii lepšie vycvičených drábov a hustú sieť udavačov.
Jeho taktika bola založená na momente prekvapenia a dokonalom poznaní terénu. Legendy o ňom hovoria ako o „žičlivom lotrovi“, hoci bol lupičom, pre chudobných mal pochopenie a bol k nim štedrý (žičlivý). Svedčí o tom príhoda s učiteľom z Jelšavy, ktorý cez hory chodieval do mestečka Štítnik hrať karty. Dovčík sa pred ním vynoril s masívnou bakuľou a svojím slávnym sloganom. „ Bohu dušu a mne peňeze! “ Keď mu zúfalý pedagóg vysvetlil, že má pri sebe len dve zlatky, aby všetko neprehral, Michal mu jednu veľkodušne ponechal, aby cesta nebola nadarmo. Inokedy však vzal obeti všetko, ako Gemerčanovi, ktorý chcel za našetrené peniaze kúpiť na jarmoku hoviadko.
V družine však vládla prísna disciplína, akékoľvek zbytočné násilie bolo zakázané. Dovčík lup od solventnejších neraz láskavo nadelil chudobným. Osobitne rád sponzoroval budúce nevesty. Mnohým dievkam štedro zvýšil biedne financie vena a ony sa mu odmenili modlitbami, aby takto pomáhal ľuďom čo najdlhšie.
Rok 1831. Cholera a zrada v Kobeliarove
Zlom prišiel v roku 1831, kedy Slovensko pustošila ničivá epidémia cholery. Krajinou sa šírila panika a fámy, že páni schválne trávia studne, čo vyústilo do krvavého roľníckeho povstania. Pre Michala to bola dvojsečná zbraň. Chaos mu síce pomáhal unikať, no zároveň sa Gemer zmenil na vojenskú zónu s prísnymi hliadkami na každom rohu.
Slučka sa definitívne stiahla v decembri 1832 v Kobeliarove, kde Mišo zimoval u svojej milenky – mladej vdovy (podľa rôznych prameňov Zuzky alebo Sabínky). Skrýval sa v komore v hlbokej jame, ktorá mu slúžila ako zbrojnica. Osudnou sa mu stala banálna neopatrnosť, zvedavá suseda si u milenky na stole všimla Dovčíkov neuprataný zbojnícky opasok a novinu rozniesla k richtárovi. Keď do domu dorazili drábovia, milenka ho pod nátlakom či vidinou odmeny pravdepodobne opila tak, že upadol do hlbokého spánku. Kým on bezvládne spal, drábom stačilo len potichu vojsť a bezbranného zbojníka spútať. Skončil tak v čase, keď štát už nemohol tolerovať žiadnu ďalšiu legendu o slobode.
Poprava. Koniec jednej éry
Súd v Rožňave bol bleskový a neúprosný. Ako dezertér a zbojnícky kapitán nemal nárok na žiadnu milosť. Rozsudok znel jasne, smrť obesením. Dňa 28. decembra 1832 ho pod silnou eskortou vyviedli na šibenicu na Pališovom poli pri jeho rodných Henckovciach. Vdovčík čelil smrti hrdinsky a so vztýčenou hlavou, odmietol si nechať zaviazať oči, aby sa mohol naposledy pozrieť na milované gemerské hory. Vo chvíli, keď kat podkopol podstavec, neskončil len život jedného muža, ale definitívne sa rozpadla aj posledná veľká zbojnícka družina na Slovensku.
Lebka v kabinete kuriozít
To najmrazivejšie však prišlo až po poprave. Pre šľachtu nebol Michal Vdovec len zločincom, ale bizarnou trofejou. Rodina Andrássyovcov si dala jeho lebku vypreparovať a vystavila ju vo svojom „kabinete kuriozít“ v kaštieli Betliar. Desaťročia slúžila ako dekorácia hneď vedľa vypchatých exotických zvierat a egyptských múmií. Lebka „posledného zbojníka“ tam strašila návštevníkov až do polovice 20. storočia, kedy sa konečne vytratila z inventárov.
Bol skutočne posledný?
Áno aj nie. Po ňom prišli iní, ale Vdovec bol posledný, o ktorom sa písali piesne a ktorého sa panská stolica reálne bála ako vojenskej hrozby. Ľudia z hladovej doliny Slanej dnes vravia.
„ Dnes, keď nebohatým kdekto ukrajuje z krajca, by sme Michalovu donorskú prítomnosť privítali. Aj s jeho masívnou bakuľou, veď by sme vďačne poradili, koho s ňou „vydrúzgať“. V porovnaní s dnešnými veľkozbojníkmi, bola totiž postava obeseného Miša a jeho činy len drobnou lokálnou kriminalitou.
Kým páni v Betliari vlastnili jeho kosti, ľud v gemerských dolinách si nechal jeho príbeh. Lebka nakoniec zmizla v prachu dejín, no piesne o Michalovi Vdovcovi, ktorý sa radšej pozeral smrti do očí, než by ich mal mať zaviazané, sa v horách ozývajú dodnes.
