Písal sa október 2023 a Slovensko sa nenachádzalo len v politickom rozvrate, ale na pokraji ekonomického kolapsu. Archívy z tohto obdobia odhaľujú krutú pravdu, kým v marci 2020 Robert Fico odovzdával krajinu s deficitom 1,3 % HDP a dlhom pod hranicou 48 %, v októbri 2023 sa vrátil do štátu, ktorý mal najhoršie financie v celej Európskej únii. Deficit verejných financií vystrelil na rekordných 6,5 % HDP a Európska komisia oficiálne zaradila Slovensko medzi krajiny s vysokým rizikom bankrotu. Životná úroveň Slovákov sa prepadla tak hlboko, že nás v kúpnej sile prvýkrát predbehlo aj Rumunsko. Národ, unavený z trojročného „atómkového“ experimentu Igora Matoviča, ktorý nás stál miliardy eur bez viditeľného efektu, si v tejto atmosfére strachu a prázdnej špajze vybral návrat k skúsenostiam a prísľubu poriadku, ktorý ponúkal Robert Fico.
Fico tento ekonomický rozvrat majstrovsky využil ako morálne aj politické kladivo. Argument bol jasný. „Musíme rázne konať, pretože amatéri pred nami nás priviedli na bubon.“ Či bol tento návrat záchrannou brzdou pre rúcajúci sa štát, alebo len ideálnou zámienkou na demontáž právneho systému a zúčtovanie s vyšetrovateľmi, to nechávame na posúdenie každému z vás.
My sa však budeme opierať o fakty z tlače, ekonomických správ a policajných archívov, ktoré dokumentujú, ako nová moc premenila mandát na stabilizáciu financií na totálnu zmenu kurzu krajiny. Prioritou sa stalo nielen skrotenie cien energií a hľadanie peňazí cez nové dane na banky či tabak, ale predovšetkým vyrovnanie si účtov s tými, ktorí podľa Fica tri roky zneužívali rozvrátený štát na politickú likvidáciu opozície.
Právo na obranu a nezávislosť súdov
Nová vláda deklarovala, že jej kroky nie sú „pomstou“, ale nápravou krívd. Fico opakovane prízvukoval, že moc v štáte sa nevracia k ovplyvňovaniu súdov, ale k rešpektovaniu prezumpcie neviny a procesných pravidiel.
Videli sme vlnu rozsudkov, ktoré oslobodili mnohých obvinených ako napr. v kauzách Mýtnik či Očistec. Súdy v týchto prípadoch konštatovali, že obžaloba stála na vode alebo na nedôveryhodných kajúcnikoch. Fico to využil ako dôkaz, že súdy sú konečne slobodné od tlaku „Matovičových pomstiteľov“ a rozhodujú len na základe faktov, nie politickej objednávky.
Práve Ústavný súd SR figuruje ako najvyššia poistka, ktorá neraz potvrdila, že pri zatýkaní „našich ľudí“ v predošlom období dochádzalo k porušovaniu základných práv. To dalo novej moci do rúk silný argument. „My súdy neovplyvňujeme, my len čakáme na ich spravodlivé verdikty, ktoré potvrdzujú, že sme boli prenasledovaní.“
Likvidácia Špeciálnej prokuratúry a „Threema 2.0“
V marci 2024 Robert Fico definitívne „rozťal gordický uzol“. Jedným bleskovým rezom cez skrátené legislatívne konanie zrušil Úrad špeciálnej prokuratúry (ÚŠP). Inštitúciu, ktorá dve desaťročia dozorovala tie najťažšie kauzy korupcie a organizovaného zločinu, poslal do histórie.
Koniec Daniela Lipšica
Hlavným cieľom nebola len budova, ale jej šéf. Daniel Lipšic, ktorého sme v 15. diele videli ako všadeprítomného architekta zatýkania, musel zo dňa na deň skončiť. Fico to odôvodnil jasne. „Úrad sa pod Lipšicom stal politickým nástrojom pomsty a inkvizície.“ Týmto krokom nová moc „vychcane“ (podľa opozície) alebo „spravodlivo“ (podľa vlády) rozptýlila elitných prokurátorov na krajské riaditeľstvá, čím sa pretrhli nitky v mnohých živých kauzách.
„Threema 2.0“ a nahrávky z kancelárií
Aby nová vláda ospravedlnila tento radikálny krok pred verejnosťou aj Bruselom, vytiahla nové tromfy. Začali sa objavovať prepisy a nahrávky, ktoré dostali prezývku „Threema 2.0“.
Išlo o nahrávky z kancelárií vyšetrovateľov NAKA a operatívcov, ktoré mali dokazovať, že vyšetrovania v rokoch 2020 – 2023 neboli výsledkom dôkazov, ale dohôd s kajúcnikmi.
Tieto nahrávky sa stali hlavným argumentom pre súdy. Mnohé žaloby boli stiahnuté alebo vrátené, pretože súdy konštatovali, že procesy boli kontaminované nezákonným postupom vyšetrovateľov.
Európska únia na tento krok zareagovala veľmi citlivo.
Európska komisia vyjadrila obavy o ochranu finančných záujmov EÚ, keďže zmizol úrad, ktorý strážil eurofondy. Slovensko čelilo hrozbe zmrazenia miliárd eur z Plánu obnovy.
Fico vyhlásil, že „suverenita Slovenska nie je na predaj“ a že žiadny Brusel nebude diktovať, ako má vyzerať náš trestný systém.
Zrušenie špeciálnej prokuratúry vnímame ako definitívnu víťaznú bodku starého systému. Robert Fico dosiahol to, čo sľuboval, zrušil „Lipšicov ostrov“ a vrátil spisy do rúk bežných prokurátorov, čím nastal pokoj zbraní pre väčšinu oligarchov.
„Úprimne? Špeciálny úrad bol potrebný ako bič na mocných, ale v rukách ľudí, ktorí z neho urobili nástroj osobnej pomsty, sa stal pre právny štát nebezpečným. Robert Fico ho zrušil s argumentom, že ,rakovina sa nedá liečiť, musí sa vyrezať‘. Dnes sa môžeme pýtať.
Bolo riešením zrušiť celú inštitúciu, alebo stačilo vymeniť ľudí a vrátiť im zákonné mantinely? Fico si vybral rázny koniec a je to zapísané ako moment, kedy sa Slovensko vrátilo k modelu, kde o korupcii mocných opäť rozhoduje anonymný systém, v ktorom sa spisy ľahšie stratia.“
Novela Trestného zákona. Koniec éry „pomstiteľov“ (Marec 2024)
Ak bolo zrušenie Špeciálnej prokuratúry chirurgickým rezom, tak novela Trestného zákona bola totálnym prepísaním pravidiel hry. Robert Fico ju odôvodnil potrebou „humanizácie“ a priblíženia sa k európskym štandardom. No pod týmto vznešeným obalom sa skrývalo niečo, čo vyrazilo dych aj najväčším skeptikom.
Miliónové krádeže za „výchovné“ podmienky
Realita po schválení novely je šokujúca. Kým predtým sa za „veľkú škodu“ považovala suma nad 133 000 €, dnes sa táto hranica posunula až na 700 000 €. To znamená, že krádež pol milióna eur už zrazu nie je tým najťažším zločinom so sadzbou 10 až 15 rokov natvrdo. Systém sa ohnul tak, že tam, kde sa predtým dvere väznice neotvorili celé desaťročie, dnes pri miliónových sumách stačí vyviaznuť s podmienkou alebo domácim väzením. Hranica toho, čo štát považuje za skutočne závažný zločin, sa posunula tak vysoko, že korupcia, ktorá predtým ničila životy, je dnes zapísaná len ako prečin s trestom, ktorý páchateľa v peňaženke ani na slobode reálne nebolí.
Koniec káuz cez premlčanie. Stopka v koši
Najväčším úderom tejto novely však bolo skrátenie premlčacích lehôt. Stovky živých káuz, vrátane tých o menách ako Norbert Bödör či Miroslav Výboh, sa jednoducho museli v koši zastaviť. Prečo? Pretože ich čas na potrestanie uplynul skôr, než stihol padnúť rozsudok. Štát im daroval amnestiu bez toho, aby ju tak musel oficiálne nazvať. Elitní vyšetrovatelia, ktorých Fico nazýval pomstiteľmi, definitívne prehrali, ich roky práce spláchli nové paragrafy do kanála.
Tento zákon je definitívny mier pre vyvolených. Robert Fico nezmenil len tresty, on zmenil definíciu toho, čo je na Slovensku ešte zločin. Systém sa postaral o to, aby sa už žiadny „lovec“ nikdy neodvážil mieriť tak vysoko.
Kým koalícia oslavovala „humanizáciu trestného práva“, opozícia hovorila o najväčšej amnestii pre bielych golierov v dejinách.
Opozícia a prezidentka Čaputová novelu napadli na Ústavnom súde. Prišlo však rozhodnutie, ktoré bolo víťazstvo Smeru. Väčšina novely je v súlade s ústavou. Hoci súd pozastavil pár drobností, jadro zmien, teda nižšie tresty a premlčanie, zostalo v platnosti.
Odchod „lovcov“ do civilu
Dnes vidíme aj druhú stranu tejto mince. Vyšetrovatelia okolo Jána Čurillu, ktorých nová moc nazývala pomstiteľmi, sa ocitli v právnom vákuu. Hoci ich minister vnútra hneď po nástupe postavil mimo službu, do hry vstúpil Úrad na ochranu oznamovateľov, ktorý im udelil status chránených osôb. Prokurátor a súdy následne vydali neodkladné opatrenia, podľa ktorých sa mali vrátiť do práce, pretože minister obišiel zákon.
Realita je však taká, že hoci papierovo vyhrali, do svojich kancelárií a k živým spisom sa už nedostali. Štát ich nechal doma s obmedzeným platom alebo ich preradil na miesta, kde ich roky práce na kauzách oligarchov boli definitívne zlikvidované. Väčšina z nich tak čelí vlastným trestným stíhaniam za údajné manipulácie alebo pod tlakom neistoty odišla do civilu. Ich éra sa skončila v nekonečných súdnych sporoch o to, či vôbec môžu ráno nastúpiť do služby.
Novela Trestného zákona potvrdila, že systém sa poučil. Robert Fico nenahradil „pomstiteľov“ novými lovcami, ale zmenil zákony tak, aby sa už nikto nikdy nemohol stať lovcom takého kalibru, ako bol Lipšic alebo Hamran.
Handlová. Moment, kedy sa zmenili pravidlá hry (Máj 2024)
Päť výstrelov v Handlovej z mája 2024 zasiahlo Roberta Fica, ale projektily preleteli celou slovenskou aj svetovou spoločnosťou. Tento moment nebol koncom politického boja, ale brutálnym štartom novej éry. Handlová sa stala pre novú moc univerzálnym kľúčom, ktorým si otvorila dvere k totálnej transformácii štátu a umlčaniu akejkoľvek relevantnej kritiky.
Ľudský faktor. Návrat muža, ktorý nemá čo stratiť
Päť výstrelov v Handlovej z mája 2024, ktoré zasiahli Roberta Fica, otriaslo celým Slovenskom. Nebol to len útok na jedného politika, ale okamih, ktorý v našich dejinách figuruje ako bod zlomu. Táto tragédia vytvorila v krajine novú atmosféru, v ktorej sa predtým nemysliteľné politické a legislatívne kroky stali realitou v priebehu niekoľkých týždňov.
Ľudský faktor. Návrat muža, ktorý nemá čo stratiť
Úprimne, ak by do kohokoľvek z nás niekto päťkrát vystrelil, svet by sa v tej sekunde zúžil na inštinkt prežitia. Robert Fico sa nevrátil ako zmierlivý politik, ale ako muž, ktorý prežil vlastnú smrť a stratil posledné zvyšky politických zábran. Človek v takejto situácii prestáva veriť na dialóg a prepína do režimu eliminácie hrozby. Tento „biologický“ hnev sa pretavil do politiky, kde sa už nehrá v rukavičkách. Fico sa vrátil s presvedčením, že jeho protivníci sú „duchovnými spolupáchateľmi“ jeho vraždy, a tak s nimi aj naložil.
Spektrum ľudskosti. Modlitby verzus nenávisť
V dňoch po atentáte Slovensko ukázalo dve tváre. Na jednej strane sa zdvihla obrovská vlna ľudskosti, tisíce ľudí sa za premiéra modlili a úprimne mu priali prežitie. Boli medzi nimi aj takí, ktorí ho politicky nemali radi, no v kritickej chvíli v nich zvíťazil súcit a úcta k životu. Práve takýchto ľudí si treba vážiť, pretože v momente hrôzy dokázali odložiť politiku bokom.
Na druhej strane sa však ukázalo aj dno spoločnosti. Našli sa jednotlivci, ktorí na sociálnych sieťach vyjadrovali škodoradosť alebo dokonca špekulovali a tipovali, či premiér prežije alebo nie. Táto hlboká hlúposť a absencia citu len potvrdila, v akej zdevastovanej nálade sa krajina nachádzala.
Hľadanie vinníkov a zmena spoločenskej debaty
Bezprostredne po atentáte sa vo verejnom priestore začalo hovoriť o tom, že za tragédiou nestojí len osamelý útočník, ale aj dlhodobo vyostrená nálada v médiách a politike. Pre vládnu koalíciu to bol silný argument k tomu, aby začala jednať. Akákoľvek kritika vládnych krokov začala byť vnímaná oveľa citlivejšie. Spoločnosť sa ocitla v situácii, kedy sa hranica medzi oprávnenou kontrolou moci a „rozsievaním nenávisti“ stala veľmi tenkou, čo pre novinárov aj opozíciu znamenalo úplne nové a zložitejšie podmienky pre prácu.
Posilnenie bezpečnosti a Lex Atentát
Šok z útoku viedol k rýchlemu prijatiu balíka opatrení pod názvom Lex Atentát. Oficiálne sa štát zameral na ochranu ústavných činiteľov a obmedzenie protestov v blízkosti ich domovov, aby sa zaistilo súkromie a bezpečnosť. Robert Fico si okolo seba vybudoval „nedobytnú pevnosť“, v ktorej vládne s aureolou mučeníka, ktorého sa nepriatelia pokúsili fyzicky zlikvidovať, pretože ho nevedeli poraziť vo voľbách.
Transformácia médií a vznik STVR
Atentát sa stal aj jedným z hlavných argumentov pre premenu verejnoprávneho média. Diskusie o tom, ako médiá informujú a či neprispievajú k napätiu, vyústili v júni 2024 v zánik RTVS a vznik novej STVR. Štát týmto krokom deklaroval snahu o objektivitu a upokojenie situácie, zatiaľ čo kritici v tom videli snahu o väčšiu kontrolu nad informáciami. Táto zmena definitívne uzavrela kapitolu investigatívy, akú sme poznali z éry Jána Kuciaka.
Handlová bola tragickým vyvrcholením dlhoročných konfliktov, no Robertovi Ficovi nepriniesla tú „absolútnu“ kontrolu, ktorú by si možno prial. Hoci mu atentát umožnil zrýchliť reformy v polícii či médiách, že realita je oveľa komplikovanejšia. Premiér naráža na odpor generálneho prokurátora Maroša Žilinku, s ktorým vedie tichú, ale ostrú vojnu o výklad zákonov. Zároveň sa ukazuje, že ani „vyčistená“ polícia nefunguje ako stroj na povel, mnohé podnety, ktoré prichádzajú od vládnej koalície, zostávajú v nevyšetrené alebo zamietnuté pod koberec. Handlová teda nebola momentom ovládnutia všetkého, ale skôr štartom novej fázy chaosu, kde sa štátne inštitúcie naťahujú o moc a vplyv viac než kedykoľvek predtým.
Prezidentský palác a Peter Pellegrini. Posledná poistka alebo tichý hráč? (Jún 2024)
Nástup Petra Pellegriniho do prezidentského paláca v júni 2024 nebol len formálnou výmenou stráží. Hoci kritici očakávali, že po odchode Zuzany Čaputovej zmizne z paláca akýkoľvek odpor, realita prvých dvoch rokov jeho mandátu ukazuje niečo iné. Pellegrini, ktorý v minulosti pôsobil ako umiernená tvár koalície, v úrade prezidenta jasne ukázal, že mieni byť samostatným ústavným činiteľom, ktorý sa nebojí ísť do stretu s vládou Roberta Fica.
Pokračovanie éry veta a kritický hlas
Pellegrini nadviazal na tradíciu vracania zákonov do parlamentu. Už v prvých mesiacoch po nástupe do funkcie ukázal, že nebude „podpisovačom“ každého vládneho návrhu. Vetoval a vrátil viacero kľúčových zákonov, čím prinútil vládnu väčšinu k ústupkom. Jeho kritika sa sústreďovala najmä na kvalitu legislatívneho procesu a ochranu práv občanov, čím v koalícii vyvolal viditeľné napätie. Palác sa tak nestal „servisným strediskom“ vlády, ale miestom, kde zákony narážajú na odbornú a politickú brzdu.
Otvorená konfrontácia s Robertom Ficom
Vzťah medzi premiérom a prezidentom je vnímaný ako „tichá vojna“, ktorá občas prepukne do otvorenej výmeny názorov. Pellegrini sa snaží o štátnický prístup a udržiavanie dôležitých vzťahov so zahraničím a Bruselom, čo ho často dostáva do priameho rozporu s radikálnou rétorikou Roberta Fica. Prezident opakovane tlmí vyhlásenia vlády, ktoré by mohli Slovensko izolovať v rámci Európskej únie, a v zásadných otázkach zahraničnej politiky si drží jasný, proeurópsky smer.
Nová úloha pre opozíciu a občanov
Hoci opozícia po voľbách 2024 stratila v paláci spojenca typu Čaputovej, Pellegriniho prístup jej otvoril nové možnosti. Prezident sa stal mediátorom, ktorý je ochotný diskutovať so všetkými stranami politického spektra. Palác pod jeho vedením slúži ako priestor na korekciu vládnej moci, a nie ako jej predĺžená ruka. Pre občanov to znamená, že systém má stále svoje vnútorné poistky, ktoré dokážu zabrániť totálnej dominancii jednej politickej sily.
Peter Pellegrini v paláci dokazuje, že nie je „vôňou do auta“ ani „mužom v tieni“. Jeho pôsobenie prinieslo do slovenskej politiky novú dynamiku – rovnováhu, v ktorej si prezident stráži svoje právomoci a neváha ich použiť proti vlastným bývalým kolegom. Mocenský kruh teda nie je uzavretý; naopak, v paláci vznikol nový pól moci, ktorý udržiava Slovensko v demokratických mantineloch.
Tunel Višňové a minister Ráž. Keď namiesto politiky hovoria výsledky
Ak chceme byť v našom pohľade objektívni, musíme sa pozrieť aj na rezort dopravy. Od revolúcie sme mali desiatky ministrov, ktorí o tuneli Višňové len rozprávali, strihali pásky v nedohľadne alebo sa vyhovárali na predchodcov. S príchodom Jozefa Ráža ml. sa však rétorika zmenila. Ukázal sa ako jeden z mála ministrov, ktorý namiesto nekonečných tlačoviek o tých druhých začal reálne makať.
Jeho neústupnosť voči zhotoviteľom a priamy tlak na termíny priniesli ovocie. Keď Ráž hovorí, hovorí o tom, čo sa podarilo otvoriť, čo sa práve betónuje a aké sú ďalšie kroky. Višňové, ktoré bolo dekády symbolom neschopnosti štátu i Ficových vlád, sa pod jeho vedením začalo hýbať k definitívnemu cieľu. Priznajme si, že keby v každej vláde sedelo niekoľko takýchto pracovitých pragmatikov, Slovensko by dnes vyzeralo úplne inak. Jeho meno nie je spojené s politickými škandálmi, ale s dokončenými kilometrami a rozostavanými mostami. To je ten rozdiel medzi „kecať“ a „robiť“, ktorý by sme mali vedieť oceniť.
Konsolidácia. Účet za uplynulé roky
Ak Robert Fico v kampani sľuboval, že ľudia nepocítia žiadne zdražovanie, realita po nástupe k moci bola studenou sprchou. Aby štát odvrátil finančný kolaps, o ktorom hovorila už predchádzajúca úradnícka vláda, musela nová koalícia prísť s najväčším balíkom zvyšovania daní v dejinách Slovenska.
Daň z cukru a drahší tabak s alkoholom
Štát sa zameral na peňaženky bežných ľudí cez spotrebné dane. Zaviedla sa nová daň zo sladených nápojov, čo citeľne zdražilo limonády aj sirupy. Skokovo vzrástli aj dane z tabaku a tvrdého alkoholu. Vláda to prezentovala ako boj za zdravie obyvateľov, ale v skutočnosti išlo o najrýchlejšiu cestu, ako naplniť prázdnu pokladnicu.
Zdanenie bánk a firiem
Fico splnil sľub, že zasiahne do ziskov bohatých inštitúcií. Zaviedol špeciálny bankový odvod, ktorý bankám odčerpal stovky miliónov eur. Banky na to však reagovali zvýšením poplatkov za vedenie účtov a zdražením hypoték, takže náklady nakoniec dopadli na klientov. Navyše sa zvýšila daň z príjmu pre právnické osoby, čo prinieslo riziko spomalenia súkromných investícií.
Zmeny v DPH a koniec plošnej energopomoci
Najväčší zásah prišiel pri základnej sadzbe DPH, ktorá sa zvýšila na 23 %. Aby vláda zmiernila sociálne dopady, znížila DPH na základné potraviny na 5 %. Napriek tomu je celkový nákupný kôš kvôli drahšej doprave a energiám pre väčšinu domácností nákladnejší než predtým. Štát síce pokračuje v schéme energopomoci, no odborníci aj Brusel opakovane upozorňujú, že plošné dotovanie cien, ktoré stojí miliardy eur, je dlhodobo neudržateľné. Riešením by mala byť adresná pomoc len pre tých najzraniteľnejších, no kým k nej štát reálne pristúpi, účet za lacný plyn pre všetkých sa odráža v prázdnej štátnej kase a tlaku na ďalšie dane.
Premrhaná príležitosť. Rozprávka o modernom štáte
Ak by vláda Roberta Fica namiesto neustáleho ukazovania na prázdnu kasu po predchodcoch pristúpila k niekoľkým odvážnym rezom, dnes sme už mohli byť z najhoršieho vonku. Stačilo urobiť to, čo sa v politike robí najťažšie, odstaviť od štátnych zdrojov ľudí a firmy, ktoré roky dodávajú predražené a nefungujúce IT systémy. Stačilo by odstrihnúť tie skupiny, ktoré sú prisaté na štátny rozpočet bez toho, aby do systému čokoľvek vracali. Samozrejme, tých vecí, ktoré by nás nestáli toľko peňazí ako dnes, by musel urobiť oveľa viac, ale niekde sa začať musí a nestáli by moc.
Bohužiaľ, toto zostáva len v rovine politickej rozprávky. Robert Fico podobne ako v minulosti, keď preberal krajinu po reformách Mikuláša Dzurindu, opäť premrhal jedinečnú príležitosť na skutočnú modernizáciu. Namiesto efektívneho štátu sme dostali len ďalšiu vlnu konsolidácie, ktorú zaplatia bežní ľudia. Ak by sa vláda odhodlala k adresnej pomoci a čistke v štátnych zákazkách, nemusela by sa dnes vyčerpávať v nekonečných hádkach s opozíciou. Slovensko mohlo vyzerať inak a Slováci sa mohli mať lepšie. Realita roku 2026 však ukazuje, že priority boli inde, v ochrane systému a udržaní vplyvu tých istých štruktúr, ktoré krajinu brzdia už desaťročia.
Bilancia návratu a ticho pred búrkou
Vláda Roberta Fica v rokoch 2023 – 2026 ukázala, že návrat starého systému nebol len prázdnou frázou. Od bleskového zrušenia Špeciálnej prokuratúry, cez kontroverznú novelu Trestného zákona, až po atentát v Handlovej, ktorý zmenil dynamiku štátu, sme boli svedkami totálnej prestavby Slovenska. Fico využil rozvrátenú štátnu kasu a chaos po predchodcoch na to, aby upevnil moc, osekal tresty pre „našich ľudí“ a ovládol verejnoprávny priestor.
Hoci sa v rezortoch ako doprava pod ministrom Rážom konečne začalo reálne makať na diaľniciach, celkový účet za toto obdobie vystavuje ľuďom konsolidácia. Vyššie dane, drahšie potraviny a koniec plošnej pomoci sú realitou, ktorú neodškriepi žiadne politické video. Slovensko sa pod touto vládou stabilizovalo v tichu a poriadku, no za cenu straty investigatívnej sily a inštitucionálnych bŕzd. Mocenský kruh sa nateraz uzavrel, no otázka, či je tento stav dlhodobo udržateľný pre život obyčajného Slováka, zostáva visieť vo vzduchu.
Týmto uzatváram pohľad na uplynulé tri roky. Je to príbeh o moci, ktorá sa poučila zo svojich pádov a vrátila sa silnejšia než kedykoľvek predtým. Ale toto nie je koniec našej cesty.
Zajtra. Finálny diel. Volebný rok 2027. Budíček pre Slovensko alebo cesta do priepasti?
Pozrieme sa na to, čo nás čaká za volebnou oponou. Bude to opäť len o tom, kto viac kričí, alebo konečne uvidíme plán, ako opraviť tento štát? Prestaneme byť hlupákmi a začneme od politikov vyžadovať riešenia namiesto výhovoriek?
Nenechajte si ujsť zajtrajšie vyvrcholenie tejto série!
