Zajtrajšok nepatrí minulosti, ale našej spoločnej budúcnosti. Stojíme pred volebným rokom 2027 a v každej jednej strane, ktorá dnes bojuje o vaše hlasy, sedia ľudia, ktorí nesú svoj podiel viny na tom, v akom stave sa Slovensko nachádza. Ak sa nepoučíme a opäť si zvolíme len emóciu bez plánu, budeme si za ten chaos môcť len my sami. Poďme si tie karty rozdať na rovinu.
Stojíme pred ďalším volebným rokom a otázka je jednoduchá. Hodíme to zase niekomu len tak zo srandy alebo z trucu, alebo konečne povieme politikom rázne DOSŤ? Ukážte nám, čo bude ďalej, alebo choďte preč.
Od roku 1993 sledujeme ten istý scenár. Všetky vlády sa sústredili len na to, ako sa nabaliť, aby tri mesiace pred voľbami oblbli voličov, nasľubovali im hory-doly a potom sa na nich na ďalšie takmer štyri roky vykašľali.
Národ sa rozdelil na dve nepriateľské skupiny. Toto sa politikom podarilo skvele. Česť výnimkám, ktoré ešte dokážu diskutovať bez nálepiek a urážok, hoci sa ostatní tvária, že práve oni to nerobia. Kto za to môže?
Politici. Pochopili, že ak budú dosť kričať a osočovať, ľudia si ich zapamätajú a hodia im to. Ak na toto skáčeme, čo to o nás vypovedá? Že nepoužívame mozog, ale prešli sme spätnou evolúciou k opičím kapacitám, ktoré sa len opičia po svojich vodcoch? Verím, že priemerný inteligentný Slovák stále dokáže rozlíšiť, keď mu niekto tlačí „jedinú pravdu“, ktorá má od skutočnosti poriadne ďaleko.
Viem, že za tento článok dostanem kopu urážok. Ale ja si myslím, že obyčajní Slováci, či z koalície alebo opozície, nie sú zlí. Skôr majú strach. Strach z toho, čo povie partner, sused či kolega, ak nepôjdu s prúdom.
Ak má človek strach z rodinných príslušníkov, susedov či kolegov len preto, že by povedal pravdu, to nie je demokracia. To je hlboká totalita a tá je zrejmá zo všetkých politických strán. Každá strana na Slovensku sa snaží umlčať iný názor.
Máme v živej pamäti Jána Kuciaka a vieme, pre čo obetoval svoj život. Pre pravdu. Nechodil nikam vykrikovať, bol tichý, nenápadný, ale pral sa za pravdu a lepšie Slovensko. To sme sa tak odklonili od ľudí ako Ján Kuciak, Imrich Karvaš alebo náš legendárny Milan Rastislav Štefánik? Čo by vám títo ľudia dnes povedali? Bravo, alebo. Hanbite sa!
Tí normálni ľudia by pritom mali obdivovať odvahu hovoriť pravdu. Demokracia predsa nie je o tom, kto viac reve, ale kto dokáže uznať aj iný názor.
Slovensku by som najviac prial, aby sme sa vykašľali na politikov a ich nálepky a začali sa riadiť tým, čo sme dostali od prírody zadarmo, pudom sebazáchovy a sedliackym rozumom. Každý máme svoj sen bez ohľadu na to, koho volíme. Tak sakra otvorme oči, buchnime do stola a povedzme im. DOSŤ! Dosť bolo kradnutia, dosť bolo uprednostňovania kamarátov. My sme tí, ktorí platia váš luxusný život, kým obyčajný Slovák obracia v dlani každý cent.
Nová vláda musí prísť s jasným plánom obnovy Slovenska. Bez neho je každá strana nevoliteľná. Plán musí byť jednoduchý a priehľadný. Oligarchovia a násosky prisaté na štátny rozpočet musia zmiznúť. Rôzne finančné skupiny a organizácie, ktoré štátu nepomáhajú, ale len parazitujú na „systéme krýs“ zdedenom ešte po boľševikoch, musia byť odstrihnuté. Ide to, len by sa musela nájsť vláda, ktorá nechce v tom istom parazitovaní pokračovať.
Hnutie Slovensko (bývalé OĽaNO)
Priznajme si, že nikto normálny by už nešiel do vlády s niekým tak nevypočítateľným. Igor Matovič je človek, u ktorého sa klamstvo stalo pracovným nástrojom a jeho „atómovky“ nás takmer zruinovali. Je to hnutie jedného muža, ktoré namiesto riadenia štátu ponúklo trojročný cirkus. Voliť ich dnes znamená dobrovoľne si pýtať ďalšiu nálož chaosu.
Demokrati
Tu vidíme len staré známe štruktúry prezlečené do nového kabáta. Sú tam ľudia, ktorí asistovali pri každom jednom zlyhaní minulej vlády. A postavy ako Jaroslav Naď? Človek, ktorý pri komunikácii s občanmi často zabúda na slušnosť a jeho vyjadrenia v minulosti mali k pravde neraz poriadne ďaleko. Je to strana, ktorá sa tvári ako nová nádej, no v skutočnosti je len recyklátom minulých chýb.
Republika
Strana, ktorá je kapitolou sama pre seba. Hovoria, že ľudia sa menia, a v mnohom majú možno pravdu, záleží však na tom, na akú stranu sa menia. Pre mňa osobne, keďže moji predkovia boli perzekvovaní nacistami, je akýkoľvek náznak obdivu k ideológiám spojeným s Hitlerom absolútnou stopkou. Aj keby niektoré ich body o suverenite zneli dobre, tie hnedé tiene minulosti sa nedajú len tak vymazať. Hodiť im hlas znamená riskovať izoláciu Slovenska a návrat k nenávisti.
SaS
Hoci Richard Sulík už nie je v čele, táto strana má svoju históriu v povalovaní vlád vpísanú v DNA. Vždy, keď išlo do tuhého, uprednostnili svoje ego alebo percentá pred stabilitou krajiny. Sú to technokrati, ktorí vedia rátať, ale v politickej praxi sa ukázali ako nespoľahlivý partner, ktorý vás v polovici cesty nechá v štichu.
HLAS-SD
Strana, ktorá mala byť „Smerom s ľudskou tvárou“, sa dnes javí skôr ako tichý komplic. Peter Pellegrini síce odišiel do paláca, ale v strane zostali ľudia, ktorí sa tvária, že sú iní, no hlasujú presne tak, ako povie centrála na Súmračnej. Sú to majstri politického marketingu a jamôčok v lícach, ale v kľúčových chvíľach, pri rušení prokuratúry či zmenách trestov ukázali, že ich „moderná sociálna demokracia“ končí tam, kde začínajú záujmy ich starších kolegov. Voliť Hlas znamená voliť Smer, len v krajšom obale.
SNS
Kapitola sama o sebe. Andrej Danko a jeho družina „odborníkov“ z internetu. V ich vládnutiu vidíme len chaos, osobné útoky a snahu ovládnuť kultúru či životné prostredie spôsobom, ktorý pripomína skôr 90. roky než modernú Európu. Je to strana, ktorá sa neustále s niekým háda, raz s Hlasom, inokedy s opozíciou. Ak chce niekto štát, kde sa namiesto odbornosti riešia konšpirácie a osobné egá predsedu, SNS je presne tá adresa. Ale pre fungujúce Slovensko sú skôr balvanom na nohe.
KDH
Tradičná strana, ktorá sa neustále hľadá. Raz sa zdá, že by šli s Progresívcami, inokedy nerozhodne žmurkajú na Smer pri etických otázkach. Sú síce čitateľní v hodnotách, ale v reálnej politike pôsobia nerozhodne. Pre voliča je to riziko, nikdy neviete, v akej koalícii sa ráno po voľbách zobudíte. Či v tej, čo chce moderné Slovensko, alebo v tej, čo nás vráti do stredoveku.
SMER-SD
Túto vládnu stranu už všetci dobre poznáme. Napojenie na oligarchov je zrejmé a bije do očí. Robert Fico mal hneď pri svojej prvej vláde jedinečnú príležitosť toto bratríčkovanie zastaviť. Mohol vtedy buchnúť do stola a povedať: „Páni, stačilo.“ Mohol odpojiť od štátneho cecka všetky tie prisaté vyžírky, ktoré zdedil po predchádzajúcich vládach. Čo však urobil? Namiesto toho, aby systém preťal, priviedol si ešte svojich vlastných a celý mechanizmus vyžierania štátu doviedol k dokonalosti.
Fico mal dve veľké, priam historické šance zdvihnúť Slovensko tak, aby povstalo ako bájny Fénix z popola. Obe tieto šance však zahodil v prospech svojich kamarátov a vydieračov v pozadí. Dnes, hoci sa možno úprimne snaží nejakým spôsobom zachrániť Slovensko, nedarí sa mu to. A nedarí sa mu to práve kvôli týmto „bratríčkom“, ktorí vysávajú štát ako nemluvňa prsník svojej matky. Je tu však jeden zásadný a tragický rozdiel: kým nemluvňa sa kŕmi, aby rástlo, títo vyžírkovia vysávajú matku nás všetkých. My všetci im to platíme, zatiaľ čo naša spoločná matka – Slovensko – nielenže už nemá mlieko, ale pred našimi očami pomaly umiera.
Progresívne Slovensko
Progresívne Slovensko mi v mnohom pripomína českých Pirátov. Keď boli bez zodpovednosti, mali odpoveď na všetko. Keď sa však dostali k reálnej moci (hoci len v opozícii či samosprávach), ich odhodlanie ukázať, že to ide inak, sa začalo drobiť.
Pri svojom vzniku boli stranou bez minulosti, no s jednou spornou výnimkou spájanou s boľševikmi. Ich zakladateľ totiž pôsobil v Mladých demokratických ľaviciach v materskej strane, ktorá bola nástupcom KSS a kde štartovali kariéry Robert Fico či Peter Weiss. Ľudia sa menia, už som to písal, ale v PS sa začali obklopovať postavami, ktoré k nim utiekli z iných strán, čo už samy osebe nesú vinu na dnešnom stave Slovenska. Tento príliv „starých kádrov“, ktoré sa dnes bijú do pŕs, ako za nich bude lepšie, meno PS poriadne poškodil.
Kauzy, mlženie a neskoré upratovanie
Ďalším problémom sú štátne dotácie a tančeky okolo nich. Namiesto priameho priznania, že sa niečo stalo a vyvodenia dôsledkov, sme videli len zapieranie, čo opozícia, samozrejme, využila. Posledným klincom je čerstvá kauza Martina Pekára. PS ho vylúčilo za úplatky a nevhodné správanie ku kolegyni až vtedy, keď sa na internete objavilo video. Otázka zostáva visieť vo vzduchu. Prečo to vedenie PS nezaujímalo už vtedy, keď si od neho strana požičiavala peniaze? Prečo neohlásili trestný čin hneď, ale čakali až na zverejnenie videa?
Pekár sa síce k nevhodnému správaniu spred dvoch rokov priznal a ospravedlnil sa, no pri peniazoch tvrdí, že ich legálne zarobil v manažérskej pozícii a strane daroval asi 45-tisíc eur, ostatné je pôžička. Nech je pravda kdekoľvek, PS sa dnes správa presne ako spomínaní Piráti v Čechách, strácajú dych v kauzách, ktoré sa snažia hasiť na poslednú chvíľu. Zatiaľ ešte vedú prieskumy, ale ak to nedajú do poriadku, ako dlho sa budú na čele držať?
Zostáva len dúfať, že sa PS dokáže do volieb očistiť od starých kádrov, vyrieši si svoje kauzy a vráti sa k pôvodným koreňom, ktoré boli o niečom úplne inom. Slovensko nepotrebuje ďalšiu stranu, ktorá parazituje na systéme, ale niekoho, kto príde s normálnym plánom a vráti nás na európsku úroveň. Ak to PS nedokáže, zostane len ďalším premrhaným experimentom.
Posolstvo pre Slovensko
Čo by nám dnes povedali Štefánik či Kuciak? Asi by len smutne krútili hlavami nad tým, ako sme dopustili, aby sa z demokracie stal súboj o to, kto hlasnejšie kričí a kto koho viac urazí. Moja výzva na záver je jednoduchá, Otvorte oči a používajte ten sedliacky rozum, ktorý sme dostali darom. Nenechajte sa opiť rožkom a prázdnymi prioritami, ktoré neriešia váš život.
Ak v budúcich voľbách opäť skočíme na emócie bez reálneho a priehľadného plánu obnovy, ak neodstrihneme tých, čo zo štátu len berú a nič nevracajú, tak si za ten rozvrat môžeme sami. Slovensko má na viac, než len na nekonečné hádky o to, či je horší ten alebo onen. Zaslúžime si štát, kde pravda nie je dôvodom na strach, ale základom pre normálny život. Budem písať ďalej, bez ohľadu na nálepky a vyhrážky, pretože veriť v lepšie Slovensko je povinnosťou každého, komu na tejto krajine záleží.
