Dejiny neoslobodili politické prejavy, ale čistá, nesmierna obeta v blate a snehu. Keď sa k slovenským hraniciam prebíjala Červená armáda, nebol to len strategický postup na mape. Bol to valec miliónov obyčajných chlapcov. Rusov, Ukrajincov, Bielorusov, ktorí padali po tisícoch, aby zlomili väzy nacistickej hydre. Bez ich krvi by sme dnes nepísali tieto riadky.
A potom tu boli naši. Chlapi, ktorí nenechali svoju česť v bezpečnej krčme, ale vzali pušky a odišli do hôr. Partizáni. Medzi nimi bol aj dedo mojej partnerky. Títo ľudia neriešili povojnové funkcie. Bojovali za holý život, za rodinu a za slobodnú vlasť v neľudských podmienkach slovenských zím, v neustálom strachu z udania. Mnohí z nich, presne ako dedo mojej partnerky, sa konca vojny nedožili. Padli v boji alebo boli popravení do masových hrobov, zatiaľ čo ich „susedia“ doma v teple vyjedali arizované zásoby.
Návrat Svobodovcov do „jamy krys“
V roku 1945 neprichádzali domov len unavení vojaci, prichádzala Svobodova armáda, muži zocelení ohňom, aký si nikto v zázemí nevedel predstaviť. Boli to chlapi, ktorí si cestu do vlasti vysekali vlastnou krvou v najstrašnejších bitkách východného frontu. Prešli peklom pri Sokolove, kde v mraze a blate držali líniu proti presile, a prebili sa cez krvavý mlyn na Dukle, kde každý meter slovenskej zeme vykúpili životmi svojich kamarátov. Bol medzi nimi aj môj strýko.
Títo vojaci neboli len „navrátilci“. Boli to víťazi, ktorí prežili nemecké tanky, delostrelecké prepady aj hlad, len aby oslobodili svoju zem. Verili, že ich obeta prinesie krajinu, ktorá si bude ctiť odvahu a pravdu.
Namiesto úcty ich však v dedinách a mestách čakala vyhladovaná armáda „krýs“. Títo „malí Tukovia“, ktorí celú vojnu strávili v teple a profitovali z arizácie a lúpeže majetku svojich susedov, sa bleskovo zorientovali. Len čo zbadali sovietske tanky a zaprášené uniformy frontových vojakov, zahodili gardistické odznaky a narýchlo si šili partizánske pásky. Tí, čo pred frontom utekali do pivníc, sa zrazu stavali do čela sprievodov. Vymenili hnedú nenávisť za červenú servilnosť a so strachom v očiach hľadeli na zocelených chlapov zo Svobodovej armády. Vedeli totiž, že niekto, kto prežil Sokolovo, im tú ich novú hru na „vlastencov“ len tak nezhltne.
Mechanizmus povojnovej lúpeže (1945–1955)
Tragédiou týchto rokov bolo, že ovocie víťazstva nezožali tí, čo krvácali, ale tie hyeny v úzadí. K týmto krysám, ktoré si po vojne obliekli červené kabáty, patrili ľudia ako Viktor Sedala. Počas vojny to bol horlivý gardista v Púchove, ktorý vyháňal Židov a terorizoval okolie. Po roku 1945 sa zázračne stal „partizánskym veliteľom“ a ako vysoký dôstojník ŠtB potom mučil a posielal na smrť skutočných vlastencov.
Ďalšou postavou bol Oto Okáli. Ten, čo za Slovenského štátu ako vysoký úradník na ministerstve vnútra pripravoval antisemitské zákony a deportácie. Po vojne? Stal sa z neho komunistický povereník vnútra, ktorý s rovnakou chladnokrvnosťou riadil čistky proti „nepriateľom ľudu“ a posielal do väzenia tých, ktorí skutočne bojovali.
Zrada na hrdinoch
Krysy po roku 1948 bleskovo pochopili, že ak chcú prežiť, musia zlikvidovať skutočnú elitu a svedkov svojej kolaborácie. Nezabúdajme na mená ako Bedřich Pokorný. Pred vojnou policajt, počas vojny kolaborant v protektoráte a po vojne jeden z najkrutejších mužov ŠtB. Práve on organizoval brutálne čistky v armáde proti vojakom zo Svobodovej armády, ako bol môj strýko.
Tieto krysy, aby zakryli svoju vlastnú špinu, zinscenovali procesy, kde padali hrdinovia ako Viliam Žingor, legendárny partizánsky veliteľ, ktorý v horách krvácal, zatiaľ čo iní kalkulovali. V roku 1950 ho tie isté krysy, čo sa cez vojnu schovávali, poslali na šibenicu. Boli to ľudia ako Karol Bacílek, ktorý sa po vojne vypracoval na ministra národnej bezpečnosti a v roku 1952 dozeral na procesy, kde likvidovali elitu národa.
Bod mrazu. Rok 1952 a nástup boľševickej tmy
Okolo roku 1952 sa kruh definitívne uzavrel. Skutoční hrdinovia odboja boli buď mŕtvi, uväznení, ako Imrich Karvaš, alebo vytlačení na úplný okraj spoločnosti. Na vrchole už pevne sedela nová elita ‚prezliekačov kabátov‘. Ukradli nám víťazstvo, ukradli nám históriu a z obety čestných vojakov a partizánov, ako bol dedo mojej partnerky, urobili len prázdnu kulisu pre svoje nové kradnutie ‚v mene ľudu‘.
Nebol to koniec, bol to len začiatok najtemnejšieho desaťročia. V Prahe si k moci definitívne sadol Klement Gottwald, už nielen ako premiér, ktorý v štyridsiatom ôsmom oklamal davy, ale ako neobmedzený diktátor z Hradu. S ním prišla éra, kedy sa krysy zo Slovenska aj Čiech spojili do jednej svorky. Práve v roku 1952 táto boľševická tma zhustla najviac, bol to čas krvavých monšterprocesov a popráv, kedy nová garnitúra potrebovala šíriť paralyzujúci strach, aby nikto neukázal prstom na ich vlastnú zbabelosť a kolaboráciu.
1952–1955. Keď vraždila ideológia
Medzi rokmi 1952 a 1955 sa z arizátorov a bývalých práskačov stali prokurátori a sudcovia. Beštia v ľudskej koži, prokurátor Josef Urválek, v Prahe kričal po rozsudkoch smrti, zatiaľ čo vyšetrovatelia v Bratislave mučili frontových vojakov metódami, ktoré odkukali od gestapa.
Pod názvom „znárodnenie“ dokončili to, čo začali pod názvom „arizácia“. Kým v roku 1941 brali Židom, v roku 1953 brali pod vedením Gottwaldových katanov všetkým. Poctivým roľníkom, živnostníkom aj robotníkom. Krysy sa už nebáli ničoho, pretože zlikvidovali svedkov, zničili históriu a z obety našich blízkych urobili len krvavý nápis na transparentoch. Tento hnus, kedy neschopnosť a zlo ovládli krajinu, trval až do polovice 50. rokov a v mnohom v našich hlavách prežíva dodnes.
A takto sa republika, za ktorú títo ľudia krvácali, odmenila. Česť ich pamiatke a hrdinstvu.
Zoznam popravených vojenských osôb (1948 – 1955)
Heliodor Píka (21. 6. 1949) – divízny generál, prvá obeť spomedzi vysokých dôstojníkov.
Květoslav Prokeš (5. 11. 1949) – major, odsúdený v súvislosti s prípravou prevratu.
Vratislav Janda (5. 11. 1949) – kapitán, popravený spolu s K. Prokešom.
Vratislav Polesný (5. 11. 1949) – štábny kapitán.
Josef Charvát (5. 11. 1949) – poručík v zálohe.
František Skokan (7. 10. 1950) – podplukovník generálneho štábu.
Claudius Šatana (7. 10. 1950) – štábny kapitán.
Miloš Morávek (1. 8. 1951) – kapitán.
Josef Polomský (1. 8. 1951) – štábny kapitán.
Miroslav Sýkora (1. 8. 1951) – poručík.
Václav Ženíšek (18. 7. 1952) – kapitán.
Ladislav Svoboda (18. 7. 1952) – kapitán.
Josef Robotka (22. 9. 1952) – podplukovník generálneho štábu.
Miloslav Jedlička (8. 11. 1952) – kapitán.
Rudolf Slánský (3. 12. 1952) – hoci politik, bol generálnym tajomníkom a mal vojenské právomoci (proces so Slánskym).
Bedřich Reicin (3. 12. 1952) – brigádny generál, paradoxná obeť – sám sa predtým podieľal na perzekúciách.
Ludvík Svoboda (3. 12. 1952) – nepliesť s prezidentom; išlo o menovca zapojeného do procesov.
Bohumil Příhoda (20. 1. 1953) – nadporučík.
Alois Jeřábek (20. 1. 1953) – poručík.
Antonín Větrovský (20. 1. 1953) – čatár.
Karel Strmiska (8. 8. 1953) – kapitán.
Josef Macej (8. 8. 1953) – nadporučík.
Jozef Gonda (1. 7. 1954) – nadporučík.
Václav Šnaidr (1. 7. 1954) – nadporučík.
Vladimír Žák (1. 7. 1954) – podporučík.
Ladislav Šoka (1. 7. 1954) – podporučík.
Zdeněk Zenáhlík (29. 10. 1954) – desiatnik.
Jan Cwirz (15. 10. 1954) – vojak, odsúdený za údajné špionážne aktivity a velezradu.
Zoznam popravených nevojenských osôb (1948 – 1955)
Je zbytočné to počítať, je to 240 nespravodlivo odsúdených a popravených ľudí, ktorí sa nepodrobili režimu.
Babík Pavel (1924–1953), Bacílek Karel (1920–1949), Bakala Sigmund (1925–1951), Bejček Václav (1925–1952), Beneš Bohuslav (1919–1951), Bibza Samuel (1912–1950), Blahník Jaroslav (1927–1950), Bodnár František (1914–1953), Boháč František (1914–1951), Borkovec Jaroslav (1906–1949), Broj Stanislav (1901–1950), Buchal Jan (1913–1950), Bula Jan (1920–1952), Bulín Přemysl (1926–1952), Bušek Karel (1920–1950), Ceé Ladislav (1908–1951), Cerman Vladimír (1925–1952), Clementis Vladimír (1902–1952), Čančík Emanuel (1916–1949), Černý René (1914–1950), Čížek Petr (1914–1952), Čuba Josef (1893–1951), Dancák-Fertál Andrej (1905–1951), Daněk Antonín (1927–1950), Daněk Karel (1923–1950), Dlouhý Juraj (1907–1951), Doležal Leopold (1913–1952), Drbola Václav (1912–1951), Dvořák František (1923–1950), Dvořák Jan ml. (1921–1953), Dvořák Jaroslav (1930–1952), Fajkus Luděk (1925–1953), Ferianc Michal (1924–1954), Fiala Oldřich (1926–1951), Fischl Otto (1902–1952), Franc Miloslav (1899–1951), Frank Josef (1909–1952), Frejka Ludvík (1904–1952), Fric Josef (1918–1952), Frostig Ivan Isidor (1888–1952), Fryč Václav (1923–1951), Fuksa Rudolf (1930–1952), Gavenda Štěpán (1920–1954), Geminder Bedřich (1901–1952), Goldschmid Josef (1913–1950), Gonic Josef (1902–1949), Gruber Bohumil (1900–1953), Gruber Karel (1927–1954), Hadaš Vladislav (1923–1953), Hájek Karel (1924–1952), Harazin Antonín (1931–1953), Havlíček František (1925–1950), Havlíček František (1908–1952), Heide-Hermann Kamil (1909–1958), Hejna Jiří (1930–1952), Hoche Bedřich (1914–1950), Horáček Jan (1919–1951), Horáková Milada (1901–1950), Hořejší Josef (1910–1950), Hořínek Karel (1901–1952), Hošek Jan (1904–1952), Houfek Bohuslav (1919–1950), Hruška Josef (1883–1949), Hubálek Bohuslav (1903–1949), Chaloupecký Karel (1915–1952), Charvát Josef (1923–1949), Chmelař Miloslav (1928–1951), Choc Miloslav (1925–1949), Chovan Tomáš (1926–1951), Jakubek Bohumil (1905–1953), Janata Zbyněk (1933–1955), Janda Vratislav (1913–1949), Jank Jindřich (1925–1951), Janošík Antonín (1926–1950), Janouch Jiří (1929–1950), Jaroš Alois (1923–1952), Jaško Bernard (1923–1951), Jebavý Miloslav (1911–1949), Jeřábek Alois (1927–1953), Judytka Bedřich (1914–1950), Junek Václav (1906–1951), Jurča Miroslav (1926–1952), Kalandra Záviš (1902–1950), Kalinaj Pavol (1915–1951), Kalitka Štefan (1927–1950), Kandráč Anton (1925–1954), Karolík Josef (1930–1952), Kauer Jiří (1925–1952), Kepka Josef (1902–1952), Klempt Bohumil (1920–1950), Kmínek Josef (1909–1952), Kodet Jiří (1929–1950), Kopuletý František (1913–1951), Kořínek Tomáš (1920–1951), Kořínek Vladimír (1911–1951), Koukal Lubomír (1925–1951), Kovaříček Boris (1927–1949), Kozlík Josef (1904–1954), Krejčí Josef (1891–1953), Kruliš Bohumil (1908–1951), Křivka Petr (1897–1951), Křižan Jan (1915–1951), Kubelka Josef (1902–1958), Kučera Josef (1916–1952), Kvičera Václav (1906–1957), Kysela Jaroslav (1932–1950), Lacina Alois (1904–1951), Lacko Vojtech (1917–1950), Lančarič Rudolf (1914–1951), Landstoff Antonín (1915–1958), Lazar Jaroslav (1915–1952), Lednický Augustin (1924–1954), Lehotský Alexander (1920–1955), Lenhard Rudolf (1918–1950), Lindner Ladislav (1924–1950), Liška Josef (1922–1952), Ludvík Josef (1912–1952), Lukačka Pavel (1923–1953), Lupták Peter (1909–1953), Macej Jozef (1905–1952), Mana František (1910–1950), Margolius Rudolf (1913–1952), Máša Karel (1905–1951), Matouš Josef (1921–1953), Melkus Jaroslav (1900–1953), Mihok Michal (1926–1953), Milučký Alojz (1930–1954), Mityska Antonín (1927–1951), Mojžíš František (1914–1953), Morávek Miloš (1911–1951), Musil Jan (1904–1951), Musil Josef (1900–1954), Nechanský Jaromír (1916–1950), Nemček Bernard (1925–1955), Němec Drahoslav (1931–1951), Nosák Ladislav (1916–1950), Novák Ctibor (1902–1955), Novotný Kamil (1903–1950), Otčenášek Václav (1926–1951), Palkovič Viktor (1908–1951), Palma Vladimír (1927–1952), Pařil František (1911–1951), Pavelka Josef (1923–1952), Pecl Oldřich (1903–1950), Peške Jaroslav (1907–1951), Petelík Čeněk (1917–1950), Peteřík Jaroslav (1923–1954), Petrovský Adolf (1928–1959), Píka Heliodor (1897–1949), Plichta Antonín (1894–1951), Plocek Alfréd (1903–1951), Plšek Ladislav (1925–1952), Plzák Josef (1920–1950), Pohl Josef (1911–1950), Pohl Rudolf (1912–1951), Pokorný Alois (1928–1952), Polesný Vratislav (1923–1949), Polomský Josef (1924–1951), Pospíšil Miloslav (1918–1951), Potoček Josef (1906–1957), Prieložný Ladislav (1923–1950), Profous Zdeněk (1925–1951), Prokeš Květoslav (1897–1949), Prouza Josef (1925–1952), Pták Josef (1908–1958), Púčik Albert (1921–1951), Rajnoch Vladimír (1925–1951), Reicin Bedřich (1911–1952), Rendl Emanuel (1923–1952), Rešetko Ján (1917–1953), Robotka Josef (1906–1952), Rod František (1902–1950), Rumíšek Tomáš (1923–1953), Řezáč Jiří (1928–1955), Řezníček Josef (1910–1952), Sabela Karel (1917–1949), Sedláček Jan (1912–1949), Simone André / Katz Otto (1895–1952), Sirotek Jaroslav (1923–1955), Sixta Bohumil (1932–1952), Sklenička Oldřich (1926–1952)
Záverečné memento.
Príbeh hrdinov odboja, letcov z Anglicka či vojakov od Dukly nám zanechal dôkaz, že ani v najväčšom morálnom bahne nemusíme klesnúť na dno. Nesmieme nikdy zabudnúť nielen na zverstvá nacistov, ale ani na zverstvá tých, ktorí ich po vyhnaní hitlerovských armád z Európy nahradili. Jedna totalita vystriedala druhú a metódy zostali rovnaké, strach, lúpež a smrť.
Bohužiaľ, pri pohľade na dnešnú realitu je vidieť, že zástupcovia oboch strán, ako nacistov, tak bolševikov, sú stále tu. Sú to pohrobkovia krýs, ktorí využili každú situáciu len na vlastné obohatenie. Sedia v úradoch a v politike, prezlečení do moderných oblekov, no s rovnakým korytárskym inštinktom ako ich predkovia v gardistických či komunistických uniformách.
Tí, ktorí krvácali za Slovensko a za svoju vlasť, ktorú nadovšetko milovali, nebojovali za to, aby sa ich domovina stala korisťou pre novú generáciu zlodejov. Možno sme tú bitku o spravodlivú vlasť vtedy prehrali a dnes v nej opäť blúdime, ale vďaka ľuďom, ktorí neuhli, sme aspoň na chvíľu nestratili dušu. A to je ten jediný skutočný majetok, ktorý nám žiadna totalita, hnedá, červená a ani tá dnešná prázdnota, nikdy nesmie dokázať arizovať.
