Juraj bol v podstate obyčajný, no nesmierne šikovný nitriansky kováč. To, čo z neho neskôr v očiach ľudu urobilo bájnu postavu, neboli čary, ale jeho surová, rokmi driny vypracovaná sila. Ak by sme pátrali po jeho pôvode, narodil sa pravdepodobne v prvej polovici 17. storočia, v čase, keď Európa nepoznala pokoj. Keď v osudnom roku 1663 Turci pritiahli k branám mesta, Nitra sa ocitla v smrteľnom zovretí. Podľa dobových súvislostí a ústneho podania, práve vo chvíli, keď sa už zdalo, že hradby povolia a mesto padne do rúk tureckej presily, sa Juraj rozhodol zasiahnuť. Nebol to vycvičený stratég, bol to muž činu, ktorý v kritickom momente využil to jediné, čo mal silu, ktorá vyrážala dych.
Corgoň. Moment, keď Nitra takmer padla
Vzduch nad Nitrou bol v tie osudné dni roku 1663 hustý od pachu pušného prachu a dymu z horiacich predmestí. Turecká armáda, opojená nedávnym víťazstvom nad Novými Zámkami, sa do hradieb Nitrianskeho hradu zahryzla s nevídanou zlosťou. Obrana mesta bola v troskách – poslední vysilení obrancovia sotva držali zbrane v rukách, ich rady redli a nepriateľské baranidlá s každým úderom prehlbovali praskliny v hlavnej bráne.
Zdalo sa, že osud Nitry je spečatený. Tureckí vojaci už na hradbách stavali rebríky a s víťazným pokrikom sa začali šplhať nahor, zatiaľ čo mestom sa ozýval len plač a modlitby tých, ktorí čakali na nevyhnutný koniec. No práve v tej najťažšej chvíli, keď už aj najodvážnejší vojaci skláňali svoje meče, sa priamo z dymu a žiary kováčskej vyhne pod hradom zjavila postava, ktorú nikto nečakal.
Súboj s presilou
Bol to kováč Juraj, chlap, ktorého svaly vyformovali tisíce úderov kladivom. Na hradbách sa zrazu vztýčil muž, ktorý nepriateľmi otriasol viac než hrmenie delostreľby. Juraj tam stál. nahý do pása, s hruďou čiernou od dymu a sadzí, spotený a s pohľadom, z ktorého sálala čistá, nespútaná zúrivosť obrancu, ktorý už nemá čo stratiť. Tureckí vojaci na moment v nemom úžase zastali. V zapadajúcom slnku, ktoré sa lámalo cez dymovú clonu, verili, že proti nim z útrob hory vystúpil samotný biblický Samson alebo desivý démon, ktorého nič nedokáže zastaviť.
Juraj na ich strach nečakal. S hrdelným revom, ktorý prehlušil vravu bitky, sa vrhol k hromade ťažkého lomového kameňa, ktorý bol na hradbách pripravený ako posledná zúfalá obrana. Nešlo o žiadnu ľahkú hru, bola to surová, brutálna fyzická sila, pri ktorej mu žily na spánkoch pulzovali ako povrazy a svaly sa pod vrstvou sadzí napínali až na samotnú hranicu ľudských možností.
S nadľudskou námahou, z ktorej mrazilo v kostiach, dvíhal masívne kusy skál, ktorými by za normálnych okolností nepohli ani štyria statní chlapi. Každý dopad balvanu, ktorý kováč vrhol dolu medzi útočníkov, drvil rebríky a rozrážal šíky nepriateľov s takou ničivou istotou, až Turci pod hradbami uverili, že toto nie je dielo smrteľníka. Práve táto neľudská sila a nezlomnosť, s akou Juraj čistil hradby, ich vydesila natoľko, že v jeho postave videli nadprirodzenú bytosť poslanú z hlbín samotnej hory. „To nie je človek, to je diabol!“ kričali vydesení vojaci, zahadzovali zbrane a v nekontrolovateľnej hrôze pred „nitrianskym obrom“ sa dávali na zmätený útek.
Keď sa prach nad Nitrou konečne usadil a posledné výkriky ustupujúcich Turkov zanikli v doline, Juraj ostal na hradbách stáť. Okolo neho sa pomaly schádzali ostatní obrancovia – dobití, vysilení a neveriaci vlastným očiam. Hľadeli naňho s posvätnou úctou, no v ich očiach bol badať aj tichý strach. Juraj tam stál ako prízrak z iného sveta: hruď sa mu prudko dvíhala, pot mu stekal po tvári a zanechával v nánosoch sadzí hlboké ryhy. Dlane mal zodraté od drsných skál a hoci sa mu ruky triasli od totálneho vyčerpania, v očiach mu stále horel ten divoký vzdor, ktorý Nitru zachránil pred skazou.
Až po dlhej chvíli ticha niekto zakričal jeho meno. Strach vystriedala eufória a hradbami sa začalo niesť hromové volanie na slávu kováčovi, ktorý urobil to, čo sa zdalo nemožné. Tam, v objatí svojich druhov a v tieni dymiacich hradieb, sa obyčajný kováč Juraj rozplynul a zrodila sa legenda menom Corgoň.
Príbeh o jeho neľudskej sile prežil v ústnom podaní Nitranov celé generácie, až kým v roku 1820 nedostal svoju definitívnu, kamennú podobu. Vtedajší biskup Jozef Kluch dal v Hornom meste postaviť majestátny empírový palác a na jeho nárožie objednal sochu od slávneho sochára Vavrinca Dunajského. Ten vytesal Corgoňa presne tak, ako si ho ľudia odovzdávali v povestiach, ako mohutného Atlanta, ktorý na svojich svalnatých pleciach nepodopiera len rímsu budovy, ale samotnú hrdosť Nitry.
Dnes sa na Corgoňa pozeráme s údivom, no jeho príbeh nám pripomína dôležitú pravdu, niekedy je múdrosť a surová sila našich predkov braná za mágiu len preto, že sme v modernom svete zabudli, čoho všetkého je schopná pevná vôľa. Slovensko má takýchto príbehov stovky. Sú ukryté v kameňoch hradov aj v šume hôr a každý z nich nám pripomína, že skutoční obri kedysi naozaj kráčali po našej zemi.
Bezhlavý mních
...skutoční obri kedysi naozaj kráčali po našej zemi. No kým kováč Juraj v osudnom roku 1663 podopieral samotné nebo nad Nitrou, v hĺbke pod jeho nohami, v chladnom tichu nitrianskych katakomb, sa písal úplne iný príbeh. Príbeh, ktorý nespája odvaha, ale zrada a prekliatie.
Zatiaľ čo na hradbách zúrila krvavá bitka o prežitie a kováč v pote tváre vrhal balvany na Turkov, v temnote hradného podzemia sa v ten istý večer pohli tiene. Podľa miestnych povestí jeden z hradných správcov, muž, ktorý mal mať kľúče od biskupskej pokladnice, podľahol lesku zlata. Kým hore umierali ľudia za slobodu mesta, on v hĺbke labyrintu podľahol čistej chamtivosti. V panike, veriac, že hradby každú chvíľu povolia a Nitra padne do rúk Turkom, sa rozhodol pre zúfalý čin, ukradnúť najvzácnejšie cirkevné cennosti a ukryť ich v hlbokých katakombách, aby s nimi po kapitulácii mesta zmizol.
Zrada v čase vojny sa však neodpúšťala a múry hradu mali v tú noc tisíc očí. Prichytili ho priamo pri čine, v momente, keď sa pokúšal zamurovať klenoty v jednom z tajných výklenkov pod Vazulovou vežou. Rozsudok bol okamžitý a nemilosrdný, v čase, keď boli Turci pred bránami, nebol čas na súdy. Sťali ho priamo tam, v tme pivníc, kde sa jeho krv vpila do studeného kameňa skôr, než stihol vyriecť svoje meno alebo prosiť o milosť.
Odvtedy vraj Nitriansky hrad nestráži len kamenný kováč na rohu ulice, ale aj Bezhlavý mních v podzemí. Traduje sa, že mníchova duša nenašla pokoj, pretože ho k tomuto miestu viaže jeho nesplnená túžba po zlate. Blúdi chodbami v tmavom habite, odsúdený navždy strážiť bohatstvo, ktoré mu nikdy nepatrilo. Traduje sa, že ak niekto v noci zablúdi do blízkosti hradných pivníc s nečistými úmyslami, mních ho zavedie tak hlboko do labyrintu, že už nikdy neuvidí denné svetlo.
Dva osudy jednej noci roku 1663, jeden vytesaný do kameňa na slnku ako večná pocta sile ducha, druhý uväznený v tme, kam slnko nikdy nedosvieti, ako memento ľudskej slabosti.
