Pijeme ju každý deň. Kupujeme ju v drahých plastových fľašiach v nádeji, že robíme niečo pre svoje zdravie, alebo si ju s dôverou napúšťame z vodovodu. Voda je základ života, ale v dnešnej dobe sa z nej stáva nosič informácií o tom, ako zle sa správame k sebe a k prírode. Je načase si naliať čistého vína (alebo skôr vody) a pozrieť sa na to, čo v skutočnosti prúdi naším telom.
Pasca menom voda z vodovodu
Mnohí odborníci radia. „Nepite plasty, pite vodu z kohútika.“ Znie to logicky a ekologicky. Ale je tu jeden obrovský háčik, o ktorom sa mlčí. Musíme byť k sebe fér, ľudstvo už desaťročia používa agresívne látky na pranie prádla, mytie riadu a osobnú hygienu.
Tieto povrchovo aktívne látky (tenzidy), o ktorých sme písali v súvislosti s chorobami detí, neodídu do nenávratna. Čističky odpadových vôd ich nedokážu stopercentne odstrániť. Čo to znamená? Že tie isté chemikálie, ktoré ste ráno naliali do práčky, sa vám v mikroskopických množstvách vracajú späť v kolobehu vody do vášho pohára. Pijeme vodu, ktorá v sebe nesie stopu našej vlastnej chémie.
Plastová ilúzia čistoty
Mnoho ľudí sa snaží vyhnúť chémii z vodovodu tým, že v obchodoch kupuje drahú vodu v plastových fľašiach. Veria, že pod nablýskanou etiketou s horským potokom nájdu zdravie. Pravda je však taká, že táto voda často trávi celé týždne v skladoch alebo často v supermarketoch.
Vtedy sa začína nenápadný, ale nebezpečný proces. Plastová fľaša (PET) pod vplyvom tepla a svetla začne do vody uvoľňovať mikroplasty a chemické zlúčeniny, ktoré pôsobia ako hormonálne narušitele. To, čo pijete, už nie je živá voda plná energie, ale mŕtva tekutina „obohatená“ o odpad z plastu. Vaša pečeň, o ktorej sme už toľko písali, potom musí filtrovať nielen tenzidy z kolobehu vody, ale aj tieto cudzie látky, ktoré v tele nemajú čo hľadať.
Pijeme to, čo vypúšťame
Je to paradox dnešnej doby. Bojíme sa „práškovania“ z oblohy, ale pritom dobrovoľne vytvárame kolobeh jedov priamo pod našimi nohami. Každá kvapka agresívneho saponátu alebo voňavej aviváže, ktorú spláchneme, sa skôr či neskôr vráti. Čističky sú stavané na biologický odpad, nie na tisíce syntetických molekúl, ktoré sme si za posledné desaťročia vymysleli pre naše „pohodlie“.
Tým, že sme si otrávili povrchové aj podzemné vody, sme si otrávili aj svoj základný zdroj energie. Voda má totiž schopnosť niesť informáciu a v tejto chvíli nám tá naša hovorí jasnou rečou o tom, ako veľmi sme sa odklonili od prirodzenosti.
Čo s nami táto „chemická polievka“ v skutočnosti robí?
Možno si poviete. „Veď tej chémie je tam len stopové množstvo.“ Problém je však v tom, že ju pijeme každý deň, roky a desaťročia. Tieto látky sa v našom tele bio akumulujú, ukladajú sa v tkanivách, tukoch a orgánoch, ktoré ich nedokážu vylúčiť.
Väčšina tenzidov a látok uvoľnených z plastov (ako bisfenoly či ftaláty) pôsobí ako tzv. endokrinné disruptory. V tele sa tvária ako naše vlastné hormóny, čím mätú celý systém. Výsledkom je obrovský nárast problémov so štítnou žľazou a čoraz častejší výskyt cukrovky. Najdesivejším dôsledkom je však tichá epidémia neplodnosti u mužov aj žien. Mužom drasticky klesá počet spermií a u žien tieto látky spôsobujú hormonálny rozvrat, ktorý znemožňuje počatie. Každým pohárom takejto vody si nevedomky vypíname schopnosť tvoriť život.
Keď telo neustále bojuje s týmito cudzími molekulami vo vode, náš imunitný systém je v permanentnom strese. To vedie k chronickým zápalom, ktoré sú podhubím pre rakovinu a autoimunitné ochorenia.
Opäť sa vraciame k našej pečeni a obličkám. Tie musia filtrovať tento nekonečný prúd syntetiky. Keď sú filtre zanesené, človek začne trpieť tou chronickou únavou, o ktorej sme písali minule. Telo skrátka nemá energiu na život, lebo všetku silu míňa na boj s toxínmi, ktoré mu sami dodávame v pohári „čistej“ vody.
Dnes už vieme, že mikroplasty a zvyšky farmaceutík (liekov), ktoré sa do vody tiež vracajú, dokážu prechádzať aj cez hematoencefalickú bariéru priamo do mozgu. Čo to urobí s našou psychikou a nervovou sústavou o ďalších 20 rokov, je desivý experiment v priamom prenose.
Prečo nám prestávajú zaberať antibiotiká?
Okrem hormonálneho chaosu spôsobuje táto všadeprítomná chémia ešte jeden, možno ešte nebezpečnejší problém. Vedci zistili, že mnohé látky v našich čistiacich a pracích prostriedkoch (najmä tie s „antibakteriálnym“ účinkom) učia baktérie, ako prežiť.
Keď tieto chemikálie vypúšťame do odpadových vôd, vytvárame ideálne prostredie pre vznik super-odolných baktérií. Tie sa v tomto „chemickom kúpeli“ stávajú silnejšími a vyvíjajú si obranu nielen proti samotnej chémii, ale aj proti skutočným antibiotikám. Výsledok? Keď potom ochorieme a lekár nám nasadí liečbu, antibiotiká nezaberajú. Naše telá sú totiž cez vodu, ktorú pijeme, už „predtrénované“ na boj s liekmi, ktoré nás mali zachrániť. Svojou prehnanou snahou o sterilitu doma si tak v celosvetovom meradle ničíme najúčinnejšiu zbraň modernej medicíny.
Téma antibiotík, záhadného miznutia klasického penicilínu a nástupu syntetických náhrad, ktoré nám často viac škodia ako pomáhajú, je však natoľko vážna a rozsiahla, že sa jej budeme podrobne venovať v samostatnom článku už čoskoro.
Ako z toho von? Cesta k živej vode
Hoci situácia s našou vodou vyzerá hrozivo, riešenie nie je v drahých prístrojoch ani v ešte drahších balených vodách. Musíme sa vrátiť k tomu, čo fungovalo po tisícročia, a pridať k tomu štipku modernej opatrnosti.
Prvým krokom je úplne vyradenie plastových fliaš. Sklo a keramika sú inertné materiály, neuvoľňujú do vody žiadnu chémiu. Investujte do kvalitného skleneného džbánu alebo hlineného džbánu, ktorý vodu prirodzene ochladzuje a dovolí jej „dýchať“.
Ak napúšťate vodu z vodovodu, nikdy ju nepite hneď. Nechajte ju aspoň 15 – 30 minút postáť v otvorenej sklenenej nádobe. Časť chlóru a prchavých látok vyprchá a voda sa prirodzene ustáli.
Ak chcete eliminovať aspoň časť tenzidov a zvyškov liekov, zvážte kvalitný filter (napríklad na báze aktívneho uhlia), ktorý dokáže zachytiť veľkú časť nečistôt, ktoré čističky prepustili.
Voda, ktorá prešla kilometrami potrubia pod tlakom, je štruktúrne „mŕtva“. Oživte ju kúskom citróna, vetvičkou bylinky alebo ju jednoducho vystavte na chvíľu slnečnému svetlu v sklenenej fľaši. Príroda vie, čo robí.
Skutočná zmena začína v našich kúpeľniach. Ak prejdeme na ekologické pracie a čistiace prostriedky (ocot, sóda, prírodné mydlá), prestaneme do kolobehu vody vypúšťať tie agresívne tenzidy, ktoré si neskôr znova nalievame do pohára.
Legálna cesta k sebadeštrukcii?
Treba si na rovinu povedať jednu vec: všetky výrobky, ktoré používame, sú v súlade so zákonmi a normami EÚ. Ale v tom je ten háčik. Legislatíva totiž funguje na princípe „bezpečného množstva“. Argument je vždy rovnaký: hoci je v prostriedku látka, ktorá je smrteľná (napríklad pre hmyz), v takom malom množstve človeku neublíži.
Lenže toto je nebezpečný klam. My tieto „malé množstvá“ používame roky, každý jeden deň, a to je už úplne iná liga v tom, čo to robí s naším telom. Už v 70. rokoch jeden vedec zistil, že pracie prášky nás aj planétu pomaly, ale isto zabíjajú. Vyzval vlády a korporácie k obmedzeniu týchto zložiek. A výsledok? Nestalo sa nič. Teda, okrem toho, že ten vedec sa zrazu stratil – jednoducho zmizol. Môžeme sa len domnievať, čo sa s ním stalo, podobne ako s mnohými inými, ktorí sa odvážili postaviť záujmom veľkých korporácií.
Dnešní politici v EÚ stále robia drahé výskumy o tom, či nám výrobky dennej spotreby ubližujú. Pritom odpovede sú známe už desaťročia. Nechám na každom z vás, aby si urobil vlastný obraz o tom, prečo sa nič nemení a komu to vyhovuje. Skutočná ochrana nášho zdravia a našej vody totiž nezačína v Bruseli, ale v našom nákupnom košíku a v tom, čo dobrovoľne vypúšťame do odtoku.
Voda je nosič informácií a zrkadlo nášho správania. Ak jej budeme dávať jedy, vráti nám ich. Ak k nej budeme pristupovať s rešpektom a vrátime ju do skla a čistoty, vráti nám energiu. Voľba je na nás, stačí odložiť tú plastovú fľašu a začať premýšľať, čo po nás v tom odpade skutočne zostáva.
