Keď bojazlivý prezident Beneš v marci 1939 definitívne kapituloval a nacistický Wehrmacht vpochodoval do Prahy, pre čestných vojakov, ako bol nielen môj dedo, to bola posledná rana pod pás. Títo chlapi mali ešte v živej pamäti horúce septembrové dni roku 1938, kedy v plnej poľnej, spotení a zaprášení, obsadzovali línie v odhodlaní nedať svoju zem zadarmo. Mali prsty na spúšťach guľometov a v očiach úprimnú vôľu bojovať, no namiesto rozkazu k paľbe prišiel rozkaz k ústupu. Bola to zrada, ktorá pálila viac než nepriateľská guľka, zrada vlastných elít, ktoré ich nechali v štichu a urobili z nich štatistov pri vlastnej potupe.
Zatiaľ čo vojaci s horkosťou v hrdle odovzdávali zbrane, ktoré boli symbolom ich cti, na Slovensku sa pod rúškom „autonómie“ začala písať kapitola, z ktorej sa nám dodnes dvíha žalúdok. To, čo nasledovalo, nebola len politická zmena. Bol to totálny morálny rozklad. Bol to moment, kedy sa z hlbín spoločnosti vyplavil čistý hnus. Štátom posvätený nihilizmus urobil z obyčajných ľudí, dovtedajších susedov či známych, komplicov najväčšej zlodejčiny v našich dejinách. To, čo sa predtým skrývalo v závistlivých pohľadoch, dostalo zrazu pečiatku, požehnanie zhora a voľnú ruku k rabovaniu.
Zatiaľ čo v Čechách nacisti surovo a systematicky kradli ťažký priemysel, zbrojovky a Škodovku, aby nakŕmili svoju vojnovú mašinériu, na Slovensku sa pod ochranou Adolfa Hitlera chopili moci radikáli ako Vojtech Tuka a Alexander Mach. Títo muži však nepotrebovali len moc, potrebovali si kúpiť lojalitu ulice. Ich recept na masovú podporu bol primitívny, no diabolsky účinný. Arizácia.
Pod rúškom vznešených slov o budovaní „vlastného, národného a kresťanského“ štátu spustili proces, ktorý bol v skutočnosti len štátom riadeným lúpežným prepadnutím. Tuka a Mach pochopili, že nič nespojí dav pevnejšie než spoločná vina a spoločný zisk z cudzieho nešťastia. Pod zásterkou „očisty hospodárstva“ dali zelenú najnižším ľudským pudom, závisti, chamtivosti a nenávisti. Nevytvárali hodnoty, oni ich len prerozdeľovali od tých, ktorých označili za nepriateľov, do vreciek tých, ktorí boli ochotní kolaborovať. Bol to obchod so svedomím národa, kde sa za lojalitu k režimu platilo cudzím životom a majetkom.
Arizácia nebola o žiadnych strategických záujmoch štátu ani o „hospodárskej sebestačnosti“, ako to tĺkli ľuďom do hláv z rozhlasu. Bol to čistý, primitívny lup v priamom prenose, ktorý rozleptal základné ľudské putá. Ľudia, ktorí ešte včera so svojimi židovskými susedmi zdieľali jednu ulicu, spoločne sa sťažovali na počasie, zdravili sa pri rannom mlieku a nakupovali u nich v galantérii, sa zrazu zmenili na dravce.
Pod ochranou čiernych uniforiem Hlinkovej gardy, s pocitom náhlej dôležitosti, začali vykopávať tie isté rodiny z ich domovov. Stačilo len ukázať prstom a včerajší priateľ sa stal lovnou zverou.
Tento zvrátený systém nepotreboval odbornosť ani talent, stačilo mať správnu stranícku knižku, známosť na miestnom úrade a absolútny, mrazivý nedostatok chrbtovej kosti. Za pár mincí, symbolické sumy alebo jednoducho „za zásluhy o národ“ preberali arizátori obchody, domy, dielne a celoživotné úspory ľudí, ktorých jedinou „vinou“ bol ich pôvod. Na Slovensku tak vznikla nová, odporná vrstva zbohatlíkov. Boli to ľudia, ktorí svoj majetok nepostavili na mozoľoch a poctivej práci, ale na udavačstve, strachu a bezohľadnej krádeži majetku svojich blížnych. Táto „nová elita“ vyrástla na troskách zničených životov a do našich dejín vryla jazvu, ktorá hnisala ešte veľmi dlho.
Kým sa prezident Jozef Tiso navonok snažil budovať imidž „pokojného kresťanského štátu“, v temnom tieni jeho úradu operovali dvaja muži, ktorí boli skutočnými architektmi slovenskej hanby. Vojtech Tuka a Alexander Mach. Toto duo tvorilo radikálne, nekompromisné krídlo HSĽS, ktorému nestačila obyčajná autonómia či podriadenosť. Oni chceli zo Slovenska vytvoriť vernú, krvavú kópiu nacistického Nemecka, kde by právo a milosrdenstvo nahradil diktát silnejšieho a rasová čistota.
Ak bol Tiso v očiach verejnosti „umierneným“ kolaborantom, ktorý sa schovával za kňazský kolár, títo dvaja boli fanatickí prisluhovači Berlína v najrýdzejšej podobe. Doslova sa predbiehali v tom, kto sa viac zapáči Hitlerovi a kto preukáže väčšiu mieru servility voči nacistickým poradcom. Tuka s Machom nečakali na nemecké rozkazy, oni ich často sami iniciovali a predbiehali v krutosti. Spoločne vytvorili smrtiacu kombináciu, jeden dodával ideologický, právne pokrivený základ a druhý mal pod palcom surovú silu ulice, ktorá čakala len na povel k útoku. Boli to oni, kto vrazil dýku do chrbta slovenskej slušnosti a otvoril brány peklu, ktoré pohltilo tisíce nevinných životov.
Vojtech Tuka. Chladnokrvný fanatik v premiérskom kresle
Vojtech Tuka nebol žiadny nevzdelaný krikľúň z ulice. Bol to vyštudovaný právnik a univerzitný profesor, čo robí jeho činy ešte desivejšími. Svoj intelekt, ktorý mal slúžiť spravodlivosti a vzdelanosti, totiž zasvätil hlbokej nenávisti a intrigám, ktoré nemali v našich dejinách obdobu.
Ako predseda vlády sa stal hlavným motorom arizácie a hlavným architektom prijatia hanebného Židovského kódexu. Tento súbor proti ľudských zákonov bol v mnohých ohľadoch ešte prísnejší a ponižujúcejší než samotné norimberské zákony v nacistickom Nemecku. Tuka chcel byť „vzorným žiakom“ Berlína, aj keby to znamenalo zničiť tisíce nevinných životov.
Tukova radikalita bola taká extrémna, že vyvolávala napätie aj u samotného Tisa. Bol to on, kto v marci 1942 bez mihnutia oka podpísal dohodu o deportáciách Židov do vyhladzovacích táborov. Vrcholom jeho cynizmu a morálneho dna bol súhlas s tým, že Slovensko zaplatí Nemecku 500 ríšskych mariek za každého vyvezeného človeka ako takzvaný „osídľovací poplatok“. V Tukových očiach totiž naši spoluobčania neboli ľudské bytosti s právami, ale len položky v účtovnej knihe jeho chorých politických ambícií. Bol to človek, ktorý zradu na vlastnom národe povýšil na štátnu doktrínu a s chladnou hlavou predával životy detí, žien a starcov za priazeň nacistických pánov.
Alexander „Šaňo“ Mach. Veliteľ gardy a hlas ulice
Ak bol Tuka chladným mozgom v kancelárii, Alexander Mach bol brutálnou „päsťou“ režimu, ktorá dopadala priamo na slovenské ulice. Ako minister vnútra a hlavný veliteľ Hlinkovej gardy nedržal v rukách len politickú moc, ale aj strach obyčajných ľudí. Bol to práve on, kto cez rozhlasové vlny a stránky gardistických novín neúnavne pľul jed a burcoval k nenávisti voči susedom, s ktorými Slováci po stáročia pokojne nažívali. Mach nebol len politik, bol to majster vo vyvolávaní tých najtemnejších pudov v dave.
Cez Hlinkovu gardu vytvoril paralelnú armádu poslušných vykonávateľov špinavej práce. Stačilo ponúknuť čiernu uniformu, pocit nedotknuteľnosti a prísľub podielu na nakradnutom majetku, a Mach mal k dispozícii tisíce ľudí ochotných urobiť akúkoľvek zvrhlosť. Bol to on, kto s cynickým úsmevom „vysvetľoval“ arizátorom, že kradnúť židovské domy a vyháňať deti na mráz nie je zločin, ale „svätá národná povinnosť“. Mach symbolizoval to najdesivejšie zneužitie moci, dal násiliu, rabovaniu a vraždeniu „zákonnú“ podobu a v každom mestečku vytvoril sieť malých tyranov, ktorí len čakali na jeho povel, aby si mohli vziať to, čo im nikdy nepatrilo.
Povraz pre fanatika a sloboda pre „prezliekača“
Keď sa v roku 1945 zrútil nacistický svet a prach na bojiskách sa usadil, Tuka aj Mach sa museli postaviť pred Národný súd. Koniec ich príbehov však ponúka dva úplne odlišné obrazy, ktoré dodnes vyvolávajú hnev a oprávnené otázky o tom, ako funguje (ne)spravodlivosť v tieni totalít.
Vojtech Tuka. Koniec trosky bez chrbtovej kosti
Tuka sa na súde objavil už len ako fyzická troska. V roku 1946 ho na proces priviezli na vozíku, no jeho vnútorná zatvrdnutosť zostala nedotknutá. Svoju vinu nikdy skutočne nepriznal; namiesto pokánia kľučkoval, vyhováral sa na zdravotný stav a hral divadlo bezmocného starca. Bol však tak hlboko namočený do organizovania deportácií a kolaborácie, že neexistovala iná cesta ako trest smrti. V auguste 1946 bol obesený. Zomrel tak, ako žil, ako symbol fanatizmu, ktorý bez váhania obetoval vlastný národ cudzím, krvavým záujmom.
Alexander Mach. Záhada, ktorá smrdí „červenou dohodou“
Osud Šaňa Macha je však tou pravou fackou do tváre všetkých obetí režimu. Hoci bol Mach hlavným veliteľom gardy a ministrom vnútra, ktorý priamo podpisoval rozkazy posielajúce ľudí do plynových komôr, trest smrti nedostal. Tesne pred vynesením rozsudku v roku 1947 sa v zákulisí „niečo“ udialo. Mach dostal „iba“ 30 rokov, z ktorých si nakoniec odsedel len polovicu.
Prečo tento kat, ktorý ovládal ulicu a burcoval k nenávisti, unikol šibenici? Dodnes sa šepká, že Mach mal v rukáve kompromitujúce informácie na nastupujúcich komunistických pohrobkov, alebo že uzavrel cynickú dohodu s novou, červenou mocou. Po amnestii v roku 1968 si Mach žil v Bratislave ako pokojný dôchodca, písal pamäti a pri káve sa stretával so starými priateľmi. Zomrel v pokoji vo vlastnej posteli v roku 1980. Je to vrcholná nespravodlivosť: muž, ktorý pripravil tisíce rodín o strechu nad hlavou a život, dožil v teple a bezpečí, zatiaľ čo jeho obete často nemali ani dôstojný hrob.
Tuka a Mach boli len špičkou ľadovca. Pod nimi fungovala celá mašinéria „svíň“, ktoré si krájali slovenský koláč.
Tuka a Mach boli len viditeľnou špičkou ľadovca. Pod nimi, v každom slovenskom meste a dedine, fungovala celá bezohľadná mašinéria „svíň“, ktoré si s chuťou krájali slovenský koláč. V každej obci sa našiel nejaký „malý Tuka“, miestny funkcionár HSĽS, ktorý si v krčme pri pálenke mädli ruky a prstom ukazoval na domy, ktoré majú byť vypratané, aby ich on alebo jeho verní mohli prevziať. Boli to stovky byrokratov a úradníčkov, ktorí s mrazivým pokojom svedomia, bez mihnutia oka, podpisovali dekréty na ukradnutý majetok svojich susedov.
Karol Murgaš. Architekt nenávisti a „zlý tieň“ režimu
Postava Karola Murgaša v tejto hierarchii stelesňovala ten najčistejší, nefalšovaný radikalizmus. Ak bol Tuka mozgom a Mach hlasom, Murgaš bol ich výkonným „zlým svedomím“. Bol to muž, ktorý neustále tlačil na plyn, aby sa Slovensko zbavilo všetkého židovského a českého ešte brutálnejšie a rýchlejšie, než to žiadali sami Nemci. Ako šéf Úradu propagandy a náčelník štábu Hlinkovej gardy ovládal Murgaš nebezpečný koktail, určoval, čo si ľudia majú myslieť (cez rozhlas a tlač), a zároveň velil gardistom, ktorí túto nenávisť realizovali v uliciach.
Murgaš nebol len úradník, bol to inžinier spoločenského úpadku. Bol to on, kto vypracoval „manuál pre arizátorov“. Masíroval mozgy Slovákov heslami, že kradnúť susedov majetok nie je hriech, ale „národná spravodlivosť“. Pod jeho vedením sa Hlinkova garda zmenila na polovojenskú bandu v čiernych uniformách, ktorá terorizovala nevinných podľa vzoru nacistických SS.
Krysy v úkryte. Prečo tento mechanizmus prežil?
Jeho osud je ďalším dôkazom toho, ako sa tieto „krysy“ vedeli v hodine dvanástej zachraňovať. Hoci ho Američania po vojne vydali a dostal doživotie, opona nad jeho koncom je plná otáznikov. Údajne vďaka spolupráci s novou mocou alebo v tieni amnestií sa aj on potichu vytratil do ústrania.
Najtragickejšie na Murgašovom dedičstve však je, že ním vybrúsený manuál udavačstva a lúpeže po roku 1948 komunisti jednoducho prevzali. Stačilo len prepísať pár slov – „židovský majetok“ nahradili „buržoáznym majetkom“. Mechanizmus zostal rovnaký: zobrať schopným, dať poslušným a urobiť z národa spolupáchateľov.
Pohrobkovia dvoch totalít
Práve tu, v tomto morálnom bahne arizácie, musíme hľadať korene tých „pohrobkov“, ktorí nás neskôr ruinovali desiatky rokov. Tieto krysy, ktoré si ruky zašpinili arizáciou pod hákovým krížom, boli po vojne tie najhlasnejšie pri budovaní komunizmu. Nebola to náhoda ani náhle osvietenie. Bola to čistá snaha o prežitie a zachovanie koristi. Títo ľudia veľmi dobre vedeli, že len v ďalšej totalite, tentoraz červenej, sa stratí ich špinavá minulosť. Potrebovali režim, ktorý nekladie otázky o charaktere, ale vyžaduje len absolútnu poslušnosť.
Vymenili hnedú košeľu za červenú knižku a lojalitu k Tisovi za lojalitu k Stalinovi a Gottwaldovi s takou ľahkosťou, až to mrazí. Potrebovali nový systém, ktorý by ich nakradnuté majetky „posvätil“ novou ideológiou a ochránil ich pred spravodlivosťou. Kým čestní vojaci, ktorí v roku 1938 plakali v zákopoch a v roku 1944 bojovali v Povstaní, končili po roku 1948 v komunistických uránových baniach alebo na popraviskách, arizátori sa bleskovo zorientovali. Vyhrievali sa na funkcionárskych stoličkách, viedli akčné výbory a s tou istou krutosťou, s akou vyháňali Židov, teraz „kolektivizovali“ majetky sedliakov. Ten istý človek, čo v roku 1941 ukradol susedovi obchod, v roku 1949 posielal toho istého suseda do Jáchymova ako „nepriateľa ľudu“.
Práve táto „armáda malých zlodejov“ a funkcionárov po roku 1945 nezmizla. Machov mierny trest bol pre nich signálom. Pochopili, že ak budú spolupracovať s novým režimom (komunistami), ich minulosť bude vymazaná. Vymenili gardistické uniformy za stranícke knižky KSČ a stali sa z nich „budovatelia“. To sú tí pohrobkovia, o ktorých hovoríme, ľudia bez svedomia, ktorí slúžia akémukoľvek režimu, pokiaľ im zaručí moc a nakradnutý majetok.
