Prebiehajúci zjazd Sudetonemeckého krajanského združenia (Landsmannschaftu) v Českej republike, opäť raz rozvíril hladinu verejnej diskusie. Pre niekoho je to už len vzdialená história, pre iných téma, ktorá okamžite otvára staré rodinné rany a prebúdza emócie na oboch stranách hranice. Pravda o povojnovom odsune Nemcov a osídľovaní pohraničia v rokoch 1945–1946 však zďaleka nie je čiernobiela. Ak chceme pochopiť, prečo k tejto obrovskej tragédii došlo, a prečo sa pri nej diali veci, na ktoré nemôžeme byť pyšní, musíme sa pozrieť na celú mozaiku udalostí, od krvavého roku 1938.
Ako sa zasialo semeno nenávisti. Teror v roku 1938
Aby sme pochopili atmosféru divokého leta 1945, musíme sa vrátiť do dramatických týždňov septembra 1938. Mnohí pamätníci spomínajú, že v Sudetoch vtedy zo dňa na deň skončil mier. Celé to besnenie, boje a vraždenie pritom prebiehalo dávno pred podpísaním Mníchovskej dohody.
Nešlo len o politické protesty, ale o skutočnú gerilovú vojnu. Členovia Freikorpsu organizovane prepadávali žandárske stanice, colnice a poštové úrady, rabovali sklady zbraní a munície a chladnokrvne vraždili československých policajtov, príslušníkov finančnej stráže a vojakov, ktorí sa snažili udržať poriadok a brániť hranice republiky.
Tento teror zároveň tvrdo zasiahol bezbranné civilné obyvateľstvo. Už od polovice septembra 1938 miestni sudetskí Nemci, sfanatizovaní Hitlerovou propagandou, sformovali Sudetonemecký Freikorps (SdFK) a rozpútali v pohraničí otvorené ozbrojené povstanie. Susedia, ktorí dovtedy žili vedľa Čechov, sa zo dňa na deň zmenili na po zuby ozbrojených útočníkov, zatiaľ čo diplomatické rokovania veľmocí ešte len prebiehali.
Tento teror zasiahol najmä osamotené české a slovenské rodiny na samotách, v horárňach či v menších obciach, kde nemali žiadnu obranu. Členovia Freikorpsu v noci obkľučovali domy, strieľali do okien a vlamovali sa dnu. Otcov rodín pred očami detí brutálne lynčovali, tehotné ženy a starcov nútili pešky pochodovať desiatky kilometrov k vnútrozemskej hranici, zatiaľ čo na nich miestni fanatickí Nemci pľuli a hádzali blata. Ak sa niekto pokúsil svoj domov brániť, bol na mieste zastrelený alebo ubitý na smrť.
Najhorší bol však hyenizmus, ktorý toto vyháňanie sprevádzal ešte pred oficiálnym odstúpením územia. Vyhnané rodiny museli odísť okamžite, len v tom, čo mali práve na sebe. Ich domy, dobytok, zásoby jedla a nábytok miestni nemeckí susedia okamžite vyrabovali a sami sa do nich nasťahovali. Týmto spôsobom bolo z pohraničia ešte pred koncom septembra brutálne vyhnaných vyše 150 000 ľudí. Práve tu, v krvi a nespravodlivosti jesene 1938, sa zrodila tá strašná, hlboká nenávisť. Keď potom v máji 1945 prišlo oslobodenie, táto nespracovaná trauma vybuchla plnou silou.
Divoký odsun. Keď sa „prasárne“ diali aj na našej strane
Po šiestich rokoch brutálnej nacistickej okupácie, popráv, vyhladenia Lidíc a Ležákov bola spoločnosť presiaknutá túžbou po odplate. Oficiálnemu, organizovanému odsunu (ktorý neskôr schválili mocnosti v Postupime) však predchádzalo obdobie takzvaného „divokého odsunu“. A práve to je najtemnejšia kapitola našich moderných dejín, kedy sa morálne hranice úplne zrútili.
Pod zámienkou „očisty pohraničia“ sa začali diať zverstvá a prasárne, ktoré si v ničom nezadali s tými nacistickými. Hoci mnohí Nemci boli skutočnými vinníkmi, uplatňovaný princíp kolektívnej viny zasiahol predovšetkým tých bezbranných, starcov, ženy, malé deti a paradoxne aj nemeckých antifašistov, ktorí počas vojny riskovali vlastné životy.
Našťastie sa však nenašli len krutí pomstitelia. Do histórie zasiahla aj ľudskosť, Nemci totiž neboli odsunutí úplne všetci. Mnohí Česi sa osobne zaručovali za svojich nemeckých susedov, pretože im počas vojny pomáhali, nahlásili ich antifašistický postoj alebo im priamo zachránili život pred gestapom. Títo Nemci dostali oficiálne výnimky, vyhli sa dobytčím vagónom a vo svojich domovoch v pohraničí žili a pracovali legálne ďalej.
Frustrácia domáceho obyvateľstva vyvrcholila na konci vojny, no zárodky ďalšieho hnevu sa zasiali už v roku 1944. Pred postupujúcou spojeneckou armádou totiž nacistické úrady začali do vnútrozemia Čiech a Moravy zvážať státisíce nemeckých rodín zo všetkých kútov Európy z ríšskeho vnútrozemia, ale aj z okupovaných východných území.
Títo takzvaní „národní hostia“ zaplavili dediny a mestá. České rodiny boli okupačnou správou pod hrozbou prísnych trestov nútené tieto cudzie nemecké rodiny povinne ubytovať vo svojich vlastných domoch a deliť sa s nimi o priestor. Tieto nemecké rodiny navyše dostávali štedré finančné príspevky a peniaze priamo od Tretej ríše, čo len prehlbovalo obrovskú nespravodlivosť.
Kým domáci obyvatelia treli biedu pod tlakom prídelového systému, nemeckí utečenci si za ríšske peniaze užívali prednostné práva v našich vlastných obývačkách, kým ich úrady neposlali ďalej na západ alebo smerom do Rakúska.
Práve tu, v krvi a nespravodlivosti jesene 1938 a v obrovskom ekonomickom aj psychickom tlaku núteného spolužitia na konci vojny, sa zrodila tá strašná, hlboká nenávisť. Keď potom v máji 1945 prišlo definitívne oslobodenie, táto nespracovaná trauma vybuchla plnou, nekontrolovateľnou silou.
Do histórie sa krvavým písmom zapísal napríklad Brniansky pochod smrti, kedy boli tisíce nemeckých civilistov vyhnané pešky smerom do Rakúska, pričom vyčerpaním a násilím po cestách zahynuli stovky ľudí. Ešte desivejší bol masaker v Postoloprtoch, kde československé revolučné gardy a armáda bez súdu postrieľali stovky nemeckých mužov a chlapcov. Podobné tragédie sa odohrali na Švédskych šanciach pri Přerove alebo v Ústí nad Labem.
V týchto revolučných gardách pritom často vyčíňali takzvaní „májoví partizáni“. Boli to ľudia, ktorí sa k hnutiu odporu pridali až v máji 1945, keď už bolo po všetkom a nehrozilo im žiadne riziko. Mnohí z nich počas celej vojny kšeftovali s Nemcami, udávali českých vlastencov a aktívne kolaborovali s Treťou ríšou.
Práve títo ľudia sa po vojne stali tými najhoršími a najkrutejšími katmi. Svojou nevídanou zúrivosťou a brutalitou pri divokom odsune sa snažili demonštrovať svoj „vlastenecký zápal“, aby tak zakryli vlastnú zbabelosť a kolaboráciu. Boli hnaní panickým strachom, že ich domáci ľudia alebo samotní Nemci odhalia a oni dostanú guľku za vlastizradu. Najhlasnejšie preto kričali po krvi, bez milosti strieľali civilistov a drancovali nemecký majetok, len aby umlčali svedkov svojej vlastnej temnej minulosti.
Pohraničie však ani po kapitulácii Nemecka nebolo miestom mieru, ale zónou pokračujúceho ozbrojeného konfliktu. V tamojších hlbokých lesoch a horách totiž operovali dve nebezpečné skupiny. Na jednej strane to boli fanatické nemecké záškodnícke bunky Werwolf, ktoré útočili na nové hliadky a osady.
Na druhej strane cez naše územie prechádzali po zuby ozbrojení banderovci (Ukrajinská povstalecká armáda), ktorí sa snažili zo slovenských hôr prebiť cez Moravu a Čechy na západ do americkej zóny. Pri svojich útekoch prepadávali dediny, rabovali zásoby a zabíjali každého, kto im stál v ceste. Prítomnosť nemeckých záškodníkov a ukrajinských ozbrojencov vyvolávala v pohraničí obrovskú paranoju.
Nové československé jednotky a hliadky žili v neustálom strachu, že na nich z lesa vyletí guľka, čo len stupňovalo ich nervozitu, brutalitu a túžbu vyriešiť situáciu v pohraničí radikálnym a definitívnym spôsobom.
Bolo to obdobie, kedy sa z obetí stali kati. Drancovanie nemeckého majetku, znásilňovanie, mučenie a svojvoľné popravy boli na dennom poriadku. Mnohí noví „zlatokopovia“, ktorí sa do pohraničia hrnuli z vnútrozemia, neprišli budovať novú republiku, ale jednoducho parazitovať na nešťastí iných a ukradnúť, čo po Nemcoch zostalo.
Kultúrna smrť pohraničia.
Divoké obdobie vystriedal od roku 1946 organizovaný, prísne kontrolovaný transport Nemcov v dobytčích vagónoch. Celkovo bolo z Československa odsunutých približne 3 milióny Nemcov. Krajina sa zbavila obrovskej menšiny, no cena bola privysoká.
Pohraničie utrpelo kultúrnu a demografickú smrť. Stovky obcí v oblasti Šumavy, Krušných hôr či celých Sudet úplne zanikli, domy boli zrovnané so zemou, kostoly spustli a polia zarástli burinou. Noví osídlenci často nemali k pôde žiadny vzťah, čo komunisti neskôr zneužili na masovú kolektivizáciu. Zmizla jedinečná architektúra, remeselná tradícia a kus histórie, ktorá toto územie formovala po stáročia.
Môžeme si však o odsune Nemcov myslieť čokoľvek, a nech už bol z dnešného pohľadu akokoľvek nespravodlivý či tvrdý, z čisto pragmatického hľadiska zabránil ďalšiemu masívnemu krviprelievaniu. Po rokoch teroru, vyháňania a státisícov mŕtvych bolo spoločné žitie oboch národov v jednom štáte už nepredstaviteľné. Ak by k odsunu nedošlo, toto napätie by skôr či neskôr viedlo k nekonečnému vzájomnému vraždeniu, partizánskym útokom a tlejúcej občianskej vojne. Odsun tak, napriek všetkým svojim temným stránkam, priniesol radikálne, no definitívne geografické oddelenie, ktoré urobilo za touto krvavou kapitolou hrubú čiaru a zachránilo ďalšie tisíce životov pred slepou pomstou.
Súčasný zjazd a jednostranné rany. Za čo sa (ne)máme ospravedlňovať?
Keď dnes sledujeme zjazdy Sudetonemeckého krajanského združenia (Landsmannschaftu), často z nich počúvame hlasy, že by sme sa mali ospravedlňovať a sypať si popol na hlavu. Čo je však smutnejšie, tieto hlasy neznejú len z Nemecka, ale čoraz hlasnejšie ich počúvame aj z úst našej vlastnej, takzvanej „elity národa“. Mnohí naši aktivisti či intelektuáli v snahe o prehnanú korektnosť deformujú dejiny a tlačia nás do jednostrannej viny. Áno, môžeme otvorene priznať, že divoké leto a koniec roka 1945 so sebou priniesli „prasárne“ a zverstvá spáchané na nevinných nemeckých ženách či deťoch. Môžeme vyjadriť ľútosť nad tým, že vlnu hnevu zneužili zbabelí „májoví partizáni“ na rabovanie a krvavú pomstu.
Tu sa však akákoľvek jednostranná debata o vine musí skončiť.
Rozhodne sa totiž nemôžeme a nebudeme ospravedlňovať za obranu vlastného štátu a za to, čo povojnovému odsunu predchádzalo. Nemôžeme sa ospravedlňovať za vyše 400-tisíc našich popravených a umučených ľudí v Čechách a na Morave, ani za ďalšie státisíce zmarených životov na Slovensku. Nemôžeme sa ospravedlňovať za zničené domovy, za vyhnané rodiny zo Sudet v roku 1938, za vypálené dediny a za teror Freikorpsu, ktorý toto všetko rozpútal.
Dejiny sa nedajú vytrhnúť z kontextu a história nezačala až v máji 1945. Ak od nás dnes niekto na zjazdoch, alebo doma v kaviarňach, vyžaduje absolútne pokánie, musí v prvom rade prijať fakt, že povojnový odsun bol priamym, tvrdým a logickým dôsledkom ich vlastnej predošlej agresie a zrady. Akceptovanie tejto celej, hoci boľavej pravdy z oboch strán je jedinou cestou, ako staré rany definitívne uzavrieť, bez pretvárky, bez politických hier a s úctou ku všetkým skutočným obetiam tejto temnej éry.
