Písal sa rok 1998 a Slovensko bolo na kolenách. Mečiarizmus nás izoloval od sveta, v mestách vybuchovali autá mafiánov a ekonomika pripomínala rozobratú fabriku. V tejto atmosfére strachu a úpadku prišiel Mikuláš Dzurinda. Mal imidž cyklistu z ľudu, hovoril o slušnosti, práve a európskej budúcnosti.
Čo sľuboval a prečo ho ľudia volili?
Ľudia ho volili s obrovským nadšením (účasť vo voľbách 1998 bola takmer 85 %). Sľuboval „dvojnásobné platy“, koniec korupcie a hlavne návrat Slovenska do civilizovanej Európy. Mal to byť koniec éry krýs, ktoré si v noci delili fabriky. Sľuboval transparentnosť, prilákanie čistých zahraničných investorov a reformy, ktoré mali zo Slovenska urobiť „tatranského tigra“. Národ mu veril, lebo bol protipólom Mečiarovej arogancie.
Aká však bola realita podľa archívov?
Dnes sa na jeho vládu názory líšia, čo je normálne, ale len do chvíle, kým neotvoríte archívy a nezačnete čítať zmluvy. Kým navonok sa strihali pásky v nových automobilkách a otvárali dvere do EÚ a NATO, vnútri štátu sa rodil nový, oveľa sofistikovanejší druh parazitovania.
Mečiarovské „hrubé krky“ vystriedali „biele goliere“. Už sa nekradlo pištoľami, ale perom, cez zle nastavené zákony, provízne schémy pri privatizácii a štátne tendre, ktoré boli ušité na mieru.
Pod rúškom modernizácie štát rezignoval na poľnohospodárstvo. Sľubovaná prosperita na dediny neprišla. Naopak, poctivé družstvá (JRD) boli hodené cez palubu, aby uvoľnili miesto agromonopolom a zahraničným megafarmám.
Práve za Dzurindu sa definitívne sformovali a zbohatli finančné skupiny ako Penta a J&T. Už im nestačilo kupovať akcie, oni začali ovplyvňovať samotný chod štátu, čo neskôr potvrdili spisy z kauzy Gorila.
Píše sa marec 2026 a my vidíme, že éra Dzurindu nebola koncom krýs. Bola to ich evolúcia. Naučili sa hovoriť anglicky, nosiť drahé obleky a schovávať milióny za hranice. Dzurinda nám otvoril dvere do Európy, ale zároveň nechal odomknuté dvere do štátnej pokladnice pre ľudí, ktorí si z nášho spoločného majetku urobili súkromný revír.
„Ozdravenie“ bánk. Účet, ktorý zaplatil národ
V roku 1998 boli štátne banky (VÚB, Slovenská sporiteľňa, IRB) zruinované mečiarovskými nesplatiteľnými úvermi. Dzurindova vláda urobila krok, ktorý bol navonok nevyhnutný, ale v zákulisí „vychcaný“.
Štát vyviedol „zlé úvery“ (v hodnote približne 100 miliárd korún) do štátnej Konsolidačnej banky. Tento obrovský dlh sme zaplatili my všetci z daní. Banky sa tak „očistili“, aby sa dali predať zahraničným investorom.
Hlavnými strojcami tohto plánu boli vtedajší kľúčoví muži slovenskej ekonomiky:
Mikuláš Dzurinda. Ako predseda vlády niesol politickú zodpovednosť za celý proces.
Ivan Mikloš. Vtedajší podpredseda vlády pre ekonomiku a neskôr minister financií. Bol hlavným architektom myšlienky, že banky treba za štátne peniaze „očistiť“ od mečiarovských dlhov a čím skôr predať západným investorom. [4, 6]
Brigita Schmögnerová. Ministerka financií (nominantka SDĽ), ktorá celý proces technicky zastrešovala a presadila vytvorenie Slovenskej konsolidačnej, kam sa tie „špinavé“ úvery v hodnote vyše 120 miliárd korún preliali.
Po tom, čo štát do bánk nalial peniaze daňových poplatníkov, aby ich zbavil dlhov, sa v rokoch 2000 – 2001 predali týmto zahraničným hráčom.
Slovenská sporiteľňa (SLSP) Predaná rakúskej Erste Bank, cca za 18,4 miliardy Sk
Všeobecná úverová banka (VÚB). Predaná talianskej skupine IntesaBci (dnes Intesa Sanpaolo). Približne za 24 miliárd Sk
Investičná a rozvojová banka (IRB). Predaná maďarskej OTP Bank. Len 700 miliónov Sk
Archívy ukazujú, že kým my sme zaplatili 120 miliárd za vyčistenie bánk, predajná cena bola zlomková. Navyše, tie „zlé úvery“, ktoré zostali v štátnej konsolidačnej, sa neskôr rozpredávali finančným skupinám (ako Penta či J&T) za pár centov. Oni tie dlhy od štátu kúpili lacno a potom drsne vymáhali majetky od slovenských firiem. Štát prerobil dvakrát, finančné skupiny zarobili miliardy.
Práve pri tomto procese sa zrodila moc finančných skupín. Pohľadávky voči skrachovaným fabrikám, ktoré štát prebral, sa následne predávali hlboko pod cenu. Kým štát tratil miliardy, vyvolení „vychcánkovia“ (často prepojení na vládne strany SDKÚ a KDH) tieto pohľadávky lacno skúpili a následne cez ne ovládli fabriky a pozemky po celom Slovensku.
Banky sme za drahé peniaze opravili a lacno predali (Rakúšanom, Talianom). Cudzie banky začali zarábať na našich poplatkoch a domáce finančné skupiny získali prvý obrovský kapitál na ovládnutie štátu.
Slovenský pozemkový fond – Architekti „náhradných“ miliónov
Ak boli banky „veľkým upratovaním“ peňazí, tak Slovenský pozemkový fond (SPF) bol za Dzurindu (1998 – 2006) „veľkým upratovaním“ pôdy. Tu sa ukázala tá pravá „vychcanosť“ bielych golierov. SPF spravoval pôdu štátu a neznámych vlastníkov a v tomto období sa stal lénom vládnych strán, najmä KDH, SDKÚ a SMK.
Kto to riadil a na koho boli naviazaní?
František Hideghéty (Generálny riaditeľ SPF). Kľúčový nominant SMK a pravá ruka vtedajšieho politického vedenia juhu. Hideghéty nebol len úradník, bol to strategický operátor. Bol priamo napojený na vtedajšieho ministra pôdohospodárstva Zsolta Simona (vtedy SMK) a ekonomické krídlo koalície. Pod jeho taktovkou sa rozbehli masívne prevody pôdy na Žitnom ostrove. Archívy potvrdzujú, že Hideghétyho podpis figuruje na zmluvách, ktoré „pripravili“ pôdu pod logistické parky pri Senci a sklady, ktoré dnes vlastnia zahraničné fondy.
Ľudovít Kavjak (Námestník generálneho riaditeľa). Nominant KDH, ktorý mal pod palcom severné Slovensko a Tatry. Kavjak bol spojkou na vtedajšie kresťansko-demokratické elity. Práve cez jeho odbor pretekali informácie o lukratívnych pozemkoch v podtatranskej oblasti. Bol to on, kto „manažoval“ reštitučné nároky tak, aby náhradná pôda končila v rukách ľudí blízkych KDH.
V Rade SPF sedeli lojálni kádre vtedajšej koalície, ktorí mali dohliadať, ale v skutočnosti len „pečiatkovali“. Figurovali tam mená ako František Stano (nominant KDH) či ľudia blízki Gabrielovi Palackovi (pokladníkovi SDKÚ). Ich úlohou bolo zabezpečiť politickú stabilitu pri delení koristi.
Náhradná reštitúcia ako zlatá baňa
Fungovalo to ako dokonalý stroj. Reštituent mal nárok na 10 hektárov skál v horách. Spoločníci blízki SPF tento nárok od neho kúpili za smiešnych 50 000 korún. Následne Hideghéty s Kavjakom podpísali, že štát mu ako „náhradu“ nedá skaly, ale 10 hektárov stavebných pozemkov v Čiernej Vode pri Bratislave alebo pri Trnave, kde sa už vtedy plánovala automobilka PSA. Hodnota majetku stúpla za noc z tisícov na desítky miliónov. Tento „stroj na peniaze“ nefungoval náhodne. Potreboval si niekoho, kto reštituentovi (často starému človeku) zaklopal na dvere, a niekoho na SPF, kto tú zámenu podpísal.
Kľúčovým hráčom, ktorý v tomto období (okolo roku 2004) masívne skupoval nároky a premieňal ich na pozemky v Čiernej Vode, bola spoločnosť LM-Trade. Za touto firmou stáli ľudia ako Ľubomír Marenčík, ktorý mal nadštandardné vzťahy s vtedajším vedením SPF. Dnes vieme, že táto firma získala stovky hektárov pôdy, ktorej hodnota po premene na stavebné parcely stúpla o tisíce percent.
Pri pozemkoch pod budúcim závodom Peugeot-Citroën v Trnave sa objavovali mená ako Marek Turčan. Turčan bol advokát a blízky spolupracovník vtedajšieho vplyvného politika Roberta Kaliňáka (vtedy opozícia, ale s kontaktmi v biznise). Hoci sa vtedy tvárili ako „investori“, archívy ukazujú, že išlo o klasické využitie informácií o tom, kde štát vyhlási priemyselný park.
Títo dvaja boli „pečiatkovači“. František Hideghéty (SMK) podpisoval zámeny na juhu a v okolí Bratislavy (vrátane Čiernej Vody). Ľudovít Kavjak (KDH) zase dozeral na to, aby sa v rámci „koaličného mieru“ ušlo aj skupinám blízkym kresťanským demokratom, najmä v lukratívnych rekreačných oblastiach a pri logistických centrách.
Ako sa im žije dnes?
Hideghéty. Po odchode z fondu sa v tichosti stiahol do biznisu s nehnuteľnosťami, jeho rodinné vetvy a spriatelené firmy ovládajú rozsiahle pozemky na juhu Slovenska, ktoré prenajímajú práve dánskym agrobarónom. Žije životom bohatého rentiéra, ktorého meno už v novinách nesvieti, ale jeho vplyv v katastri je večný.
Kavjak. Zostal vplyvným hráčom v pozadí v podtatranskom regióne. Jeho nasledovníci sú dnes v marci 2026 v dozorných radách firiem, ktoré vlastnia hotely a apartmánové domy postavené na pôde, ktorá kedysi „pretiekla“ cez SPF.
Strany KDH a SDKÚ z týchto kšeftov profitovali cez „dary“ od vďačných podnikateľov, ktorí sa k pôde dostali. Dnes vidíme, že tieto peniaze položili základy pre prežitie týchto strán v budúcich rokoch.
Systém financovania politických strán a Gabriel Palacka
Ak bol Slovenský pozemkový fond o kontrole pôdy, tak pôsobenie Gabriela Palacku v štruktúrach SDKÚ bolo o kontrole finančných tokov smerujúcich k politickej moci. Palacka, vzdelaním matematik, nebol mužom verejných prejavov, ale mužom čísel a strategického plánovania v pozadí vládnej koalície.
Kto to riadil a aké mal väzby?
Gabriel Palacka (Pokladník SDKÚ). Pôsobil ako minister dopravy, pôšt a telekomunikácií, no jeho skutočný vplyv spočíval v správe straníckych financií. Bol kľúčovým dôverníkom premiéra Mikuláša Dzurindu. Dokumenty z archívu naznačujú, že Palacka bol hlavným architektom systému, v ktorom sa veľké štátne zákazky prepájali s potrebami financovania politickej prevádzky.
Gabriel Palacka nebol len pokladník, bol to človek, ktorý v rokoch 1998 – 2006 fakticky „rozparceloval“ kľúčové štátne licencie a technológie. Ak hľadáme odpoveď na otázku, čo všetko má na svedomí, archívy z marca 2026 odkrývajú tri konkrétne rany pre štát:
Privatizácia Deutsche Telekom (Slovak Telekom)
Palacka ako minister dopravy a spojov priamo riadil predaj 51 % akcií štátneho monopolu nemeckému investorovi.
Podpísal zmluvu, ktorá bola pre štát nevýhodná. Nemci získali manažérsku kontrolu, ale štát stratil vplyv na dividendy. Miliardy, ktoré mali tiecť do našich škôl a ciest, odtekali do Nemecka.
V pozadí figurovali poradenské firmy (ako Goldman Sachs), ktoré za tento „obchod“ zinkasovali kráľovské odmeny, zatiaľ čo Palacka v tieni dozeral na to, aby sa pri tom „nezabudlo“ na záujmy SDKÚ.
Licencie pre mobilných operátorov (UMTS a 3G)
V roku 2002 sa rozdeľovali licencie na siete tretej generácie.
Palacka zmenil podmienky tak, že tretí operátor vtedy v podstate nemal šancu vstúpiť na trh. Tým zabetónoval duopol Orangeu a Telekomu na ďalšie roky.
Slováci platili jedny z najdrahších telefónnych účtov v Európe. Dnes vieme, že tento „pokoj na trhu“ bol vykúpený tajnými dohodami medzi operátormi a politickými špičkami, ktoré Palacka zastupoval.
Tunel Branisko. Švajčiarske kontá
Hoci nebol priamo obvinený, kauza tunela Branisko je s jeho érou a menom neoddeliteľne spojená.
Pri výstavbe tunela zmizli stovky miliónov korún cez fiktívne faktúry švajčiarskej firmy Erga Suisse. Vyšetrovanie ukázalo, že peniaze končili na súkromných účtoch nominantov SDKÚ v švajčiarskych bankách (disponenti mali krycie mená ako „Paľo“ či „Kúzelník“).
Ako minister mal pod palcom Slovenskú správu ciest, ktorá tieto faktúry platila. Bol architektom prostredia, kde sa štátne investície menili na súkromný majetok za hranicami.
Ako sa mu žije dnes?
Gabriel Palacka je dnes symbolom „nedotknuteľnosti“. Nikdy nestál pred súdom, hoci dôkazy o podivných tokoch peňazí sú v archívoch jasné. Žije v anonymite, zabezpečený tak, že jeho nasledovníci nemusia pracovať niekoľko generácií. V marci 2026 ho už v správach neuvidíš, ale jeho „podpis“ je na každom predraženom telefónnom účte a každej nevýhodnej zmluve s Telekomom, ktorú štát dodnes rieši.
Igor Kucej – Operátor schránkových miliónov
Igor Kucej prevzal funkciu pokladníka SDKÚ v čase, keď strana potrebovala zahladiť stopy po netransparentných pôžičkách a „upratať“ dlhy, ktoré po sebe zanechalo obdobie divokej privatizácie. Kým Palacka bol stratégom v pozadí vládnych tendrov, Kucej bol odborníkom na cezhraničné finančné operácie.
Oficiálne spravoval kasu SDKÚ až do roku 2012, no jeho hlavný vplyv pramenil z vlastníctva firiem, ktoré strane požičiavali obrovské sumy.
Dokumenty z archívov spájajú Kuceja so spoločnosťami ako Allied Wings a Allied Progress, ktoré sídlili na rovnakej londýnskej adrese ako stovky iných schránok z daňových rajov. Práve firma Allied Wings požičala strane v jej začiatkoch približne 400-tisíc € ktoré SDKÚ splácala podozrivo rýchlo.
Vrcholom krysieho mechanizmu bolo zistenie, že modré logo strany SDKÚ nevlastnila strana, ale britská schránková firma Destor Investment, za ktorou stál práve Igor Kucej cez svoju spoločnosť Involve. Strana tak v podstate platila vlastnému pokladníkovi za používanie svojho loga.
Kucej vybudoval schému, v ktorej sa peniaze z provízií za privatizáciu (spomínané v spise Gorila) vracali do strany cez fiktívne dary a pôžičky od zahraničných schránok.
Cez svoje firmy, ako napríklad Involve, financoval aj prezidentskú kampaň Eduarda Kukana. V súčasnosti čítame tieto operácie ako učebnicový príklad toho, ako sa politická moc stala rukojemníkom „tieňových“ peňazí.
Igor Kucej, podobne ako Gabriel Palacka, netrie biedua užíva si plody tejto éry. Býva v luxusnej lokalite v Bratislave, len kúsok od vily svojho predchodcu Palacku. V roku 2023 sa jeho meno objavilo pri aktivitách spojených s prenájmom lukratívnych pozemkov od Starého Mesta za symbolické euro mesačne na účely „komunitnej záhrady“, čo len potvrdzuje jeho schopnosť udržať si vplyv na regionálnej úrovni aj dnes.
Privatizácia SPP. Miliardy v hmle.
V roku 2002 sa prvá Dzurindova vláda rozhodla predať 49 % akcií SPP a odovzdať manažérsku kontrolu zahraničným investorom. Bol to moment, kedy sa energetická bezpečnosť Slovenska stala predmetom politického obchodu.
Kto to riadil a aké mal väzby?
Ivan Mikloš (Podpredseda vlády pre ekonomiku). Hlavný ideológ a motor privatizácie. Mikloš tvrdil, že štát je zlý vlastník a len príchod Západniarov zachráni SPP pred mečiarovským rozkrádaním (zmenkami Duckého). Dnes sa však na jeho kroky pozeráme cez optiku zmluvy, ktorá štátu zviazala ruky pri tvorbe cien plynu pre domácnosti.
Privatizačná komisia. V nej sedeli nominanti koalície, ktorí mali dozerať na transparentnosť.
Mária Machová (Predsedníčka komisie)
Vtedajšia ministerka privatizácie za stranu SOP (neskôr fúzovala s SDKÚ). Bola hlavnou tvárou, ktorá proces formálne zastrešovala. Jej úlohou bolo udržať zdanie čistoty procesu, kým sa v pozadí ladili detaily zmluvy s poradcom Credit Suisse First Boston.
Ivan Mikloš (Podpredseda vlády pre ekonomiku)
Hlavný motor a mozog privatizácie za SDKÚ. Hoci v komisii sedel ako jeden z členov, jeho vplyv bol absolútny. On určoval ideológiu. „Štát je zlý vlastník, musíme predávať.“ Podľa archívov to bol práve on, kto tlačil na rýchly predaj konzorciu Gaz de France a Ruhrgas, hoci ponuka bola vnímaná ako nízka.
Pavel Koncoš (Minister pôdohospodárstva)
Nominant SDĽ. Bol známy ako odporca privatizácie strategických podnikov, ale v komisii hral dôležitú úlohu „kontrolóra“ za ľavicové krídlo. Jeho prítomnosť mala upokojiť voličov, že štát nepredáva všetko, no nakoniec predaj aj tak prešiel.
István Harna (Minister výstavby a regionálneho rozvoja)
Nominant SMK. Zastupoval záujmy maďarskej koalície, ktorá mala v tom čase obrovský vplyv na Slovenský pozemkový fond a poľnohospodárstvo. V komisii dozeral na to, aby SMK dostala svoj politický podiel na vplyve v energetike.
Jozef Macejko (Minister dopravy)
Nominant SDKÚ (nahradil Palacku). Človek blízky Dzurindovmu jadru, ktorý neskôr padol v kauze „Vláčiky“. V komisii bol predĺženou rukou Gabriela Palacku a dozeral na to, aby sa strategické záujmy v doprave a energetike prepojili so straníckymi potrebami.
František Hajnovič (Minister financií)
Nahradil Brigitu Schmögnerovú. Bol technokratom, ktorý mal pripraviť zmluvy tak, aby sa dali právne obhájiť, hoci boli pre štát nevýhodné (strata manažérskej kontroly pri 51 % vlastníctve).
Pravdou však je, že o víťazovi (konzorcium Gaz de France a nemecký Ruhrgas) sa rozhodovalo v politických kuloároch skôr, než sa otvorili obálky.
Poradcovia z Credit Suisse First Boston. Za prípravu predaja zinkasovali províziu v stovkách miliónov korún. Ich úlohou bolo urobiť obchod „nepriestrelným“, no výsledkom bola zmluva, ktorá investorom garantovala zisky, kým štát niesol riziká.
Mechanizmus „provízneho“ predaja.
Hoci oficiálna predajná cena bola približne 2,7 miliardy dolárov (cca 121 miliárd Sk), v archívoch a neskoršie svedectvá (spis Gorila) naznačujú, že popri oficiálnej sume tiekli „všimné“ v miliónoch eur.
Spisy naznačujú, že vtedajšie vládne strany (SDKÚ, SMK, KDH, SDĽ) si mali rozdeliť provízie za hladký priebeh predaja. Peniaze mali prúdiť cez schránkové firmy a poradenské zmluvy.
Najväčší podraz bol v tom, že hoci štátu zostalo 51 % akcií, Nemci a Francúzi získali právo rozhodovať o všetkom dôležitom. Štát sa stal pasívnym divákom vo vlastnej firme.
Dnes vidíme, že tento predaj pripravil Slovensko o miliardy na dividendách, ktoré mohli financovať zdravotníctvo. Strategický tranzit plynu sa stal nástrojom geopolitických hier a domáci odberatelia doplatili na ceny, ktoré už neurčoval štát, ale tabuľky v Paríži a Berlíne.
Ivan Mikloš po rokoch pôsobenia ako poradca na Ukrajine, žije dnes ako uznávaný medzinárodný expert. Hoci ho doma mnohí vinia z „výpredaja vlasti“, on svoje kroky dodnes obhajuje, ako nevyhnutnú reformu. Jeho vtedajší spolupracovníci z komisií sú dnes vplyvnými členmi správnych rád a majiteľmi konzultačných firiem.
Kauza „Skupinka“. Keď sa krysy začali hrýzť medzi sebou
V roku 2003 sa vnútri Dzurindovej vlády niečo zlomilo. Boj o vplyv v silových rezortoch a o milióny zo štátnych zákaziek vyústil do bizarnej kauzy, ktorú Mikuláš Dzurinda odpálil na tlačovke.
Dzurinda vyhlásil, že existuje „skupinka“ ľudí, ktorá škodí štátu, SDKÚ a jemu osobne. Išlo o snahu zbaviť sa ľudí, ktorí začali vidieť príliš hlboko do „kuchyne“ straníckeho financovania a kšeftov v tajnej službe a na vnútre.
Kto v tej „skupinke“ podľa Dzurindu bol?
Ján Mojžiš. Vtedajší šéf Národného bezpečnostného úradu (NBÚ). Mal v rukách previerky všetkých politikov a firiem. Dzurinda ho potreboval odstrániť, lebo Mojžiš odmietal „prikryť“ niektoré kšefty v doprave a energetike (spomínané v kauze Branisko a Vláčiky).
Miloš Žiak. Podnikateľ a lobista, ktorý mal kontakty na spravodajské služby. Bol pre Mikuláša Dzurindu v roku 2003 nebezpečný preto, lebo predstavoval spojku medzi vplyvnými podnikateľskými skupinami a strategickými štátnymi inštitúciami, ktoré premiér potreboval mať pod kontrolou.
Tu sú konkrétne dôvody jeho „nebezpečnosti“ z pohľadu vtedajšej moci.
Žiak bol vnímaný ako sivá eminencia v pozadí vtedajšieho šéfa Národného bezpečnostného úradu Jána Mojžiša. NBÚ v tom čase rozhodovalo o bezpečnostných previerkach firiem pre miliardové štátne zákazky. Dzurinda mal podozrenie, že Žiak cez Mojžiša ovplyvňuje, ktoré firmy previerku dostanú, a tým nepriamo riadi, kto bude profitovať z tendrov v obrane a IT sektore.
Bol vplyvným lobistom a dlhoročným predsedom Izraelskej obchodnej komory na Slovensku. Disponoval kontaktmi na zahraničné tajné služby a vplyvné diplomatické kruhy (napr. vzťah s vtedajším veľvyslancom v USA Rastislavom Káčerom). Pre Dzurindu bol nebezpečný ako človek, ktorý mohol o dianí v slovenskom zákulisí informovať partnerov v NATO, čo ohrozovalo premiérov imidž proeurópskeho reformátora.
Dostal sa do ostrého konfliktu s vtedajším šéfom Slovenskej informačnej služby (SIS) Ladislavom Pittnerom. Keďže SIS bola pod priamym vplyvom premiéra, Žiakovo spochybňovanie práce tajnej služby a úniky informácií o tom, že ho SIS sleduje kvôli jeho pôvodu, vyvolali škandál, ktorý Dzurindu politicky poškodzoval.
Dokumenty z archívov naznačujú, že Žiak mal lobovať pre IT firmu Ditec, ktorej majiteľ Peter Lukeš bol tiež súčasťou „skupinky“. Pre Dzurindu toto prepojenie znamenalo hrozbu vzniku alternatívneho mocenského centra, ktoré by odstrihlo vládne elity od provízií z digitalizácie štátu.
Dnes sa na postavu Miloša Žiaka pozeráme ako na človeka, ktorý v ére Dzurindu „ťahal nitky“ v IT biznise a bezpečnosti. Hoci polícia existenciu „protištátnej skupinky“ nikdy nepotvrdila, Žiak zostal symbolom zákulisného vplyvu, ktorý dokázal v roku 2003 rozkývať vládnu koalíciu.
Peter Lukeš. Bol kľúčovým hráčom v oblasti štátneho IT a digitalizácie. Dnes ho archívy definujú ako muža, ktorý pochopil, že najväčšie a najistejšie zisky netečú z tovární, ale z nekonečných licencií a servisných zmlúv so štátom.
Prečo ho Dzurinda zaradil do svojej „skupinky“?
Peter Lukeš bol spoluzakladateľom a hlavnou tvárou IT gigantu Ditec. Práve za Dzurindu sa táto firma stala dvorným dodávateľom pre kľúčové štátne inštitúcie, najmä pre Daňové riaditeľstvo a Colnú správu.
Prečo bol pre Dzurindu nebezpečný?
Lukešov Ditec spravoval informačné systémy, cez ktoré tiekli všetky dane a clá v štáte. Kto ovláda dáta o daniach, ovláda informácie o každom podnikateľovi a politikovi. Dzurinda mal podozrenie, že Lukeš tieto informácie využíva na lobing v prospech „svojich“ ľudí.
Lukeš bol blízkym priateľom šéfa NBÚ Jána Mojžiša. Pre vládnu SDKÚ to bola nočná mora, IT magnát, ktorý má pod palcom dane, sa spojil s mužom, ktorý udeľuje bezpečnostné previerky. To znamenalo, že táto dvojica mohla kedykoľvek „odstrihnúť“ od štátnych zákaziek firmy blízke Dzurindovi a Palackovi.
V tom čase sa rozbiehali miliardové projekty na informatizáciu spoločnosti. Dzurinda a jeho pokladník Palacka chceli mať tieto toky pod kontrolou (cez vlastné spriatelené firmy), ale Lukeš a jeho Ditec už mali v systémoch „zapustené korene“, ktoré sa nedali len tak vytrhnúť.
Lukeš má na svedomí vybudovanie systému tzv. „vendor lock-in“. Zmluvy so štátom boli napísané tak „skvelo“, že štát sa stal rukojemníkom jeho firmy. Nikto iný nemohol do systémov zasahovať, nikto iný ich nemohol servisovať. Štát musel desaťročia platiť milióny eur ročne len za to, že systémy fungovali, pričom autorské práva zostali Lukešovi.
Dnes je Peter Lukeš je jedným z najbohatších Slovákov, ktorý svoje IT milióny úspešne pretransformoval do obrovského realitného biznisu (cez skupinu Immocap). Jeho rodina a firmy vlastnia lukratívne administratívne budovy v Bratislave (napríklad v okolí Trnavského mýta). Hoci bol v roku 2003 označený za „nepriateľa štátu“, v roku 2026 je to ctihodný developer, ktorý profituje z pozemkov a budov, na ktoré si zarobil v ére, kedy si štátne IT rozobral ako súkromnú korisť.
Dzurinda kvôli tejto „skupinke“ vyhodil z vlády ministra obrany Ivana Šimka, čo takmer viedlo k pádu koalície.
Dnes je kauza „Skupinka“ vnímaná ako moment, kedy premiér zneužil svoju moc, aby ochránil Gabriela Palacku a jeho provízne schémy. NBÚ pod vedením Mojžiša totiž začalo klásť nepríjemné otázky o tom, kam tečú peniaze zo švajčiarskych účtov spojených s tunelom Branisko. Dzurinda radšej rozbil vlastnú vládu, než aby nechal Mojžiša „upratať“ kumpánov z SDKÚ.
Tunel Višňové, skoro nekonečný príbeh.
Kým Mečiar v máji 1998 slávnostne poklepal základný kameň a začal raziť prieskumnú štôlňu Alžbeta, príchod Dzurindovej vlády a ministra Gabriela Palacku priniesol novú stratégiu. „všetko prehodnotiť“.
Palacka a neskôr minister Jozef Macejko (obaja SDKÚ) zastavili výstavbu diaľnic s argumentom, že štát je pred krachom. Dnešní informácie z archívov naznačujú, že nešlo len o šetrenie. Zastavením rozbehnutých stavieb sa vytvoril tlak na zhotoviteľov, aby sa „nanovo“ dohodli s novou politickou garnitúrou.
Hoci sa veľká stavba tunela odložila, prieskumnú štôlňu razilo konzorcium firiem pod vedením Doprastavu. Práve v ére Dzurindu sa z Doprastavu a sesterskej firmy Metrostav stali nedotknuteľní giganti, ktorí mali pod palcom všetky strategické betónové zákazky. Ich prepojenie na vtedajšieho pokladníka SDKÚ a špičky KDH bolo verejným tajomstvom.
V auguste 2002 bola prieskumná štôlňa (dlhá 7,5 km) slávnostne prerazená. Miesto toho, aby sa hneď začalo s razením dvoch hlavných rúr tunela, projekt sa na celé roky „upratal“ do zásuvky. Dôvod? Oficiálne peniaze, neoficiálne prebiehal v pozadí boj o to, ktorá finančná skupina a ktorý stavebný klan získa túto miliardovú zákazku.
Tým, že sa Višňové v rokoch 2002 – 2006 nezačalo reálne stavať, hoci štôlňa bola hotová, štát prišiel o miliardy korún kvôli neskoršiemu zdražovaniu materiálov a technológií. Celý región Žiliny zostal rukojemníkom katastrofálnej dopravy pod Strečnom, zatiaľ čo vyvolené firmy inkasovali milióny za „udržiavacie práce“ a nekonečné projekčné prípravy.
Tunel Višňové bol otvorený len pred pár mesiacmi (v decembri 2025). Ten 27-ročný sklz a predraženie o stovky miliónov eur sa začali práve vtedy, v roku 1999, kedy biele goliere zistili, že na nebudovaní sa dá niekedy zarobiť viac (cez poradenské zmluvy a dodatky) než na rýchlom dokončení stavby. K tomu jak to bolo s tunelom sa ešte dostaneme.
Kauza Gorila. Štát ako súkromný revír Penty
Ak bol 10. diel o evolúcii krýs, tak Kauza Gorila je ich definitívny rodokmeň. Je to moment, kedy sa dnes, pri pohľade do archívov potvrdzuje, že štát už neriadili volení politici, ale finančná skupina z jedného odpočúvaného bytu. Písal sa rok 2005, druhá vláda Mikuláša Dzurindu mlela z posledného a v byte na Vazovovej ulici v Bratislave sa stretával spolumajiteľ Penty Jaroslav Haščák s politickými špičkami.
Kto v tom byte „panáčkoval“ a čo riešili?
Jaroslav Haščák (Penta). Hlavný režisér. V byte prijímal politikov ako na audiencii. Riešil s nimi provízie za privatizáciu, obsadzovanie postov v štátnych podnikoch a miliónové „všimné“ pre stranícke pokladnice. Práve tu sa zrodil plán na ovládnutie zdravotníctva, od poisťovní až po nemocnice.
Jirko Malchárek (Minister hospodárstva). V spise vystupuje ako hlavná spojka Penty vo vláde. S Haščákom riešil detaily privatizácie rozvodných energetických závodov a letiska. Podľa dokumentov mal za tieto „služby“ zinkasovať provízie v stovkách miliónov korún, ktoré sa prali cez fiktívne poradenské zmluvy.
Anna Bubeníková (Šéfka Fondu národného majetku). Nominantka SDKÚ a kľúčová postava, ktorá sľuby z bytu menila na realitu. Haščák s ňou preberal, ktoré firmy vyhrajú štátne tendre a ako sa „upracú“ strategické podniky tak, aby z toho profitovala Penta.
Dnes vidíme, že Gorila nebola len kauza, ale operačný systém štátu. Finančné skupiny si vtedy kúpili rozhodovacie procesy a v roku 2026 nám ich stále prenajímajú cez predražené lieky a energie. Tie milióny, ktoré vtedy „odtekali“ v igelitkách, dnes financujú luxusné jachty a vily týchto aktérov v zahraničí,
Gorila nie je konšpirácia. Je to opis reality, ako sa v roku 2005 v Bratislave predával štát. Všetko, čo v tom spise je, bolo o „upratovaní“ peňazí a ovplyvňovaní zákonov v zdravotníctve, a toto sa stalo základom pre dnešný (2026) stav Slovenska. Penta vtedy neukradla len peniaze, ona si kúpila budúcnosť krajiny.
Prečo nebol nikto obžalovaný a odsúdený?
Toto odhaľuje dokonalú ukážku toho, ako si finančná skupina v tieni Dzurindových a neskôr Ficových vlád „poistila“ spravodlivosť.
Hlavným argumentom obhajoby bolo, že nahrávky zo slávneho bytu boli získané nelegálne, čím sa stali na súde nepoužiteľné. Hoci ich počul celý národ, z hľadiska práva „neexistovali“.
Rok 2006 Operácia „Trezor“
Zatiaľ čo sa v marci 2006 Mikuláš Dzurinda pripravoval na voľby, v budove SIS a na Generálnej prokuratúre už vedeli, že existuje nahrávka z bytu na Vazovovej.
Akcia Gorila bola oficiálne ukončená v máji 2006, tesne pred voľbami. Dôvod? Oficiálne „únik informácií“, neoficiálne strach, že by nahrávky mohli zničiť celú vtedajšiu elitu (SDKÚ, KDH, SMK).
Vyšetrovateľ SIS vtedy nahrávku nespálil, ale doručil ju priamo Dobroslavovi Trnkovi. V marci 2026 archívy potvrdzujú, že Trnka namiesto toho, aby okamžite nariadil domové prehliadky v Pente a na ministerstvách, urobil niečo úplne iné, nahrávku „upratal“ do svojho súkromného trezoru.
Trnka pochopil, že má v rukách „atómový kufrík“. Podľa neskorších svedectiev, nahrávku nepoužil na spravodlivosť, ale na to, aby si upevnil moc. Spolu s Marianom Kočnerom (ktorý bol vtedy jeho častým hosťom na prokuratúre) nahrávku analyzovali a používali ako poistku. Ak by niekto z politikov chcel Trnku odvolať, vedel, čím má pohroziť.
Po júnových voľbách 2006 nastúpil Robert Fico. Hoci sľuboval, že dzurindovské kšefty vyšetrí, pri pohľade na nahrávku (kde pil colu aj on) nastalo hrobové ticho. Trnka zostal vo funkcii a Gorila oficiálne „neexistovala“.
Keby Trnka v roku 2006 konal, privatizácia letiska, rozvodných závodov a ovládnutie zdravotníctva Pentou sa mohli zastaviť. On však dal krysám čas, aby miliardy „preprali“ a stopy zahladili.
Tady vidíme, že Trnka bol tým najdôležitejším článkom reťaze. Bez jeho „trezoru“ by Gorila vybuchla už v roku 2006 a slovenské dejiny by vyzerali inak. Takto si biele goliere kúpili beztrestnosť na ďalšie dve desaťročia.
Rudolf Zajac a reforma zdravotníctva (2004 – 2006)
Kým v byte na Vazovovej (Gorila) Jaroslav Haščák s politikmi len „plánoval“, v parlamente sa pod taktovkou ministra Rudolfa Zajaca (nominant strany ANO) schvaľovali zákony, ktoré tieto plány menili na realitu. Bol to prechod od štátneho systému k trhovému mechanizmu, kde sa zdravie stalo tovarom.
Rudolf Zajac (Minister zdravotníctva). Energický lekár a manažér, ktorý presadil šesť kľúčových reformných zákonov. Hoci sľuboval lepšie služby pre pacienta, dnes už vieme, že jeho hlavným „dielom“ bolo uzákonenie zisku zdravotných poisťovní. Tým urobil zo zdravotníctva najvýnosnejší biznis na Slovensku.
Pavol Paška (vtedajšia opozícia – Smer). V spise Gorila Haščák spomína, že Paška je pre nich „partner na rozhovor“ v oblasti zdravotníctva. Archívy potvrdzujú, že hoci Smer navonok proti reforme protestoval, v zákulisí sa pripravovalo delenie vplyvu v štátnych nemocniciach a nákupoch techniky.
Finančná skupina Penta. Boli pripravení s hotovosťou a plánom. Okamžite po reforme začali budovať vertikálny monopol, od poisťovne cez nemocnice až po lekárne.
„Zlaté vajce“ menom Dôvera
Zajacova reforma umožnila, aby sa zdravotné poisťovne transformovali na akciové spoločnosti.
Poisťovňa Dôvera. Penta ju ovládla a fikaným účtovným manévrom (ocenením poistného kmeňa) z nej v nasledujúcich rokoch vytiahla stovky miliónov eur ako „zisk“. Boli to peniaze z našich povinných odvodov, ktoré namiesto operácií a liekov skončili v súkromných vreckách majiteľov.
Sieť lekární Dr. Max. Práve v rokoch 2004 – 2006 sa začal masívny rozmach tejto siete, ktorá dnes dominuje trhu a diktuje ceny doplatkov za lieky.
Samy dnes vidíme výsledok Zajacovej „vychcanosti“. Máme najviac súkromných majiteľov v zdravotníctve na počet obyvateľov, ale jedny z najdlhších čakacích lehôt na vyšetrenie. Penta ovláda celý reťazec, poisťovňa (Dôvera) zaplatí nemocnici (Svet zdravia), ktorá predpíše liek z vlastnej lekárne (Dr. Max). Zisk tečie v každom kroku, kým štátne nemocnice sa topia v dlhoch.
Ako sa im žije dnes?
Rudolf Zajac. Žije v ústraní, stále obhajuje svoje reformy ako jediné správne. Dnes ho už v správach neuvidíš, ale jeho zákony sú „bibliou“ pre finančné skupiny.
Majitelia Penty si užívajú miliardové dividendy zo zdravotníctva, ktoré im Zajac v roku 2004 „pripravil na tácke“.
Koniec ilúzií a dokonalý stroj na moc
Pri pohľade na zmluvy z rokov 1998 – 2006 je jasné jedno: Ak tu boli ľudia, ktorí si mysleli, že za Dzurindovej vlády príde spravodlivosť, muselo im byť nesmierne ľúto, ako ich tento systém sklamal. Nádej z roku 1998 sa rozplynula v byte na Vazovovej a v trezoroch generálnej prokuratúry.
Ukázalo sa, že biele goliere neprišli systém opraviť, ale ovládnuť. Pochopili, že Mečiarov „hurá-štýl“ bol príliš nápadný, a tak ho nahradili sofistikovanou krysou evolúciou. Vytvorili nepriestrelný mechanizmus, kde sa štátne miliardy liali do súkromných vreciek cez legálne vyzerajúce tendre a zákony písané na mieru oligarchom.
No scéna nie je prázdna. Už za dverami prešľapujú ďalší borci, ktorí budú pokračovať v systéme nastavenom Mečiarom a Dzurindom. Prečo by aj niečo menili? Ten stroj na peniaze už je postavený, premazaný a funguje dokonale. Stačí len vymeniť logá na straníckych centrálach a pokračovať v hostine na úkor nás všetkých.
Dzurinda nám otvoril dvere do Európy, ale za tie dvere vpustil dravcov, ktorí si Slovensko rozobrali na súčiastky. Mečiar kradol ako zbojník, Dzurindova éra kradla ako akciová spoločnosť.
