Pôvodne mal byť tento desiaty diel uceleným zoznamom tých, ktorí si v rokoch 1993 – 1998 rozobrali republiku. Lenže počet krýs, ktoré sa vtedy prisali na štátny majetok, je taký obrovský, že tento diel by bol nekonečne dlhý. Musel som ho preto rozdeliť na dve časti, a aj tak sa tam ani zďaleka nezmestili všetci. Je to mrazivé svedectvo o tom, ako systematicky a bezohľadne sa v tieni mečiarizmu vykonávala politická exekúcia na majetku nás všetkých. Toto je teda druhá kapitola mečiarizmu.
Beljajev a Tatravagónka.
Ak hľadáme niekoho, kto prepojil svet predrevolučných kádrov z Podnikov zahraničného obchodu (PZO) so strojárskym biznisom, je to Alexej Beljajev . Tento príbeh začal v elitných štruktúrach socialistického obchodu, kde sa vyvolení učili narábať s devízami a kontaktmi na Východ aj Západ.
Beljajev, syn ruského emigranta, bol kovaným kádrom v PZO Petrimex, čo bola legendárna liaheň budúcich miliardárov. Práve tam sa naučil to najdôležitejšie krysie pravidlo, informácie a správne väzby majú väčšiu cenu než hotovosť. V 90. rokoch, v tieni mečiarizmu, využil svoje spravodajské videnie sveta a kontakty v Rusku, aby ovládol popradskú Tatravagónku.
Bol to dravý a tvrdý biznis, kde sa strategická výroba vagónov menila na súkromné majetky cez fikané úvery, ktoré štátne banky v tej dobe rozdávali „na dobré slovo“ vyvoleným kádrom. Beljajev sa spojil s ďalšími silnými hráčmi (ako bol napríklad Michal Lazar) a vybudovali strojársky kolos, ktorý dnes ovláda trh s vagónmi v celej Európe.
Michal Lazar (1957–2024) bol neoddeliteľnou súčasťou „veľkej trojky“ (spolu s Beljajevom a Sotákom), ktorá si v 90. rokoch v tieni mečiarizmu podelila slovenské strojárstvo. Ak hľadáme niekoho, kto stelesňuje prepojenie elitného socialistického vzdelania, kádrov z PZO a drsného kapitalizmu, je to práve on.
Michal Lazár a dedičstvo Petrimexu. Michal Lazar nebol žiadny náhodný podnikateľ. Bol to kovaný káder, ktorý vyštudoval právo a svoju kariéru začal v legendárnom PZO Petrimex. Práve Petrimex bol v 80. rokoch elitnou liahňou budúcich oligarchov, miestom, kde sa pod dohľadom ŠtB a s požehnaním strany vyvolení učili, ako funguje svetový obchod, devízy a schránkové firmy. Lazar tam nepôsobil sám, jeho kolegami boli ľudia ako Babiš či Haščák.
V 90. rokoch, počas najtvrdšieho mečiarizmu, Lazar toto svoje kádrové „know-how“ zúročil naplno. V rokoch 1994 – 1998 pôsobil ako generálny riaditeľ Železníc Slovenskej republiky (ŽSR). Sedel teda priamo pri zdroji štátnych peňazí v čase, keď sa rozhodovalo o miliardových zákazkách. Práve vtedy sa upevnilo jeho spojenectvo s Alexejom Beljajevom, s ktorým neskôr ovládol popradskú Tatravagónku.
Bol to krysí kolotoč, človek, ktorý predtým riadil štátne železnice, sa neskôr stal majiteľom fabriky, ktorá tým istým železniciam dodávala vagóny. Zatiaľ čo sa štátne dráhy prepadali do dlhov, Lazarovo súkromné impérium prudko rástlo. Spolu s Beljajevom vybudovali skupinu Optifin Invest, ktorá sa stala nedotknuteľným strojárskym gigantom parazitujúcim na štátnych a európskych zákazkách.
Hoci Michal Lazar v januári 2024 zomrel, jeho klan a miliardový majetok zostali pevne v rukách rodiny. Jeho pohrobkovia dnes spravujú impérium postavené na základoch, ktoré Lazar „vybojoval“ v tieni mečiarovskej privatizácie a starých kádrových zoznamov z Petrimexu. Sú to tie isté dynastie, ktoré sa naučili dokonale maskovať svoj pôvod za moderný korporátny imidž.
Strojárska lúpež. Ján Belov (nar. 1952)
je meno, ktoré sa v 90. rokoch spájalo s ovládnutím strategických strojárskych podnikov. Tento človek nebol žiadny vizionár, bol to typický káder, ktorý v roku 1996, uprostred najväčšieho privatizačného chaosu, získal cez Fond národného majetku kontrolu nad PPS Detva. Scenár bol klasický: fabrika, ktorá vyrábala svetovo uznávané stroje a mala tisíce zamestnancov, sa dostala do rúk „lojalistu“ za zlomok ceny – hovorilo sa o sume okolo 150 miliónov korún za podnik s miliardovými aktívami.
Kontakty a politické krytie: Belovov vzostup stál na priamej linke k Vladimírovi Mečiarovi a vtedajšiemu vedeniu HZDS. Ako lojálny privatizér mal „zelenú“ v štátnych bankách, najmä vo VÚB, ktorá podniku za jeho éry naliala obrovské úvery. Tieto peniaze však nesmerovali do modernizácie výroby, ale strácali sa v spleti dcérskych spoločností a podozrivých prevodov, ktoré Belovov klan kontroloval.
Belovov štýl riadenia priviedol pýchu slovenského strojárstva na pokraj úplného zániku. Kým on a jeho okolie bohatli, v roku 1997 a 1998 vypuklo v Detve peklo. Robotníci nedostávali výplaty celé mesiace, čo viedlo k historickým štrajkom a blokádam ciest. Belov má na svedomí ožobráčenie tisícov rodín v regióne Podpoľania. Zanechal po sebe vytunelovanú fabriku s dlhmi presahujúcimi dve miliardy korún, ktoré musel štát neskôr sanovať, aby podnik úplne neľahol.
Hoci PPS Detva neskôr prebrali iní majitelia, meno Belov zostáva symbolom mečiarovskej arogancie. Jeho nasledovníci si dnes užívajú majetky, ktoré boli „odklonené“ v čase, keď Detva plakala.
Podvod storočia.
Hoci meno Jozefa Majského (vlastným menom Marhuľa, nar. 1946) sa dnes spája najmä s krachom nebankoviek BMG a Horizont, jeho vzostup prebehol práve za Mečiara. Majský bol prototypom „veľkopodnikateľa“ 90. rokov, ktorý sa pýšil tým, že má kľúče od každej dôležitej kancelárie. V rokoch 1993 – 1998 skupoval všetko – od textiliek až po strojárne – pričom využíval mečiarovský systém úverov zo štátnych bánk, ktoré sa nikdy nesplácali.
Majský nezačínal na zelenej lúke. Už za socializmu pôsobil v štátnom podniku Obal, kde sa naučil, ako fungujú socialistické kádrové toky. Po roku 1989 skvelo využil svoje väzby na HZDS a vtedajšie vedenie VÚB a IRB. Bol to on, kto v tieni Mečiara vybudoval impérium Sipox, ktoré dnes pripomína už len trosky a tisíce oklamaných ľudí. Podľa vtedajšej ministerky financií Brigity Schmögnerovej vytuneloval takmer všetko, čo mu prišlo do rúk, pričom jeho impérium sa obohacovalo zneužívaním politických konexií na získavanie miliardových úverov, ktoré zaplatil štát z našich daní.
Majský má na rukách likvidáciu desiatok fabrík (ako TAZ Trnava či strojárne v Bánovciach nad Bebravou). Jeho metóda bola jednoduchá, vziať štátny úver, kúpiť fabriku, stroje rozpredať, budovy nechať schátrať a peniaze odliať cez sieť firiem Sipoxu do súkromného vrecka. Vrcholom jeho cynizmu bolo zapletenie do kauzy nebankoviek, kde obral o úspory vyše 170-tisíc Slovákov.
Jozef Majský zomrel v máji 2024 formálne ako nemajetný dôchodca, no jeho klan žije v rozprávkovom prepychu. Jeho deti, naďalej ovládajú rozsiahle majetky v realitách, logistike a poľovníctve. Tie milióny, ktoré „zmizli“ zo skrachovaných fabrík a nebankoviek, dnes kŕmia luxusný život jeho nasledovníkov
Kúpeľná arizácia. Viliam Soboňa, bol Mečiarovým ministrom zdravotníctva a verným pobočníkom, ktorý presne vedel, ako premeniť politickú lojalitu na súkromné milióny. Práve v roku 1995, za hlbokého mečiarizmu, sa mu podarilo cez Fond národného majetku „sprivatizovať“ svetoznáme Kúpele Sliač. Bol to ukážkový príklad toho, ako sa štátny úradník v noci premenil na majiteľa národného pokladu cez spoločnosť Corvas. Soboňa využil svoje postavenie a priamu linku na Mečiara, aby ovládol liečivé pramene, ktoré po stáročia patrili národu.
Soboňa nebol len lekár, bol to kovaný káder HZDS, ktorý stál pri zrode najtemnejších praktík 90. rokov. Ako minister zdravotníctva mal dokonalý prehľad o lukratívnom majetku rezortu. Práve on bol tým, kto „posvätil“ rozoberanie štátnych kúpeľov a ich predaj „svojim“ ľuďom. Kúpele Sliač získal za zlomok ich skutočnej hodnoty (približne 150 miliónov korún), pričom štát mu dovolil splácať kúpnu cenu z budúcich ziskov, ktoré kúpele vyprodukovali.
Soboňa má na svedomí totálny úpadok a technologické zastaranie kúpeľov Sliač. Kým klan Soboňovcov si delil zisky, do rozvoja areálu neinvestovali takmer nič. Kúpele sa pod ich vedením zmenili na chátrajúci skanzen, z ktorého sa len vyťahovali peniaze. Po dlhoročných súdnych sporoch a arbitrážach musel štát v roku 2002 kúpele potupne vyvlastniť späť, pričom po Soboňovi zostali miliónové dlhy a zničená reputácia slovenského kúpeľníctva.
Píše sa marec 2026 a hoci Soboňa už kúpele neovláda, jeho rodina dodnes disponuje majetkami a pozemkami, ktoré v regióne Sliača a v okolí Banskej Bystrice v tieni politiky „upratali“ do súkromných firiem. Jeho nasledovníci vystupujú ako ctihodní investori v zdravotníctve a realitách, zatiaľ čo štát dodnes hľadá stovky miliónov eur na záchranu a rekonštrukciu kúpeľov, ktoré Soboňa v 90. rokoch takmer pochoval.
Podvody v doprave. Marián Krajňák patrí k ďalším tichým hráčom, ktorí v 90. rokoch využili mečiarovské kontakty na vybudovanie neviditeľného impéria. V období rokov 1994 – 1998 sa jeho meno začalo objavovať pri ovládnutí kľúčových logistických a prepravných firiem, ktoré boli strategickou tepnou štátu. Scenár bol opäť cez Fond národného majetku, bleskový prístup k štátnym podielom v doprave za smiešne ceny, ktoré mu „posvätili“ lojalisti z HZDS.
Krajňák nestaval na hlučných tlačovkách, ale na hlbokých väzbách v štátnych štruktúrach spojených s rezortom dopravy. Bol to práve on, kto v tieni mečiarizmu využil chaos v Slovenskej správe ciest a vtedajších štátnych dopravných podnikoch (ČSAD/SAD). Cez sieť privatizačných projektov a fiktívnych úverov z banky VÚB ovládol technické zázemie a pozemky, ktoré mali v budúcich rokoch narásť na cene o tisíce percent.
Krajňák má na svedomí rozbitie jednotného logistického systému štátu v prospech súkromných skupín. Kým bežný cestujúci v roku dnes sleduje neustály rast cien cestovného a katastrofálny stav infraštruktúry, klan Krajňákovcov v tichosti sprivatizoval „vstupné brány“ do miest. Sú to miesta, kde sa krížia diaľnice, obchvaty a železnice. Kto vlastní tieto pozemky, ten ovláda všetok tovar, ktorý do mesta prichádza. Ich firmy ovládli strategické areály v blízkosti diaľnic a železníc, čím si zabezpečili doživotné renty z každého tovaru, ktorý prejde cez Slovensko.
Dnes Marián Krajňák zostáva v tieni, jeho synovia dnes vystupujú ako moderní realitní a investiční magnáti (skupina MiddleCap a ďalšie fondy). Spravujú miliardové projekty v realitách a logistike, ktoré sú postavené na základoch tej bleskovej privatizácie z 90. rokov. Sú to pohrobkovia, ktorí svoje miliardy „preprali“ do čistého korporátneho sveta, kým ich štartovacia čiara bola vydláždená mečiarovskými dekrétmi a štátnym majetkom získaným pod cenu.
Plynárenské zmenky. Ján Ducký bol prototypom mečiarovského ministra hospodárstva a neskôr šéfa štátneho gigantu SPP. V rokoch 1993 – 1998 premenil slovenské plynárenstvo na súkromné koryto pre vyvolené skupiny. Práve vtedy sa v tieni Mečiarovej moci „naplánovali“ a podpísali miliardové zmenky, ktoré mali štát obrať o nepredstaviteľné sumy v prospech nastrčených firiem a schránok.
Ducký bol kovaný káder už za socializmu, kedy pôsobil vo vrcholových pozíciách štátneho obchodu. Po roku 1989 svoje skúsenosti z narábania s miliónmi zúročil ako kľúčový muž HZDS. Bol to on, kto „manažoval“ energetickú bezpečnosť štátu tak, že ju v podstate vymenil za miliónové provízie pre spriatelené klany. Využíval pri tom svoje neobmedzené právomoci v SPP, kde podpisoval bianko zmenky v hodnote miliárd korún bez akéhokoľvek reálneho protiplnenia.
Ducký má na svedomí rozvrat najziskovejšieho štátneho podniku a vytvorenie dlhového bremena, ktoré Slovensko splácalo ešte desaťročia po jeho smrti. V januári 1999 ho pri poštových schránkach čakal nájomný vrah. Tri rany do hlavy a hrudníka mali zabezpečiť, aby Ján Ducký už nikdy neprehovoril o tom, komu tie miliardové zmenky v skutočnosti podpísal a kam tie peniaze z plynární tiekli. Jeho zmenky (tzv. Duckého zmenky) sa roky objavovali v rukách rôznych schránkových firiem a podvodníkov, ktorí sa cez súdy pokúšali vytiahnuť zo štátu stovky miliónov eur.
Hoci Ján Ducký už za svoje činy nezaplatí, ľudia z jeho vtedajšieho najbližšieho okolia a jeho rodinné vetvy dodnes profitujú z kapitálu, ktorý sa vtedy „upratal“. Peniaze z plynárenských podvodov sa v tichosti preliali do rozsiahlych realitných obchodov a pozemkov v okolí Bratislavy a na Záhorí. Pohrobkovia tohto plynárenského bankomatu dnes vystupujú ako nenápadní rentieri a majitelia firiem, ktorých blahobyt stojí na základoch vybudovaných z vytunelovaného SPP.
Kúpele Piešťany. Karol Martinka a jeho vtedajšia manželka Blažena boli absolútnymi hviezdami mečiarovského dvora. V roku 1996 sa im podarilo cez Fond národného majetku ovládnuť skvost Slovenska, Kúpele Piešťany. Bol to brutálny výsmech do tváre všetkým, ktorí verili v spravodlivosť. Človek z najbližšieho okolia Vladimíra Mečiara získal kontrolu nad svetoznámym kúpeľným ostrovom cez spoločnosť Vadium Group za zlomok jeho skutočnej hodnoty.
Martinka nebol v kúpeľníctve žiadny odborník, bol to kovaný káder s priamym dosahom na Mečiarovo HZDS. Jeho vplyv bol taký obrovský, že v roku 1995 sa podieľal na „reštrukturalizácii“ strategických podnikov, pričom jeho manželka Blažena bola Mečiarovou blízkou poradkyňou (hovorilo sa o nej ako o „šedej eminencii“ Úradu vlády). Práve táto kádrová blízkosť k moci im umožnila „kúpiť“ Piešťany za 300 miliónov korún, hoci ich trhová hodnota bola v miliardách. Navyše, kúpnu cenu mali splácať z budúcich ziskov, ktoré kúpele vyprodukovali.
Martinka má na svedomí totálne vytunelovanie prevádzkového kapitálu kúpeľov a ich následné technologické zaostávanie. Kým klan Martinkovcov v Piešťanoch šafáril, z podniku odtekali milióny korún do ich súkromných firiem v zahraničí. Po páde Mečiara v roku 1998 a následných súdnych sporoch sa Martinka stiahol do Rakúska, aby sa vyhol trestnému stíhaniu. Kúpele nakoniec po komplikovaných ťahaniciach skončili v rukách zahraničných investorov (skupina Danubius), ale miliardový majetok, ktorý klan Martinkovcov z tejto lúpeže vytiahol, sa štátu nikdy nevrátil.
Karol Martinka žije v ústraní medzi Viedňou a svojimi luxusnými rezidenciami, jeho nasledovníci dnes disponujú kapitálom, ktorý bol v 90. rokoch „uprataný“ do rakúskych a švajčiarskych bánk. Sú to peniaze „arizované“ z nášho národného bohatstva, ktoré dnes financujú prepychový život jeho detí v zahraničí, zatiaľ čo Slováci sa na Piešťany pozerajú len ako na pamiatku ukradnutej šance.
Mliekarenské impérium. Alojz Čupka bol v 90. rokoch nespochybniteľným kráľom stredoslovenského poľnohospodárstva a jedným z najvernejších sponzorov Mečiarovho HZDS. V roku 1996 sa mu podarilo cez Fond národného majetku ovládnuť strategický podnik Stredoslovenské mliekarne v Banskej Bystrici. Scenár bol typický, privatizácia za zlomok ceny pod priamym politickým krytím vtedajšej moci, po ktorej nasledovalo postupné a bezohľadné rozoberanie majetku.
Čupka bol „svojím človekom“ na správnom mieste. Jeho vplyv bol taký obrovský, že v roku 1998 sa pokúsil ovládnuť aj denník Smer, aby ním mohol ovplyvňovať verejnú mienku v regióne. Mal priamu linku na vtedajších mocných a štátne banky mu ochotne poskytovali miliónové úvery, ktoré sa neskôr „stratili“ v systéme jeho firiem. Bol to káder, ktorý vymenil potravinovú stabilitu regiónu za luxusné vily a politický vplyv.
Čupka má na svedomí likvidáciu mliekarenského priemyslu na strednom Slovensku a tragédiu stoviek drobných farmárov. Kým klan Čupkovcov si užíval ochranu a bohatstvo, Stredoslovenské mliekarne prestali platiť dodávateľom za mlieko. Dlhy sa vyšplhali do stoviek miliónov korún, čo viedlo ku krachu poctivých roľníkov a zúfalstvu na vidieku. Podnik v roku 2005 definitívne skončil v konkurze s obrovskou „sekerou“ voči štátu a dodávateľom, pričom po mliekarňach zostali už len prázdne a chátrajúce haly.
Hoci mliekarne už neexistujú, majetok odliaty do súkromných rúk rodiny zostal nedotknutý. Jeho nasledovníci dnes disponujú kapitálom, ktorý bol v 90. rokoch vybudovaný na neplatených faktúrach za mlieko a štátnych dotáciách. V súčasnosti sa klan Čupkovcov presunul do realitného biznisu a poľovníctva, kde vystupujú ako ctihodní majitelia rozsiahlych pozemkov a rezidencií. Sú to peniaze „vydojené“ zo slovenského poľnohospodárstva, ktoré dnes financujú ich prepych, kým poctivý farmár stále spláca dlhy z vtedajšej éry.
Rezort vnútra. Gustáv Krajči bol Mečiarovým ministrom vnútra, ktorý v rokoch 1996 – 1998 premenil silový rezort na servisnú organizáciu pre vyvolených privatizérov. Práve v tieni jeho moci sa na pokyn zhora „upratovali“ vyšetrovacie spisy a kryli ekonomické prešľapy lojalistov, ktorí vtedy beztrestne arizovali štátne fabriky. Krajči nebol len politik, bol to strážca brány, ktorý určoval, koho zákon trafí a koho v tichosti obíde.
Krajči bol kovaný funkcionár HZDS so silným zázemím na východnom Slovensku. Jeho vplyv nespočíval v priamom vlastníctve oceliarní, ale v ovládnutí informačných tokov a polície. Práve on bol zodpovedný za zmarené referendum v roku 1997, čo bol jeden z najväčších útokov na demokraciu v 90. rokoch. Za túto bezhraničnú lojalitu k Mečiarovi získal on a jeho okolie prístup k informáciám o budúcich investíciách a lukratívnych pozemkoch v strategických oblastiach.
Krajči má na svedomí totálnu demoralizáciu policajného zboru a vytvorenie systému „našich ľudí“, kde spravodlivosť slúžila moci. Kým on „čistil stôl“ pre kumpánov z HZDS, jeho rodina a širšie okolie, sa zmocňovali nehnuteľností a parciel v okolí Spišskej Novej Vsi a Vysokých Tatier. Využívali pri tom reštitučné diery a politický tlak na miestne pozemkové úrady, ktoré vtedy podliehali priamo jeho vplyvu.
Dnes Gustáv Krajči už dávno nestojí na čele rezortu, ale pohrobkovia tohto systému dnes vystupujú ako ctihodní majitelia penziónov a realitní developeri. Ich štartovacia čiara nebola postavená na talente, ale na politickej lojalite z 90. rokov. V marci 2026 klan Krajčiovcov a ich blízki spravujú lukratívne rekreačné objekty, ktorých základy boli položené v čase, keď sa vyšetrovacie spisy o privatizačných podvodoch menili na prach.
Trnavské strojárne. Ján Gabriel, bol dlhoročným šéfom štátnej Všeobecnej úverovej banky (VÚB) práve v čase najdivokejšej mečiarovskej privatizácie. V rokoch 1993 – 1998 stál priamo pri „štátnom bankomate“, z ktorého tiekli miliardy v nesplatiteľných úveroch pre vyvolené klany HZDS. Za túto bezhraničnú vernosť systému sa mu v roku 1996 podarilo sprivatizovať Trnavské automobilové závody (TAZ). Bol to ukážkový manéver: bankár, ktorý predtým rozhodoval o tom, ktorému podniku „podreže krk“ zastavením úverov, sa v noci stal majiteľom jedného z najväčších priemyselných areálov v Trnave.
Kontakty a kádrové pozadie: Gabriel nebol len bankár, bol to vysoký funkcionár HZDS a poslanec parlamentu, ktorý mal v rukách kľúče od slovenskej ekonomiky. Jeho vplyv bol taký obrovský, že dokázal prepojiť bankové tajomstvá s privatizačnými zmluvami. Ako šéf VÚB presne vedel, v akom stave sú Trnavské strojárne, a keď prišiel správny čas, podnik si „prihral“ cez Fond národného majetku za zlomok ceny, pričom úver na kúpu mu poskytla v podstate jeho vlastná banka.
Gabriel má na svedomí likvidáciu tradičnej strojárskej výroby v Trnave. Nemal záujem o autá ani o tisíce robotníkov, ktorí tam pracovali. Fabriku nechal v podstate padnúť, stroje sa rozpredali a tisíce ľudí skončili na dlažbe. Zostal mu však ten najcennejší „kúsok“, desiatky hektárov lukratívnej pôdy v širšom centre mesta. Dlhy, ktoré po jeho pôsobení vo VÚB a v TAZ zostali, sa vyšplhali do miliárd, ktoré musel štát neskôr pri ozdravovaní bánk zaplatiť z daní nás všetkých.
Aj keď sa Ján Gabriel stiahol z verejného života, jeho nasledovníci a rodinné firmy dnes v tichosti profitujú z obrovských realitných projektov na mieste bývalej fabriky. Z priemyselného areálu TAZ urobili „zlatú baňu“ v podobe bytových komplexov a obchodných centier. Sú to pohrobkovia, ktorí dnes predávajú Trnavčanom predražené štvorcové metre na pozemkoch, ktoré ich otec v noci v roku 1996 získal vďaka politickej lojalite. Je to krysia finta v priamom prenose, otec fabriku zničil a deti na jej mŕtvole dnes budujú luxusné štvrte.
Telekomunikačný rozmach. Ladislav Rehák, patril k najdravším hráčom, ktorí v 90. rokoch pochopili, že skutočná moc netkvie v oceli, ale v informáciách a sieťach. V období rokov 1994 – 1998, počas najtvrdšieho mečiarizmu, sa jeho meno stalo kľúčovým pri zrode mobilnej komunikácie na Slovensku. Práve vtedy sa rozdeľovali prvé štátne licencie na prevádzku sietí (vtedy Globtel, dnes Orange), ktoré končili v rukách ľudí s tými najlepšími politickými väzbami na vtedajšiu vládnu moc.
Rehák nebol len radový podnikateľ, bol to človek s dokonalým citom pre politické krytie. Dokázal sa pohybovať v blízkosti HZDS a neskôr si udržať vplyv aj v ére po Mečiarovi. Bol to on, kto „manažoval“ vstup zahraničného kapitálu do slovenských telekomunikácií tak, že si v týchto strategických podnikoch (ako Globtel či neskôr Orange Slovensko) zabezpečil lukratívne podiely a miesta v dozorných radách. Tieto licencie, ktoré mali patriť štátu, sa stali základným kameňom jeho súkromného bohatstva.
Rehák má na svedomí systém, v ktorom sa kľúčová štátna infraštruktúra stala nástrojom na generovanie osobných miliónov pre úzky okruh vyvolených. Kým bežný Slovák v 90. rokoch platil za mobilné hovory nekresťanské sumy, klan Rehákovcov inkasoval dividendy z licencií, ktoré im štát v podstate „prihral“. Tieto milióny z telekomunikačného biznisu sa následne v tichosti preliali do skupovania najlukratívnejších nehnuteľností v hlavnom meste.
Dnes Ladislav Rehák starší už vystupuje len ako ctihodný mecenáš, jeho synovia dnes spravujú miliardové realitné a investičné projekty v samotnom srdci Bratislavy. Ich developerské impérium (projekty ako obytné zóny v centre či luxusné kancelárie) stojí priamo na základoch tej bleskovej privatizácie vplyvu z 90. rokov. Sú to pohrobkovia, ktorí svoje miliardy „preprali“ do moderného mestského developmentu, kým ich štartovacia čiara bola vydláždená mečiarovskými licenciami na signál, za ktorý sme my všetci platili.
Zbrojovky v Dubnici. Jozef Sklenár, bol v 90. rokoch kľúčovou postavou v zbrojárskom gigante ZŤS Dubnica nad Váhom. V období najtvrdšieho mečiarizmu (1994 – 1998) sa priamo podieľal na procese tzv. „reštrukturalizácie“, ktorá však v skutočnosti znamenala riadený odliv lukratívnych častí výroby, strojov a licencií do súkromných rúk vyvolených kádrov. Sklenár nebol len manažér, bol to likvidátor štátneho záujmu v prospech klanových ziskov.
Sklenár vyrástol v prostredí socialistického zbrojárskeho priemyslu, kde boli úzke väzby na ŠtB a sovietskych poradcov podmienkou kariéry. Po roku 1989 tieto kontakty premenil na politický vplyv v HZDS. Bol to on, kto „manažoval“ útlm zbrojárskej výroby tak dobre, že kým štátna fabrika krachovala pod ťarchou dlhov, novovzniknuté súkromné firmy v jej areáli, ovládané ľuďmi z jeho okolia, prekvitali na lukratívnych opravách a vývoze techniky do rizikových oblastí. Keďže Rusko a bývalí spojenci prestali platiť, slovenské zbrojovky hľadali odberateľov kdekoľvek, často aj v krajinách pod embargom alebo v konfliktných zónach v Afrike a Ázii. Exporty sa nerealizovali priamo, ale cez spleť súkromných sprostredkovateľských firiem, ktoré vlastnili práve ľudia ako Jozef Sklenár alebo ich kumpáni z PZO. Kým štátna fabrika niesla riziko a náklady, leví podiel z provízií za tieto riskantné obchody končil v súkromných vreckách vyvolených kádrov.
Sklenár má na svedomí rozvrat sociálnej stability celého regiónu Považia. Tisíce vysoko kvalifikovaných robotníkov v Dubnici prichádzali o prácu a dôstojnosť kvôli zbabranej „konverzii“, zatiaľ čo klan Sklenárovcov si v tieni štátnych zákaziek a podivných exportov budoval kapitálové zázemie. Zneužívali pri tom štátne dotácie určené na záchranu priemyslu, ktoré končili v spleti firiem dodávajúcich predražené súčiastky pre armádu.
Hoci staré ZŤS sú už len tieňom minulosti, pohrobkovia klanu Sklenárovcov dodnes profitujú v strojárskom a realitnom biznise. Ich súčasné firmy (často skryté za moderné názvy a holdingy) spravujú majetky a výrobné haly, ktoré boli v 90. rokoch vytrhnuté zo štátneho celku. V marci 2026 vystupujú ako „úspešní strojári“, hoci ich štartovacia čiara bola postavená na troskách dubnickej zbrojovky a na chlebe, ktorý zobrali rodinám tisícov prepustených zamestnancov.
Bratislavské nehnuteľnosti. František Borbély patril k najnebezpečnejším hráčom 90. rokov, ktorí dokázali prepojiť svet mečiarovskej privatizácie s brutalitou bratislavského podsvetia. V období rokov 1994 – 1998, počas najtemnejšieho obdobia vlády HZDS, sa jeho meno stalo synonymom pre násilné ovládnutie lukratívnych reštaurácií, herní a strategických pozemkov v hlavnom meste. Štátne budovy a lukratívne priestory končili u ľudí, ktorí mali tie správne kontakty na vražedné komando sýkorovcov a vtedajšiu tajnú službu (SIS) pod vedením Ivana Lexu.
Borbély nebol len obyčajný "hrubý krk", bol to jeden z bossov sýkorovcov, ktorý mal priamu linku na vtedajšiu štátnu moc. Jeho vplyv stál na spojenectve s tajnou službou, ktorá podsvetie využívala na "špinavú prácu" pri privatizačných bojoch. Práve cez toto krysie prepojenie sa klan zmocnil kľúčových objektov v Bratislave, ktoré boli predtým vo vlastníctve štátu alebo mesta. V marci 2026 vieme, že Borbélyho firmy slúžili ako práčky na peniaze z výpalného a štátnych zákaziek, ktoré mu "posvätili" lojalisti z HZDS.
Borbély má na svedomí éru strachu a násilia, kedy sa o majetkoch v Bratislave rozhodovalo výbuchmi pod autami a streľbou v reštauráciách. Podieľal sa na systéme "násilnej arizácie", kedy sa legálni majitelia museli pod tlakom a hrozbami vzdať svojich podnikov v prospech kriminálnych štruktúr napojených na vládnu moc. Jeho činnosť rozvrátila podnikateľské prostredie v hlavnom meste na celé desaťročia, pričom mnohí poctiví ľudia prišli o všetko, zatiaľ čo on si v tieni Mečiara budoval majetkové impérium.
Píše sa marec 2026 a hoci si František Borbély odsedel trest za drogovú trestnú činnosť a založenie zločineckej skupiny, jeho nasledovníci a rodinné firmy dnes spravujú miliónové realitné a developerské projekty v samotnom centre Bratislavy. Tie pozemky a budovy, ktoré boli v 90. rokoch získané krvou a strachom, sú dnes "preprané" do čistého developerského biznisu.
Energetika v Žiline. Ivan Hudec, bol Mečiarovým ministrom kultúry, ale jeho skutočný vplyv a kádrové väzby siahali oveľa hlbšie než len k divadlám, siahali priamo do energetiky a strojárstva na severe Slovenska. V rokoch 1993 – 1998 toto svoje postavenie zúročil pri dosadzovaní lojalistov z HZDS do strategických podnikov ako Severoslovenské elektrárne (SSE). Hudec nebol len spisovateľ, bol to politický komisár, ktorý dohliadal na to, aby energetické tepny regiónu zostali pod kontrolou mečiarovskej kliky.
Hudec bol kovaný káder už pred rokom 1989, kedy pôsobil v štruktúrach socialistickej kultúry a medicíny, čo mu dalo dokonalý prehľad o tom, ako funguje mocenská sieť. Ako jeden z najbližších Mečiarových spojencov mal v 90. rokoch „zelenú“ pri kádrovaní riadiacich postov v štátnych podnikoch v okolí Žiliny. Práve cez tieto dosadené figúrky sa klan Hudecovcov a ich spriatelené skupiny dostali k informáciám o budúcich privatizačných projektoch a k výhodným zmluvám na dodávky služieb pre štátne elektrárne.
Hudec má na svedomí politické vyčistenie odborných postov v energetike, ktoré nahradil poslušnými kumpánmi. V tieni jeho moci sa v žilinskom regióne rozbehol kolotoč „upratovania“ štátneho majetku cez spleť firiem, ktoré parazitovali na servise a údržbe energetických sietí. Kým sa štát tváril, že elektrárne sú národným bohatstvom, v pozadí sa budovalo súkromné impérium nehnuteľností a pozemkov, ktoré boli v tom čase fikané vyvedené zo štátnych podnikov do súkromných rúk.
Ivan Hudec pred niekoľkými rokmi zomrel, jeho impérium vplyvu žije ďalej. Jeho nasledovníci a rodinné vetvy dnes spravujú lukratívne nehnuteľnosti a pozemky v okolí Žiliny, ktoré boli získané v ére, keď otec „kádroval“ sever Slovenska. Vystupujú ako ctihodní majitelia firiem a správcovia majetkov, ktorých základy boli položené v tieni mečiarovskej privatizácie energetiky.
Správa lesov. Marián Černák, bol v 90. rokoch jednou z najvplyvnejších postáv v štátnom podniku Lesy SR a nespochybniteľne verným spojencom Mečiarovho HZDS. V období najtvrdšieho mečiarizmu (1994 – 1998) sa priamo podieľal na procese tzv. „reštrukturalizácie“ ťažby dreva, ktorá však v skutočnosti neznamenala nič iné ako riadený odliv najcennejšej štátnej suroviny do rúk súkromných firiem ovládaných vyvolenými kádrami. Černák nebol len lesník, bol to „strážca hory“, ktorý určil, kto smie rezať a kto na tom rozprávkovo zbohatne.
Černák vyrástol v štruktúrach socialistického lesníctva, kde sa bez politického krytia nepohol ani meter dreva. Po roku 1989 tieto svoje väzby premenil na priamu linku k vtedajšej vládnej moci. Bol to on, kto „manažoval“ štátne lesy tak fikané, že kým štátny podnik niesol náklady na pestovanie a ochranu hôr, lukratívna ťažba a obchod s guľatinou končili v spleti súkromných firiem jeho kumpánov. Tieto firmy, napojené na mečiarovské elity, získavali dlhodobé kontrakty za ceny, o ktorých poctiví spracovatelia dreva mohli len snívať.
Černák má na svedomí vytvorenie systému, v ktorom sa slovenské lesy stali súkromným revírom mečiarovskej kliky. Pod jeho vedením sa rozmohol kšeft s „podhodnotenou“ ťažbou a nevýhodnými nájmami poľovných revírov pre vyvolených „pánov“. Kým štátne lesy prichádzali o miliónové zisky, klan Černákovcov si v tieni politického krytia budoval kapitálové zázemie. Zneužívali pri tom štátne prostriedky, ktoré namiesto do obnovy lesa tiekli do budovania luxusných poľovníckych chát a techniky pre súkromné píly.
Píše sa marec 2026 a hoci sa štruktúra štátnych lesov odvtedy zmenila, klan Černákovcov a ich nasledovníci dodnes profitujú v drevospracujúcom biznise a v lukratívnych poľovníckych revíroch. Ich súčasné firmy (často prepojené na vplyvné regionálne holdingy) spravujú majetky a pozemky, ktoré boli v 90. rokoch „vyrezané“ zo štátneho vlastníctva. V marci 2026 vystupujú ako ctihodní majitelia píl a milovníci prírody, hoci ich štartovacia čiara bola vydláždená mečiarovskými dekrétmi na ťažbu a drancovaním lesov, ktoré mali patriť všetkým Slovákom.
Železničná privatizácia. Andrej Kiňa, bol v 90. rokoch jedným z najdôležitejších článkov v pozadí Železníc Slovenskej republiky (ŽSR). V období najtvrdšieho mečiarizmu (1994 – 1998) využil svoje postavenie vysokého funkcionára na to, aby strategický štátny podnik premenil na servisnú organizáciu pre vyvolené súkromné firmy. Kiňa nebol len železničiar, bol to „výhybkár“, ktorý presne určoval, ktorým smerom potečú miliardy zo štátneho rozpočtu určené na modernizáciu tratí.
Kiňa bol kovaný technokrat už za socializmu, kedy pôsobil v riadiacich štruktúrach dopravy. Tento kádrový náskok a kontakty z éry socialistického plánovania premenil po roku 1989 na priamu linku k vtedajšej vládnej moci HZDS. Bol to on, kto v 90. rokoch „manažoval“ štátne zákazky tak dobre, že kým ŽSR upadali do miliardových dlhov, spriatelené firmy (ako napríklad tie okolo klanu Poórovcov či Beljajeva, s ktorými úzko kooperoval) mali otvorené dvere k rozprávkovým ziskom.
Kiňa má na svedomí vytvorenie parazitického systému, v ktorom sa údržba a opravy tratí stali zlatou baňou pre úzky okruh „našich ľudí“. Pod jeho taktovkou sa rozmohli predražené tendre, kde štát platil za materiál a práce sumy, ktoré končili v spleti logistických a poradenských firiem. Kým železnice prichádzali o modernú techniku, klan Kiňovcov si v tieni politického krytia budoval impérium, ktoré sa postupne zmocnilo kľúčových prepravných kapacít a terminálov.
Hoci sa Andrej Kiňa z verejného života stiahol, jeho nasledovníci a rodinné firmy dnes ovládajú strategické dopravné tepny štátu. Ich impérium logistických a zasielateľských spoločností profituje z infraštruktúry, ktorej rozoberanie sa začalo práve v 90. rokoch. Vystupujú ako ctihodní partneri štátu, hoci ich blahobyt stojí na základoch vybudovaných z vytunelovaných štátnych dráh. Zatiaľ čo obyčajný Slovák dnes cestuje v predražených a meškajúcich vlakoch po rozbitých koľajniciach, pohrobkovia tohto železničného klanu si užívajú rentu z biznisu, ktorý im v podstate darovala mečiarovská privatizácia.
Mäsokombináty. Jozef Polievka, patril k dravým kádrom, ktorí v 90. rokoch pochopili, že kontrola nad potravinami a spracovaním mäsa je strategická moc s rýchlou návratnosťou. V období rokov 1994 – 1998 sa jeho meno spájalo s ovládnutím kľúčových mäsokombinátov na strednom Slovensku (napr. Mäsokombinát Hrádok či prevádzky v Lučenci), kde štátne podniky končili v rukách ľudí s tými správnymi kontaktmi na krajské a okresné štruktúry HZDS. Polievka nebol mäsiar, bol to kádrový obchodník, ktorý v bitúnkoch videl len rýchly kapitál a lukratívne nehnuteľnosti.
Polievka vyrástol v socialistickom systéme distribúcie potravín, kde sa učil, ako narábať s nedostatkovým tovarom a politickým vplyvom. Po roku 1989 tieto svoje väzby na vtedajšiu vládnu moc zúročil pri bleskovej privatizácii cez Fond národného majetku. Bol to on, kto „manažoval“ skupovanie akcií od drobných podielnikov a poľnohospodárov tak skvelo, že kým sa štát nazdal, strategické spracovateľské kapacity v regióne ovládli jeho súkromné firmy. Tieto privatizačné projekty boli často kryté úvermi zo štátnych bánk, ktoré sa v tieni mečiarizmu „upratovali“ do stratených pohľadávok.
Polievka má na svedomí totálny rozvrat mäsospracujúceho priemyslu na strednom Slovensku. Kým klan Polievkovcov z fabrík vyťahoval hotovosť, investície do modernizácie a hygienických noriem boli nulové. Podniky, ktoré mali kŕmiť národ, dokonale „vyžmýkali“, zadlžili voči dodávateľom dobytka a následne ich nechali cielene skrachovať. Tisíce ľudí prišli o prácu v odvetví, ktoré malo stáročnú tradíciu, len aby sa uvoľnilo miesto pre iný typ biznisu, pre obchod s pozemkami.
Hoci po slávnych mäsokombinátoch zostali len prázdne haly alebo zrovnaná zem, nasledovníci Jozefa Polievku dnes spravujú miliónové realitné projekty na miestach týchto bývalých fabrík. Z pozemkov, ktoré boli v 90. rokoch získané pod zámienkou „rozvoja potravinárstva“, sa stali lukratívne nákupné centrá a obytné zóny. V marci 2026 vystupuje tento klan ako ctihodní správcovia majetku a investori, ktorých blahobyt stojí na troskách priemyslu, ktorý sami pomohli pochovať.
Hnojivá. Hoci Andrej Babiš (nar. 1954) aj keď vybudoval svoje hlavné impérium v Česku, jeho korene sú v bratislavskom PZO Petrimex. Práve v rokoch 1993 – 1995, počas najtvrdšej mečiarovskej éry, sa odohral kľúčový manéver s ovládnutím Agrofertu. Cez navýšenie základného imania pomocou švajčiarskej schránky (O.F.I.) bol štátny Petrimex odstrihnutý od kontroly nad týmto strategickým podnikom. Bol to majstrovský kúsok „chlapca z PZO“, ktorý presne vedel, ako v právnom chaose 90. rokov previesť miliardové toky pod vlastnú kontrolu.
Babiš bol kovaný káder režimu, delegovaný do Maroka ako zástupca Petrimexu, čo bolo miesto vyhradené len pre absolútne lojálnych ľudí pod drobnohľadom ŠtB (v spisoch vedený ako agent „Bureš“). Tieto skúsenosti z narábania s devízami a zahraničným obchodom mu dali v 90. rokoch nedostižný náskok pred bežnými Slovákmi. Kým národ veril v kupónovú privatizáciu, on v pozadí s pomocou spolužiakov a známych z ministerstiev budoval vertikálu moci, ktorá neskôr pohltila kľúčové podniky ako Duslo Šaľa či Istrotechnika.
Babiš vytvoril monopol, ktorý dnes ovláda slovenské poľnohospodárstvo „od vidiel až po vidličku“. Cez Duslo Šaľa kontroluje hnojivá, bez ktorých sa farmár nepohne, cez nákupné centrá kontroluje osivá a cez pekárne (ako Penam) diktuje ceny chleba. V 90. rokoch „využíval“ mečiarovské prostredie na to, aby sa stal jediným pánom nad slovenskou pôdou, pričom štátne úľavy a dotácie sa stali hlavným palivom pre jeho súkromné miliardy.
Dnes impérium Agrofert ovláda podstatnú časť slovenského vidieka. Jeho nasledovníci a manažéri dnes spravujú kolos, ktorý parazituje na európskych poľnohospodárskych dotáciách, zatiaľ čo ceny potravín na Slovensku pod jeho diktátom neustále rastú. Babiš je symbolom toho, ako sa káder starej rozviedky a PZO dokázal v 90. rokoch zmocniť národného taniera. Zatiaľ čo obyčajný Slovák dnes v obchode počíta každé euro za rožok, klan Babišovcov si užíva rentu z impéria, ktoré vzniklo v tieni mečiarovskej plynárenskej a hnojivárskej lúpeže.
Podvody v doprave. Marián Krajňák, patrí k ďalším tichým hráčom, ktorí v 90. rokoch využili mečiarovské kontakty na ovládnutie strategických prepravných firiem a logistických uzlov. V období rokov 1994 – 1998, v čase najväčšieho privatizačného chaosu, sa jeho meno začalo objavovať pri preberaní kontroly nad kľúčovými podnikmi SAD a špedičnými spoločnosťami, ktoré boli tepnami štátu. Scenár bol opäť cez Fond národného majetku, bleskový prístup k štátnym podielom v doprave za zlomok ceny, pod priamym politickým krytím vtedajšej moci.
Krajňák nestaval na hlučných tlačovkách, ale na hlbokých väzbách v štátnych štruktúrach spojených s rezortom dopravy a HZDS. Bol to práve on, kto v tieni mečiarizmu fikané využil privatizáciu štátnych dopravných podnikov na to, aby sa zmocnil nielen vozového parku, ale najmä lukratívnych areálov a autobusových staníc. Tieto „vstupné brány“ do miest mali v budúcich rokoch narásť na cene o tisíce percent, pretože sa z nich stali kľúčové stavebné parcely.
Krajňák má na svedomí rozbitie jednotného logistického systému štátu v prospech súkromných záujmov. Kým sa štát tváril, že doprava je verejný záujem, klan Krajňákovcov v tichosti ovládol kľúčové uzly, čím si zabezpečil rentu z každého pohybu tovaru a osôb. Vyžmýkaním štátnych podielov a následným presunom majetku do súkromných rúk pripravili verejnú dopravu o miliardové investície, zatiaľ čo bežný Slovák dnes len ticho sleduje rast cien cestovného.
Kým Marián Krajňák zostáva v úzadí, jeho nasledovníci, synovia, dnes vystupujú ako moderní realitní a investiční magnáti (spojení s menami ako MiddleCap). Spravujú miliardové investičné projekty postavené priamo na základoch tej bleskovej privatizácie vplyvu z 90. rokov. Sú to pohrobkovia, ktorí svoje miliardy „preprali“ do moderného mestského developmentu a logistických parkov, kým ich štartovacia čiara bola vydláždená mečiarovskými dekrétmi.
Je to mrazivé, ale ten zoznam je takmer nekonečný, pretože mečiarizmus nebol len o pár menách v televízii, ale o celoplošnom rozobratí štátu na všetkých úrovniach. V rokoch 1993 – 1998 sa "upratovalo" všetko, čo malo kolesá, komíny alebo pôdu.
Píše sa rok 2026 a my vidíme, že táto armáda lojalistov v rokoch 1993 – 1998 nerobila biznis, ale vykonávala politickú exekúciu na majetku štátu. Či už to bol Rezeš v oceliarniach, Lexa v tajnej službe, Poor v Gbeloch, Hatina v Slovnafte, Široký vo Váhostave, alebo Babiš v Petrimexe, všetci pili z rovnakého koryta.
Sú to pohrobkovia, ktorí vymenili národné bohatstvo za súkromné kontá a dnes nám z pozície „vážených investorov“ diktujú ceny bývania, energií a potravín. Ich vnuci dnes spravujú miliardy, ktoré ich dedovia vytrhli štátu z rúk v noci za zatvorenými dverami Fondu národného majetku.
Krysy nás rozdelili v roku 1993, aby si mohli v pokoji nakradnúť. Rozdeľujú nás aj dnes, aby sme sa nepozreli na ich rodokmene a nespýtali sa. „Odkiaľ má tvoj otec ten prvý milión, kým môj dedo drel v bani a tvoj ho kádroval?“
