14. diel: Štát ako korisť jedného muža (2012 – 2016), 2016 - 2020
Éra absolútnej moci. Ako Robert Fico s 83 poslancami ovládol štát, betonoval systém a rozdal miliardy „našim ľuďom“.
Písal sa apríl 2012 a Slovensko bolo v hlbokom útlme. Vláda Ivety Radičovej, tá krátka epizóda nádeje, sa skončila po brutálnej zrade vlastných koaličných partnerov. Zo stínu sa opäť vynoril Robert Fico, silnejší než kedykoľvek predtým. S výsledkom 83 poslancov v parlamente už nepotreboval nikoho – ani koaličných partnerov, ani súhlas opozície. Získal absolútnu moc a začal opäť zdokonalovať systém „našich ľudí“, ktorý tu v rôznych podobách funguje už od konca druhej svetovej vojny.
Systém, ktorý prežil všetko.
Fico v roku 2012 nevymyslel nič nové. On len oprášil starý mechanizmus, kde štát nie je službou občanom, ale korisťou pre vyvolených. Je to ten istý systém, ktorý sa tu dedí z generácie na generáciu, od komunistických nomenklatúrnych kádrov cez mečiarovských divokých privatizérov až po dzurindovské biele goliere. Fico tento stroj na moc len dokonale premazal a vymenil mu súčiastky tak, aby už nikdy nezlyhal.
Sľuby o istotách a realita lúpeže.
Kým národ tlieskal „istotám“ v podobe vianočných príspevkov a vlakov zadarmo, v pozadí sa budovalo impérium, ktoré nemalo obdobu. Fico už nemusel robiť nástenkové tendre, on ovládol celý reťazec, od polície cez prokuratúru až po súdy. Práve v rokoch 2012 – 2016 sa zo Slovenska stala „akciová spoločnosť“, kde si oligarchovia ako Široký, Brhel a Poór delili štátne zákazky priamo v luxusných hoteloch.
Bol to čas, kedy sa z korupcie stala štandardná prevádzková metóda. Ak si bol „náš človek“, zákon pre teba neexistoval. Tento systém, zdokonalený k dokonalosti, pripravil pôdu pre tie najväčšie rany, ktoré mali prísť, od Váhostavu až po predražené CT-čka.
Roky 2012 – 2014. Tiché betónovanie „Našich ľudí“
Robert Fico nastúpil k absolútnej moci a jeho prvým krokom nebolo postaviť nemocnicu, ale obsadiť silové zložky. Bez kontroly polície a prokuratúry by totiž žiadny neskorší kšeft neprešiel. Tieto dva roky boli obdobím dehonestujíciho obsadzovania funkcií, ktoré vytvorilo nepriestrelný štít pre oligarchov.
Operácia „Vlastný prokurátor“ (2013)
Fico potreboval niekoho, kto bude hádzať spisy vyvolených pod stôl.
Smer v parlamente silou-mocou odstavil legitímne zvoleného Jozefa Čentéša (ktorého prezident Gašpar odmietal vymenovať). Namiesto neho si zvolili spolužiaka Roberta Fica, Jaromíra Čižnára.
Spolu s Dušanom Kováčikom (špeciálny prokurátor, prezývaný „Pán 61:0“) vytvorili dvojicu, ktorá garantovala, že žiadna kauza spojená so Smerom sa nedostane pred súd. Vyšetrovanie Gorily zamrzlo a spisy k novým kšeftom sa začali „strácať“.
Tibor Gašpar a klan Bödörovcov (2012)
V máji 2012 sa šéfom polície stal Tibor Gašpar.
Gašpar nebol len policajt, bol to človek priamo rodinne prepojený na nitrianskeho oligarchu Miroslava Bödöra (majiteľa SBS Bonul). Práve tu sa zrodil systém, kde polícia prestala chrániť občanov a začala slúžiť ako „súkromná bezpečnostná služba“ pre sponzorov Smeru. Polícia pod Gašparovým vedením začala prehliadať obrie podvody, ktoré robili privilegovaní podnikatelia.
Zrod hviezdy menom Ladislav Bašternák (2012):
Práve v tomto období urobil Ladislav Bašternák svoj slávny obchod, ktorý sa stal symbolom éry.
Kúpil 7 bytov v komplexe Five Star Residence za prehnaných 12 miliónov eur v hotovosti (údajne v kufroch!). Od štátu si okamžite vypýtal vrátku DPH vo výške 2 miliónov eur.
Hoci bolo jasné, že ide o fiktívny obchod na vytiahnutie peňazí zo štátu, finančná správa a polícia pod kontrolou Smeru vtedy vyhlásili, že „skutok sa nestal“. Bašternák sa stal nedotknuteľným susedom Roberta Fica v komplexe Bonaparte.
Fico v rokoch 2012 – 2014 postavil stroj na beztrestnosť. Na prokuratúru dal spolužiaka, na políciu rodinu oligarchu a do kontrolných úradov svojich verných. Keď bol tento stroj hotový a dokonale premazaný, mohli v roku 2015 prísť tie najväčšie rany.
Kauza CT Piešťany. Pád „veliteľa“ Pavla Pašku (2014)
Kým Robert Fico v televízii rozprával o „sociálnom štáte“, v piešťanskej nemocnici sa pripravoval kšeft, ktorý v archive bielej korupcie svieti dodnes. Išlo o nákup diagnostického prístroja CT, ktorý mal slúžiť ľuďom, ale poslúžil najmä ako další bankomat pre „našich ľudí“.
Pavol Paška. Uhladený muž z Košíc, prezývaný „veliteľ“. Hoci sa tváril ako štátnik, bol hlavným „akcionárom“ Smeru pre oblasť zdravotníctva. Jeho vplyv na firmu Medical Group, ktorá prístroj dodala, bol verejným tajomstvom, hoci on to cynicky popieral.
Renáta Zmajkovičová. Poslankyňa Smeru a šéfka dozornej rady nemocnice. Mala za úlohu „upratať“ proces nákupu tak, aby nikto nekládol nepríjemné otázky.
Nemocnica kúpila CT prístroj od Medical Group za 1,6 milióna eur. Problém bol v tom, že ten istý prístroj v Česku kúpili o milión eur lacnejšie. Ten milión eur sa jednoducho „vyparil“ v províziách pre klan okolo Pašku. Keď na to upozornil lekár Alan Suchánek a sestra Magdaléna Kovačičová, systém sa ich najprv pokúsil umlčať.
Národ, ktorý dovtedy Ficovi „istoty“ toleroval, zrazu vyšiel do ulíc. Protesty v Bratislave a pred Paškovou luxusnou rezidenciou v košickom mestskom parku boli také silné, že Fico musel obetovať jednu zo svojich najväčších rýb.
Pavol Paška po komunálnych voľbách nečakane v noci oznámil svoju rezignáciu. Bol to šok, prvýkrát padol niekto, kto si myslel, že je nedotknuteľný.
Pavol Paška v roku 2018 náhle zomrel, ale jeho „košický klan“ v zdravotníctve prežil. Kauza CT ukázala, že pre „našich ľudí“ je zdravie Slovákov len komodita, na ktorej sa dá zarobiť milión za jednu noc. Tento škandál definitívne pochoval mýtus o Ficovom „boji proti finančným skupinám“.
Kauza Váhostav. Štátny dar pre oligarchu (2015)
Stavebný gigant Váhostav-SK, patriaci klanu Juraja Širokého (jedného z hlavných „akcionárov“ Smeru), oznámil, že nedokáže splácať svoje dlhy. Firma, ktorá za Fica dostávala tie najmastnejšie štátne zákazky na diaľnice, zrazu „nemala“ peniaze pre svojich subdodávateľov.
Kto to riadil a aké mal väzby?
Juraj Široký, „Akcionár“ Smeru a osobný priateľ Roberta Fica. Kým jeho firma krachovala, on si užíval luxus v bratislavskom hoteli Hilton a vo svojich rezidenciách.
Robert Fico a Robert Kaliňák. Namiesto toho, aby nechali firmu skrachovať a majetok Širokého rozpredať na dlhy, vymysleli plán na jeho záchranu z peňazí nás všetkých.
Reštrukturalizácia po slovensky
Váhostav navrhol, že malým živnostníkom (murárom, dopravcom, remeselníkom) vyplatí len 15 % z toho, čo im dlhoval. Ak ti Váhostav dlžil 10 000 eur za odpracované mesiace, chceli ti dať 1 500 eur a poslať ťa domov. Pre mnohých to znamenalo okamžitý bankrot.
Zároveň sa ukázalo, že medzi najväčšími veriteľmi sú záhadné schránkové firmy, ktoré boli identifikované ako firmy blízke samotnému Širokému. Tie mali dostať peniaze prednostne.
Keď sa ľudia vzbúrili, Fico prišiel s „riešením“, štát za peniaze nás všetkých (cez spoločnosť Slovenská reštrukturalizačná) vykúpil pohľadávky živnostníkov za 50 %. Štát teda de facto zaplatil Širokého dlhy, aby oligarcha mohol v podnikaní nerušene pokračovať.
Kým malí podnikatelia prišli o celoživotné úspory, Juraj Široký zostal nedotknuteľný. Štát mu daroval milióny eur, aby jeho firma prežila. Táto kauza zabetónovala pravidlo: „Ak si náš človek, štát ťa zachráni aj z tvojich vlastných lúpeží.“
Váhostav sa stal symbolom nespravodlivosti. Robert Fico v roku 2015 nepomohol ľuďom, ale zachránil svojho mecenáša. Široký aj dnes zostáva na slobode a bohatý, zatiaľ čo stovky rodín sa z tejto rany nikdy nespamätali
Kauza Kompa Vojka (2015). Malý, ale o to drzejší kšeft na Dunaji. Štát nahradil svoju fungujúcu kompu súkromnou od firmy blízkej Jánovi Počiatkovi. Cena za prevádzku vyskočila o milióny eur a peniaze tiekli do schránky s názvom Ponton City. Bol to symbol toho, že kradnúť sa dá aj na prievoze cez rieku.
Kauza Star EU – Matematický zázrak v réžii Smeru (2015)
Zatiaľ čo sa v Bratislave točili milióny v CT-čkach a Váhostave, v regiónoch bežal tichý, ale masívny biznis s eurofondmi. Firma Star EU sa stala dvorným poradcom pre obce ovládané Smerom.
Kto to riadil a aké mal väzby?
Ján Richter (Minister práce za Smer). Bývalý generálny manažér Smeru. Archívy potvrdzujú, že to bol práve on, kto na straníckych snemoch odporúčal starostom Smeru, aby pri eurofondoch spolupracovali práve s firmou Star EU.
Robert Kaliňák. Keď sa na túto „šikovnú“ firmu začali pýtať novinári, Kaliňák ju verejne obhajoval. Vyhlásil, že sú jednoducho „najlepší“ a preto vyhrávajú.
Úspešnosť 70 z 70
Firma Star EU sa zúčastnila 70 súťaží na poradenstvo a prípravu projektov pre eurofondy v obciach. Výsledok? Vyhrala všetkých 70. Každý matematik povie, že pri férových súťažiach je 100 % úspešnosť v takomto počte prakticky nemožná.
Súťaže v obciach boli nastavené tak, aby ich vyhral „náš človek“. Starostovia Smeru dostali „pokyn zhora“ a Star EU zinkasovala za každú jednu konzultáciu tisíce až desaťtisíce eur. Celkovo si takto prišli na milióny eur z našich a európskych daní.
Často išlo o kopírované projekty, za ktoré štát platil obrovské sumy, hoci ich reálna hodnota bola zlomková. Bol to klasický „prietokový ohrievač“ na vyťahovanie peňazí z eurofondov priamo do vreciek spriatelených firiem.
Kauza Star EU ukázala, že chobotnica Smeru nebola len o pár oligarchoch v Bratislave, ale siahala až do tej poslednej dediny, kde mal Smer svojho starostu. Systém „našich ľudí“ bol v roku 2015 taký dokonalý, že sa už ani neobťažovali predstierať náhodu pri víťazstvách v tendroch.
Hoci sa o Star EU písalo mesiace, nikto nebol potrestaný. Kaliňákova polícia skonštatovala, že na 100 % úspešnosti nie je nič podozrivé. Dnes vieme, že tieto milióny z eurofondov, ktoré mali rozvíjať naše dediny, skončili v súkromných vreckách a straníckych čiernych fondoch.
Komplex Bonaparte. Premiér v byte daňového podvodníka
V roku 2012, práve keď Robert Fico získal svojich 83 poslancov, sa nasťahoval do luxusného bytového komplexu Bonaparte na hradnom vŕšku v Bratislave. Byt mal rozlohu vyše 370 m², obrie terasy a výhľad na celé mesto.
Kto to riadil a aké mal väzby?
Ladislav Bašternák. Majiteľ a staviteľ komplexu. Bašternák bol kľúčovým „naším človekom“ pre špinavé kšefty s DPH. Bol to osobný priateľ Roberta Kaliňáka a sused Jána Počiatka.
Premiér, ktorý tvrdil, že v byte je len „v podnájme“. Platil údajne 2 650 eur mesačne, čo bola na tú lokalitu a rozlohu smiešna suma, takýto nájom by nepokryl ani náklady na údržbu a investíciu , bol to v podstate dar od oligarchu za politické krytie?
Ladislav Bašternák si na výstavbu Bonaparte a ďalších komplexov „zarobil“ tak, že točil byty medzi svojimi firmami za fiktívne milióny eur. V roku 2012 si takto vypýtal od štátu vrátku DPH vo výške 2 miliónov eur za nákup 7 bytov v hotovosti (vraj ich niesol v kufroch).
Keď na tento podvod prišli kontrolóri, zasiahla „vyššia moc“. Kaliňákova polícia a Kováčikova prokuratúra vyšetrovanie zastavili so slávnym odôvodnením, že „skutok sa nestal“.
Kým bežný Slovák platil dane, jeho premiér Robert Fico si užíval luxus v byte človeka, ktorý tie dane práve ukradol. Fico tam odmietal skončiť podnájom aj potom, čo bol Bašternák oficiálne obvinený.
Bonaparte sa stalo miestom najväčších protestov. Tisíce ľudí tam v roku 2016 chodili s transparentmi „Fico chráni zlodejov“. Tento komplex ukázal, že pre Smer neexistovali žiadne morálne hranice. Premiér sa stal rukojemníkom daňového podvodníka, pretože boli prepojení biznisom a tajomstvami.
Ladislav Bašternák bol v roku 2019 nakoniec odsúdený na 5 rokov väzenia a prepadnutie majetku (hoci ho stihol prepísať na rodinu). Robert Fico sa z Bonaparte vysťahoval až v roku 2019, po vražde Jána Kuciaka. Bonaparte je symbolom doby, kedy sa mafiánske praktiky nasťahovali priamo do susedstva predsedu vlády.
„Vlaky zadarmo“. Klasický krysí manéver „chleba a hry“ (2014)
V novembri 2014, presne v čase, keď vybuchla kauza CT Piešťany a pád Pavla Pašku, vytiahol Robert Fico z klobúka svoj najväčší sociálny tromf. bezplatnú prepravu pre študentov a dôchodcov.
Úplatok pre voličov vs. biznis pre klan
Fico potreboval prekryť narastajúcu nervozitu ľudí z korupcie. Dal vybranej časti národa pocit, že štát im „niečo dáva“. „Vlaky zadarmo“ sa stali mantrou Smeru, ktorá mala umlčať každú kritiku.
Zatiaľ čo ľudia cestovali „zadarmo“, štátna Železničná spoločnosť Slovensko (ZSSK) musela tieto výpadky tržieb vykryť miliónmi eur z rozpočtu. Tieto peniaze však nešli do modernizácie tratí alebo nových vozňov, ale sa presúvali k súkromným opravovniam.
V tieni „vlakov zadarmo“ štátne železnice pod vedením nominantov Smeru podpisovali nevýhodné servisné zmluvy a predražené opravy starých vrakov. Kým sa dôchodcovia tešili z lístka za nula eur, klan okolo ŽOS Trnava (Vladimír Poór) a ŽOS Vrútky (Víťazoslav Moric) inkasoval stovky miliónov za údržbu, ktorá bola často len kozmetická.
Systém „vlakov zadarmo“ zabetónoval nadvládu štátu na koľajniciach a vytlačil súkromnú konkurenciu (ako RegioJet), ktorá by kradnutie v opravovniach odhalila.
V novembri 2014 Robert Fico vytiahol svoj najsilnejší tromf. Nebolo to len bezplatné cestovanie pre študentov a dôchodcov, ale aj masívna modernizácia, ktorú sme dovtedy nevideli.
Ficova vláda investovala milióny do zabezpečovacích systémov (ETCS), aby slovenské koľajnice spĺňali európske štandardy bezpečnosti. Na trate prišli nové poschodové súpravy a moderné rušne. Fico v televízii hrdo ukazoval, ako štát pod jeho vedením mení staré železnice na modernú dopravu.
Hoci sa nakupovala nová technika, biznis pre klan Vladimíra Poóra (ŽOS Trnava) a Víťazoslava Morica (ŽOS Vrútky) sa nezastavil. Naopak sa nastavili servisné zmluvy tak, že aj na nové vlaky mali monopol tieto súkromné opravovne. Štát za údržbu a „modernizácie“ starších vozňov platil sumy, za ktoré sa v zahraničí dali kúpiť takmer nové stroje.
Fico dal ľuďom lístok za nula eur a nablýskané nové vozne, aby si nevšimli, že z každej faktúry za opravu alebo výstavbu trate odtekajú provízie „akcionárom“ Smeru.
Fico v roku 2014 neprišiel s víziou modernej dopravy, ale s marketingom. Dal ľuďom lístok za nula eur, aby si nevšimli, že im pod rukami miznú miliardy v predražených „modernizáciách“ vagónov v Trnave a Vrútkach.
Vražda a pád. Koniec éry „Našich ľudí“ (2016 – 2018)
Písal sa marec 2016 a Robert Fico utrpel šok vo voľbách. Stratil svoju absolútnu väčšinu 83 poslancov. Národ mu vystavil účet za Váhostav, CT-čka a Bonaparte. Aby prežil, musel urobiť ten najväčší manéver vo svojej kariére. Spojil sa so svojimi úhlavnými nepriateľmi, s kapitánom Andrejom Dankom (SNS) a „charakterom“ Bélom Bugárom (Most-Híd).
Vláda „všehoschopných“:
Táto koalícia bola od začiatku odsúdená na zánik, ale spájala ich jedna vec, strach z väzenia a chuť dojedisť to, čo v štátnom rozpočte zostalo.
Andrej Danko. Kapitán, ktorý bozkával výložky a urobil zo SNS opäť súkromný biznis klub pre klan oligarchov v pozadí.
Béla Bugár. Muž, ktorý sľuboval slušnosť, ale vliezol do vlády s Ficom, čím definitívne pochoval svoju povesť.
Talianska stopa a Mária Trošková. Mafia v srdci štátu (2016 – 2018)
Keď Robert Fico v roku 2016 zostavil svoju tretiu vládu, po jeho boku sa začala objavovať záhadná mladá žena, Mária Trošková. Oficiálne mala titul „hlavná štátna radkyňa“ a sprevádzala premiéra na najdôležitejších zahraničných cestách, vrátane stretnutí s nemeckou kancelárkou Angelou Merkelovou.
Kto to bol a aké mala väzby?
Mária Trošková. Bývalá finalistka Miss Universe a modelka. Problémom však nebola jej minulosť v modelingu, ale jej podnikanie. Archívy potvrdzujú, že v roku 2011 založila firmu s talianskym podnikateľom menom Antonino Vadala.
Antonino Vadala. Talian žijúci na východe Slovenska. Ján Kuciak vo svojom poslednom, nedokončenom článku odhalil, že Vadala mal priame väzby na obávanú kalábrijskú mafiu 'Ndrangheta. Táto skupina na východe Slovenska parazitovala na agrodotáciách a budovala si vplyv v politike.
Radkyňa s bezpečnostným rizikom
Trošková mala prístup k premiérovi 24 hodín denne a zúčastňovala sa rokovaní o strategických záujmoch štátu. Pritom prepojenie na Vadalu bolo známe tajným službám (SIS) už roky. Napriek tomu ju Fico držal pri sebe a ignoroval varovania.
Vyšetrovanie po roku 2018 ukázalo, že Trošková bola s Vadalom v kontakte aj počas pôsobenia na Úrade vlády. Dokonca sa zistilo, že Vadala mal v telefóne uložené čísla na viacerých špičkových politikov Smeru.
Fico na otázky o Troškovej reagoval agresívne. Tvrdil, že ide o útok na mladú ženu a že jej súkromie nikoho nezaujíma. V skutočnosti však išlo o prienik organizovaného zločinu do najvyšších poschodí moci.
Keď Ján Kuciak 21. februára 2018 zomrel, práve odhalenie tejto „talianskej stopy“ na Úrade vlády bolo tým momentom, kedy sa pod Ficom definitívne zrútila zem. Svetové médiá písali o tom, že slovenský premiér má za radkyňu milenku mafiána. Trošková musela po vražde okamžite odísť, no škoda na obraze štátu bola neodvratná.
Antonino Vadala bol neskôr na Slovensku zatknutý a vydaný do Talianska, kde bol odsúdený za pašovanie drog. Mária Trošková sa stratila z verejného života, no zostala symbolom éry, kedy si krysy z 'Ndranghety podávali kľučky na Úrade vlády.
Ján Kuciak a Martina Kušnírová (Február 2018)
Systém „našich ľudí“ si myslel, že je nedotknuteľný. Marián Kočner sa v tom čase otvorene vyhrážal mladému novinárovi Jánovi Kuciakovi, ktorý odkrýval jeho daňové podvody a prepojenia na Kaliňáka. 21. februára 2018 sa stalo niečo, čo Slovensko navždy zmenilo. Ján a jeho snúbenica Martina boli zavraždení vo svojom dome vo Veľkej Mači.
Pád v priamom prenose
Národ vybuchol. Stotisícové protesty Za slušné Slovensko prinútili systém k ústupu.
Robert Kaliňák musel odstúpiť ako prvý. Jeho éra „skutok sa nestal“ skončila v krvi novinára.
Robert Fico 15. marca 2018 podal demisiu. Odchádzal s úsmevom a vetou: „Ja nikam neodchádzam.“ Nahradil ho Peter Pellegrini, ktorý mal byť len peknou tvárou pre systém, ktorý sa snažil prežiť.
Vražda Jána a Martiny ukázala, že systém, ktorý sme z archívu sledovali od roku 1993, dospel do svojho najtemnejšieho štádia. Krysí mechanizmus, ktorý začal kradnutím fabrík, skončil vraždou tých, ktorí o tom písali. Sila ulice v marci 2018 dokázala zvrhnúť Fica.
Vražda Jána a Martiny. Milión na stole a krysí tanec (2018)
Keď sa 26. februára 2018 verejnosť dozvedela o poprave vo Veľkej Mači, Robert Fico a Robert Kaliňák pochopili, že im tečie do topánok. Ján Kuciak totiž rozkrýval nielen Kočnera, ale práve tú taliansku stopu a agrodotácie, ktoré siahali priamo na Úrad vlády k Márii Troškovej.
Bizarná tlačovka s miliónom eur.
Fico urobil svoj najstrašnejší marketingový ťah.
Pred novinárov vyskladal na stôl milión eur v hotovosti (zviazané balíčky bankoviek). Tvrdil, že je to odmena pre toho, kto pomôže vraha chytiť.
Bolo to vnímame ako totálny výsmech. Premiér krajiny, kde kvitli daňové podvody, ukazoval milión v hotovosti, zatiaľ čo polícia pod Kaliňákom roky ignorovala Kuciakove trestné oznámenia na Kočnera. Bol to pokus odviesť pozornosť od faktu, že vrahom bol samotný systém.
Kto mal z vraždy prospech? (Boj o korytá)
Tu začína ten hnus, o ktorom píšeme. Vražda sa okamžite stala nástrojom politického boja:
Opozícia pochopila, že Smer je na kolenách. Emócie ľudí v uliciach boli oprávnené, ale v pozadí sa už bili o to, kto si sadne na uvoľnené stoličky.
Prvé dni sa naschvál hovorilo len o talianskej mafii. Systém potreboval, aby sme sa pozerali na východné Slovensko k Vadalovi, a nie do Bratislavy k Mariánovi Kočnerovi a jeho kamošom na ministerstve vnútra.
Keď Fico videl, že milión na stole nezabral, vytiahol kartu Georgea Sorosa. Tvrdil, že protesty sú riadené zo zahraničia a že ľudia v uliciach sú len bábky. Bol to pokus urobiť z tragédie sprisahanie proti Slovensku.
Odstúpenie s úsmevom
Pod tlakom ulice (najväčšie protesty od roku 1989) musel Kaliňák aj Fico rezignovať.
Béla Bugár (Most-Híd) sľuboval odchod z vlády, ale po noci strávenej s Ficom otočil a vládu podržal výmenou za kozmetické zmeny.
Fico pri odovzdávaní demisie prezidentovi Kiskovi do očí povedal: „Ja nikam neodchádzam.“ Mal pravdu. Nahradil ho Peter Pellegrini, ktorý mal slúžiť len ako „vôňa do auta“ v prehnitom systéme.
Keď sa v marci 2018 ujal moci Peter Pellegrini, stál pred neriešiteľnou úlohou. Spoločnosť bola rozbitá nenávisťou a on sa stal tým, kto mal priniesť nádej. Pellegrini priniesol do úradu novú kultúru, prestal útočiť na novinárov, začal komunikovať s ľuďmi na námestiach a úprimne sa snažil odpojiť od toxických mien, ktoré ťahali krajinu ku dnu. Pod jeho vedením odišiel z funkcie Tibor Gašpar aj ďalšie symboly starých čias, pretože veril, že štát sa musí očistiť, aby prežil.
Snažil sa budovať moderné Slovensko, ktoré sa nebojí technológií a európskej spolupráce. Jeho éra bola obdobím najvyššieho hospodárskeho rastu a stability, kedy sa ľuďom reálne dvíhali platy a štát sa začal digitalizovať (e-Zdravie, koniec behania po úradoch). Pellegrini veril, že novou, slušnou tvárou dokáže vrátiť dôveru v politiku. I keď sa v nasledujúcich voľbách v roku 2020 ukázalo, že hnev v spoločnosti bol už príliš hlboký a jeho snaha o zmenu už systém nezachránila, v pamäti zostáva ako premiér, ktorý v najťažšej chvíli dokázal udržať v krajine mier a poriadok.
Vražda Jána a Martiny v marci 2018 rozbila ilúziu o bezpečnom štáte. Ale krysí systém sa nevzdal. Obetovali dvoch Robertov a jednu Troškovú, aby zachránili štruktúru, ktorá v pozadí fungovala ďalej. Boj o korytá na pozadí dvoch rakiev je najtemnejšou kapitolou našej modernej histórie.
Námestia vs. Kancelárie. Kto tancoval na hroboch? (2018)
Po vražde vznikla iniciatíva Za slušné Slovensko. Desaťtisíce ľudí v Bratislave, Košiciach a ďalších desiatkach miest (dokonca aj v zahraničí) žiadali pravdu a odchod tých, ktorí systém „našich ľudí“ vybudovali. Oficiálne to boli študenti a občianski aktivisti, ale rozsah a rýchlosť, akou sa to zorganizovalo, vyvoláva otázky dodnes.
To, čo ľudí šokovalo, bola dokonalá logistika. V priebehu pár dní sa po celom Slovensku objavili pochody, ktoré vyzerali, akoby ich pripravovala svetová eventová agentúra.
V každom meste, od Bratislavy po Sninu, mali ľudia v rukách úplne rovnaké plagáty s nápisom „Za slušné Slovensko“ a čiernobiele fotky Jána a Martiny. Boli to tisíce kusov vytlačených v profi kvalite, ktoré niekto musel bleskovo zafinancovať a rozdistribuovať. Pódiá v Bratislave neboli narýchlo zbité dosky. Bola to profesionálna technika so špičkovým ozvučením, aké vídame na veľkých hudobných festivaloch. Zvuk bol čistý, prenosy na veľkoplošné obrazovky fungovali bezchybne. Fico to okamžite využil na konšpirácie o Sorosovi, ale faktom zostáva, že niekto v pozadí (často sa spomínali pro-gresívne orientovaní podnikatelia a IT firmy) do toho nalial obrovské peniaze.
Tu prichádza ten hnus. Hoci organizátori deklarovali apolitickosť a politikov na tribúnu nepustili, tí sa tam cpali všetkými dierami.
Stáli pod pódiami v prvých radách, aby ich bolo vidieť v každom televíznom zábere. Matovič, ktorý bol vždy majstrom marketingu, si z týchto zhromaždení robil živé vysielania a pasoval sa do roly hlavného pomstiteľa Jána Kuciaka.
Andrej Kiska, neskôr oficiálne uznaný za vinného z daňového podvodu. Vtedajší prezident bol najväčšou politickou hviezdou protestov. Hoci nebol priamo „pod pódiom“ ako radový poslanec, jeho účasť na pochodoch a prejavoch dávala protestom celonárodnú legitimitu. Fico ho neskôr obvinil, že celú túto logistiku (pódiá, zvuk, plagáty) tichom prepojil so zahraničím.
Veronika Remišová. Stála verná po boku Matoviča, tvárila sa odhodlane a stala sa tvárou „boja proti korupcii“ pre tie skupiny voličov, ktorým bol Matovič príliš vulgárny. zostáva v archive ako politička „dvoch tvárí“. Na jednej strane úspešne otvárala kauzy Smeru, na druhej strane sama narazila na vlastnú nepozornosť pri majetku a na neodbornosť v prípade Govnetu. Jej krik o „slušnosti“ tak v očiach mnohých ľudí v marci 2018 a neskôr stratil na sile.
Alojz Hlina (KDH) Tiež sa tam motal so svojimi ľuďmi, snažiac sa ukázať, že aj konzervatívci sú „slušní“ a stoja na správnej strane dejín.
Progresívni lídri (Štefunko, Beblavý) Vtedy ešte nováčikovia na scéne. Práve na týchto námestiach sa rodila ich neskoršia sila. Stáli tam nenápadne, ale s jasným cieľom – ukázať „novú tvár“ politiky bez káuz z 90. rokov.
Ján Kuciak bol pre všetkých, zrazu „štítom“. Vidieť politikov, ako si na profilové fotky dávajú „All For Jan“, kým v zákulisí dohadovali, kto si rozdelí ministerstvo vnútra, bol ten najväčší hnus. Jánova smrť sa stala marketingovou značkou.
Zásadná otázka znie. Chcel by to Ján?
Ján bol skromný analytik, ktorý neznášal pátos a prázdne gestá. Vidieť svoje meno na profesionálne vysvietených pódiách, kde sa striedali herci so zaplatenými emóciami, by ho pravdepodobne desilo. Ján Kuciak za pravdu zomrel, ale politickí dravci v marci 2018 za tú istú pravdu len „vychcane“ nakupovali volebné preferencie.
Vražda bola zneužitá. Systém krýs potreboval obetovať Fica a Kaliňáka, aby zachránil celú šachovnicu. Opozícia zase potrebovala mŕtveho hrdinu, však to jeden z nich aj povedal, a špičkové ozvučenie, aby sa dostala k moci. Obyčajný Slovák, ktorý na tom námestí úprimne plakal, bol opäť len komparzom v profesionálne zrežírovanej hre o korytá.
