Než sa dostaneme k zradcom, čo kolaborovali s Hitlerom v Československu, musíme si povedať, kto im to umožnil. Je to iba môj názor, ale keď bol Mníchov 1938 a naši vtedajší a nakoniec aj súčasní spojenci nás predali za vlastnú bezpečnosť a rozhodnutie toho jediného človeka, ktorý podľa mňa môže za udalosti nasledujúcich šiestich rokov, ktoré rozbili celú Európu na niekoľko dekád, a tým bol bojácny prezident Edvard Beneš.
Predtým, než sa v našom seriáli pozrieme na konkrétne tváre zradcov a kolaborantov, ktorí si v Protektoráte a Slovenskom štáte špinili ruky s nacistami, musíme si naliať čistého vína. Musíme ukázať na tých, ktorí im to celé umožnili.
História sa často píše v rukavičkách, ale fakty nepustia. Keď prišiel Mníchov 1938, naši vtedajší spojenci nás bez mihnutia oka predali za falošný pocit vlastnej bezpečnosti. Veľká Británia a najmä Francúzsko, ktoré malo s nami podpísanú platnú spojeneckú zmluvu o vzájomnej obrane, nás cynicky obetovali. No neboli sami. Do nášho oslabeného štátu sa ako supy zahryzli aj susedia. Horthyovské Maďarsko, ktoré si odtrhlo južné Slovensko, a Poľsko, ktoré s pomocou nemeckého nátlaku využilo situáciu a vzalo si Těšínsko.
A čo náš „veľký slovanský brat“ Sovietsky zväz (Rusko)? Ten sa schoval za diplomatické kľučky a nečinne sa prizeral, ako nás trhajú na kusy. Rusko povedalo, že nám pomôže len vtedy, keď nám pomôže Francúzsko a Anglicko. Bol to čistý alibizmus, pretože im vyhovoval chaos, z ktorého neskôr sami profitovali. No tá najväčšia rana neprišla z Londýna, Paríža, Varšavy či Moskvy. Prišla z pražského Hradu.
Bojacnosť, ktorá zlomila národ
Podľa môjho názoru za tragické udalosti nasledujúcich šiestich rokov nesie hlavnú vinu jeden jediný človek, prezident Edvard Beneš. Kým chlapi v zákopoch, tak ako môj dedo, držali v rukách zbrane, boli odhodlaní brániť svoju zem a plakali od hnevu, keď dostali rozkaz vzdať sa, Beneš urobil rozhodnutie od stola. Rozhodnutie, ktoré armádu jednej z najvyzbrojenejších krajín Európy ponížilo na úroveň divákov vlastnej skazy.
Podľa mňa bol Beneš proste posera. Už v roku 1919 dokázal, že sa bojí. Ukázalo sa to počas Sedemdňovej vojny o Těšínsko, kde nastal jeden z riedkych sporov medzi prezidentom Masarykom a Edvardom Benešom, hlavným československým vyjednávačom na Parížskej mierovej konferencii. Masaryk ozbrojený vstup na Těšínsko podporoval. Beneš naopak v Paríži vnímal nevôľu vedúcich štátov Dohody k tomuto vstupu a bol preto proti nemu. Zatiaľ čo Masaryk na sklonku bojov tajne nariaďoval postupujúcim vojskám, aby postupovali až do posledných sekúnd dohodnutého ukončenia bojov, Beneš pod tlakom vedúcich dohodových štátov dôrazne žiadal okamžité ukončenie vojenského ťaženia. Po skončení bojov prezident Masaryk prijal dôverne a so „zvláštnou pochvalou“ podplukovníka Šnejdárka. Beneš by naopak dal radšej veliacich dôstojníkov strestať. Už vtedy bolo jasné, že Beneš uprednostní diplomatické kľučkovanie pred hrdosťou vlastných vojakov.
Šanca, ktorú sme zahodili
Naša armáda bola v roku 1938 pripravená. Keď sa vyhlásila mobilizácia, Čechoslováci išli bez problému brániť svoju zem, svoje domovy a svoje rodiny aj za cenu toho, že tam umrú. Do zbrane nastúpilo rekordných 1 250 000 vycvičených vojakov. Pevnosti stáli, tanky boli v pozore a morálka bola na vrchole. Boli to chlapi, na ktorých stačilo zavolať a oni tam v tých zákopoch naozaj boli.
Keby sa naša armáda začala brániť a Európa by videla, že sa je možné brániť, tak by naši zradcovskí spojenci zaútočili tiež. a bolo by po vojne možno v priebehu niekoľkých mesiacov. Namiesto toho prišla Benešova kapitulácia. Nemci sa nám smiali do očí, keď preberali naše moderné zbrane bez jediného výstrelu. Na tvrzi Dobrošov neskôr Nemci pálili do našich objektov celý deň z ťažkých húfnic kalibru 210 mm a skúšali aj protitankové delá kalibru 88 mm (slávne "osmičky"), ktoré mali obrovskú prieraznosť. Strieľali z bezprostrednej blízkosti, priamou paľbou na strieľne a steny, neprerazili ich. Naši vojaci v tých betónových monštrách mali všetko potrebné na to, aby Wehrmachtu spôsobili krvavý kúpeľ. Práve táto Benešova „bojácnosť“ zobrala národu chrbtovú kosť a otvorila dvere všetkým tým „pohrobkom“, arizátorom a budúcim komunistickým kádrom. Beneš neodvrátil vojnu, on len daroval Hitlerovi kľúče od európskej zbrojnice a Stalinovi o pár rokov neskôr kľúče od našej slobody.
Mýtus o „nedokončenom“ opevnení. Boli sme betónová pasca
Často sa hovorí, že naše opevnenie nebolo hotové a nemohlo nás ochrániť. To je len ďalšia Benešova alibistická výhovorka, ktorou sa snažil ospravedlniť svoju zbabelosť. Pravda je taká, že v pohraničí stálo takmer 10 000 ľahkých bunkrov (tzv. řopíkov), ktoré boli stopercentne dokončené, vyzbrojené guľometmi a obsadené vojakmi. Vytvárali nepriechodnú líniu, ktorú nemecká pechota a ich vtedajšie ľahké tanky nemali šancu preraziť.
A čo tie ťažké pevnosti? Hoci niektorým tvrdziam chýbali posledné pancierové zvony, armáda to vyriešila rýchlou improvizáciou a betónovými záklopkami. Tie stavby boli plne vyzbrojené protitankovými kanónmi vz. 37, ktoré by vtedajšie nemecké tanky Panzer I a II krájali ako maslo.
Chlapi v tých bunkroch nečakali na murárov ani na dokončovacie práce, čakali na nepriateľa s prstom na spúšti a skladmi plnými munície. Celá hranica bola zadrôtovaná a prehradená oceľovými rázsoškami (proti tankom), ktoré boli hotové na 100 %. Boli sme pripravená betónová pasca, do ktorej sa Hitler bál vkročiť, pretože vedel, že by v našich horách nechal polovicu svojej armády.
Ako sa hrdá armáda stala Hitlerovým nástrojom
Keď Beneš túto obrovskú silu 1,2 milióna chlapov jediným podpisom "vypol", nastala pre slovenských vojakov ďalšia obrovská rana. Po rozpade republiky v marci 1939, sa moci na Slovensku chopila Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS). Hlavnou postavou nového režimu sa stal Jozef Tiso, ktorý bol najskôr predsedom vlády a neskôr prezidentom.
Kto ovládol Slovensko?
Po vyhlásení samostatnosti 14. marca 1939 sa HSĽS stala štátostranou a ovládla všetky zložky verejného života. Ostatné politické strany boli zakázané alebo nútene zlúčené s ľudákmi.
Kým Tiso reprezentoval umiernenejšie krídlo strany, dôležité posty obsadili radikáli ako Vojtech Tuka (predseda vlády) a Alexander Mach (minister vnútra a veliteľ Hlinkovej gardy).
Tieto polovojenské oddiely sa stali „predĺženou rukou“ strany, slúžili na zastrašovanie politických odporcov a neskôr zohrali kľúčovú úlohu pri perzekúciách a deportáciách Židov. Vznik štátu nebol výsledkom slobodnej vôle, ale nátlaku Adolfa Hitlera. Ten si 13. marca 1939 pozval Tisa do Berlína a dal mu jasne najavo, že buď Slovensko vyhlási samostatnosť, alebo ho nechá napospas Maďarsku a Poľsku.
Krátko po vzniku (23. marca 1939) podpísalo Slovensko s Nemeckom tzv. Ochrannú zmluvu (Schutzvertrag), čím sa dobrovoľne stalo satelitom Tretej ríše a podriadilo svoju zahraničnú i vojenskú politiku Berlínu.
Po mníchovskom diktáte a oslabení Prahy bola HSĽS jedinou organizovanou silou na Slovensku, ktorá dokázala prevziať kontrolu.
Týmto momentom sa začala éra režimu, ktorý na jednej strane budoval ilúziu samostatnosti, ale na druhej strane slúžil nacistickým cieľom, zaviedol nedemokratický systém a neskôr sa podieľal na vyvraždení dvoch tretín židovského obyvateľstva Slovenska. Tí istí muži, ktorí boli pripravení zomrieť v bunkroch proti Hitlerovi, sa ocitli v úplne novej realite.
Slovenská armáda bola narýchlo preformovaná. Už v septembri 1939, len necelý rok po tom, čo plakali v zákopoch kvôli Mníchovu, museli slovenskí vojaci pochodovať po boku Nemcov do Poľska. Bol to pre nich absolútny šok a morálna facka. Mnohí vojaci v poli odmietali strieľať alebo dezertovali, pretože odmietli bojovať za Hitlera proti inému slovanskému národu.
Slovenský štát začal okamžite "čistiť" armádu od všetkého, čo smrdelo čechoslovakizmom alebo demokraciou. Dôstojníci, ktorí boli verní odkazu Masaryka a Štefánika, boli vyhadzovaní alebo sledovaní. K moci sa drali tí, ktorí pochopili, že teraz treba salutovať nacistickým štýlom.
Kým vojaci na fronte riešili morálnu dilemu, v zázemí sa pod ochranou Hitlera začalo s najväčšou krádežou v dejinách Slovenska, arizáciou. Pod zámienkou samostatnosti začali bežní ľudia, susedia a "vlastenci" cez noc vyháňať židovské rodiny z ich domovov. Preberali ich obchody, dielne a úspory za smiešne sumy. Bol to systém, ktorý urobil zo zlodejov "vážených občanov". Títo arizátori boli tie skutočné krysy, ktoré po vojne najrýchlejšie vliezli do komunistickej strany, aby si zachránili nakradnuté majetky.
