Slovenský parlament opäť prežíva búrlivé obdobie. Koalícia chce upratať rokovací poriadok, opozícia kričí o obmedzovaní demokracie. Jedni hovoria o poriadku, druhí o slobode prejavu. A medzi tým všetkým sa stráca to najdôležitejšie.
Štát nie sú politici. Štát sú občania.
A práve občania platia účet za každú minútu chaosu.
Obštrukcie: nástroj demokracie, ktorý sa zmenil na politické divadlo
Obštrukcia je legitímny nástroj opozície. Bez nej by väčšina mohla presadiť čokoľvek bez odporu. Ale to, čo sa deje v posledných rokoch, už nie je kontrola moci. Je to politický marketing za peniaze daňových poplatníkov.
Keď sa o nepodstatných veciach rokuje celé dni, znamená to zdržanie zákonov, ktoré by mohli pomôcť školám, nemocniciam či obciam, predlžovanie schôdzí, vyššie náklady na prevádzku parlamentu, viac peňazí z verejných zdrojov.
Každé euro, ktoré sa minie v parlamente, je euro, ktoré najprv musel zarobiť občan.
Sú to naše peniaze.
A keď sa minú tu, musia sa zobrať inde, najčastejšie tam, kde to bolí najviac školstvo, zdravotníctvo, sociálne služby, infraštruktúra.
To nie je politický názor. To je jednoduchá matematika.
Obmedzenie rozpravy: citlivé, ale potrebné, ak má zabrániť zneužívaniu
Áno, obmedzenie rozpravy je citlivý zásah. Ale zároveň platí. Nikto rozpravu neobmedzuje preto, aby umlčal názory. Obmedzuje sa preto, aby sa zabránilo zneužívaniu času.**
Demokracia nie je o tom, kto vydrží hovoriť dlhšie. Demokracia je o tom, kto dokáže povedať viac ale v rozumnom čase.
Keď sa o jednej téme rokuje 10 hodín, hoci by stačila hodina, nie je to ochrana demokracie. Je to plytvanie časom aj peniazmi. Našimi peniazmi.
Zákaz mobilných videí: parlament nie je TikTok
Nový návrh zakazuje poslancom natáčať videá na mobil. A úprimne, je to správne.
Nie preto, že by niekto chcel zakazovať slobodu prejavu. Ale preto, že parlament sa mení na kulisu pre osobné kampane. Mobilné videá poslancov, sú vytrhávané z kontextu, slúžia na budovanie osobnej značky, vytvárajú falošný obraz „pozrite, ako bojujem “a menia rokovaciu sálu na sociálnu sieť.
A teraz tvrdá realita.
V bežnej práci by to bolo jednoduché.
Ak by zamestnanec namiesto práce natáčal videá na mobil, dostal by upozornenie. Ak by pokračoval, prišiel by o osobné ohodnotenie. A ak by to stále ignoroval, jednoducho by ho vyhodili.
Nie preto, že by firma nenávidela videá. Ale preto, že zamestnanec má pracovať, nie robiť obsah na sociálne siete.
V parlamente však nič z toho neexistuje. Poslanec môže natáčať, zdieľať, robiť si marketing — a nič sa mu nestane. Plat dostane. Náhrady dostane. Výhody dostane.
A účet za jeho „tvorbu obsahu“ zaplatí občan.
Oblečenie? Nejde o módu, ale o reprezentáciu
Toto je téma, kde sa často kričí o slobode prejavu. Ale realita je jednoduchá. Poslanec nereprezentuje len seba. Reprezentuje Slovensko. A tým pádom aj nás všetkých.**
V lepších a väčších firmách platí jednoduchý princíp: zamestnanec má reprezentovať spoločnosť dôstojne a profesionálne.
Preto sa očakáva, že človek nepríde v tričku s nápisom, v rifliach na dôležité rokovanie, v oblečení, ktoré znižuje dôveryhodnosť firmy. Nie je to o striktnom dress code. Je to o tom, že človek má vyzerať tak, aby firmu reprezentoval čo najlepšie. A ak to poruší, existujú následky ako upozornenie, zníženie osobného ohodnotenia, v krajnom prípade aj výpoveď.
V parlamente nič z toho neexistuje.
A pritom poslanci nereprezentujú firmu. Reprezentujú štát.
Rifle a tričko nie sú reprezentatívne. Transparenty nie sú argument. Tričká s nápismi nie sú politická diskusia.
Parlament nie je koncert ani protestná akcia. Je to pracovisko, kde sa rozhoduje o miliardách a zákonoch pre celú krajinu.
Koalícia aj opozícia majú svoje pravdy — aj svoje preháňania
Koalícia má pravdu, keď hovorí, že parlament sa často mení na divadlo, obštrukcie sa zneužívajú, schôdze sú neúnosne dlhé.
Opozícia má pravdu, keď hovorí, že obmedzenie rozpravy je citlivé, sankcie môžu byť zneužiteľné, vizuálne protesty sú forma prejavu.
Ale pravda je aj toto.
Ani jedna strana neplatí účet. Ten platíme my.
Skutočný problém nie je v tom, kto kričí viac. Skutočný problém je, že občan platí za cirkus, ktorý si neobjednal. Nie poslanec. Nie strana. Nie vláda. Nie opozícia.
Platí to občan.
Ten istý občan, ktorý čaká na lekára, na opravenú cestu, na miesto v škôlke, na rýchlejšie služby štátu.
A preto je úplne na mieste pýtať sa, kto vlastne pracuje pre koho?
Záver, ktorý je možno tvrdý, ale pravdivý
Parlament nie je súkromná firma, ale mal by sa správať profesionálne. Opozícia má právo protestovať, ale nie donekonečna blokovať. Koalícia má právo zaviesť poriadok, ale nie umlčať kritiku.
A občan má právo očakávať, že tí, ktorých platí, budú pracovať, nie hrať divadlo.
A najdôležitejšie?
Štát nie sú politici. Štát sú ľudia, ktorí ich platia.
