Písal sa júl 2010 a Slovensko po štyroch rokoch drancovania pod taktovkou Smeru, SNS a HZDS konečne dýchalo. Robert Fico síce voľby vyhral, ale zostal izolovaný. K moci nastúpila štvorkoalícia (SDKÚ, SaS, KDH, Most-Híd) na čele s Ivetou Radičovou. Nebola to len nová vláda, bola to nádej. Radičová mala imidž slušnej, vzdelanej a empatickej ženy, ktorá neprišla štát „dojiť“, ale liečiť.
Premiérka, ktorá mohla zmeniť dejiny.
Iveta Radičová mala v rukách historickú šancu. Mala obrovskú dôveru ľudí (v prezidentských voľbách 2009 získala takmer milión hlasov) a jasnú víziu, „odmociť“ štát od klanov Širokého, Poóra a Brhela. Chcela zaviesť transparentnosť, o akej sa bielym golierom ani nesnívalo, povinné zverejňovanie všetkých zmlúv na internete, otvorené výberové konania a stopku pre provízie v pozadí. Keby mala voľné ruky, Slovensko sa v týchto dvoch rokoch mohlo skutočne zbaviť tieňa 90. rokov a stať sa právnym štátom európskeho strihu.
Rukojemníčka vlastných „spojencov“.
Lenže pravda, ktorú odkrývajú archívy, je krutá. Radičová bola od začiatku osamelá. Vo vlastnej strane (SDKÚ) ju brali len ako marketingový ťah na oklamanie voličov. Kým ona na úrade vlády úprimne bojovala za slušnosť, za jej chrbtom sedeli „starí vlci“ Mikuláš Dzurinda a Ivan Mikloš. Títo muži, spojení s kšeftami z jejich vlády, ju vnímali ako prekážku vo svojom starom štýle vládnutia. Nechceli zmenu systému, chceli len návrat k svojim korytám.
Boj na dvoch frontoch.
Radičová musela čeliť nielen dravému Ficovi v opozícii, ktorý do nej búšil každý deň, ale najmä vlastným koaličným partnerom. Tí si ministerstvá rozdelili ako súkromné firmy a pokračovali v tom, čo sa naučili za Mečiara a Dzurindu. Práve toto vnútorné pnutie, medzi jej úprimnou snahou o očistu a ich hladom po moci, bolo tou časovanou náložou, ktorá neskôr vybuchla v podobe spisu Gorila.
Iveta Radičová by to Slovensko pravdepodobne dala dohromady. Mala na to mozog aj srdce. Ale systém krýs, ktorý bol v štáte zažraný príliš hlboko, pochopil, že ak ju neodstránia, ich éra definitívne skončí. A tak sa začal plán na jej politickú likvidáciu, ktorý sa skončil tými najväčšími podrazmi v našej histórii.
Tunel Višňové. Keď špatné zmluvy zastavili bagre
Iveta Radičová a jej minister dopravy Ján Figeľ (KDH) zdedili po Ficovi katastrofálny stav. Diaľnice sa nestavali, lebo štát čakal na predražené PPP projekty ušité pre klan Juraja Širokého.
Radičová urobila odvážny krok, zrušila Ficove PPP projekty. Povedala, že štát nebude 30 rokov splácať miliardové úroky oligarchom. Chcela stavať cez klasické, lacnejšie tendre a eurofondy.
Toto rozhodnutie však „akcionári“ v pozadí nenechali len tak. Keď štát vyhlásil novú súťaž na Višňové, stavebné lobby (Váhostav, Doprastav) začali tender masívne napádať a blokovať na úradoch. Všetko sa naťahovalo, aby ukázali, že „Radičová nevie stavať“.
Za dva roky jej vlády sa v tuneli Višňové reálne nepohol ani jeden kameň. Radičová síce ušetrila štátu miliardy na úrokoch, ale v očiach ľudí to vyzeralo ako neschopnosť. Kým sa politici hádali o transparentnosť, bagre stáli a klan Širokého v tichosti čakal na návrat Fica.
Kauza Daňového riaditeľstva. Keď Mikloš ukázal Radičovej chrbát (2011)
Toto bola prvá otvorená vojna vnútri koalície, ktorá ukázala, že Iveta Radičová má síce funkciu, ale skutočnú moc v SDKÚ stále držia Mikuláš Dzurinda a Ivan Mikloš.
Daňové riaditeľstvo v Košiciach potrebovalo novú budovu. Namiesto transparentnej súťaže sa rozhodlo, že sa budova prenajme od firmy VSH, ktorú vlastnil Ondrej Ščurka, vtedajší okresný predseda SDKÚ v Nitre.
Miroslav Mikulčík. Šéf daňového riaditeľstva a blízky človek Ivana Mikloša. Bol to on, kto zmluvu so straníckym kolegom Ščurkom presadzoval.
Ivan Mikloš (Minister financií). Nadriadený Mikulčíka. Hoci Radičová od začiatku hovorila, že je to neprijateľný klientelizmus a konflikt záujmov, Mikloš sa za Mikulčíka postavil.
Iveta Radičová. Verejne žiadala hlavu Mikulčíka a zrušenie zmluvy. Vyhlásila, že ak neodstúpi, ona zváži svoje zotrvanie vo funkcii.
Bolo to prvýkrát, čo premiérka musela vydierať vlastných ministrov vlastnou demisiou, aby dosiahla aspoň štipku slušnosti. Mikloš s Dzurindom ju vysmiali do tváre, tvrdili, že zmluva je „ekonomicky výhodná“ a že Ščurka je čestný podnikateľ. Pre nich nebola dôležitá morálka, ale to, aby peniaze za nájom končili v správnej straníckej kase.
Radičová tento súboj síce formálne vyhrala (Mikulčík nakoniec odstúpil), ale politicky ju to smrteľne zranilo. Ukázalo sa, že SDKÚ je rozštiepená na „čestné krídlo“ okolo Radičovej a „staré kšeftárske jadro“ okolo Dzurindu a Mikloša. Tento rozkol v roku 2011 bol presne tým momentom, kedy oligarchovia a Smer pochopili, že túto vládu netreba zvrhnúť zvonku, ona sa zožerie zvnútra sama.
Spis Gorila. Keď pravda vyplávala na povrch (2011)
Písal sa 21. december 2011, tesne pred Vianocami. Na internete sa objavil dokument s krycím názvom Gorila. Nebola to len nejaká klebeta, bol to podrobný prepis nahrávok Slovenskej informačnej služby (SIS) z rokov 2005 – 2006.
V spise sa opisovali stretnutia v konšpiračnom byte na Vazovovej ulici. Hlavnou postavou bol Jaroslav Haščák (Penta), ktorý si tam podával kľučku s vtedajšími špičkami SDKÚ, KDH, SMK a ANO.
Haščák tam s úradníkmi (Anna Bubeníková) a ministrami (Jirko Malchárek) preberal miliónové provízie za privatizáciu elektrární, letiska a rozvodných závodov.
V spise zazneli vety o tom, že „volič o ničom nerozhoduje“ a že „ľudia sú h*vno“. Slováci zrazu videli, že ich krajina je len súkromný revír pár vyvolených.
Hoci sa to dialo za Dzurindu, výbuch zasiahol Radičovú priamo do srdca.
Radičová zrazu sedela na vláde s ľuďmi, ktorých mená v spise figurovali (najmä vplyvné postavy z SDKÚ a KDH). Ako mala očistiť štát, keď jej vlastní ministri boli „namočení“ v byte na Vazovovej?
Mikuláš Dzurinda sa tváril, že spis je „fikcia“ a odmietal vyvodiť zodpovednosť. Radičová bola bezmocná, nemohla odvolať celé vedenie vlastnej strany, hoci po tom národ v uliciach volal.
Robert Fico, ktorý v tom byte pil colu a v spise figuroval tiež, bleskovo otočil kartu. V televízii kričal, že Gorila je „kauza pravice“, a národ mu to v tom chaose uveril.
Slovensko zaplavili najväčšie protesty od roku 1989. Ľudia hádzali vajíčka do úradu vlády a pálili modré zástavy. Radičová sa snažila vyšetrovanie rozbehnúť (vymenovala tím Gorila), ale krysí systém bol silnejší. Archívy potvrdzujú, že kľúčové dôkazy sa vtedy začali strácať a svedkovia zrazu strácali pamäť.
Euroval. Noc, kedy upratali slušnosť (Október 2011)
V októbri 2011 sa v Európe riešilo, či zachránime krachujúce Grécko miliardami z našich spoločných peňazí (tzv. Euroval). Pre Slovensko to bola téma, ktorá rozštiepila koalíciu, ale pre klan Dzurindu, Mikloša a Fica to bola ideálna zámienka, ako sa zbaviť Radičovej, ktorá im „kazila kšefty“ svojou transparentnosťou.
Kto pripravil pascu a ako to prebehlo?
Richard Sulík (SaS). Tvrdohlavo odmietal za Euroval hlasovať. Tvrdil, že nebudeme platiť za bohatších Grékov. Hoci mal ekonomické argumenty, dnes vidíme, že jeho neústupčivosť bola presne tým klincom, ktorý systém potreboval do rakvy tejto vlády.
Mikuláš Dzurinda a Ivan Mikloš (SDKÚ). Títo dvaja dotlačili Radičovú k osudovej chybe. Presvedčili ju, aby spojila hlasovanie o Eurovale s hlasovaním o dôvere vláde. Vedeli, že ak Sulík neuhne, vláda padne. Radičová im verila, že bojujú za „Európu“, ale oni bojovali za to, aby sa zbavili premiérky, ktorá im videla do kariet (Gorila).
Robert Fico (Smer). Sedel v kúte a usmieval sa. Hoci bol Smer jasne proeurópsky a Euroval podporoval, Fico v tú noc schválne nehlasoval. Povedal, že zahlasuje, až keď vláda padne. Bola to čistá politická kalkulácia, nechať Radičovú vykrvácať, aby si mohol vziať celú moc pre seba.
Priebeh popravy (11. október 2011)
Bola to noc plná emócií. Radičová prosila Sulíka o solidaritu, Sulík hovoril o zodpovednosti k peňaženkám Slovákov. Keď naskočila tabuľa s výsledkami, vláda oficiálne padla. Radičová odišla z parlamentu so slzami v očiach. O dva dni neskôr už Smer s SDKÚ a KDH Euroval schválili v druhom hlasovaní.
Pád vlády znamenal predčasné voľby v marci 2012. Práve v tieni tohto pádu a chaosu unikol spis Gorila, ktorý dorazil SDKÚ a KDH. Radičová zostala v dejinách ako tá, ktorú „vlastní“ zradili a nepriatelia roztrhali. S jej odchodom v októbri 2011 definitívne zomrela nádej, že štát môže viesť niekto so svedomím.
Euroval nebol o Grécku. Bola to operácia na odstránenie nepohodlnej premiérky, aby sa staré a nové klany mohli opäť spojiť pri delení koristi. Radičová bola obetovaná na oltári oligarchov a v marci 2026 vieme, že táto zrada stála Slovensko ďalšiu dekádu drancovania.
Spis Gorila bol pre Ivetu Radičovú politickým rozsudkom smrti. Jej „slušná vláda“ zrazu smrdela bytom na Vazovovej, hoci ona v ňom nikdy nebola. Bol to moment, kedy oligarchovia pochopili, že ak chcú prežiť a udržať si svoje miliardy z privatizácie, musia túto vládu okamžite položiť, kým nezávislí vyšetrovatelia skutočne niečo nájdu.
Koniec nádeje pre obyčajného Slováka
S Ivetou Radičovou však neodišla len jedna politička, odišla aj posledná reálna nádej, že obyčajný Slovák má pre štát cenu. Nie cenu ako „číslo v štatistike“ alebo „hlas vo voľbách“, ale cenu ako človek, na ktorého potrebách záleží. Radičová bola prvou (a nadlho poslednou) premiérkou, ktorá do politiky nepriniesla kšefty, ale empatiu. Keď plakala po páde vlády, neplakala za svojou stoličkou, plakala za krajinou, ktorú jej pred očami rozoberali starí vlci z SDKÚ a dravci zo Smeru.
Systém, ktorý nás odpísal.
Výbuch Gorily v decembri 2011 ukázal krutú pravdu, v očiach finančných skupín a ich politických bábok bol „malý človek“ len hlukom v pozadí, ktorý treba raz za štyri roky opiť rožkom. Radičová sa tento systém pokúsila rozbiť transparentnosťou, ale krysí mechanizmus ju „vychcane“ zomlel. Od tohto momentu sa politika na Slovensku definitívne zmenila na čistý marketing a korporátny boj o korytá. Nádej, že štát môže viesť niekto, kto má svedomie, bola v roku 2012 pochovaná pod hromadou spisov, ktoré sa nikdy poriadne nevyšetria.
Záverečný účet nádeje.
Dnes vidíme, že s pádom Radičovej sa na Slovensko vrátila doba temna, kde sa slušnosť považuje za slabosť. Oligarchovia vtedy vyhrali na celej čiare, podarilo sa im znechutiť ľudí natoľko, že rezignovali na pravdu. Radičová odišla do ústrania, ale nám zostal pocit, že sme boli len divákmi pri vlastnej poprave.
