„Keď sa na Ukrajine rozpútalo najväčšie krviprelievanie v Európe od konca druhej svetovej vojny, Slovensko sa zachovalo hrdinsky. Ako prví sme otvorili náruč aj domovy tisíckam ľudí na úteku a ponúkli im ochrannú ruku. Lenže súbežne s touto úprimnou ľudskou solidaritou sa v Bratislave začal písať iný, nateraz nekonečný príbeh. Príbeh o tom, ako sa politická ambícia a snaha zapáčiť sa spojencom možno zvrhla v nebezpečný hazard, ktorý nás dnes v roku 2026 dobieha v podobe medzinárodnej hanby a miliónových pokút.“
Viem, že tým, čo teraz napíšem, opäť poriadne zdvihnem tlak mojim verným ‚haterom‘, ktorí mi do mailovej schránky pravidelne posielajú svoje ‚srdečné‘ pozdravy. Nedá mi to však, aby som do tohto osieho hniezda opäť nepichol. Zaujíma ma totiž váš názor na to, či je to naozaj tak, ako dnes tvrdí Jaroslav Naď s prokuratúrou za chrbtom, alebo je pravda inde. Vyzerá to totiž tak, že sme si opäť raz vyrobili poriadnu medzinárodnú hanbu a čoskoro budeme musieť vracať milióny eur za niečo, čo bolo domovom prezentované ako bezcenný šrot.
Tento príbeh dostal pred pár dňami právnu bodku. Slovenská prokuratúra totiž definitívne zmietla zo stola trestné oznámenia súvisiace s darovaním stíhačiek MiG-29 a systému S-300. Verdikt je jasný. Jaroslav Naď nespáchal trestný čin, pretože darovaná technika bola podľa prokurátora prakticky „nepoužiteľná“.
V ten moment sa však karta šokujúco obrátila. Igor Matovič, Richard Sulík a Branislav Gröhling, ktorí mesiace verejne vyhlasovali, že ich exminister obrany oklamal a podviedol, sa rozhodnutím prokurátora stali de facto právoplatnými klamármi. Ich politická hra na „podvedených partnerov“ narazila na tvrdú stenu paragrafov. Naď tak z domáceho ringu odchádza ako víťaz, ktorého česť zostala pred slovenskými súdmi čistá.
Lenže toto víťazstvo má trpkú príchuť a pre slovenského občana bude sakramentsky drahé. K celému chaosu totiž prispieva fakt, že Hegerova vláda v čase darovania techniky už nemala dôveru parlamentu. Bola to vláda v demisii, ktorá mala podľa Ústavy SR len „kúriť a svietiť“. Rozhodnúť o odovzdaní kľúčovej výzbroje štátu v takomto právnom vákuu bol hazard, ktorý mnohí odborníci dodnes označujú za ústavný puč. Naď sa síce oháňal právnou analýzou, no tú po jeho odchode na ministerstve nikto nenašiel.
Dnes tak stojíme pred absurdnou otázkou. Ak bola táto technika podľa prokurátora „bezcenný šrot“, za ktorý Naďovi nehrozí basa, ako je možné, že sme do Bruselu poslali faktúry na stovky miliónov eur? Európska prokuratúra (EPPO) totiž na rozdiel od tej slovenskej nespí a prešetruje podozrenie zo subvenčného podvodu. Ak sa preukáže, že sme Brusel oklamali o hodnote stíhačiek, Slovensko bude musieť vrátiť 81 miliónov eur.
Záhada 40 minút. Ako „neletuschopný šrot“ porazil fyziku?
Najsilnejším argumentom Jaroslava Naďa, ktorým obhajoval okamžité darovanie našich stíhačiek MiG-29, bol ich katastrofálny technický stav. Exminister opakovane tvrdil, že stroje sú prakticky neletuschopné a že ruskí technici na základni Sliač ich vedome sabotovali. Podľa jeho slov mali tieto lietadlá vykazovať vážnu poruchu priemerne každých 40 minút letu.
Ak by sme tejto verzii verili, slovenské nebo by strážili lietajúce truhly. Lenže tu príbeh naráža na realitu, ktorá popiera všetky zákony logiky. V marci 2023 totiž štyri z týchto „nefunkčných“ stíhačiek naštartovali svoje motory a pod vedením ukrajinských pilotov bezpečne preleteli zo Sliača priamo na Ukrajinu.
Pýta sa tu zdravý rozum. Ako je možné, že lietadlo, ktoré sa má pokaziť každú minútu, zvládne medzinárodný prelet do vojnového konfliktu a následne je okamžite nasadené do ostrých bojových operácií proti ruskej presile? Ukrajinská strana totiž tieto stroje nepoužila len na súčiastky, ale reálne s nimi lietala.
Tento rozpor je presne to, čo dnes zamestnáva európskych vyšetrovateľov z EPPO. Ak bol stav techniky taký kritický, že ohrozoval životy pilotov, prečo ju Ukrajina s vďakou prijala do boja? A čo je dôležitejšie pre našu peňaženku, aká bola skutočná hodnota týchto strojov?
Slovensko totiž v Bruseli žiadalo o refundáciu v stovkách miliónov eur. Ak sme však do oficiálnych dokumentov pre Európsky mierový nástroj (EPF) napísali, že darujeme funkčnú a bojaschopnú techniku, zatiaľ čo domov sme odkazovali, že sa zbavujeme nepoužiteľného šrotu, máme obrovský problém. Práve toto „kreatívne účtovníctvo“ môže byť dôvodom, prečo budeme musieť vrátiť už vyplatených 81 miliónov eur. Euractiv.sk
Ukazuje sa, že zatiaľ čo Polia či Maďari si svoje MiGy vedeli udržať alebo aspoň pragmaticky zakonzervovať, slovenský „dobrý hospodár“ Naď zvolil cestu, ktorá nás dnes stavia do pozície podozrivých zo subvenčného podvodu.
Drahé „upratovanie“ po dobrom hospodárovi
Tým, že Naď daroval všetko, čo malo kolesá alebo krídla, nechal slovenské nebo úplne „nahé“. Sľuby o trvalej náhrade od spojencov sa rozplynuli v momente, keď nemecké a talianske Patrioty zo Slovenska odišli.
Dnes tak musí prísť „upratovanie“. Súčasný minister obrany Robert Kaliňák musel narýchlo zatiahnuť záchrannú brzdu. Namiesto predražených amerických vrtuľníkov Viper, ktoré Naď dohodol ako pochybnú „zľavu“ a ktoré by nás stáli ďalšie stovky miliónov na infraštruktúre, zvolilo ministerstvo praktickejšiu cestu, nákup viacúčelových Black Hawkov.
Vipery. Cena za „holé plechy“
Jaroslav Naď operoval so sumou cca 340 miliónov USD, ale to bola cena za vrtuľníky, ktoré v USA stáli v sklade.
Tie stroje nemali v cene rakety (Hellfire), guľomety ani sofistikované zameriavacie systémy. Dovybavenie na bojovú úroveň by stálo ďalšie stovky miliónov eur.
Viper je úzko špecializovaný stroj. Na Slovensku by sme preň museli vybudovať úplne nové servisné zázemie a logistiku, čo by extrémne predražilo každú hodinu letu.
Robert Kaliňák správne argumentoval, že bitevný vrtuľník nám nepomôže pri hasení požiarov ani pri záchranných akciách (na rozdiel od Black Hawkov)
Slovensko navyše podpísalo prelomovú zmluvu s Izraelom na systém Barak MX za približne 600 miliónov eur, 6 kompletných mobilných batérií.Tento moderný štít má konečne vrátiť Slovensku vlastnú schopnosť brániť svoje mestá.
Jaroslav Naď síce odchádza od slovenského prokurátora s čistým štítom, no skutočný účet za jeho éru vystaví až Brusel. Ak bude musieť Slovensko vrátiť 81 miliónov eur za subvenčný podvod pri darovaní „šrotu“, ktorý zázračne fungoval, bude to jedna z drahých lekcií z „hospodárenia“ v našich dejinách.
