V decembri 2020, v čase najtvrdšieho lockdownu a vrcholiacej moci Igora Matoviča, otriasla Slovenskom správa z prešovskej väznice. Bývalý policajný prezident Milan Lučanský, ktorý sa preslávil rozložením mafiánskeho gangu Černákovců v 90. rokoch, bol zadržaný v rámci akcie Judáš.
Lučanský bol obvinený z brania úplatkov v celkovej výške vyše pol milióna eur za krytie podvodov. Obvinenie stálo najmä na výpovediach „kajúcnikov“, bývalého šéfa kriminálneho úradu finančnej správy Ľudovíta Makóa a ďalšieho vysokého policajného funkcionára Bernarda Slobodníka. Práve fakt, že generála usvedčovali ľudia, ktorí si svedectvom kupovali vlastnú slobodu, vnímal on sám aj jeho obhajoba ako vysoko diskutabilný a nespravodlivý krok.
Ešte pred osudným dňom, 9. decembra 2020, utrpel Lučanský v cely zranenie oka. Oficiálna verzia hovorila o nešťastnom páde na posteľ, no v vtedy sa šírili verzie o bitke s dozorcami. Pretože mal na hlave následne zhojené jazvy, pochybnosti o tom, čo sa v cely skutočne dialo, pretrvávali.
Oficiálne správy hovoria, že Lučanský bol v cely kontrolovaný každých 30 minút. Podľa záznamov prebehla posledná vizuálna kontrola o 16:30 a bol v poriadku. O deväť minút neskôr, o 16:39, pri vydávaní stravy však už strážcom neodpovedal. Tento extrémne krátky časový úsek (9 minút) vyvolal u rodiny a verejnosti vlnu otázok: Ako sa vytrénovaný generál, zvyknutý na stres a extrémne situácie, dokázal za taký krátky čas rozhodnúť a vykonať taký fatálny čin?
Vyšetrovanie, ktoré bolo opakovane otvorené a sledované špeciálnou komisiou, nakoniec vylúčilo cudzie zavinenie a potvrdilo verziu o samovražde. Pozostalí na čele s jeho synom Adamom a manželkou však s týmito závermi zásadne nesúhlasia. Poukazujú na to, že Milan Lučanský bol silný muž, ktorý sa chcel na súde brániť a očistiť svoje meno. Jeho smrť dnes stále rozdeľuje národ, pre jedných zostáva vinníkom, pre druhých mučeníkom systému, ktorý ho dostal za mreže na základe pochybných svedectiev.
Vojna v polícii a fenomén „kajúcnikov“
Zatiaľ čo jedni videli v hromadnom zatýkaní očistu, začali sa kopiť dôkazy o tom, že systém stojí na veľmi vratkých nohách. Celá mašinéria totiž bežala vďaka ľuďom, ktorých dnes poznáme pod menom kajúcnici.
Obchod so slobodou (Kajúcnici)
Systém vyšetrovania v rokoch 2020 – 2023 sa opieral o ľudí ako Ľudovít Makó (bývalý šéf kriminálnych daniarov) či František Imrecze (exšéf Finančnej správy).
Títo muži, ktorí boli sami po uši v korupcii, začali masovo vypovedať proti politickým špičkám. Výmenou za to im prokuratúra „prihrávala“ slobodu, nízke tresty alebo im v zostali nedotknuté majetky.
Vzniklo podozrenie, že kajúcnici boli inštruovaní, čo majú hovoriť, aby ich výpovede do seba zapadali. Práve toto podozrenie odštartovalo najväčší vnútorný konflikt v dejinách polície.
„Čurillovci“ vs. Inšpekcia
Slovensko sa rozdelilo na dva tábory vyšetrovateľov, ktorí sa začali zatýkať navzájom:
NAKA. Títo elitní vyšetrovatelia viedli kauzy proti Smeru. Verili, že robia správnu vec, ale objavili sa nahrávky z ich kancelárií, kde sa vulgárne vyjadrovali o svojich cieľoch a údajne plánovali (aby sme použili dobový termín kritikov) obviniť ľudí z inšpekcie.
Tím Oblúk. Začal vyšetrovať práve „čurillovcov“ za to, že manipulujú výpovede kajúcnikov. Je zapísaný moment, kedy sa tieto dve skupiny snažili navzájom pozatýkať, čo viedlo k totálnemu chaosu.
Maroš Žilinka. „363“ ako záchranná brzda
Do tohto rozvratu vstúpil generálny prokurátor Maroš Žilinka.
Paragraf 363. Žilinka začal masívne využívať túto právomoc na rušenie obvinení (napríklad Pčolinskému, Ficovi či Kaliňákovi). Tvrdil, že chráni zákonnosť pred „nadprácou“ NAKA.
Pre koalíciu bol Žilinka nepriateľom a „zastavovacom spravodlivosti“, pre opozíciu sa stal v marci 2021 poslednou hrádzou proti zneužívaniu polície na politické ciele.
Ľudovít Makó (Exšéf kriminálnych daniarov) Absolútny rekordér. Figuroval ako kľúčový svedok v desiatkach kauz (napr. Očistec, Judáš, Boží mlyny). V archive je zapísaný ako muž, ktorý „vedel o každom úplatku v štáte“. Hoci mu hrozili desiatky rokov väzenia, v marci 2026 je na slobode, pričom mnohé jeho stíhania boli podmienečne odložené.
František Imrecze (Exšéf Finančnej správy) Svedčil v kauzách spojených s IT kšeftmi (Mýtnik) a agrodotáciami. Priznal sa k braniu miliónových úplatkov, no vďaka spolupráci vyviazol s podmienkou a pokutou. V archive sa uvádza, že svedčil v minimálne 15 závažných prípadoch.
Bernard Slobodník (Exšéf národnej jednotky finančnej polície): Ďalší „univerzálny“ svedok, ktorý usvedčoval svojich bývalých kolegov z polície (Gašpara, Krajmera). Jeho meno sa objavuje v takmer každej kauze týkajúcej sa zneužívania polície.
Matej Zeman a Peter Petrov (prezývaný Tiger): Postavy z bratislavského podsvetia (skupina Takáčovcov), ktoré v archive figurujú ako svedkovia dodaní na „špinavú prácu“. Práve pri nich vzniklo najväčšie podozrenie z inštruovania svedkov, čo viedlo k vojne v polícii.
Existovali prípady, kde celá obžaloba stála na výpovedi jedného jediného kajúcnika bez akéhokoľvek iného dôkazu (ako sú nahrávky, peniaze či zmluvy). Tento prístup „všetko na jedného svedka“ sa stal hlavným argumentom Maroša Žilinku pri rušení obvinení cez paragraf 363.
Fenomén kajúcnikov ukázal, že štát sa pri očiste spoliehal na pochybné charaktery. Títo ľudia svedčili v toľkých prípadoch, že to pôsobí štatisticky nereálne. Pre jedných to boli hrdinovia, ktorí prehovorili, pre druhých „vychované“ bábky v rukách vyšetrovateľov, ktoré za slobodu povedali čokoľvek.
Vojna v polícii a systém postavený na kajúcnikoch rozleptali dôveru v spravodlivosť. Dnes je toto obdobie zapísané ako čas, kedy sa vyšetrovatelia stali politikmi a politici vyšetrovateľmi. Nádej na očistu štátu z roku 2020 sa definitívne utopila v nahrávkach z kancelárií a v paragrafoch, ktoré vracali „veľké ryby“ späť do hry
Pád Igora Matoviča. Keď „atómovky“ vybuchli v koalícii (Marec 2021)
Po roku vládnutia, poznačenom pandémiou, nočnými statusmi a neustálymi hádkami, prišla posledná kvapka. Bol ňou tajný nákup ruskej vakcíny Sputnik V. Matovičov sólo prejav na košickom letisku, kde vítal lietadlo s neregistrovanou látkou, odpálil v koalícii politickú nálož, ktorú už nebolo možné zneškodniť.
Richard Sulík (SaS) a Veronika Remišová (Za ľudí) po roku verejného ponižovania a chaosu vyhlásili, že s Matovičom na čele vlády končia.
Nasledovali týždne bizarných vyjednávaní. Ministri podávali demisie „na skúšku“, Matovič sa odmietal vzdať a cez Facebook útočil na všetkých okolo. V archívoch tlače sa toto obdobie uvádza ako čas totálneho rozkladu štátu v priamom prenose.
30. marca 2021 Igor Matovič konečne oznámil svoju demisiu. Nebol to však odchod z politiky, ale len rošáda.
Matovič si s dovtedajším ministrom financií Eduardom Hegerom jednoducho vymenil stoličky.
Heger mal priniesť pokoj a slušnosť, ale dnes vidíme, že skutočnú moc (stranícku aj finančnú) si ponechal Matovič. Heger bol vnímaný skôr ako „hovorca“ alebo „správca“, kým Matovič z ministerstva financií pokračoval v riadení štátu cez svoje miliardové nápady.
Ľudia, ktorí na námestiach v roku 2018 a pri urnách v roku 2020 volali po zmene, dostali namiesto stability len „vymenené dresy“. Nádej na očistu štátu sa začala meniť na frustráciu z nekompetentnosti.
Matovič pri odchode z úradu vlády neprejavil žiadnu sebareflexiu. Svoj pád označil za sprisahanie „starej mafie“ a „zradných partnerov“. Práve tento moment, kedy sa víťaz volieb stal ministrom financií vo vlastnej vláde, je zapísaný ako začiatok definitívneho konca tejto koalície.
Pád Igora Matoviča z kresla premiéra nebol očistou, bol to len odklad katastrofy. Hegerova vláda síce priniesla tichšie tlačovky, ale chaos v zákonoch a „vojna v polícii“ pokračovali ďalej. Matovič z postu ministra financií blokoval reformy a pripravoval svoje ďalšie „atómovky“, ktoré neskôr položili aj Hegera.
Vláda Eduarda Hegera. Slušnosť v tieni ciel a tragédií (2021 – 2023)
Eduard Heger nastúpil do úradu v apríli 2021 po Matovičovej demisii. Jeho úlohou bolo vrátiť štátu dôstojnosť, no toto obdobie je zapísané ako čas, kedy sa „veľké čistenie“ zmenilo na politický a ľudský masaker.
Smrť advokáta Krivočenka a dozvuky Lučanského
Práve za Hegerovej vlády sa naplno prevalila vlna kritiky za to, ako štát zaobchádza s ľuďmi vo väzbe.
Ľubomír Krivočenko (Február 2021). Zomrel na Covid krátko pred Hegerovým nástupom, ale práve za Hegera sa v archive objavili dôkazy o tom, že mu štát odoprel pomoc. Táto smrť sa stala pre opozíciu symbolom „krutosti“ koalície.
Dedičstvo Lučanského. Hoci generál Lučanský zomrel v decembri 2020, počas Hegerovej vlády sa jeho meno stalo politickým kladivom. Každá ďalšia razia NAKA bola opozíciou prirovnávaná k „vraždeniu“ v priamom prenose.
Ďalšie veľké ryby v putách (Kto pribudol?)
Zatýkanie neprestalo ani po výmene premiéra. Do ciel pribudli ďalšie vplyvné mená:
Vladimír Pčolinský (Marec 2021). Vtedajší šéf SIS, nominant koaličnej Sme rodina. Jeho zatknutie za korupciu bolo prvým dôkazom, že vláda „žerie vlastné deti“. Bol to šok pre koalíciu a začiatok otvorenej vojny medzi Sme rodina a OĽaNO.
Rekordér paragrafu 363
Hoci bol v marci 2021 zadržaný elitným komandom NAKA a obvinený z prijatia úplatku 20-tisíc eur od konkurzného právnika Zoroslava Kollára (za to, že ho SIS prestane odpočúvať), pred súd sa v tejto veci nikdy reálne nepostavil.
Po piatich mesiacoch vo väzbe mu Generálna prokuratúra SR (pod vedením Maroša Žilinku) prvýkrát zrušila všetky obvinenia. Súd z roku 2021 uvádza, že dôkazy boli „nezákonné“ a stáli len na výpovediach kajúcnikov (napr. Borisa Beňu)
Polícia mu obvinenia vzniesla opakovane (v kauzách spojených s korupciou či zneužívaním právomoci), no Generálna prokuratúra ich cez paragraf 363 zrušila celkovo trikrát .
Vladimír Pčolinský je na slobode a bez právoplatného odsúdenia. Väčšina jeho kľúčových obvinení bola zrušená ešte v prípravnom konaní, čo znemožnilo, aby o jeho vine rozhodol nezávislý súd
Guvernér na lavici obžalovaných
Peter Kažimír čelí obvineniu z korupcie, konkrétne z toho, že mal ako minister financií sprostredkovať úplatok vo výške približne 48-tisíc eur pre vtedajšiu šéfku finančnej správy Lenku Wittenbergerovú za to, aby štát urýchlil vratky DPH pre vybrané firmy.
Súdny ping-pong (2023 – 2025)
Prvé odsúdenie (apríl 2023) Špecializovaný trestný súd ho najprv trestným rozkazom uznal za vinného a uložil mu peňažný trest 100-tisíc eur. Kažimír podal odpor.
Oslobodenie a zvrat (2024) Po riadnom procese ho samosudca najprv oslobodil, ale Najvyšší súd SR toto rozhodnutie zrušil a vrátil vec späť.
V decembri ho Špecializovaný trestný súd opätovne uznal za vinného z podplácania a uložil mu peňažný trest vo výške 100-tisíc eur. Rozsudok však ešte nie je právoplatný, pretože guvernér sa opäť odvolal.
Boj o kreslo guvernéra
Kažimír naďalej zastáva post guvernéra NBS, hoci ho prezidentka Zuzana Čaputová aj vtedajšia opozícia opakovane vyzývali na odchod.
Kažimír vinu odmieta a tvrdí, že výpoveď kľúčového svedka (kajúcnika Františka Imreczeho) je vymyslená. Je zapísaný ako muž, ktorý sa „drží stoličky“ s odkazom na prezumpciu neviny a európske pravidlá o nezávislosti centrálnych bankárov.
Pre koalíciu (Matovič, Heger) bol Kažimír „posledným mohykánom“ starého Smeru vo dôležitej funkcii, ktorého sa snažili politicky zlikvidovať. Pre Smer je naopak obeťou zneužívania trestného práva na politické ciele.
Peter Kažimír je dnes neprávoplatne odsúdený guvernér, ktorý stále bojuje o svoju česť na súdoch.
Miroslav Výboh. Z Dubaja k čistému štítu
Miroslav Výboh bol v auguste 2021 obvinený v rámci operácie Mýtnik III z obzvlášť závažného zločinu prijímania úplatku. Podľa obžaloby mal sprostredkovať úplatok vo výške 150-tisíc eur pre vtedajšieho štátneho tajomníka (neskôr ministra) Petra Pellegriniho od podnikateľa Michala Suchobu za podporu IT projektu na finančnej správe.
Operácia „Nedostihnuteľný“ (2021 – 2023)
Keď mu NAKA v roku 2021 doručovala obvinenie, Výboh už na Slovensku nebol.
Dlhodobo sa zdržiaval v Spojených arabských emirátoch, čo mu vynieslo status „obvineného na úteku“.
Hoci bol na neho vydaný európsky aj medzinárodný zatykač, Výboh slovenskej justícii odkázal, že sa skrývať nemieni, ale na Slovensko sa pre „politickú zaujatosť“ vyšetrovateľov nevráti. Ponúkal výsluch cez telemost, čo vtedajšie súdy odmietli.
Paragraf 363 a novela Trestného zákona (2024 – 2025)
V marci 2026 vidíme, že karta sa definitívne obrátila v prospech oligarchu po návrate Smeru k moci v októbri 2023.
Miroslav Výboh je dnes človekom bez akéhokoľvek obvinenia. Hoci bol hlavným terčom „očisty“, je zapísaný ako úspešný podnikateľ a honorárny konzul Monaka, ktorý sa už môže voľne pohybovať po Európe aj Slovensku.
Kauza Výboh ukázala limitovanú silu vyšetrovateľov NAKA. Ak mal niekto dostatok peňazí a stratégiu pobytu v cudzine, dokázal prečkať búrku až do momentu, kedy sa politické pomery zmenili. Výboh v marci 2026 figuruje ako víťaz nad systémom „pomstiteľov“ a dôkaz, že spravodlivosť v rokoch 2020 – 2023 bola len dočasná prekážka.
Hegerova bezmocnosť a Žilinkov nástup
Eduard Heger vystupuje ako premiér, ktorý síce „rozviazal ruky polícii“, ale nedokázal kontrolovať rozvrat vnútri štátu.
Práve za Hegera začal Maroš Žilinka masívne vypúšťať „veľké ryby“ na slobodu (Pčolinský, Haščák, neskôr Fico a Kaliňák). Heger na to nemal žiadny vplyv, čo ho v očiach Matovičových voličov robilo slabým.
V septembri 2021 vyvrcholil konflikt, kedy inšpekcia zatkla vyšetrovateľov NAKA (čurillovcov). Štát sa v priamom prenose rozpadol na dve ozbrojené skupiny, ktoré sa navzájom obviňovali z manipulácie svedkov a kajúcnikov.
Eduard Heger je zapísaný ako premiér „dobrej vôle“, ktorý však sedel na sude s prachom. Kým on v Bruseli rozprával o reformách, doma pribúdali úmrtia vo väzbe, nahrávky z kancelárií NAKA a pocit, že spravodlivosť sa zmenila na krvavý chaos. Práve táto neschopnosť urobiť v „očiste“ poriadok pripravila cestu pre pád jeho vlády v decembri 2022.
Pád Eduarda Hegera a dotačná „bodka“ (Máj 2023)
Hegerova vláda, už aj tak oslabená odchodom SaS a decembrovým vyslovením nedôvery, definitívne narazila v máji 2023.
Posledným klincom bola kauza ministra pôdohospodárstva Samuela Vlčana, ktorého rodinná firma získala od štátu dotáciu vo výške 1,4 milióna eur. Hoci Vlčan tvrdil, že je všetko legálne, etický rozmer kauzy pôsobí ako rozsudok nad celou koalíciou.
Po Vlčanovi ohlásil odchod aj minister zahraničia Káčer a Heger, vidiac, že už nemá koho dosadiť, požiadal prezidentku o zbavenie poverenia.
Ľudovít Ódor. Ticho pred búrkou (Máj – Október 2023)
Prezidentka Zuzana Čaputová vymenovala historicky prvú úradnícku vládu odborníkov na čele s ekonómom Ľudovítom Ódorom.
Ich jedinou misiou bolo upokojiť krajinu a doviesť ju k predčasným voľbám. V archive sa toto obdobie javí ako „ostrov odbornosti“. Ódor priniesol vecnosť a pokoj, no bez politickej podpory v parlamente nemohol zastaviť vlnu hnevu, ktorá sa valila z opozície.
Týmto momentom končí éra „veľkého experimentu“ z roku 2020. Ľudia, unavení z troch rokov chaosu, atómoviek a hádok, stáli pred voľbami v septembri 2023 s jedinou otázkou. Chceme pokračovať v tomto, alebo sa vrátime k tomu, čo poznáme?
Odvolanie Ivana Šimka (Minister vnútra)
Toto bol jediný veľký personálny škandál tejto vlády. Minister vnútra Ivan Šimko napísal na Facebook status o tom, že polícia musí byť pod kontrolou politiky. To vyvolalo vzburu vedenia polície (vrátane Štefana Hamrana).
Aby zabránil odchodu vedenia polície, Ódor navrhol prezidentke Šimka odvolať. V archive je tento moment zapísaný ako víťazstvo „čurillovcov“ nad ministrom, čo Fico neskôr označil za dôkaz, že políciu v skutočnosti neriadi vláda, ale „progresívna klika“.
Návrh vyrovnaného rozpočtu („Menu“ opatrení)
Ódorova vláda mala zákonnú povinnosť predložiť vyrovnaný štátny rozpočet.
„Drastické“ škrty. Pripravili zoznam opatrení v objeme 6,6 % HDP (cca 8,5 miliardy eur), ktoré by boli potrebné na vyrovnanie kasy po „atómovkách“ Igora Matoviča.
Politický terč. Robert Fico tento dokument v kampani využil ako strašiak. Tvrdil, že Ódor (a tým aj prezidentka Čaputová) chce ľuďom siahnuť na sociálne výhody, dôchodky a rodinné prídavky. Tento návrh bol zapísaný ako dokument, ktorý paradoxne pomohol Smeru vyhrať voľby, pretože vystrašil voličov.
V septembri 2023, tesne pred voľbami, Slovensko zasiahla vlna nelegálnej migrácie.
Opozícia Ódorovi vyčítala, že situáciu nezvláda a že ju nerieši nasadením armády na hranice s Maďarskom.
Zábery na migrantov v parkoch slovenských miest (napr. vo Veľkom Krtíši) sa stali hlavnou témou záveru kampane. Ódor argumentoval, že hermetické uzavretie hraníc je technicky nemožné, ale pre voliča to bol ďalší dôkaz „slabosti“ úradníckej vlády. Verejný dlh, ktorý bol v roku 2019 na úrovni cca 48 %, vystrelil po pandémii a energetickej kríze na takmer 58 % HDP Eurostat. Ódorova vláda po sebe zanechala dokumenty potvrdzujúce, že štátne financie sú v stave „vysokého rizika dlhodobej udržateľnosti“ Ministerstvo financií SR. Napriek chaosu sa v rokoch 2020 – 2023 podarilo rekordne dočerpať staré eurofondy (obdobie 2014-2020). Z pôvodných 29 % v roku 2020 sa čerpanie dotiahlo na takmer 100 % v roku 2023.
Slovensko bolo v marci 2023 vnímané ako premiant v plnení míľnikov Plánu obnovy, čo do krajiny prinieslo miliardy eur na reformy Európska komisia.
Prečo sa to v roku 2023 tak „podarilo“?
Slovensko využilo výnimočné pravidlá Európskej únie (napr. balíčky FAST-CARE a SAFE), ktoré umožnili presunúť nevyužité peniaze z projektov, ktoré sa nestíhali, na:
Kompenzácie vysokých cien energií pre domácnosti. Pomoc v súvislosti s utečeneckou krízou (Ukrajina). Investície do regiónov a digitalizácie, ktoré sa podarilo bleskovo vyúčtovať.
Ratingy. Výstraha zo sveta
Svetové agentúry ako Fitch a S&P koncom roka 2023 zhoršili Slovensku rating alebo výhľad, odôvodňujúc to práve zhoršeným stavom verejných financií a nejasnou cestou k ich ozdraveniu. Národná banka Slovenska.
Výstraha týkajúca sa ratingu (teda úverovej spoľahlivosti) Slovenska v období 2023 – 2024 prišla hlavne preto, že agentúry ako Fitch, Moody’s alebo S&P sa nepozerajú len na to, či sa peniaze „minuli“, ale za čo sa minuli a ako vyzerá štátna kasa do budúcnosti.
Tu sú hlavné dôvody, prečo Slovensko dostalo od agentúr „žltú kartu“:
To, že sa eurofondy bleskovo presunuli na kompenzácie cien energií, síce zachránilo čerpanie, ale nepomohlo to znížiť obrovský deficit štátneho rozpočtu. Slovensko malo v roku 2023 jeden z najvyšších deficitov v celej EÚ (okolo 6 % HDP).
Ratingové agentúry majú rady, keď sa peniaze z EÚ investujú do vecí, ktoré v budúcnosti zarobia (diaľnice, veda, školstvo). Presun peňazí na dotovanie cien energií je síce sociálne milý, ale z ekonomického pohľadu je to „prejedanie“ peňazí bez budúceho výnosu.
Agentúry (najmä Fitch a Moody’s) vyjadrili obavy ohľadom stability inštitúcií, zmien v trestnom zákone a rušenia Úradu špeciálnej prokuratúry. Tieto kroky vnímali ako riziko pre budúce čerpanie peňazí z Plánu obnovy, od ktorého je slovenský rast závislý.
Pretrvávajúca energetická závislosť a neistota ohľadom budúcich cien energií zvyšovali riziko pre slovenské firmy (priemysel), čo zhoršovalo ekonomický výhľad.
Agentúra Fitch napríklad v decembri 2023 znížila rating Slovenska z úrovne „A“ na „A-“ so stabilným výhľadom, čo štátu predražuje požičiavanie peňazí na finančných trhoch.
Slovensko sa dnes drží v kategórii A, čo je pre trhy kľúčový signál stability. Aj keď agentúry ako Fitch alebo Moody's občas zdvihnú varovný prst (zmenia výhľad na negatívny alebo mierne upravia známku na A-), stále nás radia medzi spoľahlivé krajiny.
Čo to znamená v praxi pre Slovensko?
Dôvera investorov.Štát si dokáže požičiavať peniaze na chod krajiny za rozumné úroky.
Konsolidácia. Agentúry teraz pozorne sledujú, či vláda naozaj skrotí deficit (rozdiel medzi tým, čo štát vyberie a čo minie).
Plán obnovy. Kým prúdia peniaze z Bruselu na reformy, rating zostáva relatívne pevný.
Dnes vieme, že štát nebol v roku 2023 v bankrote, ale bol extrémne zadlžený a neefektívny. Matovičove a Hegerove vlády minuli miliardy na krízy (Covid, energie), no bez adekvátnych príjmov. Ódorova vláda tento stav len „zakonzervovala“ a pripravila spomínané menu škrtov, ktoré zostáva ako varovanie pred životom na dlh.
Ódorova vláda nespôsobila „lúpeže“ ako tie predošlé, ale spôsobila politické vákuum, ktoré Robert Fico dokonale využil. Ľudovít Ódor je zapísaný ako odborník, ktorý priniesol fakty (rozpočtové menu), ale tie fakty boli pre nahnevaný národ príliš studené. Jeho vláda zostáva symbolom toho, že čistá odbornosť bez politickej sily v krízových časoch nestačí. Ódorova vláda figuruje aj ako tá, ktorá nedokázala (alebo kvôli chýbajúcim kompetenciám nemohla) systémovo vyriešiť ceny energií na rok 2024. Rozhodnutie o masívnych dotáciách cien plynu nechal Ódor (podľa neskorších vyjadrení novej vlády) na svojich nástupcov, čím v rozpočte nechal obrovskú dieru.
