Na úvod musím povedať jedno, aj keď mi do schránky chodia anonymné e-maily plné vyhrážok, pravda je len jedna. Ak by sme sa teraz zľakli krýs, vyhrali by a to by bol veľmi zlý odkaz mojim vlastným predkom, ktorí za Československo krvácali už od čias Hitlera, cez partizánske hory až po Duklu. Bojovali za slobodnú zem, nie za to, aby sa stala súkromným ihriskom pre pár vyvolených klanov.
Pôvodne mal byť tento desiaty diel uceleným zoznamom tých, ktorí si v rokoch 1993 – 1998 rozobrali republiku. Lenže počet krýs, ktoré sa vtedy prisali na štátny majetok, je taký obrovský, že tento diel by bol nekonečne dlhý. Musel som ho preto rozdeliť na dve časti, a aj tak sa tam ani zďaleka nezmestili všetci. Je to mrazivé svedectvo o tom, ako systematicky a bezohľadne sa v tieni mečiarizmu vykonávala politická exekúcia na majetku nás všetkých.
Pokračujeme v odkrývaní pravdy, pretože strach je presne to, čím nás tieto krysy kŕmia už desiatky rokov. Tu je prvá časť zoznamu rodov a klanov, ktoré vymenili národné bohatstvo za súkromné kontá a dnes nám z pozície „vážených investorov“ diktujú ceny našich životov.
Mečiarizmus. Nová arizácia v priamom prenose
Po rozdelení republiky v roku 1993 sa na Slovensku spustila „divoká žatva“. Vladimír Mečiar a jeho verné kádre pochopili, že teraz im už nikto nevidí na prsty. To, čo sa dialo v 90. rokoch, nebola ekonomická transformácia, bola to novodobá arizácia. Strategické podniky, ktoré budovali generácie našich otcov, sa začali rozdávať „za babku“ verným krysám z HZDS, SNS a ZRS.
Klan Rezešovcov a VSŽ. Symbolom tejto éry sa stali košické železiarne. Gigant, ktorý mal živiť celý východ, sa stal bankomatom pre jednu rodinu a ich kumpánov. Kým robotníci tŕpli, či dostanú výplatu, krysí „manažéri“ si užívali luxus, o akom sa bežnému Slovákovi ani nesnívalo.
Alexander Rezeš nebol žiadny objaviteľ trhu, bol to kovaný produkt boľševického systému. Už od 60. rokov si budoval kariéru v štruktúrach KSS a vypracoval sa na obávaného personálneho riaditeľa VSŽ. To bola v čase normalizácie kľúčová krysia funkcia, pod priamym dohľadom ŠtB rozhodoval o kádrových posudkoch tisícov ľudí a určoval, kto je lojálny a koho treba zničiť. Túto sieť vplyvu a informácií, ktorú si budoval desiatky rokov v službe Moskve, v roku 1994 jednoducho zúročil. Cez spoločnosť Manager ovládol miliardový gigant prakticky zadarmo, keď mu štát pod taktovkou Mečiara dovolil fabriku „splácať“ z jej vlastných budúcich ziskov. Zatiaľ čo klan staval paláce a kupoval vily v Španielsku, VSŽ pod ich vedením smerovali k bankrotu s dlhom 13 miliárd korún. Dnes, sú to práve jeho synovia a vnuci, pohrobkovia tejto červenej kádrovej liahne, ktorí žijú v prepychu z „vyžmýkaných“ železiarní.
Dnes, už vidíme nastupovať tretiu generáciu, vnúčatá Alexandra Rezeša.
Vychovávajú ich v najlepších školách, často v zahraničí, z peňazí, ktoré majú pôvod v kádrových províziách a privatizačných tuneloch 90. rokov.
Tieto deti už ani netušia, čo je to práca v hutiach, ale z pozície influencerov a „zlatej mládeže“ na sociálnych sieťach predvádzajú život, ktorý im zaplatil ich dedo, keď ako personálny riaditeľ pod dohľadom ŠtB kádroval poctivých Slovákov.
Mená sa dajú dohľadať na internetu, aby ste vedeli, kto ovplyvňuje myslení vašich detí
Vladimír Lexa st.. Mozog v pozadí (Krv a plánovanie)
Aby sme pochopili syna Ivana, musíme vidieť otca. Vladimír Lexa st. bol za hlbokého boľševika podpredsedom slovenskej vlády a šéfom Slovenskej plánovacej komisie. Bol to on, kto mal pod palcom všetky toky peňazí a informácií v krajine. Ako vysoký káder mal priame väzby na ŠtB a Moskvu. Práve on bol tou krysou, ktorá v roku 1989 v tichosti skartovala minulosť a pripravovala pôdu pre "nové podnikanie".
V 90. rokoch sa stal šedou eminenciou v pozadí Mečiara a po privatizačných čistkách ovládol obrovské majetky (napríklad cez spoločnosť Euro-Building). Majetok, ktorý tento "plánovač" nahromadil, tvorí dodnes základ klanového impéria.
Ak si niekto myslí, že Vladimír Lexa st. (krycia prezývka v ŠtB „Alex“) skončil pri jednej stavebnej firme, je naivný. Tento človek bol mozgom ekonomiky už za socializmu ako šéf plánovacej komisie a v 90. rokoch to len „zúročil“.
Lexovci neboli len stavbári, boli to strategickí hráči. Vladimír Lexa st. mal prsty v privatizácii a ovládaní finančných tokov cez Všeobecnú úverovú banku (VÚB) a najmä cez Investičnú a rozvojovú banku (IRB). Práve cez tieto ústavy tiekli miliardy v nesplatiteľných úveroch pre „našich ľudí“. IRB nakoniec musel štát (my všetci) zachraňovať miliardami korún, zatiaľ čo Lexovci mali svoje milióny už dávno „odklonené“.
Málokto vie, že Lexovci ovládli obrovskú časť slovenského potravinárstva. Cez spoločnosť Mlyn Pohronský Ruskov a ďalšie privatizované poľnohospodárske podniky kontrolovali strategické zásoby obilia a múky. Keď si dnes kupuješ rožok, je dosť možné, že z neho pár centov stále končí v kase tohto klanu.
Spomínaný Euro-Building nie je len firma, je to sieť luxusných nehnuteľností. Patria im (priamo alebo cez nastrčené schránky).
Hotel Bôrik (predtým vládny hotel v Bratislave).
Obrovské pozemky v okolí Bratislavy a rekreačné areály.
Jazdecký areál v Rozálke (Pezinok), kde sa schádzala „smotánka“, ktorej otcovia kádrovali v ŠtB a synovia dnes hrajú pólo.
Jedným z najväčších úspechov tejto éry bolo ovládnutie strategických podnikov Železničné opravovne a strojárne (ŽOS). Tu sa vplyv rodiny Lexovcov stretol s ambíciami Vladimíra Poóra. Vladimír Lexa starší, ako bývalý šéf komunistického plánovania a šedá eminencia v pozadí Fondu národného majetku, bol architektom tohto obchodu. Práve on pripravil privatizačné schémy, ktoré umožnili, aby sa tieto kľúčové fabriky nedostali do rúk zahraničných investorov, ale boli „prihrané“ lojálnemu trnavskému kádrovi HZDS, Vladimírovi Poórovi.
V 90. rokoch mali Lexovci silný vplyv aj v oblasti hazardu a výherných automatov. Bol to najlepší spôsob, ako legalizovať milióny z „provízií“ za privatizačné rozhodnutia, ktoré Vladimír st. pripravoval pre Mečiara.
Ivan Lexa ml.. Pendreky a únosy v obleku
Jeho syn Ivan Lexa len prevzal otcove metódy a dal im brutálnu podobu 90. rokov. Ako šéf SIS (Slovenskej informačnej služby) v rokoch 1995 – 1998 premenil tajnú službu na súkromnú armádu krýs, ktorá namiesto ochrany vlasti slúžila na likvidáciu nepohodlných svedkov a upevnenie moci klanov.
Únos syna prezidenta Michala Kováča do Rakúska v auguste 1995 nebol len politický boj, bol to mrazivý odkaz celému národu: „Môžeme všetko.“ Lexa vtedy vniesol do štátnej správy tie najodpornejšie praktiky ŠtB z 50. rokov – sledovanie, zastrašovanie a vopred naplánované násilie, ktoré sa dialo s požehnaním vládnej moci.
Keď sa objavil svedok Oskar Fegyveres, ktorý mal odvahu prehovoriť o zapojení štátu do únosu, krysia mašinéria ho potrebovala umlčať za každú cenu. Róbert Remiáš, ktorý svojmu priateľovi pomáhal a robil mu spojku, za túto vernosť zaplatil životom – v apríli 1996 zhorel vo vlastnom aute po výbuchu nástražného systému. Boli to metódy kádrovníkov minulej éry, len v moderných autách a s tichým súhlasom tých, ktorí mali zákon chrániť.
Najtemnejším článkom Lexovho bačovania však bolo jeho priame prepojenie na mafiu. Tajná služba pod jeho vedením úzko spolupracovala s vrahmi zo skupiny sýkorovcov a zneužívala na špinavú prácu aj komandá Mikuláša Černáka. Lexa vtedy v podstate zmazal hranicu medzi štátom a podsvetím. Ak na umlčanie svedkov nestačili agenti, nastúpili nájomní vrahovia, ktorým SIS dodávala informácie, autá a absolútne krytie.
Tento krysí ekosystém fungoval dokonale, v budove Fondu národného majetku sa potichu, v noci a za zatvorenými dverami rozhodovalo o tom, komu „prihráme“ Naftu Gbely, kúpele či strategické fabriky. Boli to vopred dohodnuté obchody medzi rodmi, ktoré na seba navzájom mali v archívoch ŠtB kompromitujúce materiály. Ak niekto začal vystrkovať rožky, Ivan Lexa vytiahol jeho spis z minulosti a mafiánski katovia v uliciach sa postarali o zvyšok. Bol to spoločný podnik na ovládnutie Slovenska, kde štátny úradník a mafián sedeli za jedným stolom a plánovali smrť každého, kto by sa opovážil ich lúpež prekaziť.
Po páde Mečiara bol Lexa v roku 1999 vzatý do väzby na 95 dní. Hneď ako ho pustili, „ochorel“ a zmizol z krajiny. Kým obyčajný Slovák splácal dlhy, krysí šéf si užíval slobodu na úteku v Juhoafrickej republike. V roku 2002 ho tam vypátrali a deportovali späť v putách, no ani to nestačilo.
Mečiarove amnestie? Toto bol ten hlavný štít. Vladimír Mečiar vydal v roku 1998 amnestie na všetky činy súvisiace s únosom prezidentovho syna. Aj keď boli v roku 2017 zrušené, krysia sieť v súdnictve za tie roky prípad tak domotala a naťahovala, až kým sa spravodlivosť neunavila.
Za všetky tie svinstvá, únosy a mŕtvych svedkov bol Lexa odsúdený len raz, v roku 2005 na peňažný trest pol milióna korún za zneužitie právomoci. Pre miliardový klan to boli drobné na kávu. Vrcholom cynizmu bolo, keď mu Európsky súd pre ľudské práva neskôr priznal odškodné od štátu za porušenie jeho práv.
Dnes si tento človek si užíva slobodu, ktorú si jeho rodina „naplánovala“ už v suterénoch ŠtB. Nikdy nebol právoplatne odsúdený za vraždu Remiáša ani za únos, pretože krysy si navzájom kryjú chrbát dodnes.
Vladimír Poór
Klan Poórovcov a Nafta Gbely. Ak bol Rezeš vládcom východu, Vladimír Poór sa stal krysím kráľom západného Slovenska. Tento človek nebol žiadny vizionár, bol to čistý produkt socialistického sektora služieb a obchodu v Trnave.
Bolo to prostredie, kde sa už za boľševika rodila prvá šedá ekonomika postavená na vekslákoch, valutách a kontaktoch v ŠtB. Poór presne vedel, ako systém funguje. Vymenil čašnícke sako za drahý oblek a ako krajský šéf Mečiarovho HZDS spustil v roku 1996 lúpež storočia, privatizáciu Nafty Gbely.
Strategický podnik, ktorý ovládal podzemné zásobníky plynu a ťažbu v hodnote miliárd, kúpila jeho firma Druhá strategická za smiešnych 500 miliónov korún. Vrcholom drzosti bolo, že mu štát dovolil splácať to priamo zo ziskov, ktoré tá istá Nafta vyprodukovala. Bol to krysí podraz, štát mu daroval kľúče od národného bohatstva a ešte mu za to aj zaplatil.
Hoci musel Naftu po čase pod tlakom vrátiť, miliardy z nej mu zostali a nalial ich do Železničných opravovní v Trnave (ŽOS). Tie dodnes žijú zo štátnych zákaziek, či je pri moci ktokoľvek. Dnes, v roku 2026, sú to jeho synovia a vnuci, ktorí vlastnia nákupné centrá a futbalové kluby.
Jozef Brhel
Toto, je ďalšia ťažká váha z mrazivého obdobia mečiarizmu. Tento človek je učebnicový príklad toho, ako sa zo syna vysokého komunistického funkcionára stal jeden z najvplyvnejších oligarchov v pozadí každej vlády.
Jeho kariéra nezačala v garáži, ale v elitných kádrových liahňach a neskôr na poste štátneho tajomníka na ministerstve hospodárstva za HZDS. Práve tam, priamo pri zdroji, sa rozhodovalo o tom, ktorá fabrika alebo strategický podnik pripadne ktorému klanu.
Brhel pochopil, že budúcnosť nie je v ťažkej oceli, ale v informáciách a energiách. Jeho impérium sa rokmi „nasalo“ na štátne IT zákazky a energetiku, kde sa točili miliardy z našich daní. Kým obyčajný Slovák rátal každú korunu, Brhelovci stavali impérium z peňazí, ktoré vopred „naplánovali“ v tieni mečiarovskej privatizácie.
Píše sa marec 2026 a krysie svedomie ich konečne dobehlo v kauze Mýtnik. Špecializovaný trestný súd v tejto kauze, spojenej s predraženými IT systémami pre finančnú správu, vyhlásil rozsudok. Jozef Brhel starší bol odsúdený na nepodmienečný trest odňatia slobody a dostal aj vysoký peňažný trest.
Jeho syn, Jozef Brhel mladší, ktorý v rodinnom biznise figuruje ako ďalšia generácia, vyviazol s podmienkou a peňažným trestom. Hoci sa voči rozsudku obaja odvolali, pravda z archívov o tom, ako sa slovenské milióny liali do ich firiem, je vonku.
Chlapci z MGIMO.
Jaroslav Haščák a jeho partneri sa stali vládcami informácií a kapitálu. Tento príbeh sa nezačal náhodným nápadom, ale v elitných kádrových liahňach v Moskve. Práve tam, na prestížnom inštitúte MGIMO, sa v 80. rokoch formovala nová krysia elita. Bola to škola vyhradená pre deti vysokých kádrovníkov a príslušníkov rozviedky, kde sa študenti neučili len diplomaciu, ale predovšetkým mechanizmy, ako ovládať finančné toky a vplyv v globálnom meradle.
K prvým veľkým peniazom sa Haščák a jeho okruh dostali v prvej polovici 90. rokov mimoriadne efektívnym spôsobom. Využili chaos kupónovej privatizácie a prístup k informáciám, ktoré mali v tom čase k dispozícii len ľudia z najvyšších štruktúr. Cez sieť zberných miest začali vo veľkom vykupovať privatizačné šeky od bežných občanov, ktorí v čase hyperinflácie a neistoty netušili, akú hodnotu tieto ceniny v skutočnosti majú. Bol to dravý nástup novej generácie kádrov, lacno ovládnuť podiely v strategických podnikoch a následne ich koncentrovať do svojich rúk.
V tejto dobe, sa meno Jaroslava Haščáka opakovane skloňovalo v súvislosti s výpoveďami rôznych kajúcnikov, v marci 2026 patrí medzi najbohatších Slovákov. Zdá sa, že systém, na ktorého budovaní sa táto skupina podieľala, je voči vonkajším zásahom mimoriadne odolný. To, čo však zostáva nespochybniteľným faktom, je rodokmeň „chlapca z Moskvy“, ktorý presne vedel, kedy a kde sa v 90. rokoch rozdávajú karty.
Jeho impérium dnes ovláda kľúčové segmenty slovenského zdravotníctva, poisťovníctva a médií. Sú to pohrobkovia štruktúr, ktoré sa v Moskve naučili, ako kontrolovať štát cez kapitál. Zatiaľ čo mladá rodina počíta každé euro na zdravotnú starostlivosť, tento klan spravuje majetok, ktorého základy boli položené v tieni mečiarovskej privatizácie a moskovských internátov pre vyvolených.
Spolužiaci z moskovských lavíc
Jaroslav Haščák v tom nebol sám. Na MGIMO študovali v rovnakom čase aj jeho neskorší partneri z Penty, ako Marek Dospiva a Jozef Oravkin. Táto "moskovská klika" si dodnes drží vplyv v stredoeurópskom biznise. Nie sú to však jediné mená. Škola vychovala aj ďalšie vplyvné postavy, ktoré neskôr obsadili kľúčové posty v slovenskej diplomacii a biznise.
Miroslav Lajčák, dlhoročný minister zahraničných vecí a diplomat, ktorý takisto prešiel touto moskovskou školou kádrov.
Maroš Šefčovič, súčasný podpredseda Európskej komisie, ďalší z absolventov, ktorý dokazuje, že kádre z Moskvy sa vedia fikané uchytiť aj v Bruseli.
Juraj Široký, hoci študoval skôr, jeho meno a väzby na ŠtB a moskovské štruktúry dopĺňajú mozaiku rodín, ktoré ovládali hospodárstvo.
Dnes, sú to práve títo synovia a vnuci kádrovníkov, ktorí sa nám z terás svojich luxusných sídiel smejú do tváre, zatiaľ čo my splácame byty za 200 000 eur. Sú to pohrobkovia, ktorí sa na nás parazitujú už od protektorátu a pod rôznymi tričkami si len strážia svoje korytá.
Klan Širokých a Juraj Široký
Ak hľadáme niekoho, kto stelesňuje dokonalé prepojenie ŠtB a nakradnutých miliónov z 90. rokov, je to práve on. Juraj Široký nebol obyčajný komunista, bol to vysoký dôstojník kontrarozviedky ŠtB (krycie meno „Belan“), ktorý v 80. rokoch pôsobil na ambasáde vo Washingtone. Tam sa neučil diplomaciu, ale špionáž a metódy, ako manipulovať s informáciami a ľuďmi v nepriateľskom prostredí.
Po roku 1989 toto svoje spravodajské videnie sveta zúročil a spolu s Viktorom Koženým rozbehol Harvardské investičné fondy. Kým tisíce obyčajných Slovákov im v eufórii zverili svoje kupónové knižky a snívali o zbohatnutí, krysy z rozviedky majetok v hodnote miliárd v tichosti vytunelovali a previedli na schránkové firmy v daňových rajoch na Bahamách. Práve Bahamy sa stali symbolom ich nedotknuteľnosti, tam skončili peniaze poctivých ľudí, z ktorých si klan vybudoval svoje prvé súkromné impérium.
Neskôr tento krysí klan ovládol stavebný gigant Váhostav, ktorý sa stal ich hlavným nástrojom na parazitovanie na štáte.
Scenár bol roky rovnaký. Váhostav bral obrie štátne zákazky na diaľnice, ale neplatil malým živnostníkom a subdodávateľom. Kým obyčajní chlapi s bagrami a murári krachovali, prichádzali o strechy nad hlavou a niektorí si zo zúfalstva siahli na život, klan Širokých si z týchto neplatených faktúr staval luxusné vily v exotike a hotel DoubleTree by Hilton v Bratislave.
Majetok a vplyv v rodine sa delili fikaně. Syn Juraj Široký ml. prevzal operatívu a spravuje rodinné kšefty, zatiaľ čo manželka Dana figurovala v štruktúrach firiem vlastniacich tie povestné bahamské rezidencie. Je to klasická krysia dynastia, kde otec „Belan“ zametal stopy cez svoje kontakty z rozviedky a syn s manželkou spravovali korisť. Ako je zvykom do dnes, niektorý čo sa bojí, prepisujú majetok na manželky a sú z nich vlastne nemajetný bezdomovci.
Dnes sa nám klan Širokých, snaží nahovoriť, že s Váhostavom už nič nemá. Po obrovskom skandále v roku 2015, kedy firmu musel zachraňovať štát z našich daní, sa meno Široký stalo príliš toxickým. Oficiálne firmu prevzala česká skupina Geosan, no krysie nitky v skutočnosti nikdy nezmizli. Cez neprehľadné schránkové firmy a rodinné nadácie klan stále drží pod krkom najcennejšie reality a pozemky v Bratislave, ktoré z Váhostavu včas „upratali“ do bezpečia.
V dozorných radách napojených firiem dodnes sedia verné kádre, ktoré so Širokým st. začínali už v 90. rokoch a presne vedia, komu vďačia za svoje vily. Sú to pohrobkovia ŠtB, ktorí sa naučili dokonale maskovať svoju prítomnosť, aby sme si nevšimli, že z každého metra asfaltu, ktorý zaplatí obyčajný Slovák, stále kvapká provízia do ich rodinných vreciek. Vnuci tohto dôstojníka rozviedky dnes chodia do elitných zahraničných škôl a profitujú z peňazí ukradnutých cez fiktívne faktúry a neplatené dlhy poctivých remeselníkov, ktorým kedysi ich dedo sľuboval v televízii svetlú budúcnosť.
Klan Tkáčovcov a J&T.
Ak bol Široký kádrom rozviedky, klan J&T je ukážkovým príkladom toho, ako sa slovenské hory a banky dostali do rúk synov tých správnych otcov. Tento príbeh sa nezačal nikde inde než v klimatizovaných kanceláriách Štátnej banky československej, kde už za hlbokého boľševika pôsobil otec Jozef Tkáč.
Po revolúcii, počas najtvrdšieho mečiarizmu v rokoch 1992 – 1998, sa tento kovaný káder stal šéfom štátnej Investičnej a rozvojovej banky (IRB). Práve v čase, keď otec riadil túto strategickú inštitúciu, jeho syn Patrik Tkáč a kamarát Ivan Jakabovič rozbiehali svoje prvé dravé obchody.
Banka pod otcovým vedením fungovala ako krysí bankomat pre spriatelené klany a rozdávala miliardové úvery, o ktorých sa už vtedy vedelo, že sa nikdy nevrátia. Vrcholom drzosti bolo majetkové spojenie s klanom Rezešovcov, po ktorom zostala IRB úplne vytunelovaná a plná nezaplatiteľných dlhov.
Zatiaľ čo chlapci z J&T vďaka otcovým informáciám a bankovému krytiu rozprávkovo bohatli, štát musel IRB potupne vyťahovať z priepasti. Aby banka úplne neľahla, museli sme sa na jej ozdravenie vyzbierať my všetci. Boli to miliardy korún z našich daní, ktoré štát do IRB nalial, aby ju vyčistil od krysích kšeftov.
Píše sa rok 2026 a títo pohrobkovia bankových kádrov dnes vlastnia slovenské hory, lyžiarske strediská a vlastné bankové impérium. Zatiaľ čo obyčajný Slovák platí drahé skipasy a spláca úvery v inštitúciách, ktoré vyrástli z peňazí ukradnutých v 90. rokoch, tento klan si užíva luxus z kapitálu, ktorý im v tieni mečiarovskej privatizácie v podstate daroval štát.
Krysy si vtedy sprivatizovali zisky, ale straty nechali zaplatiť národu.
Klan Hatinovcov a Slovnaft.
Ak hľadáme príklad kádrovníka, ktorý si sprivatizoval vlastnú fabriku, je to Slavomír Hatina. Tento človek nebol žiadny priekopník voľného trhu, ale verný produkt socialistického priemyslu. V Slovnafte pôsobil už od roku 1970 a vypracoval sa na jeho generálneho riaditeľa ešte za hlbokého boľševika.
Slovnaft bol za socializmu strategický podnik pod extrémnym dohľadom ŠtB a Moskvy. Hatina presne vedel, ako fungujú ropné toky a komu treba v strane pokloniť, aby sa v kresle udržal. Po revolúcii, počas najtvrdšieho mečiarizmu, tento kovaný káder vymenil riaditeľský dekrét za vlastnícke akcie.
V roku 1995 Mečiarova vláda „predala“ Slovnaft akciovej spoločnosti Slovnaft-Invest, ktorú ovládol práve Hatina a jeho manažment. Z riaditeľa štátneho podniku sa stal v priebehu noci jeden z najbohatších Slovákov. Bol to klasický krysí manéver, využiť informácie a postavenie z minulého režimu na to, aby ovládol strategický podnik za zlomok jeho skutočnej hodnoty.
Píše sa rok 2026 a hoci Slovnaft neskôr prešiel pod maďarský MOL, rodina Hatinovcov z tejto „malej domov“ vybudovala impérium, ktoré ich deti a vnuci spravujú dodnes. Sú to pohrobkovia priemyselných kádrov, ktorí vyrástli na benzíne a nafte, ktoré sme my všetci predražené platili, kým oni si v tieni Mečiara „optimalizovali“ svoje súkromné zisky.
Príbeh Martina Kvietika ml. je mrazivou ukážkou toho, ako sa v 90. rokoch dalo zneužiť čestné meno na budovanie impéria v tieni starých kádrov. Jeho otec, legendárny herec Štefan Kvietik, ktorý zomrel v marci 2025 vo veku 90 rokov, bol národnou ikonou a vlastencom. Hoci pôsobil v politike ako poslanec za Mečiarovo HZDS, s Podnikmi zahraničného obchodu (PZO) nemal nič spoločné. Bol to umelec, ktorého si moc vybrala ako svoj morálny štít.
Skutočná krysia línia a prepojenie na PZO prišli až s jeho synom Martinom a vznikom skupiny Slavia Capital. Martin Kvietik nezaložil túto štruktúru sám, jeho kľúčovým partnerom bol Peter Gabalec, ktorý prešiel „školou“ v známom PZO Petrimex. Práve v týchto elitných liahňach, riadených pod dohľadom ŠtB, sa kádre učili narábať s devízami a schránkovými firmami. Martin do tohto spojenectva dodal „veľké meno“ svojho otca a politické dvere, ktoré mu v časoch HZDS a neskôr SNS umožňovali prístup k štátnym zákazkám v poľnohospodárstve a obrane.
Dnes, sa tento obraz moci sa dnes otriasa v troskách spravodlivosti. Kauza Dobytkár, ktorá mala rozkryť korupčný systém v pôdohospodárstve, sa zmenila na fiasko. Vyšetrovanie ukázalo, že celá obžaloba stála na procesných chybách polície a výpovediach kajúcnikov, ktorí pred súdom preukázateľne klamali a vymýšľali si, aby si zachránili vlastnú kožu.
Práve toto zbabrané vyšetrovanie, postavené na krivých svedectvách a porušovaní zákona zo strany štátu, spôsobilo, že zatiaľ zostáva skutočná pravda o rozdeľovaní miliónov pochovaná.
Zbrojársky martinský „jackpot“
V roku 1994, teda uprostred najtvrdšieho mečiarizmu, založil Výboh v Martine firmu Willing. Martin bol vtedy zbrojárskym srdcom Slovenska, kde v štátnych podnikoch ako ZŤS Martin chátrala technika v hodnote miliárd. Výboh, vtedy ako 27-ročný dravý obchodník, presne vedel, ako sa v tomto prostredí hýbať. Peniaze nezískal prácou v továrni, ale tým, že sa stal exkluzívnym sprostredkovateľom medzi upadajúcim slovenským zbrojárskym priemyslom a ruským štátom.
Ruská spojka a stíhačky MiG-29
Hlavným zdrojom jeho bohatstva sa stalo zastupovanie ruských záujmov pri servise a modernizácii slovenských stíhačiek MiG-29. V čase, keď Mečiarova vláda udržiavala so schválením Moskvy strategické väzby na východ, Výbohova firma Willing získala monopol na dodávky náhradných dielov a servis armádnej techniky. Z každej súčiastky, ktorú slovenské ministerstvo obrany kúpilo, tiekla provízia priamo do jeho súkromnej firmy.
Peniaze zo štátnych zákaziek
Zbrojársky biznis v 90. rokoch bol uzavretý svet pre vyvolených. Výboh nepotreboval vlastný počiatočný kapitál, pretože jeho biznis model stál na štátnych zákazkách. Štát mu v podstate zaplatil za to, že mu sprostredkuje obchod s Rusmi, pričom si Výboh ako medzičlánok ponechával obrovské marže. Práve tieto provízie zo servisu zbraní a techniky v tieni mečiarovskej éry položili základ jeho dnešného impéria.
V marci 2026 je tento pôvodný zbrojársky kapitál dávno „prepraný“ do čistého biznisu. Syn Matúš Výboch dnes spravuje rodinné miliardy cez skupinu MiddleCap, investuje do luxusných nehnuteľností v Londýne a Monaku a do módy. Je to klasická ukážka toho, ako sa peniaze zo sprostredkovateľských kšeftov 90. rokov v roku 2026 tvária ako moderný medzinárodný investičný úspech.
Energetická lúpež, Ľubomír Blaško bol v 90. rokoch nenápadným, ale kľúčovým hráčom napojeným na mečiarovské štruktúry. Bol to človek, ktorý presne vedel, akú hodnotu má elektrina a plyn v čase, keď sa trh s energiami len tvoril. V období rokov 1993 – 1998 sa jeho meno objavovalo všade tam, kde sa potichu privatizovali energetické podniky alebo sa kšeftovalo s uhlím pre štátne elektrárne.
Podarilo sa mu ovládnuť strategické podiely, ktoré neskôr vytvorili základ obrovského impéria. Po jeho predčasnej smrti prevzala správu majetku jeho manželka Mária Blašková. Dnes, patrí k najbohatším ženám na Slovensku a jej rodina ovláda podiely v gigantoch ako Moravia Steel (Třinecké železiarne). Sú to miliardy, ktoré začali tiecť v čase, keď sa v 90. rokoch „za babku“ rozdeľovali energetické licencie a suroviny vyvoleným kádrom.
Papierenský monopol. Milan Fiľo je ďalším ukážkovým príkladom privatizéra z najtvrdšej éry mečiarizmu. V roku 1996, uprostred najdivokejšieho rozoberania štátu, sa mu podarilo ovládnuť ružomberské papierne (SCP Ružomberok). Scenár bol klasický. Privatizácia cez Fond národného majetku, kde lojálny kádr dostal fabriku, ktorú budovali generácie Slovákov, za zlomok jej skutočnej ceny.
Fiľo sa v 90. rokoch tešil priamej prizni Vladimíra Mečiara a jeho HZDS. Kým tisíce zamestnancov v Ružomberku v podstate prišli o sľúbené podiely, on budoval skupinu Eco-Investment. Dnes je tento muž jedným z najvplyvnejších oligarchov, ktorý si svoj vplyv z 90. rokov úspešne preniesol cez všetky politické garnitúry. Jeho potomkovia dnes žijú v nepredstaviteľnom luxuse z peňazí, ktoré majú pôvod v onom privatizačnom dare z roku 1996.
Vladimír Soták a Železiarne Podbrezová.
Ak hľadáme niekoho, kto v 90. rokoch dokázal premeniť mečiarovskú privatizáciu na niečo, čo ľuďom reálne slúži, je to Vladimír Soták. Áno, aj on bol v roku 1994 súčasťou toho systému, ako dlhoročný káder a riaditeľ využil situáciu, kontakty a cez zamestnaneckú akciovku ovládol železiarne, ktoré štát vtedy rozdával „svojim“. Lenže tu sa jeho príbeh od ostatných krýs, ktoré fabriky len vytunelovali a rozpredali, zásadne líši.
Soták totiž ako jeden z mála pochopil, že majetok zaväzuje. Zostal na Horehroní a zo železiarní vybudoval moderný kolos, ktorý dnes živí tisíce rodín. Je to tvrdý chlap, ktorý si servítku pred ústa nedáva, ale pre svoj región robí maximum, investuje do škôl, nemocníc, športu a sociálnych istôt, o akých môžu ľudia v iných hladových dolinách len snívať. Možno na začiatku využil krysie metódy doby, aby sa dostal k moci, ale odvtedy tie peniaze vracia ľuďom späť cez prácu a stabilitu.
dnes je Vladimír Soták dôkazom, že aj v tomto pokrivenom systéme sa našiel niekto, kto sa k národu neotočil chrbtom. Je to „bašta“ starého strihu, ktorá kádruje vlády z pozície šéfa Klubu 500, ale robí to preto, aby chránil slovenský priemysel a chleba pre svojich robotníkov. Kým vnuci iných privatizérov sa vyvaľujú na jachtách z ukradnutých miliárd, v Podbrezovej sa dymí z komínov a ľudia vedia, že kým je tam „pán riaditeľ“, majú istotu.
Vladimír Soták pochopil, že bez odborníkov fabrika neprežije. Vybudoval Súkromnú strednú odbornú školu hutnícku a Súkromné gymnázium ŽP v Podbrezovej. Študenti tam majú nielen bezplatné vzdelanie a pomôcky, ale aj garantovanú prácu a štipendiá. V regióne, kde štát na školstvo rezignoval, on vytvoril funkčný ostrov istoty.
Investoval milióny do rekonštrukcie nemocnice v Brezne a vybudoval moderné diagnostické a rehabilitačné centrum priamo v Podbrezovej. Nejde len o jeho zamestnancov, tieto služby využíva celé Horehronie. Okrem toho jeho Nadácia Železiarne Podbrezová a Nadácia Miška Sotáka (pomenovaná po zosnulom synovi/vnukovi) adresne pomáhajú rodinám v núdzi, chorým deťom a invalidom.
Šport a komunita ako tmel
Soták je hlavným motorom športu v kraji. Financuje prvoligový futbalový klub FK Železiarne Podbrezová, podporuje kolky, cyklistiku aj lyžovanie. Vybudovaním rezortu na Táľoch (golf, lyžovanie, hotely) vytvoril stovky pracovných miest v cestovnom ruchu, čím diverzifikoval ekonomiku regiónu, aby nebola závislá len od ocele.
Dôstojná staroba sa u neho nekončí odchodom do dôchodku. Bývalí zamestnanci majú prístup k dotovanému stravovaniu, ozdravným pobytom a spoločenskému vyžitiu. Je to ten typ starosvetskej zodpovednosti, ktorú moderní manažéri z Bratislavy často nechápu.
Práve on, je dôkazom, že aj človek, ktorý vzišiel z drsnej privatizácie 90. rokov, sa môže rozhodnúť, že nebude len brať, ale začne reálne budovať. Využil mečiarovský systém, aby ovládol fabriku, ale potom tú fabriku využil na to, aby zachránil celý kraj pred hladom a úpadkom. Je to tvrdý, kontroverzný a svojrázny muž, ale na Horehroní je pre tisíce ľudí zárukou, že zajtra budú mať čo dať na stôl.
Vladimír Soták presne vie, kde bije srdce Horehronia. Kým iní oligarchovia sponzorujú luxusné podujatia pre vyvolených, on leje peniaze do Heľpy. Drží pri živote dychovku, folklór a tradície, ktoré by bez jeho miliónov už dávno zanikli. Je to jeho spôsob, ako povedať: 'V 90. rokoch som si tú fabriku vzal, ale teraz sa starám o váš svet.' A ľudia mu za to tlieskajú, lebo dnes je on jedinou istotou, ktorú v tomto kraji majú.
